|
Bolo by ilúziou si namýšľať, že z prisluhovačov bývalého režimu a jeho ŠtB sa po prevrate v novembri 1989 zrazu stali uvedomelí demokrati a nevinní baránkovia. Verejnosť rýchle spozorovala, že iba svoju vlčiu kožu odeli do barančieho rúcha.
Organizácie združujúce bývalých politických väzňov a obete komunizmu evidujú množstvo prípadov, ako proti režimu nepohodlným a tým, ktorí sa dôsledne domáhali prešetrovania zločinov a voči ním spáchaných krívd pretransformovaní demokrati použili a stále používajú bývalé praktiky, ktoré spočívajú v zastrašovaní a psychickom terore takýchto osôb – občanov Slovenskej republiky. Rozdiel je iba v tom, že ich pôvodné praktiky boli mierne upravené a pozmenené vzhľadom na to, že politickú ideológiu nahradila ideológia zisku a peňazí.
Na ilustráciu uvádzame prípad Emila Šveca, ktorého v roku 1959 ŠtB uniesla z územia Rakúska, kde študoval vo Viedni po úspešnom úteku z komunistického Československa na práškovacom lietadle a následne mu zničila život v najhorších väzniciach, v ktorých strávil viac ako 15 rokov.
Za to, že sa domáhal vyšetrenia osôb, ktoré sa podieľali na jeho únose z územia neutrálneho štátu, ho v roku 1993 dokonca odsúdili na tri mesiace za tzv. urážku verejného činiteľa, ktorým mal byť predseda Ústavného súdu ČSFR , na ktorého sa Emil Švec obrátil so svojou žiadosťou . Spravodlivosti sa nedožil, jeho únos dodnes nikto nevyšetril. Podrobnosti sú uvedené na webovej stránke: http://szcpv.org/04/svec.html
Bezohľadný postup moci má na svedomí aj predčasne ukončený život bývalého politického väzňa Františka Petráša, ktorého odsúdili za to, že si dovolil napísať list generálnemu prokurátorovi SR Hanzelovi, v ktorom komunistov nazval sviňami, vysloviac tým iba svoj hodnotiaci úsudok.
Bol obvinený z útoku na verejného činiteľa. Amnestiu prezidenta Rudolfa Schustera odmietol. Nakoniec ho chcel súd zbaviť svojprávnosti a na Vianoce ho dali násilne odvliecť políciou na psychiatrické vyšetrenie. Neumožnili mu ani to, aby sa postaral o hydinu a psa. Paradoxom je, že bol vnímaný ako normálny vtedy, keď bol členom volebnej komisie. Svoj zápas o pravdu prehral - následkom psychického vypätia zomrel na infarkt. Stal sa obeťou kontinuity komunistických zákonov a komunistických praktík, ktoré - bohužiaľ - pretrvávajú a moc ich uplatňuje na nepohodlných občanoch, zákonnou cestou sa domáhajúcich svojich práv, aj naďalej. http://www.obcania.szm.com/petras/petras.html
O prípade svedkyne dodnes neobjasnenej smrti kňaza Přemysla Coufala, Tatjany Šidlovej, ktorá žije v ohrození aj po novembri 1989 je na internete uverejnený článok na webovej stránke http://www.obcania.szm.com/sin/sin.html
V súčasnosti je táto 66-ročná ťažko chorá žena v invalidnom dôchodku, ktorý nedosahuje ani priemernú výšku, za to, že otvorene poukázala na nekalé praktiky pri kšeftovaní s pozemkami na Kysuciach miestnymi zbohatlíkmi, majúcimi dobré vzťahy s políciou , prokuratúrou , súdmi a vhodnými znalcami obeťou najrôznejších žalôb a priestupkových a trestných stíhaní zo strany tých, ktorí by v skutočnosti stíhaní mali byť.
