Tma na úsvite

(Prečo USA a EÚ sústavne strácajú kredibilitu podporou darebackých štátov a zločineckých vlád ?)

(spracované podľa: http://ema.blog.sk/detail-tma-na-usvite.htm%20l?a=5e40dcfc606084ca6d6e279b5f877bd1

26.07.2009 07:48
Nefťejugansk v časoch Chodorskovského
 V júni 2008 sa v ruskom meste Chanty Mansijsk na juhozápade Sibíri uskutočnilo stretnutie EÚ-Rusko. V meste s necelými 70 tisíc obyvateľmi, ktoré je centrom ropného priemyslu sa EÚ a Rusko dohodli na „strategickom partnerstve“. O niekoľko týždňov neskôr gruzínska armáda vedená zahraničnými generálmi zaútočila na Južné Osetsko. EÚ sa postavila na stranu gruzínskeho agresora a média pôsobiace v EÚ boli zaangažované v masívnom vymývaní mozgov. Nebolo to prvý raz, čo EÚ podporila čokoľvek, čo má potenciál vrátiť Rusko do stavu, v akom bolo za temných čias Jeľcinovej vlády.
Práve v regióne Chanty Mansijska – v meste Nefťejugansk odštartoval svoju kariéru kriminálnik Michail Chodorkovskij, vtedajší majiteľ druhej najväčšej ropnej spoločnosti v Rusku, kontrolujúcej 2 percentá overených ropných zásob sveta. Po jeho zatknutí v roku 2003 sa EÚ tiež plne postavila na stranu zločinca. Odmieta tiež vydať do Ruska ďalšieho kriminálnika Borisa Berezovského. Pozrime sa, čo konkrétne o Berezovskom napísal v roku 2003 pri nástupe Vladimíra Putina do funkcie prezidenta portál e-Trend.
Chodorkovskij a Berezovskij sú dve mená, ktoré David Satter, dlhoročný moskovský korešpondent Financial Times a neskôr Wall Street Journal, vo svojej knihe o Rusku 90. rokov nemohol obísť. Jeho kniha Tma na úsvite s podtitulom Nástup ruského zločinného štátu vyšla v roku 2003 a je nechtiac pomyselnou bodkou za érou Jeľcina.
Satter – napriek predpätiu západného novinára, ktoré sa prejavilo vo výbere tém jednotlivých kapitol a občas v zle skrývanom opovrhnutí obyvateľmi Ruska - v nej prostredníctvom skutočných príbehov popisuje mohutný ekonomický a sociálny kolaps, ku ktorému došlo v Rusku v 90. rokoch a ktorý dostal milióny Rusov do zúfalej situácie. „V období 1992-1999 klesol hrubý domáci okruh Ruska na polovicu. Takýto pokles sa neobjavil dokonca ani za nemeckej okupácie časti sovietskeho územia v PRIEBEHU VOJNY. Rusko sa stalo klasickou krajinou tretieho sveta, predávalo svoje suroviny (naftu, plyn a drahé kovy) a dovážalo spotrebný tovar. Hodnota investícií v Rusku každoročne klesala, až bola v roku 1999 zhruba na 20 percentách roku 1991. Keď noví ruskí zbohatlíci získali svoje peniaze, väčšinou nezákonne, prestávali pomaly investovať v Rusku, aby im ďalšia vláda ich bohatstvo neskonfiškovala. Peniaze sa vyvážali z krajiny v ohromných kvantách – predpokladá sa, že za Jeľcinovej éry opustilo Rusko ilegálne 220 až 450 miliárd dolárov. Ekonomickú krízu sprevádzala demografická katastrofa.“
Pripomeňme si, že to bolo obdobie, kedy bolo Rusko chválené Západom a „demokrat“ Jeľcin sa oblizoval s najvyššími reprezentantmi západných štátov.

