hlavna stranka

Pietna spomienka pri príležitosti piateho výročia odhalenia Pamätníka usmrtených na hraniciach v rokoch 1948-1989 v Kežmarku


Kežmarok 27.jún 2009


Návrat na stránku - Pamätník usmrtených na hraniciach v rokoch 1948-1989

Pri príležitosti piateho výročia odhalenia Pamätníka usmrtených na hraniciach v rokoch 1948-1989 sa 27. júna 2009 sa v Kežmarku uskutočnila pietna spomienka venovaná vyše 400 obetiam usmrtených na bývalých československých hraniciach. Na pietnej spomienke sa zúčastnil za Zväz protikomunistického odboja(ZPKO) RNDr. Peter Bielik, ktorý  spolu s tajomníkom Svetového združenia bývalých čsl. politických väzňov (SZČPV) Františkom Bednárom položili vence k pamätníku. Pietnu spomienku moderovala predsedníčka SZČPV Elena Bačkorová. Ospravedlnila neúčasť poľského a českého veľvyslanectva a prečítala list Podpredsedu vlády SR, Dušana Čaploviča. Na záver odzneli hymny štátov z ktorých pochádzali obete usmrtené pohraničnou strážou a protivzdušnou obranou bývalého komunistického režimu. Počas recepcie, predsedníčka SZČPV odovzdala ďakovný list zástupkyni riaditeľky Hotelovej akadémie Otta Brucknera v Kežmarku, ktorá už piaty rok pripravuje recepciu pre účastníkov pietnej spomienky. Za účasť na pietnej spomienke SZČPV vyslovuje poďakovanie aj redakcii Podtatranských novín.


http://www.caplovic.vlada.gov.sk/

kezmarok09 

            
Podpredseda vlády Slovenskej republiky
Dušan Čaplovič

Bratislava, 24. júna 2009
Číslo 1856/2009-PPVL

Vážené dámy. vážení pani,

dovoľte mi, aby som Vám touto cestou srdečne poďakoval za pozvanie na pietnu spomienku pri príležitosti piateho výročia odhalenia Pamätníka usmrteným na hraniciach v rokoch 1948-1989. ktorá sa uskutočni v Kežmarku dňa 27Júna 2009.

Pred takmer 20 rokmi sa po dlhých desaťročiach neslobody začal náš návrat do rodiny demokratických a slobodných národov, ktorý v prípade Slovenska smeroval až k dovŕšeniu našej štátnosti v ruku 1993. Pred takmer 20 rokmi začala naša často komplikovaná a neľahká, ale nesmierne dôležitá cesta budovania demokratickej spoločnosti Cesta, ktorá má svoj začiatok ale nemá koniec, pretože budovanie demokratických inštitúcií a slobodnej spoločnosti je nikdy nekončiaci sa proces, ktorý, každý- deň tvoríme.

Preto si musíme neustále pripomínať, čo predchádzalo našej takmer dvadsaťročnej ceste demokraciou. Je dôležité, aby v pamäti nás i našej mladej generácie zostali pevne zakotvené príbehy obeti totalitného režimu, príbehy tých, ktorí sa postavili proti totalite v mene humanity a túžby po slobode a demokracii Našou povinnosťou, ako nositeľov historickej pamäte, ale aj občanov demokratickej spoločnosti je uctiť si ich a venovať im v svojej mysli dôstojné miesto.

Dovoľte, aby som touto cestou spolu s pietnou spomienkou vyjadril svoje hlboké uznanie odvahe mnohých našich občanov, ktorí sa nesklonili pred démonmi neslobody a totality a pozdvihli svoj hlas v mene celej našej spoločnosti Dovoľte mi, aby som sa v duchu pietne uklonil pred pamiatkou mnohých nevinných ľudí, ktorí zhynuli pri pokuse stretnúť sa so slobodou, pri snahe byť voľnejší a žiť podľa ideálov slobody.

Napĺňa ma úprimnou hrdosťou, že aj pri príležitosti takýchto podujatí nezabúdame na históriu a pohnuté osudy jej - často neznámych - hrdinov, ctime si ich a dokážeme si ich dôstojne pripomenúť. Žiaľ, napriek môjmu veľkému záujmu sa budem musieť z dôvodu pracovných povinnosti na Vašom podujatí s ľútosťou ospravedlniť. Preto mi  dovoľte, aby som Vás aspoň touto cestou srdečne pozdravil a poďakoval organizátorom tejto pietnej spomienky za ich úsilie venovať pamäti nášho národa dôstojné miesto.

So srdečným pozdravom

kezmarok03 


 Vážení hostia, milí priatelia!

