|
(Prevzaté z www.liptov.sme.sk)
Pamätnú tabuľu venovanú politickým väzňom, ktorých komunistický režim nespravodlivo väznil a vyšetroval v ružomberskej väznici, odhalili na budove Ústavu na výkon trestu odňatia slobody v Ružomberku 21. februára.
„Obetí komunistického režimu bolo veľmi veľa a nikto z nich by nemal zostať zabudnutý. Keby sme sa pokúsili vypísať ich mená, iste by sme ich nezistili všetkých. Táto pamätná tabuľa je aspoň morálnou rehabilitáciou ich všetkých,“ povedal člen predsedníctva Konfederácie politických väzňov Slovenska (KPVS) Peter Sandtner.
Tabuľu odhalili riaditeľ Ústavu na výkon trestu odňatia slobodu v Ružomberku Anton Majzel a za KPV Andrej Dvorecký, ktorého sestra Nora aj otec Ján tu boli väznení. „Ľudia, ktorí si napriek hroziacim represáliám stoja za svojím názorom, vierou alebo myšlienkou a verejne ju obhajujú proti totalitnému zriadeniu, je jedno, či proti fašistickému alebo komunistickému, si zaslúžia našu úctu,“ povedal A. Majzel.
Tabuľu požehnal biskupský vikár Zboru väzenskej a justičnej stráže SR Bartolomej Juhás, ktorý predtým celebroval svätú omšu za obete komunistického režimu vo Farskom kostole sv. Ondreja.
Neľudské zaobchádzanie
Na svoj pobyt v ružomberskom väzení zaspomínal Milan Sojka. V ružomberskej väznici strávil sedem mesiacov aj svoje 20. narodeniny. A prečo sa do nej dostal?
„Boli sme kamaráti s tými, ktorí nechceli vstúpiť do družstva, nepáčilo sa nám, čo sa v 50. rokoch u nás dialo a začali sme pripravovať útek za hranice. Ale pravdepodobne nás niekto zradil, lebo nás pochytali skôr, ako sme sa stretli.
Zo všetkých síl sme sa snažili byť pozitívne psychicky naladení, ale fyzické tresty, neľudské zaobchádzanie a vyšetrovacie metódy aj tých najodolnejších strašne deprimovali. Hlavne nedostatok spánku ma zabíjal, výsluchy celé noci, stále dokola. Nevážil som asi 50 kíl.“
Z ružomberskej väznice ho odviezli do uranových baní v Jáchymove, kde pracovalo veľa politických väzňov. Volali ich mukli, čo znamenalo muž určený k likvidácii a zaobchádzali s nimi horšie ako so zlodejmi a vrahmi. Mnohí jáchymovské peklo neprežili alebo mali trvalé následky.
Zima, hlad, týranie a ťažká fyzická práca sa podpísali aj pod zdravotný stav Milana Sojku, ktorý sa opieral o francúzsku barlu. „Keď ma po rokoch pustili na slobodu, ťažko som si hľadal prácu, politického väzňa nikto nechcel. Asi pätnásťkrát som musel zmeniť zamestnanie. Po zmene režimu som sa dožil rehabilitácie, ale aké bolo moje prekvapenie, keď som zistil, že nás rehabilitovali tí istí, ktorí nás predtým súdili. Som rád, že tá hrozná doba je už minulosťou a dúfam, že sa už nič podobné nezopakuje.“
Šestnásť rokov za mrežami
Na odhalenie pamätnej tabule prišiel až z Čiech, kam sa presťahoval, aj Dobroslav Pustaj, ktorý žil v Ružomberku. V roku 1952 ho odsúdili na 25 rokov za vlastizradu a špionáž.
„Bol som organizátorom hnutia Slobodné Československo. Išlo nám len o ľudské práva, slobodu prejavu a vierovyznania, a za to som strávil za mrežami dlhých šestnásť rokov, polovicu v samoväzbe v Leopoldove, potom v pražskej Ruzyni, Jáchymove a k tomu ešte dvadsať rokov perzekúcií. Mám veľmi smutné spomienky, ale keď som chcel žiť, musel som to všetko vydržať,“ povedal D. Pustaj.
Do ružomberskej väznice zatvorili mnoho nevinných ľudí, ktorí viac či menej otvorene nesúhlasili s režimom. Stačilo, ak mali v rodine kňaza, kamaráta v zahraničí, počúvali zahraničnú rozhlasovú stanicu alebo ich udal závistlivý sused.
Viliam Mitošinka opísal svoje zážitky v knihe Pamäti kňaza. Keďže odmietal vypovedať a priznať sa, dozorca mu vzal okuliare aj keď bol po operácii oka a preradil ho na celu k psychicky chorému boxerovi, ktorý ho fyzicky napadol.
Písal básne hrebeňom
Vo väzení v Ružomberku sa ocitol aj akademický maliar Ladislav Záborský. Vtedajším mocipánom sa asi nepáčil jeho obraz Kristus a robotník, na ktorom robotník namáhavo ťahá banský vozík a pred ním Kristus svoj kríž.
