Príhovor predsedu Svetového združenia bývalých čsl. politických väzňov Františka Bednára
Vážení hostia, milí priatelia!
Uplynulo už 10 rokov ako sme 25. Júna 2004 odhalili tento skromný pamätník v Kežmarku, ktorý okoloidúcim pripomína vyše 400 obetí na hraniciach, ktoré sa stali po februári 1948 súčasťou železnej opony v čase studenej vojny. Medzi zabitými boli aj mladí ľudia Ondrej Brejka a Milan Dlubač, ktorých pripravili o život príslušníkmi pohraničnej stráže 7 júla 1980 na československo-rakúskej hranici. Po 24 rokoch sme na žiadosť otca Ondreja Brejku previezli ich telá z Rakúska na Slovensko. Zomreli násilnou smrťou, v mladom veku keď mali celý život ešte len pred sebou. Bývalý režim, im nedoprial ani len dôstojný pohreb za účastí ich blízkych, ktorí sa s nimi nestihli ani rozlúčiť. Ich matky nemohli zaplakať nad ich hrobmi, o to väčší bol ich žiaľ.
Dnes keď si mladí ľudia nevedia predstaviť, žeby nemohli vycestovať do zahraničia a na hraniciach by po nich strieľali, najmä mladej generácii už tieto tragické osudy veľa nehovoria.
Dovoľte mi na tomto pietnom mieste zamyslenie nad tým, ako môže štát v mene ideológie nechať vraždiť vlastných občanov. Niektorí Slováci radi prízvukujú, že sme holubičí národ. Bohužiaľ mnohí nechcú nič počuť o temných kapitolách našej histórie a s nostalgiou spomínajú na socializmus. V tomto zamyslení sa vrátim k inej tragickej udalosti, ktorá predznamenala nástup totalitného systému, v mene ktorého zahynulo mnoho ľudí a paradoxne dnes tí, ktorí tomuto režimu prisluhovali sa hlásia k demokracii, slobode a dodržiavaniu ľudských práv.
Mnohí idealisti neuveria, že niektorí členovia nášho holubičieho národa boli beštie, pri ktorých by bledli závisťou aj príslušníci SS. Jeden z nich bol Karol Pazúr- gardista, komunista, ŠtBák, protifašistický bojovník, udavač a vrah 267 ľudí.
18. a 19. júna 1945 bolo na Švédskych valoch pri Přerove zavraždených 74 detí, 120 žien a 71 mužov. Zavraždení pochádzali väčšinou z Dobšinej, Janovej Lehoty a boli medzi nimi aj Karpatskí Nemci z Kežmarku. Vrahmi boli príslušníci československej armády, vedení poručíkom Karolom Pazúrom. V júni 1945 sa na stanici v Přerove stretli dva železničné transporty. V jednom sa vracali vojaci zo slávnostnej vojenskej prehliadky v Prahe, v druhom sedeli väčšinou karpatskí Nemci, Maďari, ale aj Slováci a Rusíni. Tí sa vracali po vojne domov zo severozápadných Čiech, kde boli v roku 1944 evakuovaní. Vojaci začuli z vedľajších vagónov nemeckú a maďarskú reč. Vojaci pochádzajúci z Dobšinej spoznali svojich rodákov. Z nenávisti a pomstychtivosti ich obvinili, že boli príslušníkmi Karpatskonemeckej strany, čo nebola pravda. Dokonca to bolo naopak, pretože medzi transportovanými boli aj takí, čo bojovali na strane partizánov. V tomto transporte neboli fašistickí kolaboranti. Boli tam len obyčajní ľudia, väčšinou starci, ženy a deti, zopár mužov v produktívnom veku. Vojaci informovali svojho veliteľa, poručíka vojenského spravodajstva Karola Pazúra. Ten zavetril šancu vylepšiť si svoju "komunistickú" povesť a vylepšiť si kádrový profil. V minulosti bol totiž členom Hlinkovej gardy a neustále nad ním visela nemožnosť kariérneho postupu. Ambicióznosť bezcitného psychopata vyústila do masovej brutálnej vraždy. Pazúr spoločne s osvetovým dôstojníkom pluku Bedřichom Smetanom (pravým menom Fridrich Švicer, neskôr utiekol a zmizol v Izraeli) sa rozhodli, že vyšetria všetkých, čo cestovali v transporte, dokážu im, že boli kolaboranti, členovia Hlinkovej gardy a za to ich pozabíjajú. Na jeho rozkaz vojaci vyhnali z vagónov 267 ľudí, detí, žien a starcov a všetkých brutálne povraždili. Zastrelili všetkých. Mužov, starcov, ženy aj deti. Keď jeden vojak odmietol zabiť deti, Pazúr zobral pištoľ a začal ich strieľať sám. Boli zabití aj kojenci ! Niektorí strieľanie prežili, ale zranených ich za živa zahrabali s ostatnými.
Možno si poviete čo má toto vraždenie spoločné so smrťou Ondreja Brejku, Milana Dlubača a mnohých ďalších zabitých pri úteku cez hranice. Vinníci vrážd sa v oboch prípadoch vyhli spravodlivosti a mnohí z nich si pokojne užívajú svoje výsluhové dôchodky.
