|
Príhovor tajomníka SZČPV F. Bednára
Vážení hostia, milí priatelia,
Pred šiestimi rokmi sme odhalili tento pamätník, venovaný vyše 400 obetiam usmrtených na hraniciach, ktoré sa po roku 1948 stali železnou oponou oddeľujúcou dva svety.
Po 24 rokoch sa uskutočnil aj kresťanský pohreb Ondreja Brejku a Milana Dlubača. Ich prvý pohreb v Rakúskom Stielfriede a Marchegu v roku 1980, kde rieka Morava vyplavila ich mŕtve telá, bol totiž bez účasti ich blízkych. Hrob Milana Dlubača v Marchebu už bol určený k likvidácii. Vďaka exhumácii a prevozu na Slovensko sa tak nestalo a pri tomto pamätníku napokon našli svoje miesto posledného odpočinku dvaja mladí ľudia - dve obete systému, ktorý sa nezastavil ani pred streľbou do vlastných občanov, a to len preto, lebo mali o svojom živote inú predstavu než aká im bola vnucovaná vtedajším režimom.
Uplynulo už vyše 20 rokov od prevratu v novembri 1989, kedy sa rozpadol komunistický režim pod tlakom ekonomického kolapsu bývalého Sovietskeho impéria. Žiaľ Bohu táto zmena bola len kozmetická a povrchná, vnútorná štruktúra sa nezmenila. Právna kontinuita totalitného práva a zákonov pokračovala aj naďalej aj s tými istými ľuďmi. Dodnes je predsedom najvyššieho súdu Slovenskej republiky človek, ktorý sa v roku 1986 ako sudca Okresného súdu v Poprade podieľal na odsúdení ťažko chorého kňaza františkánskej rehole pátra Cyrila Bystríka Janíka, ktorému sme 6. júna odhalili v Liptovskej Tepličke Pamätnú tabuľu. http://www.szcpv.org/10/teplicka.html Aj preto sľub nebohého predsedu Správnej rady Ústavu pamäti národa, Jána Langoša, ktorý pri tomto pamätníku pred Bohom sľuboval, že budú zverejnené mená tých, ktorí sú zodpovední za ich smrť, ostal len prázdnym gestom. Ústav pamäti národ ostáva naďalej len formálnou dobre platenou a zbytočnou inštitúciou bez stáleho sídla a patričnej autority. K demokracii a slobode nás viedli opäť často tí istí, ktorí ju pred tým potláčali. Zmenili sa len mená a názvy veľmocí, ktorým prisluhovali vtedy a prisluhujú aj dnes, aby si zabezpečili kariéru a blahobyt.
Súčasní mladí ľudia sa žiaľ opäť dostávajú do ťažkej situácie z ktorej nenachádzajú únik. Štát im často nieje schopný zabezpečiť istotu, že po skončení školy nájdu prácu, ktorá by im zabezpečila dôstojný život. Mladé rodiny sa až príliš často rozpadávajú pod ťarchou neúnosných ekonomických podmienok. Našťastie na hraniciach sa už nestrieľa, aspoň to sa zmenilo k lepšiemu. Horšie je to, že až príliš mnoho mladých ľudí nenachádza v súčasnom svete zmysluplnú perspektívu a nachádza únik v drogách a kriminalite. O tom by vám však určite vedeli viac povedať naši vlajkonošiči, ktorí sa zúčastnili na demonštrácii proti legalizácii drog v Bratislave a ktorých medzi nami srdečne vítam.
Dovoľte mi na záver spomenúť ešte jeden veľmi smutný prípad, ktorý je svedectvom toho, akí ľudia viedli Slovenskú republiku. Na pietnych spomienkach pri tomto pamätníku a až do svojej smrti v roku 2008, bol vždy medzi nami prítomný bývalý politický väzeň Emil Labus zo Spišskej Belej, ktorý bol ako mladý človek odsúdený za účasť v Bielej légii k pätnástim rokov väzenia. Emil Labus sa počas svojho života nemohol domôcť dedičstva po starom otcovi, ktorý bol synom grófa Zamoyského, ktorý mu zanechal 250 000 Mariek v banke v Nemecku. Brat Emila Labusa a jeho už nebohá sestra sa v dobrej viere obrátili na Michala Kováča, ktorý v tom čase pracoval ako bankár, aby im za províziu zabezpečil prevod peňazí z dedičstva. Bohužiaľ, po smrti sestry Emila Labusa, si Michal Kováč všetky dokumenty, ktoré mu odovzdali privlastnil a o dedičstvo ich nekresťanský okradol. Práve tento Michal Kováč sa stal prezidentom Slovenskej republiky. Emil Labusa sa žiaľ navrátenia dedičstva nedočkal a jeho súrodenci sa spravodlivosti nedomohli ani na slovenských súdoch a v súčasnosti sa o to snažia na Európskom súde pre ľudské práva v Štrasburgu. Tento súd, ako sa často presvedčili bývalí politickí väzni z celého sveta pri sťažnostiach vo veci navrátenia majetku o ktorý ich okradli komunisti, sa spreneveril svojmu poslaniu a chráni práva len osobám ako Ivan Lexa a spol.
(Podrobnosti o prípade ukradnutého dedičstva sú uverejnené na Necenzurovaných stránkach V. Pavlíka, kde budú postupne uverejené aj autentické dokumenty).
http://necenzurovane.cwahi.net/kovac/labus1.html
http://necenzurovane.cwahi.net/kovac/labus2.html
http://necenzurovane.cwahi.net/kovac/labus3.html
Je preto na nás aby sme nemlčali a aj keď je to často ťažké, nebáli sa bojovať za pravdu, a spravodlivosť, či už je to v prípade nepotrestaných zločinov na hraniciach, alebo nezákonného a nečestného konania politikov, ktorí predstierajú, že presadzujú naše záujmy.
Chcem Vám poďakovať za Vašu vzácnu účasť na tomto pietnom stretnutí, ktorá je dôkazom, že na Slovensku sa ešte vždy nájdu ľudia, ktorí si ctia svojich mŕtvych a svoje obete.
Majme na pamäti, že je ešte veľa zabudnutých a neznámych hrobov, kde práchnivejú telesné pozostatky zabudnutých obetí, či už to boli zabití na hraniciach alebo stovky násilne odvlečených do Gulagov o ktorých ich rodiny ani nevedia kde sa presne nachádzajú. Uctime si preto ich pamiatku modlitbou s prosbou o večné odpočinutie ich duší.
|