 „Do roku 1997 už bola vládnuca zločinecká podnikateľská oligarchia vytvorená. Malá skupina bankárov a podnikateľov, z ktorých všetci boli pôvodne neznámi, ale mali úzke konexie jednak s gangstermi, jednak s vládnymi úradníkmi, získala kontrolu nad väčšinou ruskej ekonomiky. Patril k nim Boris Berezovskuj, vedúci agentúry Logovaz zaoberajúcej sa predajom áut ... a Michail Chodorkovskij, prezident banky Menatep“ a neskôr majiteľ Jukosu.
Skôr, ako sa vyberieme do Chanty-mansijského regiónu 90. rokov, do mesta Nefťejugansk za čias Chodorkovského, vráťme sa na úvod Satterovej knihy, ktorá si práve pre kapitolu venovanú Nefťejugansku vyslúžila titul konktroverzná.

„Víťazstvo nad komunizmom bolo morálnym víťazstvom. Milióny ľudí nešli do ulíc pre nedostatok životných potrieb, ale šli protestovať proti komunistickým snahám pretvárať históriu a meniť ľudskú prirodzenosť. Ako ale začal vznikať nový štát, bola celá pozornosť nasmerovaná na vytvorenie kapitalizmu a zvlásť na vytvorenie skupiny bohatých súkromných vlastníkov, ktorých vlastníctvo výrobných prostriedkov by podľa predpokladu automaticky viedlo k ekonomike voľného trhu a právnej demokracii. ... Mladí reformátori sa s budovaním kapitalizmu ponáhľali a hnali sa dopredu spôsobom, ktorý nehľadel na nič iné, len na transformáciu ekonomických štruktúr. Podobná situácia sa nepraktizovala v žiadnej inej civilizovanej zemi.“
Nový systém bol charakterizovaný rozsiahlou korupciou, inštitucionalizáciou násilia, keď boli gangstri vnímaní ako normálni ekonomickí konkurenti a plienením štátneho majetku, ktoré pripravilo Rusko o miliardy dolárov potrebných na jeho rozvoj. Právny systém neexistoval.
„V skutočnosti však trhová ekonomika vopred počíta s podporou práva, pretože len to môže poistiť základy existencie ekonomiky voľného trhu. Bez zákonov nie sú ceny diktované trhom, ale monopolmi a použitím sily.“
A teraz sa vyberieme spolu so Satterom do Nefťejuganska – mesta ropárov, ktoré v polovici 60. rokov vybudovali Rusi v nehostinnom kraji a ktoré v 90. rokoch padlo do rúk gangstra Chodorkovského. Toho istého Chodorkovského, ktorý vlastnil slovenský Transpetrol a v imidžovom magazíne, vydávanom aj v slovenčine sa prezentoval ako ušľachtilý mecenáš, humanista. Fotografia Chodorkovskij odovzdáva deťom počítače. Fotografia Chodorskovskijh prispieva na nemocnicu. Fotografia Chodorkovskij podporuje kultúru. Jediné oko nezostalo suché. Toho istého Chodorkovského, ktorý nechal v Rusku vybudovať okázalé sídlo Jukosu vyrážajúce dych aj znalcom centrál veľkých ropných západných korporácií.