                  25.júna 2004 pred piatimi rokmi sme odhalili tento pamätník,  venovaný vyše 400 obetiam usmrtených na bývalých československých hraniciach, ktoré sa po roku 1948 stali železnou oponou oddeľujúcou dva svety. Pár dni pred odhalením sa uskutočnil kresťanský pohreb Ondreja Brejku a Milana Dlubača. Ich prvý pohreb v Rakúskom Stielfriede a Marchegu v roku 1980, kde rieka Morava vyplavila ich mŕtve telá,   bol totiž bez účasti ich blízkych.   Po 24 rokoch tu pri tomto pamätníku našli svoje miesto posledného odpočinku dvaja mladí ľudia - dve obete systému, ktorý  sa nezastavil ani pred streľbou do vlastných občanov

Chcel by som pri tejto príležitosti pripomenúť, že  pred takmer 58 rokmi komunistická štátna moc v Československu legitimizovala zabíjanie vlastných občanov a občanov okolitých, tzv. ľudovodemokratických krajín pri pokusoch o útek na Západ.

Už vo februári 1948 po komunistickom prevrate v ČSR zrušilo Ministerstvo vnútra ČSR platnosť všetkých dovtedy vydaných cestovných pasov. Následne prijatou legislatívou bol československým občanom odňatý právny nárok na cestovný pas.

Pokiaľ do februára 1948 sa prekročenie hranice nedovoleným spôsobom považovalo za pasový priestupok, po prijatí zákona na ochranu ľudovodemokratickej republiky sa kvalifikovalo už ako trestný čin neoprávneného opustenia územia republiky a neuposlúchnutia výzvy k návratu.

Po  rýchlej deštrukcii právneho štátu, masových perzekúciách, pošliapavaní základných ľudských práv zo strany silových rezortov a justície ovládaných jednou stranou, bol pre mnohých občanov ČSR jediným východiskom z beznádejnej situácie útek na Západ.

Do roku 1951 mala služba na tejto hranici štátno-bezpečnostný charakter, čo sa prejavovalo aj tým, že príslušníci PS a ZNB nazerali na každú zadržanú alebo usmrtenú civilnú osobu ako na agenta cudzej spravodajskej služby podľa princípu notoriety, ktorý v tom čase uplatňovala aj justícia.
Zákon o ochrane štátnych hraníc schválilo 11. júla 1951 Národné zhromaždenie Československej republiky. Civilistov usmrcovali na hranici zastrelením, elektrickým prúdom, výbuchom nástražných mín, roztrhaním služobnými psami a inými zákrokmi príslušníkov Zboru národnej bezpečnosti a Pohraničnej stráže.

Zásadný prielom nastal práve v roku 1951. Uskutočnila sa rozsiahla reorganizácia, v rámci ktorej vznikla vojensky organizovaná PS Ministerstva národnej bezpečnosti podľa vzoru sovietskych Pohraničných vojsk KGB.

Pohraničná stráž bola mohutne materiálne aj personálne posilnená, pričom do tohto útvaru zaraďovali vojakov základnej vojenskej služby. Legislatívnym podkladom pre použitie zbrane príslušníkmi Pohraničnej stráže bol zákon o národnej bezpečnosti a neskôr práve spomínaný zákon o ochrane štátnych hraníc. Ten spolu so zákonom o Zbore národnej bezpečnosti upravoval postavenie príslušníkov Pohraničnej stráže z povolania a vojakov základnej služby pridelených k PS tak, že obe tieto kategórie mali pri výkone služby postavenie príslušníkov Zboru národnej bezpečnosti

Zákon o ochrane štátnych hraníc,  upravil aj triedne kritérium pri výbere vojakov základnej služby pridelených k Pohraničnej stráži  tak, že do nej mali byť zaraďovaní "vybraní príslušníci pracujúceho ľudu".

Na základe zákona o ochrane štátnych hraníc vydal minister národnej bezpečnosti Ladislav Kopřiva Nariadenie Ministerstva národnej bezpečnosti č. 70 zo 14. júla 1951 o práve príslušníka Pohraničnej stráže použiť zbraň. Umožňovalo použitie zbrane proti osobám, ktoré sa neoprávnene pokúsia prejsť na územie cudzieho štátu a na výstrahu sa nezastavia. Zákon o ochrane štátnych hraníc a č. 70 zo 14. júla 1951 ostali v platnosti až do roku 1989.

V roku 1953 v slovensko-rakúskom úseku 11. brigády dobudovali trojstennú drôtenú zátarasu v dĺžke vyše 111 kilometrov. Stredná stena bola elektrifikovaná pod vysokým napätím. Na vizuálny prieskum terénu postavili nové pozorovacie veže. Koncom roka 1953 ich bolo 72, ako vyplýva zo správy o činnosti 11. brigády PS.

