Pietna spomienka pri príležitosti tretieho výročia odhalenia pamätnej tabule pátrovi Cyrilovi Bystríkovi Janíkovi OFM v Liptovskej Tepličke

Príhovor predsedu Svetového združenia bývalých čsl. politických väzňov

Vážený pán starosta, vážení občania Liptovskej Tepličky, vážení  hostia, milí priatelia,

Prajem Vám požehnané nedeľné predpoludnie. Dovoľte mi, aby som Vám úprimne poďakoval za účasť na dnešnej pietnej spomienke pri príležitosti tretieho výročia odhalenia pamätnej tabule  jednej zo zabudnutých obetí bývalého režimu, pátra Cyrila Bystríka Janíka, ktorý bol rodákom z Vašej obce.

         Vaša vzácna účasť je  dôkazom, že sme neprepadli  ľahostajnosti  a rezignácii   pod ťarchou neraz  veľmi ťažkého životného údelu, kedy mnohým z nás ide neraz doslova o prežitie, v dnešných neľahkých časoch, ktoré nám síce priniesli  zdanlivú  slobodu a pomyselnú demokraciu,  ale zároveň nám priniesli aj nové otvorené a aj skryté hrozby, ktoré sme pred rokom 1989 nepoznali.

         Slovensko po príchode vierozvestcov Cyrila a Metoda  prijalo učenie Ježiša Krista a toto učenie tu zapustilo hlboké korene.  Dôkazom toho bolo aj to, že voľby v roku 1946 nevyhrali na Slovensku komunisti ale Demokratická strana. Napriek tomu nám bol pod nátlakom Stalina  a jeho prisluhovačov z Prahy vnútený režim, ktorý ľudia nikdy  nechceli, režim, ktorý sa tváril ako vlk v rúchu baránka. Na jednej strane predstieral, že je  vládou ľudu a na druhej vieru v Boha, a vlastnenie pôdy zdedenej po našich otcoch považoval za nepriateľstvo k ľudovodemokratickému zriadeniu.  Nevinných ľudí posielal do uránových baní a strieľal na hraniciach pri pokuse o útek z komunistického raja.  Ani v ťažkých časoch  sa tomuto režimu nepodarilo  zničiť vieru a  odkaz našich predkov, vďaka ktorému sme prežili nájazdy Turkov  a tisícročný útlak Maďarov.

Jedným z tých, ktorí našli odvahu pre vieru obetovať slobodu a život bol aj člen rehole malých františkánov a tajne vysvätený kňaz páter Cyril Bystrík Janík, ktorého v roku 1986 odsúdili na príkaz Štátnej bezpečnosti vo vykonštruovanom súdnom procese a ťažko chorého poslali do väzenia.

Tak ako zločinci urobili zločinca z Ježiša Krista a ukrižovali ho za to, že povedal pravdu mocným tohto sveta a nazval ich obielenými hrobmi, ktoré sú zvnútra plné červov, tak aj z pátra Cyrila Bystríka urobili zločinca, aby ho mohli pre výstrahu ostaným odsúdiť.  Páter Cyril Bystrík Janík,  psychicky poznačený nespravodlivým väznením,  po zmene politického systému a obnovení rehoľného života odišiel medzi svojich bratov františkánov do Českej republiky.   Následky väznenia sa podpísali pod vznik ťažkej psychickej choroby v dôsledku ktorej opustil kláštor a žil medzi ľuďmi bez prístrešia. Za bližšie neobjasnených okolností zomrel predčasne vo veku 46. rokov. Páter Cyril Bystrík Janík  plnil  doslova a do písmena posolstvo Krista, ktorý  nás celým jeho  životom presviedča že, ak chceme skutočne meniť svet k lepšiemu, musíme to robiť mimo mocenských a majetkových štruktúr. Konštatovania, že syn človeka nemá kde hlavu skloniť a vlastní domáci sú jeho  nepriateľmi, nie sú nijaké lacné povzdychy, to je svojím spôsobom a do určitej miery osud všetkých opravdivých nasledovníkov Ježiša Krista.

         Tí, ktorí sa podpísali  pod jeho neľahký osud a majú spoluvinu aj za jeho smrť, nech si spytujú svedomie, keď budú sami opúšťať  tento svet a nech je k ním  Pán Boh milosrdný.  
         Kresťanské odpúšťanie je prejavom šľachetnosti a veľkorysosti, ale len vtedy, ak vinník úprimne oľutoval svoje hriechy a požiadal o odpustenie. Ak sa však spolupáchatelia neprávosti vysmievajú zo svojich obetí a ešte aj po ich smrti hanobia ich meno, ba dokonca na nich zarábajú podávaním žalôb v tzv. sporoch na ochranu osobnosti  proti  vydavateľom, ktorí tieto prípady uverejnili v tlači,  tak v tom prípade sa z kresťanského odpúšťania stáva zbytočné prázdne gesto a ako povedal Sv. Otec, odpustenie nemôže nahradiť spravodlivosť.