Je jún 1998 a v Nefťejugansku bol práve zavraždený starosta Petuchov, tvrdý kritik zločinca Chodorkovského. Ak ste sa teraz spýtali, či bol na Západe v súvislosti s touto vraždou kravál ako pre Politkovskú a pod., ani sa nepýtajte. Každopádne o 5 rokov neskôr, začiatkom augusta 2003, vyšiel v e-Trende krátky článok Mŕtvol okolo Jukosu pribúda.
Nasledujúci text je kapitola z knihy Davida Sattera Tma na úsvite – časť venovaná Nafťejugansku. Napriek už spomínanému Satterovmu vzťahu k Rusku, ktorý nezaprie západnú aroganciu, môže aj ten, komu sa v živote nestalo, že nedostal načas výplatu, pochopiť rozsah katatstrofy, akú Chodorokovskij v regióne spôsobil.
Nefťejugansk, 26. júna 1998, 8.45 h
Ako doprava na ulici Naftárov hustla a zahmlené ranné slnko sľubovalo v sibírskych močiaroch ďalší sparný deň, predák nezávislých odborov Anatolij Širjajev vstúpil do čakárne, odkiaľ sa mal dostaviť na schôdzu so starostom Nefťejuganska Vladimírom Petuchovom. Náhle do miestnosti vtrhol policajt a vyrušil skupinu odborárov prinášajúcich petíciu, ktorí sa skláňali nad dokumentami a ešte ich znovu kontrolovali. „V podchode niekoho zabili,“ zvolal.
V tom okamžiku vtrhli do miestnosti ďalši dvaja policajti.
- Čo sa stalo?, zaujímal sa Širjajev.
- Dvaja ozbrojenci práve zastrelili starostu.
Širjajev bežal von a pripojil sa k davu, ktorý sa zbieral na námestí. Vedľa radnice sa nachádzalo ústredie Juganského Nefťegazu, okresnej ropnej spoločnosti, ktorú teraz vlastnila energetická korporácia Jukos. Len pred štyrmi dňami Petuchov skončil hladovku na protest s politikou Jukosu.
Dav sa čoskoro rozrástol na 5000 ľudí. Nakoniec dopoludnia prišiel aj prvý námestník starostu Viktor Tkačev a oznámil, že Petuchov je mŕtvy. Ľudia na námestí mali pre starostovu smrť jediné vysvetlenie. Bol zavraždený na podnet Jukosu.
Jukos bol vertikálne integrovaná spoločnosť vytvorená v roku 1993 ruskou vládou. Skladala sa z dvoch ťažobných spoločností: Jugansk Nefťegaz a Samara Nefťegaz, troch rafinérií a dvanástich spoločností obchodujúcich s ropnými produktami.
Začiatkom roka 1995 si v aukcii, ktorá sa uskutočnila ako súčasť programu „pôžičky za akcie“, kúpil kontrolný podiel Jukosu Michal Chodorkovskij, 36-ročný predseda banky Menatep s osobným majetkom odhadovaným na 2,4 miliardy dolárov, jeden z najbohatších ľudí sveta. Banka Mentep túto aukciu organizovala a zastupovali ho na nej dvaja zástupcovia. Ponuka tretej firmy, vystupujúcej ako konzorcium banky Alfa, Inkombanky a Rossijského kreditu bola zamietnutá pre „nesprávne vyplnené a dodané bankové dokumenty.“
Bez konkurenčného prihadzovania Chodorkovskij kúpil kontrolný balík akcií Jukosu, druhej najväčšej ropnej spoločnosti v Rusku s 2 percentami známych ropných rezerv na svete, za 159 miliónov dolárov, čo bolo len 9 miliónov nad vyvolávaciu cenu.
V roku 1995 bol Vladimír Petuchov vedúcim Debitu, čo bola firma, ktorá vznikla z útvaru vŕtania a údržby v Juganskom Nefťegaze. Firma sa stala veriteľom Jukosu, ktorý mal u Debitu obrovský dlh za dokončenie prác. Debit podal na Jukos žalobu, na ktorú Jukos odpovedal obvinením Petuchova z finančných machinácií, vrátane poprenia polovice ziskov Debitu. Petuchov začal mať problém s daňovým úradom. Aby sa týmto problémom vyhol a prinútil Jukos zaplatiť, Petuchov sa rozhodol kandidovať na starostu Nefťejuganska.
Petuchov viedol proti Jukosu otvorenú kampaň. Odstupujúci starosta umožnil Jukosu platiť dane nelikvidnými dlžobnými úpismi, z ktorých boli mnohé vydané na podozrivé firmy. Petuchov napadol Jukos, že tým vykorisťuje celý región. Okrem toho naftári cítili voči Chodorkovskému nepriateľstvo a otvorene pochybovali, že by tak mladý človek mohol čestne získať tak obrovský majetok.
Počas volebnej kampane poslala Petuchovovi skupina jeho zamestnancov list, v ktorom ho obvinili z finančných machinácií. Ale všetci verili, že za tým stojí Jukos a vďaka ostro negatívnemu postoju celého mesta voči korporácii to len zvýšilo Petuchovu popularitu. Stalo sa to, čo Petuchov ani Jukos nečakali – Petuchov bol zvolený za starostu Nefťejuganska.