L. Záborský písal vo väzení básne. Keďže nemal pero ani papier, písal ich zubom vylomeným z hrebeňa na dno cínového lavóra, ktoré predtým natrel mydlom. Do večera sa báseň naučil naspamäť a tak sa to opakovalo. Napísal ich asi tridsať a štyri roky si ich každý deň vo väzení opakoval, aby ich nezabudol.
Po prepustení z väzenia ich prepísal na papier a neskôr vydal. Dve zazneli aj pred novoodhalenou pamätnou tabuľou v Ružomberku.
18-ročný zomrel vo väzení
Zazneli aj mená viacerých obetí totalitného režimu, ktorí strávili istý čas v ružomberskej väznici. Aj meno 18-ročného Ivana Roštára, brániaceho pred zatknutím Viktora Trstenského na fare v Dolnom Kubíne, ktorý vo väzení aj zomrel ako jeden z najmladších väzňov. Mladých ľudí v nej väznili aj v 80. rokoch minulého storočia iba preto, že prenášali cez poľské hranice náboženskú literatúru.
Okrem členov KVPS, ktorí pietnu spomienku zorganizovali, sa na nej zúčastnili aj zástupcovia Svetového združenia bývalých československých politických väzňov (SZČPV), Politických väzňov - Zväzu protikomunistického odboja (PV ZPKO), Slovenského zväzu vojenských táborov nútených prác – pomocných technických práporov (VTNP –PTP), viceprimátor Ružomberka Stanislav Bella, europoslankyňa Anna Záborská a ďalší, ktorí vzdali hold obetiam komunistického režimu.
Bol medzi nimi aj Matúš Demko, režisér dokumentárneho filmu 22 hláv o prenasledovaných aj popravených politických väzňoch Bernardovi Jaškovi z Černovej a Pavlovi Kalinajovi. Najmladším účastníkom podujatia bol iba 5-mesačný Michal Buchta.
Nechýbala ani predsedníčka ružomberskej regionálnej pobočky PV ZPKO Mária Šidová, ktorá koncom 50. rokoch strávila rok vo väzení za podvratnú činnosť. Jej manžela Leopolda Šidu, organistu, dirigenta chrámového spevokolu Andrej, ktorý aktívne pôsobil proti totalitnému režimu, odsúdili za velezradu na 25 rokov.
V Liptove je päť tabúľ venovaných politickým väzňom komunizmu: popraveným Bernardovi Jaškovi v Černovej, Tomášovi Chovanovi v Hubovej, Bernardovi Nemčekovi v Likavke, prenasledovanému kňazovi Pavlovi Horskému vo Vlkolínci a katolíckym veriacim, ktorí bránili svojho kňaza v Komjatnej.
Obete komunistického režimu
50. roky a začiatok 60. rokov dvadsiateho storočia boli najdrastickejším obdobím ko- munistického režimu. Boli charakteristické perzekúciami takmer všetkých vrstiev spoločnosti a vykonštruovanými súdnymi procesmi. Na webovej stránke Ústavu pamäti národa sa uvádza:
„Na Slovensku bolo v tomto období protiprávne odsúdených viac ako 71 000 ľudí na súhrnne viac ako 85 000 rokov väzenia. V celom Československu bolo popravených za tzv. protištátne činy 250 ľudí, do 500 ľudí zahynulo na hraniciach pri úteku, do 600 ľudí zavraždili vyšetrovatelia Štátnej bezpečnosti pri výsluchoch, 8 000 väzňov režimu zahynulo v baniach, vo väzniciach a lágroch. 400 tisíc ľudí ušlo alebo bolo vyhnaných z republiky. Mnohé obete režimu boli bez súdu väznené v pracovných táboroch, v pomocných technických práporoch (PTP), im a ich rodinným príslušníkom bol znemožnený prístup k vzdelaniu i spoločenskému uplatneniu.“
Mučili ho, ale odpustil im
Ružomberský rodák Anton Povážsky sa odhalenia pamätnej tabule na budove ružomberskej väznice nedožil. Vlani zomrel vo veku 91 rokov.
Strávil v nej v samoväzbe vianočné sviatky v roku 1948, lebo neoznámil, že jeho známy chce opustiť republiku. Vyšetrovali a väznili ho však už aj predtým za kritiku Beneša, rozširovanie proslovenských letákov aj za to, že spolu s inými vztýčil na vrchole Čebraťa slovenský dvojramenný kríž. Vo väzení sa ako politický väzeň ocitol veľakrát, prešiel šestnástimi väznicami v bývalom Československu a odsedel si v nich spolu viac ako deväť rokov, prežil aj jáchymovské peklo.
Keď sme sa naposledy rozprávali, bol už vážne chorý a ťažko hľadal slová. Svoje zážitky z komunistických žalárov opísal v knihe Bez dôkazov. Vybrali sme z nej krátky úryvok.