Taká je spravodlivosť po Slovensky. V Poľsku a Maďarsku prijali zákon, ktorý znížil prisluhovačom komunistického režimu o 50 % výsluhové dôchodky a tieto peniaze použili v prospech zlepšenia sociálnej situácie ich obetí. Rodiny Ondreja Brejku a Milana Dlubača sa dodnes nedočkali ani len ospravedlnenia od tých, ktorí boli zodpovední za ich smrť. Dokonca boli aj po smrti znevažovaní a kriminalizovaní, zatiaľ čo ich vrahovia sú považovaní za bezúhonných občanov, ktorí predsa len plnili rozkazy. To isté hovorili pred norimberským tribunálom aj nacistickí zločinci.
Smrť týchto mladých ľudí bola chladnokrvne a cynicky plánovanou súčasťou ideológie, ktorá cielené a vedomé zabíjanie ľudí povýšila na čestnú službu najlepších synov robotníkov a roľníkov pri ochrane socializmu a mieru. Za vraždenie boli tí, ktorí museli zabíjať odmeňovaní opušťákmi a hodinkami s venovaním. Aby toto ľudia dokázali s chladným a bezcitným cynizmom, museli byť psychologicky manipulovaní, politrukmi , ktorí na tzv. politických školeniach museli potlačiť v človeku základne etické, kresťanské a morálne zábrany. Preto nie sú skutočnými vrahmi tí, ktorých za odmenu a osobný prospech prinútili zabíjať ale skutočnými vrahmi a opovrhnutia hodnými zločincami sú tí, ktorí tieto zločiny organizovali, riadili a vydávali príkazy. Títo zločinci ale nechodili zo samopalmi a cvičenými psami po hranici, títo zločinci všetko organizovali a riadili z pohodlia svojich kancelárii. Ostávali skrytí a v anonymite. Jeden z týchto odporných arcizločincov- Alojz Lorenc, v Čechách právoplatne odsúdený za zásah proti študentom 17. Novembra 1989, na Slovensku píše knihy a stál v pozadí jednej z finančných skupín Penta, ktorá je známa s kauzy Gorila o ktorej sa na Slovensku už nehovorí a ktorá sa zahrala do stratena.
Uplynulo už takmer 25 rokov od prevratu v novembri 1989, kedy sa rozpadol komunistický režim, potom čo sa ekonomicky rozpadlo bývalé Sovietske impérium.
K údajnej demokracii a slobode nás viedli opäť často tí istí, ktorí ju pred tým sami potláčali. Aby si zabezpečili svoju osobnú kariéru a blahobyt na úkor biedy ostatných občanov, odhodili stranícke preukazy a Moskvu vymenili za Brusel a Washington. Aj to svedčí o stave dnešnej spoločnosti.
Na západných hraniciach sa už nestrieľa, mladých ľudí dnes nevyháňa do sveta politická ideológia, ale ekonomická bieda. Mnohí opúšťajú svoje rodiny a bez ohľadu na vzdelanie sú nútení robiť podradné práce.
Položme si otázku, aký je rozdiel medzi tými, ktorí nechali chladnokrvne zabíjať svojich občanov na hraniciach a tými, ktorí dnes v mene vyšších záujmov, zabíjanie ľudí na hraniciach nahradili korporatívnym kapitalizmom so skrytými sofistikovaným znakmi fašizmu, kedy sa z ľudských životov stala len štatistická kolónka s názvom obete nevyhnutných ekonomických reforiem. Ekonomicko-politickí zločinci, ktorí sú zodpovední za to, že táto republika bola po prevrate v novembri 1989 rozkradnutá a rozpredaná, čo je aj jedinou príčinou prečo dnes nie sú peniaze na platy pre zdravotné sestry, učiteľov a každého kto sa pokúša poctivo pracovať, majú na svedomí obete sociálnych samovrážd a tisíce bezdomovcov povaľujúcich sa na uliciach. To čo sa nepodarilo Tatárom, Turkom, Maďarom a ďalším nepriateľom Slovenska, to sa za 25 rokov po Novembri 1989 podarilo politikom národnosti slovenskej.
Ako každý rok aj teraz opakujem, že je preto na nás, aby sme v mene týchto obetí nemlčali a aj keď je to často ťažké, nebáli sa ozvať ak ide o pravdu a spravodlivosť, či už je to v prípade nepotrestaných zločinov na hraniciach, alebo nezákonného a nečestného konania politikov, ktorí predstierajúc, že presadzujú naše záujmy, si bezohľadne budujú svoj osobný blahobyt na úkor biedy občanov.
Chcem Vám poďakovať za Vašu vzácnu účasť na tomto pietnom stretnutí, ktorá je dôkazom, že na Slovensku sa ešte vždy nájdu ľudia, ktorí si ctia svojich mŕtvych a svoje obete. Majme na pamäti, že je ešte veľa zabudnutých a neznámych hrobov, kde práchnivejú telesné pozostatky zabudnutých obetí, či už to boli zabití na hraniciach, alebo stovky násilne odvlečených do Gulagov o ktorých ich rodiny ani nevedia kde sa nachádzajú. Uctime si preto ich pamiatku modlitbou s prosbou o večné odpočinutie ich duší.
Česť ich pamiatke!
 
|