Výsledky volieb mali za následok konfrontáciu medzi Jukosom a robotníkmi z Nefťejuganska. Nový starosta požadoval, aby Jukos zaplatil svoje dane v peniazoch namiesto dlžobných úpisov či majetku. Jukos však aj tak zaplatil len dlžobnými úpismi, prevedením letiska na mesto so všetkými vysokými nákladmi na údržbu, poľnohospodárskym zariadením a továrňou na asfalt.
V roku 1998 klesla cena ropy z 20 dolárov za bbl na 9 a Jukos, ktorý musel platiť dlhy a zahraničné splátky, zaplatil miestne dane len v prvej polovici roka 1998 a to len vo výške 63 percent v porovnaní s rovnakým obdobím roka 1997. Výsledkom bolo, že mesto nemalo peniaze na platy polície, učiteľov a lekárov.
Zároveň sa začali oneskorovať platy naftárov, ktorí teraz museli čakať na výplaty až dva mesiace.
Nefťejugansk mal vždy plnú zamestnanosť a dobre zásobované obchody. Teraz sa po prvý raz objavila v uliciach chudoba. Títo chudobní ľudia boli úplne zjavne rukojemníkmi v meste, kde bol jediným zdrojom pracovných príležitostí ropný priemysel.
V apríli 1998 Jukos oznámil, že má na programe reštrukturalizáciu a mzdy sa budú znižovať o 60 až 70 percent. Z 38 000 ľudí, ktorí pracovali v juganskom Nefťegaze, ich 26 000 pracovalo v servisných organizáciách, ktoré vykonávali pomocné práce pre ropné vrty. Tieto organizácie boli vyhlásené za samostatné a museli sa s juganským Nefťegazom dohodnúť, čo Jukosu prinášalo veľkú výhodu, lebo jeho monopolná pozícia v oblasti mu umožňovala diktovať cenu práce.
Naftári, ktorí vždy bezstarostne míňali peniaze, boli teraz chudobní a táto náhla zmena v ich životnej úrovni viedla k výbuchu nenávisti.
Petuchovova asistentka Julia Koršakevičová, ktorá prišla do Nefťejuganska v roku 1967, vysvetľovala, z akých to bolo dôvodov. „Mesto je ako ostrov obklopený stovkami kilometrov močiarov,“ povedala. „V zime sú tu teploty neustále pod nulou a je tu neustály súmrak, v lete sa tu obtiažne dýcha pre plyny, ktoré sa z močiarov uvoľňujú. Ale inak sa k rope dostať nedalo. Postavili sme tu prvý ropný vrt, prvé obytné domy, všetko za veľmi obtiažnych podmienok. A teraz, keď je už konečne všetko hotové, Chodorkovskij to kúpil za pár vindier. Potom vyhodil ľudí na ulicu, napriek tomu, že majú právo žiť dobre. Prišli v tejto smradľavej diere o zdravie.“
Petuchov začal burcovať obyvateľstvo proti Jukosu. Na jeho návrh založil Širjajev, robotník z fabriky Jugansk-Frakmaster, nezávislé odbory a 27. mája, keď sa konala schôdza  akcionárov juganského Nefťegazu, usporiadali tieto odbory masívnu demonštráciu pred jej ústredím.
V dave sa šírila zúfalá nálda. Tisícky ľudí nedostali výplatu, ani preplatenú dovolenku a rodičia neboli schopní poslať deti ako obvykle na leto preč z mesta. Objavovali sa tu spodné prúdy strachu. Niektorí naftári sa demonštrácie nezúčastnili, pretože sa báli, že budú odfotografovaní a vyhodení z práce. Robotníci, ktorí sa demonštrácie zúčastnili, niesli plagáty s nápismi Jukos nám pije krv, Jukos, tiahni preč zo svätej Rusi, Hladný učiteľ je hanbou celej krajiny.
Vo svojom prejave k týmto ľuďom Petuchov vyhlásil Jukos za zločineckú organizáciu, ktorá sa nabalila na predaji ropy, ktorú produkujú ľudia z Nefťejuganska.
Dňa 2. júna 1998 sa uskutočnila ďalšia demonštrácia, ktorej sa zúčastnilo 25 000 ľudí, čo bola štvrtina mesta. Zaplnili hlavné námestie a žiadali okamžité zaplatenie zadržaných miezd. Hlavným hovorcom bol päť Petuchov. „Nikto nám nebude diktovať. Ani Jukos, ani Moskva.“
Keď Petuchov skončil prejav, ľudia obklopili budovu juganského Nefťegazu a uväznili vo vnútri vysokého predstaviteľa Jukosu Sergeja Muravľenka. A obkľúčenie neuvoľnili, kým Jukos nesúhlasil, že aspoň čiastočne zaplatí svoj dlh voči mestu. Z pohľadu davu Petuchov vytĺkol dohodu z monštra Jukosu.