„Zrazu sa na mňa vrhli obaja agenti a prv, ako som pochopil, čo sa deje, ležal som na zemi so zviazanými nohami dosť hrubým motúzom, čo sa podobal šnúre na vešanie prádla. Takto ma vytiahli nohami hore a hlavou dolu a uviazali na mreže cely. Nebol som vôbec vysoko od podlahy... kopali ma do hlavy, do zubov a zasahovali celú tvár napriek mojim zúfalým pohybom obviazaných rúk. Otázky sa sypali a sypali v trvalom slede s kopancami. Ani nečakali, čo im na ich otázky odpoviem, akoby ich jediným cieľom bolo ma takto zabiť. V hlave mi hučalo, pre krv som už skoro nevidel. Ale celé toto ich táranie prehlušila akási strašná rana doprevádzaná lomozom, pri ktorom som počul, akoby sa čosi lámalo. Súčasne som cítil, že moja ľavá noha prestala byť mojou...
Keď som prišiel k vedomiu, ležal som na podlahe tej istej cely, kde ma vypočúvali... Chcel som čosi povedať, ale zistil som, že mám plné ústa nielen zrazenej krvi, ale i vlastných vybitých zubov. Nechcel som ich vypľuť na znečistenú podlahu, a tak som ich vypľul do vlastnej ruky a zaťal v päsť. Pán Z. mi nezabudol zdôrazniť, že v tomto veľmi viditeľnom prípade sa nedá vyhovárať, že som spadol zo schodov a tak sa zranil. Musím vraj potvrdiť, že som napadol vyšetrujúci orgán...“
Napriek, hrôzam, ktoré Anton Povážsky prežil, na záver svojej knihy napísal: „Všetko vám odpúšťam, ale nedovolím, aby ste nám vy akokoľvek vládli!
(BEA)
V samotke si spieval
Jedným z väzňov ružomberskej väznice bol aj 83-ročný Ján Kenyeres.
Porozprávali sme sa s ním krátko po odhalení pamätnej tabule. Zaujímalo nás kedy a prečo ho zatvorili.
„Bolo to 30. októbra 1948. Ráno som išiel do roboty, aj keď bola nedeľa a páter Sahulčík, ktorý zariadil rybárpolský kostol a ktorému som miništroval sa ma opýtal: - Janko, a koľko ľudí robí v tej fabrike v nedeľu? Zisti to a ja urobím omšu aj v sobotu.
Robil som v textilke v Rybárpoli, vyučil som sa za elektrikára. Z roboty som chcel ísť rýchlo domov, lebo bol futbal, ale už som ho nevidel, lebo ma zobrali do Ružomberka a dali do samoväzby."
V samotke bol mesiac. Opísal, že v nej bol malý stôl a stolček, sklápacia posteľ, ktorú večer o deviatej mohol dať dole a ráno ju musel vyklopiť, bednička a v nej prací hrniec... Cela mala dvanásť krokov, chodil hore-dolu a často si spieval Premilá matka, pomocnica ľudí.
„Dlho som si myslel, že je to dáky omyl, nedorozumenie. Asi ma musel niekto v robote prezradiť, keď som hovoril, o čom som sa ráno rozprával s pátrom. Bolo mi ho veľmi ľúto, bol to dobrý človek, ale komunistom a neznabohom ležal v žalúdku, stále hľadali zámienky, ako ho odstrániť. Pátra zavreli tiež a bol v tej istej väznici, ale nestretli sme sa tam, nevedeli sme o sebe."
Bolo mu ľúto aj mamy. Jeho otec zomrel, keď mal šesť rokov a z piatich súrodencov sa stali polosiroty. Bola už staršia, nevládala a nemohla ho ani navštíviť. Kľakla si vraj pred riaditeľom textilky, aby niečo urobil, aby jej syna prepustili, lebo je nevinný.
Po mesiaci ho preradili zo samotky medzi ostatných väzňov. „Chodili sme do papierní strúhať drevo. Celú zimu sme vonku škrabali kôru, bolo nám zima, mali sme mokré nohy, čo malo zdravotné následky. Obedy nám tam vozili na káre, raz za týždeň sme sa mohli osprchovať," zaspomínal Ján Kenyeres.
V ružomberskej väznici strávil aj Vianoce. „Boli to smutné Vianoce. Štedrú večeru nám dali o druhej poobede, cez okienko nám strčili rezance s makom a dve jablká - to bolo všetko. "
Štrnásteho apríla 1949 ho z väzenia prepustili. „Nebol ani žiadny súd. Obviňovali ma síce zo špionáže, ale nenašli príčinu, za čo by ma súdili. Pustili ma pod podmienkou, že podpíšem, že nebudem žiadať žiadne náhrady." Vrátil sa do textilky a zakrátko ho povolali do PTP. Ako pétépák v Českých Budejoviciach budoval letisko.
„To, čo ma vo väzení držalo, bola hlavne viera," povedal na záver Ján Kenyeres, ktorý si napriek všetkému zachoval optimizmus aj zmysel pre humor.
(BEA)
Za Svetové združenie bývalých československých politických väzňov sa na odhalení zúčastnila podpredsedníčka SZČPV Elena Bačkorová -na fotografii vpravo |
