Považujem za svoju vnútornú povinnosť byť v rámci mojich možností spoluaktivátorom činnosti organizácii, združujúcich čestných ľudí, ktorí poznali vlastným utrpením zákernosť a nemorálnosť komunizmu, a ktorí svojimi dnešnými činmi a postojmi chcú aktívne zabrániť jeho návratu.
Mojou snahou je zjednotiť zameranie týchto organizácií pre dosiahnutie spoločného cieľa, ktorým je najmä morálna i materiálna satisfakcia obetí komunizmu ako aj dosiahnutie väčšieho vplyvu pri rozvoji dnešnej spoločnosti.
V prílohe Vám zasielam moju prihlášku do SZBPV a budem považovať za česť stať sa jeho členom. Bol by som rád, ak by ste toto moje stanovisko zverejnili v rámci SZBPV.
S hlbokou úctou
Knieža Ing. Juraj Radziwill-Anoškin, CSc
Hlava Aristokratického združenia Slovenska
http://azs.tsa.sk/
http://azs.tsa.sk/media/0108sme.html
Knieža Juraj Radziwill Anoškin
Pokiaľ bolo Slovensko tzv. Horným Uhorskom, podliehala šľachta legislatívne Uhorskej korune, kde bola aj registrovaná. Po zániku Rakúsko-Uhorska sa naše územie stalo samostatným štátom s demokratickým zriadením. Šľachta, ktorá bola za monarchie registrovaná v šľachtických registroch Uhorského kráľovstva, ostala vlastne "bezprízornou", šľachtické záležitosti nemal kto riadiť. Najhoršie to bolo pre ich potomkov, ktorí tým, že nemohli byť oficiálne prijatí do šľachtického stavu, ani sa registrovať v šľachtických zoznamoch, vlastne strácali právnu príslušnosť k šľachte a mohli vystupovať iba ako potomkovia šľachty. Šľachta ako stav u nás upadala a postupne zanikala.
V deväťdesiatych rokoch došlo v krajinách strednej a východnej Európy k oživeniu šľachty. Mnohí potomkovia šľachty sa prihlasovali k existujúcim monarchistickým dvorom, napr. v Anglicku, Španielsku a pod. To je však finančne (a nielen finančne) dosť náročné, málokomu prístupné.
Z hľadiska existencie šľachty má Slovensko v Európe zvláštnu, avšak veľmi výhodnú pozíciu. Skutočnosť, že Slovensko nikdy nebolo samostatnou monarchiou, umožnila Kniežaťu Jurajovi Radziwill-Anoškinovi vytvoriť v r. 1998 nezávislý samostatný Kniežací Dvor, ktorého sa stal Hlavou. Knieža Juraj má právo potvrdzovať, priznávať či odoberať šľachtické tituly resp. prijímať potomkov šľachticov do šľachtického stavu. Platí zásada, že šľachtic, ktorý bol menovaný do kniežacieho stavu, (dekrétom, armálesom, a pod.), nemôže sám nikoho menovať. Toto právo prináleží len pápežovi a panovníkovi, resp. jeho priamym potomkom. Túto podmienku Knieža Juraj spĺňa. Rod Radziwill-Anoškin je na Slovensku jediným kniežacím rodom. “Založením Kniežacieho Dvora dávame dnes žijúcim potomkom šľachty, pokiaľ o to stoja a pokiaľ si to zaslúžia, možnosť pokračovať v ich rodových tradíciách, avšak na novej úrovni.”