Čoskoro prišiel do Nefťejuganska Vladimír Dubov, zástupca predsedu spoločnosti Rosprom-Jukos a stretol sa s miestnami daňovými úradníkmi. Tí potom oznámili, že dlh Jukosu voči mestu je okolo 80 miliónov rubľov, ale dlh mesta voči Jukosu činí 228 miliónov rubľov. Petuchov začal držať protestnú hladovku, ktorá sa skončila o 8 dní neskôr, keď bola vytvorená komisia, ktorá mala overiť výsledky auditu. V očiach naftárov Petuchov vyhral nad Jukosom druhý raz.
Keď však Petuchov o tri dni prichádzal do úradu, bol zastrelený.
Hneď ako sa správa o jeho zabití rozšírila po meste, dav ľudí na námestí narástol na 30 tisíc osôb. Pred vchodom sa objavili nápisy Jukos-Menatep sú vrahovia!, Táto krv je na vaších rukách! Ľudia z davu prehlasovali: vieme, kto zabil nášho starostu. Bolo to určite na príkaz Chodorkovského.
Zhromaždený dav žiadal, aby rezignovali poslanci miestneho zastupiteľstva, ktorí boli v opozícii voči Petuchovi. Medzi ľuďmi kolovala petícia požadujúca, aby sa prestalo s plienením Ruska. Volalo sa po rezignácii Jeľcina a Štátnej dumy a po tom, aby Jukos ďalej nesmel ťažiť zdroje Sibíri.
Za súmraku sa na námestí rozsvietili tisícky sviečok a z tlampačov znela smútočná hudba. Demonštranti prerušili dopravu na moste cez rieku Ob a niekto zapálil vstupné dvere do domu, kde sídlili traja miestni poslanci, ktorí mali spory s Petuchovom a boli podozriví, že sú komplicmi Jukosu. Hneď potom utieklo z mesta deväť z dvanástich poslancov miestnej dumy.
Polícia nezdieľala presvedčenie davu, že za vraždu Petuchova je zodpovedný Jukos. Prikláňali sa skôr k možnosti, že Petuchov bol zavraždený za to, že zavrel mestský trh, ktorý mali pod palcom čečenskí gangstri. Ale nenávisť voči Jukosu bola v Nefťejugansku tak silná, že alternatívne vysvetlenie Petuchovovej vraždy nebral nikto do úvahy.
Dňa 30. júna 1998 mal Petuchov pohreb, ktorého sa zúčastnilo 70 000 ľudí. V predsieni miestneho domu kultúry, kde bolo jeho telo vystavené, mnohí ľudia otvorene plakali. Od domu kultúry viedla cesta pohrebného sprievodu k radnici a kostolu a odtiaľ na cintorín. Celá cesta bola pokrytá kvetmi.
Smútok zjednotil celé mesto. Hneď potom však Jukos spustil sľubovanú reštrukturalizáciu. Naftári neprestali obviňovať Jukos z vraždy Petuchova, ale strach z nezamestnanosti ovládol ropné polia a vôľa robotníkov do súboja s ropným gigantom zmizla.
----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Do októbra 2003, kedy bol gangster Chodorkovskyj zadržaný, zažil Neftejugansk ovládaný korporáciou Jukos doslova peklo. Mesto bolo kompletne v jej područí a poslanci miestnej dumy boli len trápne postavičky bez akejkoľvek reálnej moci. Otrocká práca za minimálne a nepravidelne vyplácané mzdy a mestská kasa prakticky bez prostriedkov dostali celý región do katastrofálnej situácie. Naftári, ktorí vybudovali Nefťejugansk, mali vďaka Chodorkovskému po prvý raz v živote príležitosť zakúsiť, aké je to, nastupovať do práce k vrtnej súprave uprostred sibírskych močiarov hladný a aké je to, nemôcť kúpiť dosť jedla pre svoje deti.
To je potom ťažké ovládnuť sa a nepociťovať nenávisť voči konkrétnych chrapúňom, ktorí katastrofu regiónu priamo pred očami jeho obyvateľov spôsobili, pán korešpondent pre pre Wall Street Journal Mr Satter.
Chodorkovskyj sa dostal za mreže krátko po jeho súkromnom stretnutí s Dickom Cheneym a krátko pred predajom ruských ropných ložísk dvom ropným korporáciám kontrolovaným americkou administratívou.
Tento text je zároveň vysvetlením pre ľudí, ktorí majú plné ústa západnými korporáciami a americkou administratívou generovaných účelových hesiel o autokratovi Putinovi. Pre užitočných idiotov, ktorí nevedia, že aj pre hladujúcich naftárov z Nefťejuganska bol Putin poslednou šancou na dôstojnú existenciu.
Bodka.
Fotografie Sibíri, vrátane Nefťejuganska, sú na stránke Toľju Pašuka
http://www.pashuk.ru/eng/?cat=36