Advokát JUDr. Chovanec z Kysuckého Nového Mesta je jedným z tých, ktorí sa rozhodli psychicky a finančne túto pani, ktorá sa odvážila postaviť proti jeho praktikám, zničiť žalobou na tzv. ochranu osobnosti s požadovaním priznania tzv. finančného zadosťučinia vo výške 3000 eur, ktorú podal na OS v Žiline, aj keď zrejme tomuto o jeho žalobnom návrhu vzhľadom na príslušnosť nenáleží vec prejednávať.
V ďalšom prípade - v nadväznosti na jej žalobu proti INA Kysuce sa táto pani z pohnútky obhájiť svoju pravdu a právo proti presile nezákonne konajúcich odporcov spochybňujúcich jej psychickú spôsobilosť, aby takto odpútali pozornosť od vlastného nezákonného konania v rozpore s dobrými mravmi, odhodlala návrhom na vyšetrenie jej psychickej spôsobilosti a zdravotného stavu v momente, kedy ju odporcovia zatiahli k podpísaniu nekorektnej Dohody, podstúpiť vyšetrenie znalcami z odboru psychiatrie, psychológie a imunológie.
Súd určil ako znalkyňu MUDr. Elenu Poloncovú z Liptovského Mikuláša.
Nekorektný posudok, ktorý znalkyňa urobila, sa stal predmetom námietok T. Šidlovej. Na základe tohto bolo súdom nariadené vykonať kontrolný znalecký posudok, ktorý ešte nebol do tohto momentu vyhotovený.
Pre obsah nepravdivých skutočností podala T. Šidlová trestné oznámenie na MUDr. Poloncovú na PPZ v Bratislave. Z dôvodu príslušnosti bola vec odoslaná policajnému orgánu v Liptovskom Mikuláši, ktorý vo veci konal až po jej sťažnosti a po verejnom proteste. V súčinnosti s prokuratúrou v L M bolo jej podanie odmietnuté bez toho, aby boli zabezpečené dôkazy k trestnému oznámeniu.
A keďže znalkyňa ani na viaceré výzvy nevracala T. Šidlovej časť zadržanej zdravotnej dokumentácie, rozhodla sa jej čin a nečinnosť policajného orgánu zverejniť. Dňa 20. 5. 2011 sa postavila pred MÚ v Liptovskom Mikuláši s plagátikom na hrudi, na ktorom bolo uvedené konanie zverejnené.
Vec dospela až tak ďaleko, že na základe trestného oznámenia MUDr. Poloncovej je pani Šidlová obvinená z prečinu ohovárania.
Napriek tomu, že skutok nepoprela, ani jeho motiváciu, 30. 4. 2011 jej vyšetrovateľ – ešte pred tým, ako zabezpečil všetky ňou navrhnuté dôkazy, doručil uznesenie, v ktorom jej určil na základe príkazu súdu dvoch psychiatrov, ktorí ju majú znalecky vyšetriť a urobiť znalecký posudok.
Z otázok vyšetrovateľa je vidieť snahy z T. Šidlovej urobiť duševne chorého človeka, ktorého tvrdeniam sa nedá veriť, aby si ochránila povesť MUDr. Poloncová.
Ako je zrejme z blogu tejto invalidnej dôchodkyne, postihnutej ochorením CFIDS, títo ľudia sa neštítia, podobne ako komunistickí zločinci, ani zneužitia psychiatrie na likvidáciu nepohodlných . Podrobnosti na blogu http://www.slovenskazumpa.blogspot.com/2012_04_01_archive.html
Znalec psychiater sa má vyjadriť k spoločenskej nebezpečnosti pani T. Šidlovej. Je zarážajúce do akej absurdity sú schopní títo ľudia ísť v snahe eliminovať tých , ktorí našli odvahu poukázať na praktiky s pozemkami.
Kto je v skutočnosti nebezpečný pre spoločnosť a kto ju poškodzuje? Ak to nie sú rôzne kauzy typu Gorila od tých najmenších až po najväčšie, od celorepublikových až po lokálne, a rozkradnuté miliardy na účtoch večne neuspokojených chamtivcov, tak určite pre spoločnosť nie je nebezpečná chudobná dôchodkyňa, ktorá sa stará o mačky a psov z útulkov, o ktoré sa nebude mať kto postarať po jej prípadnom protizákonnom zadržaní a umiestnení vo vytipovanej psychiatrickej liečebni len za to, že sa nedokázala mlčky pozerať na niečie nezákonné konanie.