Pre zabezpečenie administratívno-organizačných a realizačných činností bolo v r. 1998 založené Aristokratické združenie Slovenska. “Združenie má dnes viac ako 40 členov. Združujeme nielen potomkov rodovej šľachty, ale najmä osobnosti s výnimočnými charakterovými vlastnosťami. Sú to aristokrati svojím konaním, prejavom, uplatnením sa v spoločnosti - aristokrati ducha.”, vysvetľuje knieža a pokračuje: “Prijímanie do AZS je pomerne jednoduché. Zložitejšie je to s podmienkami potvrdenia šľachtického stavu. Požadujeme hodnovernú dokumentáciu, potvrdzujúcu nepochybne príslušnosť záujemcu k šľachtickému stavu a jeho genealogicky preukázaný pôvod. Toto odrádza od nás mnohých kandidátov, ktorí napriek našej ponúkanej pomoci takéto doklady nemôžu predložiť. Nám potom neostáva, než o ich pôvode pochybovať a podľa platných stanov nesmieme takého kandidáta prijať do šľachtického stavu.”
“AZS a náš Kniežací Dvor má v zahraničí veľké uznanie a jeho činnosť sa hodnotí vysoko. Naše sociálne programy, ktoré zverejňujeme na Internete (www.tsa.sk), vzbudzujú veľký ohlas. Niektoré sú už podporované rôznymi grantami (napr. aj z fondov PHARE), niektoré realizujeme v spolupráci s obecnými alebo mestskými zastupiteľstvami. Oceňujem vysokú aktivitu našich členov. O prijatie do šľachtického stavu v našom Kniežacom Dvore sa uchádzajú Rakúšania, Nemci, i jeden Fín, a dokonca i Ukrajinci” dodáva Knieža Juraj mladší. Názory, že okolo združenia a prijímania nových členov sa krútia veľké peniaze, knieža vyvracia.
Knieža Juraj žije s rodinou bežným životom. Žiadne majetky z reštitúcie mu nepribudli, pretože jeho rodičia na území Československa žiadne nehnuteľnosti nevlastnili.
Jeho otec, Knieža JUDr. Peter Anoškin, vysoký dôstojník cárskej gardy, guvernér mesta Taškent, rytier kríža Sv. Georga, bol priamym potomkom vládnucej dynastie kniežat, ktorých pôvod sa historicky odvíja z 9.-10. storočia od Murzu Alkamaja (Anoška), vládcu Nogajského. Kniežatstvo tvorilo súčasť Bulharskej volžsko-kamskej ríše, kolísky dnešných Bulharov. Po páde cárskeho Ruska v r. 1918 prijal pozvanie anglického kráľa a žil ako jeho hosť 4 roky v Egypte. V r. 1922 sa presťahoval do Prahy. Zakotvil na Ruskej právnickej fakulte Karlovej univerzity.
Matkou Kniežaťa Juraja bola Viera Ľubašova Kňažná Radziwill, jediná potomkyňa kniežacej vetvy Jana Mikolaja Radziwilla, ktorý zahynul v poľskom povstaní koncom 19. storočia. “Moja matka, s ktorou si otec 10 rokov dopisoval, pricestovala v roku 1928 za ním. Jej prechod z ruského Saratova stál celý majetok, viac ako 50-tisíc korún. V tom čase sa dalo za 30-tisíc kúpiť dom.”
Hoci o svojom pôvode na verejnosti nehovorili, v očiach novej komunistickej spoločnosti po 48. roku boli “persona non grata”. “Počas štúdia na vysokej škole sme bývali so sestrou Kňažnou Eugéniou v jednom bratislavskom byte. Neuvedomovali sme si, že nás sleduje ŠTB, že sme odpočúvaní a prehľadávajú nám byt. Skončilo to v roku 1953, keď nás zatkli a za vykonštruovanú velezradu uväznili.” Takmer po štyroch desiatkach rokov neskôr boli obaja, t.j. Kňažná Eugénia i Knieža Juraj rehabilitovaní.
Vysokoškolské štúdium dokončil po trinástich rokoch, v roku 1966 sa šťastne oženil, jeho manželkou sa stala Kňažná Marianna. Deti Knieža Juraj a Kňažná Viera boli vychovávané v duchu šľachtickej morálky a tradícií.