http://ema.blog.sk/detail-svine.html?a=61d19d7f2ed2706fc23f32738f1ad3ae

Svine

17.12.2010 18:05
"Nie je všeobecne známe, že Richard Holbrooke bol žid. Sledujúc jeho kariéru od VOJNY vo Vietname po VOJNU v Afganistane, Holbrooke bol zreteľne motivovaný našou veľkolepou tradíciou tikkun olam... Reprezentoval najvyššie kvality amerického idealizmu." Dore Gold, prezident Jerusalem Center for Public Affairs a bývalý veľvyslanec Izraela v OSN
 Členovia právneho výboru Rady Európy po preštudovaní správy osobitného spravodajcu Dicka Martyho o zverstvách, ktoré v 90. rokoch spáchala Kosovská oslobodzovacia armáda pod vedením istého Hašima Thaçiho (v súčasnosti premiéra hnilého kúta Európy s názvom Kosovar) rozhodli na základe predložených faktov, že Rada Európy bude a musí v tejto veci konať. Vzhľadom na veľký rozsah a závažnosť zločinov, predovšetkým porcovania a rozpredávania orgánov zajatcov, ktoré riadil samotný Hašim Thaçi, budú vyšetrované aj medzinárodné organizácie, ktoré v tom čase pôsobili v Kosove - a budú vyšetrovaní aj predstavitelia USA, strojcovia "samostatného Kosovaru" a veľkí priatelia Hašima Thaçiho.
Informáciu dostala priamo ministerka zahraničných vecí USA Hillary Clintonová. V piatok 10. decembra 2010 dopoludnia sa stretla s Richardom Holbrookom, osobitným veľvyslancom Baracka Obamu v Afganistane a Pakistane. Tento raz sa Hillary nepýtala Holbrooka, ako idú kšefty s afganským ópiom. Témou bola nepríjemná záležitosť so správou Dicka Martyho. Clintonová očakávala, že Holbrooke, povestný svojím chrapúnstvom, vymyslí spôsob, ako rozbehnuté európske vyšetrovanie účinne zastaviť. Srbsko bolo vždy Holbrookova srdcová záležitosť - obsedantne ho nenávidel. Sú známe jeho vyjadrenia, že vojna na Balkáne nebola dôsledkom hlbokých etnických napätí v tomto regióne, ale genocídnej zlovoľnosti Srbov.
Holbrooke sa však zachoval úplne neočakávane. Namiesto návrhu riešenia "buldog diplomacie" padol na zem ako kabela. S prasknutou aortou ho previezli do nemocnice a do troch dní bol tuhý. 
Ešte nedozneli pietne reči, maľujúce brutálneho chrapúňa na ružovo a v Európe sa objavili prvé správy o zisteniach osobitného spravodajcu Dicka Martyho. Korporátne média dbali na to, aby boli vyvážené - aby bola ich pointou reakcia kosovarského mäsiara Thaçiho, nie samotné závažné obvinenia. Hysterická reakcia mäsiara bola vybičovaná smutným faktom, že Holbrooke - kámoš, na ktorého sa vždy mohol spoľahnúť - sa nachádzal v márnici.