         A tak aj dnes, v čase demokracie a pomyselnej slobody, naďalej kričia obete komunizmu a ostávajú smutným mementom nášho zlyhania  a nezáujmu. Dodnes nie sú objasnené a vyšetrené vraždy a násilné úmrtia kňazov, či už je to smrť Přemysla Coufala, Štefana Poláka a ďalších. Svetská spravodlivosť, ešte stále aj s účasťou mnohých tých, ktorý sa podieľali na neprávostiach, ostáva slepá a hluchá. Jedným z výkričníkov  našej minulosti je aj osud tajne vysväteného kňaza františkánskej rehole Cyrila Bystríka Janíka, ktorý je o to tragickejší  pretože sa nestal v časoch barbarskej noci 50. rokov, ale v čase, nástupu Gorbačova a perestrojky v bývalom ZSSR.     

         Naša organizácia  ešte pred odhalením pamätnej tabule, požiadala Ústav pamäti národa o podanie návrhu na očistenie mena  Pátra Cyrila Bystríka Janíka in memoriam, keďže  sa tak nestalo počas jeho života. Vtedajší predseda Správnej radu Ústavu pamäti národa Ivan Petranský však o to neprejavil záujem.

         Páter Cyril Bystrík Janík  patrí medzi martýrov nášho národa, ktorí trpeli za svoju vieru, nech je nám preto vzorom  aj dnes, keď čelíme  hrozbám novodobého Euro-Babylonu, ktorý vyhlásil otvorenú vojnu cirkvi, náboženským symbolom a kresťanskému odkazu našich predkov.  Na rozdiel od komunistického režimu,  súčasný systém už náboženstvo nelikviduje otvorene, ale skryto a sofistikovane - likvidáciou podstaty náboženstva, ktorou je rodina, ako  základ každej spoločnosti.  Ak sa im podarí zlikvidovať tradičnú rodinu  s otcom, matkou a dieťaťom, bude to aj likvidácia náboženstva. Vo Francúzsku už dnes polícia zatýka každého, kto nosí na oblečení symbol rodiny –zväzku muža a ženy a označuje tento priestupok, "za trestný čin nosenia stereotypných symbolov", za ktorý je zatiaľ len finančná pokuta. Európske štáty postupne vo svojej legislatíve presadzujú, aby bola každá kritika  adopcie detí homosexuálnymi pármi, ktorých sobáše sú už legalizované,  považovaná za "trestný čin homofóbie". V školách pri výučbe detí sa už nesmie používať označenie otec a matka ale "rodič A" a "rodič B". V Holandsku už po sobášoch homosexuálov dokonca uzákonili polygamiu – ako zväzok v trojici s názvom TRIO, aby nemuseli použiť slovo "polygamia". Čo bude nasledovať ďalej, ak parlamentná strana v tomto štáte už žiadala aj o legalizáciu pedofílie. Zastavia sa títo novodobí prisluhovači diabla pred legalizovaním zneužívania detí, zvierat alebo aj mŕtvych? Kam až vo svojej zvrátenosti zájdu?  Na nátlak islamskej komunity, musel byť odstránený kríž na pamätníku obetiam 2. sv. vojny, pretože údajne urážal islam. Európa sa rozhodla spáchať demografickú samovraždu a vo svojej dekadencii a amorálnosti povýšenej na životný princíp už  tancuje nad vlastným hrobom. Žiaľ Bohu do tohto kolektívneho šialenstva čoraz viac vťahuje aj Slovensko, ktorého politici lásku k Sovietskemu zväzu na večné veky a nikdy inak vymenili za adorovanie EÚ. Vláda nás núti šetriť, kde sa len dá, na druhej strane, len v roku 2012 poskytla státisíce  eur na podporu zvrátenosti a dekadencie. V apríli bol odoslaný premiérovi Otvorený list so žiadosťou, aby štát viac nedával peniaze občanov rôznym ideologickým aktivistickým skupinám, ktoré sa usilujú zmeniť legislatívu štátu. Iniciatíva vznikla po tom, čo cez 10 000 ľudí na internete vyjadrilo pobúrenie nad tým, že štát dával v roku 2012 skoro 500 000 eur na financovanie projektov ako homo-bábkové divadlo pre deti (Divadlo na Rázcestí), homo-protesty v uliciach Bratislavy (Dúhový Pochod), alebo podporoval organizácie, ktoré rozdávajú kondómy deťom na školách a zároveň sa usilujú o legalizáciu prostitúcie (o.z. Odyseus).