Budeme sledovať, kam vo svoje bezohľadnosti a chamtivosti po pozemkoch zájdu títo ľudia a podporíme zúfalú pani Šidlovú v jej zápase o právo a spravodlivosť v prípade potreby aj na Ústavnom súde, u ombudsmana, alebo na Európskom súde pre ľudské práva v Štrasburgu.
Na záver kompetentným pripomíname hlavný účel zákona, na ktorý zrejme zabudli pri svoje horlivej službe majetným a vplyvným na základe objednávky ktorej im slúžia:
Trestné právo má byť uplatňované ako najkrajnejší prostriedok k postihu typovo najzávažnejších prípadov porušenia práva a tam, kde prostriedky iných právnych odvetví už nie sú možné alebo účinné (subsidiarita trestnej represie, tzv. ultima ratio). Orgány činné v trestnom konaní sú okrem iného povinné zaobstarať dôkazy potrebné k tomu, aby bolo možné odlíšiť občianskoprávny alebo obchodný vzťah od trestnej činnosti.
Trestné právo a trestnoprávna kvalifikácia určitého konania ako trestného činu, ktoré má súkromnoprávny základ, nemôže slúžiť ako prostriedok nahradzujúci ochranu práv a právnych záujmov jednotlivca v oblasti súkromnoprávnych, resp. civilných alebo obchodných vzťahov, ktoré sú závislé predovšetkým na individuálnej aktivite jednotlivca, aby sa náležite staral o svoje práva, ktorým má súdna moc poskytovať ochranu.
Je potrebné považovať za ultima ratio, teda za krajný prostriedok, ktorý má význam predovšetkým celospoločenský, t. j. z hľadiska ochrany základných spoločenských hodnôt. V zásade však nemôže slúžiť ako prostriedok nahradzujúci ochranu práv a právnych záujmov jednotlivca v oblasti súkromnoprávnych vzťahov, kde závisí predovšetkým na individuálnej aktivite jednotlivca, aby si strážil svoje práva, ktorým má súdna moc poskytovať ochranu.
Je však neprijateľné, aby túto ochranu aktívne preberali orgány činné v trestnom konaní, ktorých úlohou je ochrana prevažne celospoločenských hodnôt a nie priamo konkrétnych subjektívnych práv jednotlivca, ktoré svojou povahou spočívajú v súkromnoprávnej sfére.
Ústavný súd k tomu dodáva, že je v právnom štáte neprípustné, aby prostriedky trestnej represie slúžili k uspokojovaniu subjektívnych práv súkromnoprávnej povahy, ak nie sú splnené všetky predpoklady vzniku trestnoprávnej zodpovednosti, t. j. ak nie sú tu predpoklady celkom nespochybniteľne zistiteľné. Princíp subsidiarity trestnej represie totiž vyžaduje, aby štát uplatňoval prostriedky trestného práva zdržanlivo, t. j. predovšetkým tam, kde iné právne prostriedky zlyhávajú alebo nie sú efektívne.
Podľa § 244 ods. 1 písm. c/ Tr. por. pri predbežnom prejednaní obžaloby súd trestné stíhanie zastaví, ak sú tu okolnosti uvedené v § 215 ods. 1.
Podľa § 215 ods. 1 písm. b/ Tr. por. prokurátor zastaví trestné stíhanie, ak nie je tento skutok trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti máme za to, že skutok pani Tatjany Šidlovej nenapĺňa znaky skutkovej podstaty trestného činu, ani priestupku a ani správneho deliktu alebo disciplinárneho previnenia a je preto potrebné postupovať v súlade s vyššie citovanými ustanoveniami Trestného poriadku.
Svetové združenie bývalých čsl. politických väzňov
|
