19. júna 2015 sa v Kežmarku pri Pamätníku usmrtených na hraniciach v rokoch 1948-1989 uskutočnila pietna spomienka venovaná vyše 400 obetiam. Účastníkom pietnej spomienky sa prihovoril primátor mesta Kežmarok PhDr. Mgr. Ján Ferenčák, Predseda Správnej rady Ústavu pamäti národa PaeDr, ThDr. Ondrej Krajňák Phd. a predseda Svetového združenia bývalých čsl. politických väzňov František Bednár. Na pietnej spomienke sa zúčastnili zástupcovia Slovenského zväzu VTNP-PTP, Zväzu protikomunistického odboja a Konfederácie politických väzňov. Účastníci si uctili obete položením vencov k pamätníku. Pietnu spomienku moderovala podpredsedníčka SZČPV Elena Bačkorová. Pietna spomienka bola ukončená hymnami štátov z ktorých pochádzali obete usmrtené pohraničnou strážou a protivzdušnou obranou. Svetové združenie vyslovuje poďakovanie pani profesorke Márii Goceliakovej a jej študentom, redakcii Podtatranského kuriéra a TV Kežmarok za účasť na pietnej spomienke ako aj Zdenke Chmelárovej za ozvučenie akcie.
Vážení hostia, milí priatelia!
Pred 11 rokmi sme odhalili tento pamätník, ktorý okoloidúcim pripomína vyše 400 vyhasnutých ľudských životov a zmarených osudov. O život ich pripravili v mene ideológie, ktorá sa sama nazvala ľudovodemokratickým zriadením a vládou ľudu.
Po 12 rokoch úsilia sa nám podarilo splniť prianie otca Ondreja Brejku, aby bol jeho syn prevezený z Rakúska na Slovensko. Žiaľ jeho otec sa už nedožil dôstojného pohrebu pri tomto pamätníku, kde našiel posledné miesto odpočinku spoločne so svojím priateľom Milanom Dlubačom. Obaja zomreli násilnou smrťou, v mladom veku, keď mali celý život ešte len pred sebou. O život ich pripravili príslušníci pohraničnej stráže 7. júla 1980 na československo-rakúskej hranici.
Vtedajší režim sa ich bál ešte aj po smrti, preto zmaril účasť ich blízkych na pohrebe, aby ich matky nemohli zaplakať nad ich hrobmi.
Dnes si mladí ľudia v ich veku už nevedia predstaviť, žeby nemohli vycestovať do zahraničia a tieto tragické osudy sa im zdajú od súčasnej reality už príliš vzdialené. Je trpkou pravdou, že mnohí dnes čelia existenčným problémom a zo zahraničia, kam ich vyhnala ekonomická bieda, by sa mnohí radi k svojim rodinám vrátili, keby tu našli prácu.
Napriek tomu, by bolo chybou zabudnúť na obdobie neslobody a zločinov komunizmu, pretože sme sa s nimi po novembri 1989 nikdy nevysporiadali a hrubá čiara umožnila, že práve potomkovia tých, ktorí sú zodpovední za ich smrť, nás viedli k pomyselnej demokracii a slobode a žiaľ k ekonomickej prosperite opäť len pre vyvolených v tých správnych politických dresoch. A niekde tu môžeme hľadať aj korene našej ekonomickej mizérie a obáv čo tu okrem dlhov zanecháme našim deťom.