         Tu už nejde len o to či je niekto veriaci alebo neveriaci a žije v súlade s morálkou a etikou, pretože každý si musí uvedomiť, že ak prestane rodina plniť svoje poslanie, je to postupný rozpad celej spoločnosti. Na demografické prežite je potrebná pôrodnosť 2,1 dieťaťa na jednu ženu. Slovensko je už dlhodobo  pod touto hranicu a nepomáha už ani vysoká pôrodnosť v rómskych osadách. Nanajvýš aktuálna je výzva slovenských biskupov z roku 1996, ktorí varovali pred demografickým vymieraním Slovenska ak spoločnosť nepodnikne potrebné opatrenia.
Položme si pri tomto skromnom pamätníku otázku aká je skutočne naša viera ak veriacich často ateisti konfrontujú poukazovaním na konanie predstaviteľov cirkvi, ktoré nemá nič spoločné s učením Ježiša Krista a desatorom? Osobne aj mne položili otázku  prečo sa hlásim k cirkvi, ktorá anulovala cirkevný sobáš popradského primátora, hoci išlo o preukázateľnú neveru v čase jeho manželstva s dievčaťom, ktoré by mu mohlo byť dcérou? Odpovedal som, že všetko sa dá zneužiť a cirkev nie je výnimka. Konanie nehodných, ktorí sa budú zodpovedať na pravde božej, nemožno preto považovať za  skutočnú cirkev. Ďalej som odpovedal, aká by bola táto spoločnosť bez náboženstva, ak s náboženstvom sa  svet zmieta neustále vo vojnových konfliktoch, biede a večnej nenásytnosti bohatých? Tým miliónom biednych a utláčaných ostáva len viera a vziať im ju by bolo ako zobrať beznohému invalidovi jeho barlu. Bez náboženstva by sa tento svet premenil  na skutočné peklo na zemi, kedy už  nebude nikomu nič sväté  a človek sa stane človeku vlkom. Takže máme len dve možnosti, buď  nedokonalú a večne nepoučiteľnú spoločnosť  so svojimi hriechmi a trápeniami alebo živočíšne prežívanie a večnú ničotu.

         Žiaľ po roku 1989 nás opäť prisluhovači a potomkovia tých, ktorí nás viedli k svetlým zajtrajškom  predtým, opäť vedú sami nevediac kam, podstatné pre nich je, že si svoj osobný blahobyt vybudovali a budujú na biede vlastných občanov,  z ktorých mnohí skončili na ulici, ako bezdomovci, alebo ich svojim bezbožným egoizmom dohnali až k sociálnej samovražde.
Vedúci predstavitelia tohto štátu, ktorých si ľudia sami zvolili, však už vyše dvadsať rokov vytvárajú také korupčné a ekonomické prostredie, ktoré doslova bráni ženám mať viac detí. Polovica manželstiev končí rozvodom. Naše ženy a mnoho mladých ľudí je doslova vyháňaných za prácou do zahraničia ak chcú existenčne zabezpečiť svoje rodiny. Mnohé rodiny sa preto odcudzujú a rozpadávajú. Ak by si mnohí politici, ktorí sa hlásia k Bohu a kresťanstvu, skutočne Boha aspoň trocha ctili a báli sa ho,  nikdy by sa takto bezohľadne nesprávali k vlastným občanom.

     Jedinou  cestou z tohto marazmu je nerezignovať  a nepoddať sa  súčasnému zlu.  Musíme nájsť odvahu nepodľahnúť nástrahám zlatého teľaťa, pohodlia konzumu, kultúre bezduchej morálky,
a ľudskú dôstojnosť urážajúcej zábavy, ktorou nás neustále kŕmi televízia.

         Je preto našou  morálnou a pre veriacich aj kresťanskou povinnosťou, s úcty k týmto obetiam, medzi ktoré patril aj páter Cyril Bystrík Janík, aby sme si  nenechali vziať dedičstvo našich predkov, naše tradičné  rodinné hodnoty a nestali sa bezduchými otrokmi satanskej monokultúry, alebo pseudokresťanmi, ktorí sa síce k Bohu modlia, ale  klaňajú sa diablovi.

                   Česť pamiatke martýrom slovenského národa!