Chazarské monštrum s rybacími očami Richard Holbrooke a austronézske monštrum Hašim Thaçi. Mentálne ako keby ich jedna mater mala.

Thaçi však nebol jediný, kto za Holbrookom úprimne žialil. Slzy roní aj globálna sionistická sekta, ktorej poskytoval neoceniteľné služby. Kto chce, môže si o tom prečítať priamo v Jerusalem Poste. Lebo nikde inde sa o skutočnom Holbrookovi - židovi oddanom sionistickej veci nedočíta.
A komu by bolo málo, môže si napríklad prečítať, že táto sviňa zohrala významnú rolu nielen pri páchaní zverstiev na Srboch.
Nikto, kto pozná pomery 90. rokov v Kosove, nepochybuje o tom, že Thaçi riadil bandu gangstrov s honosným názvom oslobodzovacia armáda, ktorá sa stala fundamentom gangsterského paštátu, vytvoreného v Európe z vôle USA. Administratívu USA by však ani najmenej neznepokojovalo, keby skončil pred tribunálom pre vojnové zločiny. Kšeftovanie s orgánmi, vykuchanými zo zajatcov, však malo širšie dimenzie. Thaçi s jeho krvavou bandou by si mohol  obličky, pečienky či rohovky akurát tak primiešať do pilafu. Tento kšeft si vyžadoval dobre fungujúcu sieť. Kto zabezpečoval kontrakty s transplantačnými inštitúciami a s ktorými konkrétne? Kto zabezpečoval rýchly letecký prevoz orgánov? A tak poniektorým praskajú aorty.
Holbrooke sa potichu vytratil a nechal Thaçiho s Madlen Korbelovou-Albrightovou v štychu. Stavím sa, že stará Korbelka v poslednej dobe horšie spáva, a nebude to len vekom. Ako sa píše v starovekom kompiláte všeličoho s názvom biblia, v ktorom sa sem-tam objavuje aj univerzálna pravda: čo bolo povedané v tme, vykričané bude na svetle a čo bolo pošepkané do ucha, rozhlasované bude zo striech. Aj o najotrasnejšom zločine, ktorý sa stal po WWII v Európe a ktorý spáchali kosovarský Thaçi spolu s jeho židoamerickými kamarátikmi. 