25. júna 2004 pri odhalení tohto pamätníka vtedajší predseda Správnej rady Ústavu pamäti národa Ján Langoš, nad hrobom Ondreja Brejku a Milana Dlubača povedal: „Tu na tomto mieste sľubujem za seba a za svojich blízkych spolupracovníkov v Ústave pamäti národa, že budú odhalení vinníci a ich mená budú zverejnené!“ Ján Langoš už dnes nie je medzi živými, zahynul pri autonehode. Symbolicky na ceste na súdne pojednávanie vo veci žaloby spolupracovníka Štátnej bezpečnosti, ktorý žaloval Ústav pamäti národa za to, že sa v evidencii spolupracovníkov a agentov nachádza jeho meno. Sľub Jána Langoša nebol dodnes dodržaný. Som presvedčený, že to myslel úprimne, ale tiež viem, že Slovensko je po 17. novembri 1989 v rukách ľudí prepojených s bývalým režimom a komunistickou štátnou bezpečnosťou, ktorí nikdy nepripustia, aby boli odhalení vinníci a skutoční páchatelia, ktorí vydávali rozkazy k páchaniu zločinov, akým bolo vraždenie ľudí na hraniciach medzi ktorými boli aj Ondrej Brejka a Milan Dlubač. Aj v prípade obyčajnej dopravnej nehody, či trestného činu, majú pozostalí obete minimálne nárok na uhradenie nákladov pohrebu. Rodina Ondreja Brejku a Milan a Dlubača sa dodnes nedočkala ani len toho. Nehovoriac o aspoň nejakej forme satisfakcie, čo možno považovať za výsmech obetiam komunizmu. Trestné oznámenie podané združením politických väzňov Generálnej prokuratúre na posledného šéfa ŠtB Alojza Lorenca bolo odmietnuté rovnako ako vyše 40 iných podaní Ústavu pamäti národa. Paradoxne hoci bol Alojz Lorenc v Českej republike odsúdený za brutálny zásah proti študentom, na Slovensku sa stal “bezpečnostným expertom“ finančnej skupiny Penta a pokojne si písal memoáre.
A rovnako je to aj pri zakrývaní a marení vyšetrovania vrážd kňazov Coufala či Poláka. Svetové združenie bývalých čsl. politických väzňov – rovnako neúspešne – žiadalo GP SR o obnovenie vyšetrovania vraždy kňaza Ing. Přemysla Coufala ešte v roku 2003.Ako sa uvádza v dokumente Českej televízie „Prísne tajné vraždy“, na podnet prokuratúry bol spis výnosom súdu zablokovaný na 20 rokov v trezore archívu bez možnosti nahliadnutia na obdobie, kým neuplynie premlčacia doba tohto zločinu, aby zločinci mohli pokojne poberať svoje výsluhové dôchodky, ktoré si vyslúžili za oddanosť, akú preukazovali režimu a svojim chlebodarcom – v nejednom prípade aj takým zvrhlým spôsobom, že sa v snahe potlačiť rastúci odpor proti praktikám komunistickej moci bez výčitiek svedomia dopúšťali aj vrážd.
Je zarážajúce, že v čase, kedy je Slovensko platným členom EÚ a hlási sa k základnej listine ľudských práv a slobôd a k ich ochrane, je perzekvovaná a zastrašovaná nepriama svedkyňa vraždy Přemysla Coufala, jeho bývalá suseda Tatjana Šidlová, ktorá už v rokoch 1981 - 1982 pred orgánmi verejnej bezpečnosti vypovedala, čo v danú noc z bytu Ing. Coufala počula. V nadväznosti na to sa odvtedy stala pre mnohých nepohodlnou osobou. Až natoľko, že ani v súčasnosti na ňu nezabudli a momentálne je v inom prípade obvinenou za údajné ohováranie a v súvislosti s týmto jej prečinom orgány činné v trestnom konaní sa za pomoci niektorých psychiatrov a ich účelových znaleckých posudkov z nej snažia urobiť osobu paranoidnú a dokonca nebezpečnú pre spoločnosť.
Na Slovensku sa opäť účelovými trestnými oznámeniami a žalobami zastrašujú všetci tí, ktorí nájdu odvahu verejne upozorniť na zneužívanie právomoci verejnými činiteľmi a na nimi pochybne nadobudnutý majetok. Zastrašovanie kritikov nezákonných praktík poukazuje na aroganciu moci, ktorá má na Slovensku stále dostatočne živnú pôdu na to, aby prekvitala.