Dnes mu na šľachte, ktorá sa nachádza na Slovensku, prekáža najmä jej nejednotnosť. "Nesmierne ma to mrzí, mali by sme ťahať za jeden koniec. Každý šľachtic je vychovávaný k maximálnemu pocitu zodpovednosti k ľuďom, o ktorých sa má starať. Lipnutie k tomu, čo už historicky i reálne nejestvuje, je zbytočné. Všetci by sme sa mali starať o obnovu a rozvoj našej obrodenej šľachty. Veď každý, bez ohľadu na národnosť, koho prijmeme do šľachtického stavu na našom Kniežacom Dvore, spoluvytvára už novú,
slovenskú šľachtu. A to by nás malo tešiť i zjednocovať."
http://www.hlavnespravy.sk/myjava-knieza-juraj-anoskin-moze-po-65-rokoch-opat-vstupit-do-mesta/93548
Knieža Juraj Anoškin môže po 65 rokoch opäť vstúpiť do Myjavy
Na znak úcty udelil primátor Myjavy kniežaťu Anoškinovi symbolický kľúč od mesta
Kniežaťu Jurajovi Anoškinovi dnes po takmer 65 rokoch skončil zákaz pobytu v meste Myjava. Poslanci tamojšieho mestského zastupiteľstva tak dekrétom napravili jeden z komunistických zločinov z roku 1948. Vtedajší Národný výbor vypovedal celú rodinu Petra Anoškina – otca Juraja Anoškina, z Myjavy za to, že vo voľbách hodili do urny biele lístky. Komunistická pomsta prišla rýchlo, rodina Anoškinovcov sa musela vysťahovať do Rožňavy.
„Celá naša rodina Myjavu milovala. Myjava nám v povojnových rokoch, keď sme prišli o všetok majetok a zachránili si len vlastné životy, poskytla neoceniteľnú pomoc a priateľskú náruč. Obľúbili sme si tento kraj, jeho milých a nesebeckých ľudí. Myjava a jej obyvatelia nás uzdravili z povojnového utrpenia a navrátili nám optimizmus. Vyhnanie z mesta na nás zapôsobilo o to drsnejšie,“ povedal Juraj Anoškin.
Ako dodal, podobných osudov bolo na Slovensku mnoho a aj napriek tomu, že totalitný režim padol už pred 20 rokmi, podobné zákazy stále platia. „S vedením mesta sme sa dohodli, že celú otázku oživíme a urobíme z toho vzorový prípad, aby bol precedens pre ostatných ľudí, ktorí boli podobne postihnutí,“ doplnil Anoškin s tým, že v Myjave bol odvtedy asi dvakrát služobne a i keď vedel, že mu nemôže nikto nič urobiť, uvedomoval si, že oficiálne je v meste nežiaduca osoba.
Peter Anoškin, ktorý pred vyhostením z Myjavy pracoval na tamojšom Okresnom súde ako vedúci vložkárskej komisie, sa pádu totality nedočkal, zomrel v roku 1979. Až do smrti v ňom tak zostal pocit krivdy a pošliapania práv zo strany komunistického režimu. „Som rád, že súčasné vedenie mesta Myjava krivdu z minulosti odstránilo,“ dodal knieža Juraj Radziwill – Anoškin, ktorý je hlavou Aristokratického združenia Slovenska a spolu so svojou sestrou kňažnou Eugeniou majú priznaný štatút veteránov protikomunistického odboja.
Podľa primátora Myjavy Pavla Halabrína, niečo podobné sa možno udialo aj v iných regiónoch, no je rád, že práve v Myjave na zastupiteľstve sa zrušilo rozhodnutie zákazu pobytu a že sa odstránila aspoň jedna z krívd, ktoré túto ťažko skúšanú rodinu postihli. „Nemyslím si, že v dnes by niekto niekomu zakázal pohyb po meste, považujem to skôr za nejaký akt zadosťučinenia pre túto rodinu,“ uzavrel Halabrín s tým, že určite je na Slovensku mnoho podobných rodín, ktoré si zaslúžia ospravedlnenie. Na znak úcty udelil primátor Myjavy kniežaťu Anoškinovi symbolický kľúč od mesta.