Orgány unesených a zavraždených Srbov z Kosova smerovali najmä do Izraela

29. December. 2010 o 11:26 | Kategória: Kosovo, Zahraničné udalosti | Komentáre sú deaktivované
Belehrad 26. decembra 2010 – Orgány civilistov unesených z Kosova boli prevážané do Nemecka, Škandinávie, USA, Izraela a Británie. Hlavnými kupcami boli bohatí Arabi a Židia, napísal dnes na svojej internetovej stránke renomovaný belehradský denník Politika s odvolaním sa na materiály srbskej prokuratúry pre vojnové zločiny.
Podľa Politiky boli do obchodu s orgánmi v Kosove zapojení lekári z Izraela, Turecka, Brazílie a z Filipín a hovorilo sa o nich ako o “lekároch, ktorí pustošia Balkán pri pátraní po ľudských orgánoch”.
Srbská prokuratúra pre vojnové zločiny sa podľa denníka odvoláva na správu o medzinárodnom obchode s orgánmi, ktorú vypracovala skupina odborníkov z newyorskej univerzity Columbia.
Obličky pre bohatých Židov a Arabov
V správe sa uvádza, že bohatí Arabi a Izraelčania boli hlavnými kupcami orgánov pochádzajúcich z juhovýchodnej Európy. Prokuratúra sa odvoláva na vyšetrovanie, ktorého výsledky boli zverejnené v novinách American Chronicle.
Vyplýva z nich, že na jeruzalemskej klinike sa iba v roku 2001 zotavovalo 60 pacientov, ktorým transplantovali obličku od neznámeho darcu.
Vo vyšetrovacom spise sa uvádza, že kvôli tomu “mnohí Izraelčania cestujú do východnej Európy v sprievode izraelských lekárov,” napísala Politika.
Osobitnú kapitolu, ktorá podľa nej zaujala srbskú prokuratúru, predstavuje prípad “žltého domu” na severe Albánska, v ktorých mali podľa niektorých tvrdení odoberať orgány zajatým civilistom.
V kapitole sa nachádza správa o súdnom vyšetrovaní. Správa je označovaná ako kľúčová, lebo potvrdzuje, že niektoré vyšetrovania v žltom dome prebehli napriek odmietaniu zo strany albánskych úradov a misie OSN v Kosove (UNMIK).
V správe sa uvádza celý rad nájdených liekov a príslušenstva, ktoré poukazujú na možnosť, že sa v žltom dome mohli vykonávať chirurgické zákroky.
Čo je na chýbajúcich stranách
V krátkej retrospektíve tohto prípadu srbská prokuratúra uvádza, že sa z “veľmi spoľahlivých zdrojov dozvedela o nedostatku viacerých strán z tejto správy, ako aj o tom, že sú všetky mená v tejto správe prekryté bielou farbou,” cituje Politika.
Šéf srbského úradu pre spoluprácu s haagskym tribunálom Rasim Ljajič nedávno vyjadril očakávanie, že Medzinárodný trestný tribunál pre bývalú Juhosláviu (ICTY) začne trestné stíhanie lídrov UNMIK-a vo veci pohŕdania súdom kvôli zakrývaniu dôkazov v prípade obchodu s ľudskými orgánmi, dodal srbský spravodajský server RTS.
Ljajič pre belehradský denník Blic povedal, že o obštrukciách zo strany UNMIK-a hovorí správa osobitného spravodajcu Rady Európy (RE) Dicka Martyho, správy súdnych znalcov UNMIK-a i bývalej hlavnej žalobkyne ICTY Carly del Ponte. Podľa Ljajiča bude musieť niekto za tieto obštrukcie niesť zodpovednosť.
Srbská prokuratúra má dôkaz. Video s lídrami UKC a unesenými Srbmi
Srbská prokuratúra pre vojnové zločiny disponuje videozáznamom zo zadržiavacieho tábora v Likovci v Kosove z mája 1998, na ktorom sú zachytení lídri Kosovskej oslobodzovacej armády (UCK) a štyria unesení kosovskí Srbi. Informoval dnes o tom srbský spravodajský server RTS.
 
Videozáznam by mohol byť jedným z hlavných dôkazov proti úradujúcemu kosovskému premiérovi Hashimovi Thacimu, ktorý čelí obvineniam z vedenia organizovanej kriminálnej skupiny, stojacej okrem iného aj za obchodovaním s orgánmi zajatcov, napísal belehradský denník Blic. Táto kriminálna skupina je známa pod menom “drenická”. “Videozáznam by mohol byť jedným z hlavných dôkazov proti úradujúcemu kosovskému premiérovi Hashimovi Thacimu, ktorý čelí obvineniam z vedenia organizovanej kriminálnej skupiny, stojacej okrem iného aj za obchodovaním s orgánmi zajatcov, napísal belehradský denník Blic. Táto kriminálna skupina je známa pod menom “drenická”.
Video nahrali príslušníci UCK v máji 1998. Je na ňom Žarko Spasič, unesený 14. mája toho istého roku zo zamestnania. Je tam aj kosovskorbský policajt Dejan Stojiljkovič, unesený 19. mája v čase, keď sa autobusom vracal z návštevy príbuzného v meste Peč.
Na videozázname vidieť aj ďalších dvoch unesených, Vladimira Spasiča a Miroslava Šuljiniča, upresnil RTS. Pozostatky Šuljiniča boli objavené v roku 2005 v masovom hrobe pri Lapušniku.
Podľa poznatkov prokuratúry v máji 1998 v spomenutej oblasti drenická skupina posilňovala svoje aktivity. Jej členovia napádali mestá i dediny a uniesli najmenej 30 srbských a 11 albánskych civilistov, ako aj niekoľko policajtov, dodal Blic s odvolaním sa na zdroj blízky vyšetrovaniu.

Zdroj: tlač