V týchto podmienkach je trpený Ústav pamäti národa zrejme len preto, aby Slovenská republika pred Európskou úniou predstierala, že si ctí obete komunizmu a ich prínos k ceste k slobode a demokracii, hoci v skutočnosti je to naopak. Činnosť tejto inštitúcie je zo strany tých, ktorí by jej mali pomáhať, marená skrytou obštrukciou vo forme sústavného sťahovania jeho sídla, aby sa ústav nemohol riadne venovať svojmu poslaniu, vyplávajúcemu zo zákona.
Za znevažovanie obetí totalitných režimov možno považovať skutočnosť, že tí, ktorí prisluhovali a kolaborovali s týmto režimom čoraz arogantnejšie a cynicky zneužívajú justičný systém, ktorý kontinuálne pokračoval bez personálnych zmien po tzv. „zamatovej revolúcii“ na podávanie žalôb proti Ústavu pamäti národa a žiadajú miliónové finančné odškodnenie z verejných peňazí nás všetkých za to, že ich mená sa v registri zväzkov spolupracovníkov Štátnej bezpečnosti. Týchto ľudí absolútne nezaujíma, že obete, ktorým zničili život dostali smiešne odškodnenie vo výške 75 eur za mesiac väzenia. Slovenská justícia v ktorej po novembri 1989, na rozdiel od povojnového Nemecka, nedošlo k žiadnej personálnej a ani systémovej zmene, považuje výpovede bývalých príslušníkov Štátnej bezpečnosti za hodnoverné, ako potvrdil rozsudok v prípade ponovembrového finančného zbohatlíka a súčasného ministra financií Českej republiky Andreja Babiša.
Vinníci vrážd týchto dvoch mladých ľudí sa vyhli spravodlivosti a pokojne si užívajú svoje výsluhové dôchodky. Taká je spravodlivosť po Slovensky. V Poľsku a Maďarsku bol prijatý zákon, ktorý znížil prisluhovačom komunistického režimu o 50 % ich výsluhové dôchodky a tieto peniaze použili v prospech zlepšenia sociálnej situácie ich obetí. Rodiny Ondreja Brejku a Milana Dlubača sa dodnes nedočkali ani len ospravedlnenia od tých, ktorí boli zodpovední za ich smrť. Dokonca boli aj po smrti znevažovaní a kriminalizovaní, zatiaľ čo ich vrahovia sú považovaní za bezúhonných občanov, ktorí predsa len plnili rozkazy. To isté hovorili pred norimberským tribunálom aj nacistickí zločinci.
A pokiaľ tomu tak bude Slovensko nebude nikdy právnym štátom, ktorý si ctí zásadné princípy demokracie.
Ako každý rok aj teraz opakujem, že je preto na nás, aby sme v mene týchto obetí nemlčali a aj keď je to často ťažké, nebáli sa ozvať ak ide o pravdu a spravodlivosť, či už je to v prípade nepotrestaných zločinov na hraniciach, alebo nezákonného a nečestného konania politikov, ktorí predstierajúc, že presadzujú naše záujmy, si bezohľadne budujú svoj osobný blahobyt na úkor biedy občanov.
Chcem Vám poďakovať za Vašu vzácnu účasť na tomto pietnom stretnutí, ktorá je dôkazom, že na Slovensku sa ešte vždy nájdu ľudia, ktorí si ctia svojich mŕtvych a svoje obete. Majme na pamäti, že je ešte veľa zabudnutých a neznámych hrobov, kde práchnivejú telesné pozostatky zabudnutých obetí, či už to boli zabití na hraniciach, alebo stovky násilne odvlečených do gulagov o ktorých ich rodiny ani nevedia kde sa nachádzajú. Uctime si preto ich pamiatku modlitbou s prosbou o večné odpočinutie ich duší.
Vážení hostia, milí priatelia! 
Ako každý rok aj teraz opakujem, že je preto na nás, aby sme v mene týchto obetí nemlčali a aj keď je to často ťažké, nebáli sa ozvať ak ide o pravdu a spravodlivosť, či už je to v prípade nepotrestaných zločinov na hraniciach, alebo nezákonného a nečestného konania politikov, ktorí predstierajúc, že presadzujú naše záujmy, si bezohľadne budujú svoj osobný blahobyt na úkor biedy občanov.