Podľa údajov Ústavu pamäti národa od 25. februára 1948 do 17. novembra 1989 na slovenskom úseku vtedajšej hranice ČSR/ČSSR so sovietskou okupačnou zónou Rakúska usmrtili príslušníci Zboru národnej bezpečnosti a Pohraničnej stráže najmenej 42 civilných osôb. Išlo o občanov slovenskej a českej národnosti, ako aj občanov vtedajšej NDR, Poľska a Maďarska, kde boli rovnako nastolené totalitné režimy.

Niekoľkonásobne viac  civilistov bolo usmrtených  na moravských a českých úsekoch hranice so sovietskou okupačnou zónou Rakúska a americkou okupačnou zónou Nemecka.

Po novembri 1989 boli veľmi rýchlo demontované drôtené steny a rovnako aj hraničná infraštruktúra PS. Z toho, čo zostalo, dnes výletníci a cyklisti využívajú asfaltové cesty, pôvodne určené na hliadkovanie.
Bohužiaľ, prísne strážené hranice existujú vo svete aj  v súčasnosti. Ide napríklad o múr medzi Izraelom a palestínskym územím či hranicu Severnej a Južnej Kórey.
Verme, že členstvo Slovenskej republiky v EÚ je a bude  dostatočnou zárukou, že už nikdy nebudú prijaté zákony na legitimizované vraždenie vlastných občanov.

Chcem Vám  tiež všetkým poďakovať za  Vašu vzácnu účasť na tomto pietnom stretnutí, ktorá je dôkazom, že na Slovensku sa ešte vždy nájdu ľudia, ktorí si ctia svojich mŕtvych a svoje obete.
Majme na pamäti, že je ešte veľa zabudnutých a neznámych hrobov, kde práchnivejú telesné pozostatky zabudnutých obetí, či už to boli zabití na hraniciach alebo stovky násilne odvlečených do Gulagov  o ktorých ich rodiny ani nevedia kde sa presne nachádzajú.

Uctime si preto ich pamiatku modlitbou s prosbou o večné odpočinutie ich duší.

Česť ich pamiatke!              
Ďakujem Vám za pozornosť


Ďakovný list pre Hotelovú akadémiu Otta Bruckenera v Kežmarku

http://home.sinet.sk/haobkk/

Vážená pani riaditeľka Hotelovej akadémie, Mgr. Sylvia Holopová,
Vážená pani zástupkyňa riaditeľky Hotelovej akadémie, Ing. Magdaléna Hudáková!

Pri príležitosti piateho výročia odhalenia Pamätníka usmrtených na hraniciach v rokoch 1948-1989  v bývalom Československu, ktorý je umiestnený na historickom cintoríne v centre mesta Kežmarok, dovoľujeme si Vám vysloviť srdečné, úprimné a vrúcne poďakovanie za Vašu pomoc, služby a ochotu pri dotváraní slávnostného charakteru Pietnej spomienky, a to už po piatykrát v priestoroch Hotelovej akadémie Otta Brücknera, ul. Dr. Alexandra 24, v Kežmarku.
V období rokov 1948-1989 prišlo o život na československých hraniciach viac ako 400 ľudí, občanov bývalého Československa, Nemecka, Rakúska a Poľska. Odhaleniu Pamätníka predchádzala exhumácia, prevoz a dôstojný kresťanský pohreb dvoch obetí usmrtených 7. júla 1980, ktorých telesné pozostatky sa po 24 rokoch dostali späť do rodnej vlasti, na Slovensko. Projekt, ktorého anabáza sa začala ešte v roku 1992, pripravilo Svetové združenie bývalých československých politických väzňov v spolupráci s mestom Kežmarok a Karpatskonemeckým spolkom - región Horný Spiš.
Začiatky organizovania akejkoľvek akcie sú obyčajne neľahké. A pri hľadaní možností pohostenia účastníkov otváracieho aktu Pamätníka v júni 2004 sa otvorila prajná náruč Vašej Hotelovej akadémie. Ochota, zručnosť i vedomosť Vašich študentov, nádherných a čistých mladých ľudí, pod pedagogickým usmernením pani Ing. Magdalény Hudákovej, dotvorili a odvtedy do dnešného dňa dotvárajú k našej veľkej spokojnosti vážnosť a dôležitosť Pietnej spomienky, ktorú Svetové združenie bývalých čsl. politických väzňov  každoročne organizuje.
Prosím, odovzdajte toto naše poďakovanie celému pedagogickému zboru, vychovávateľom a všetkým študentom Hotelovej akadémie Otta Brücknera v Kežmarku.

Boh Vám žehnaj!

                                         Elena Bačkorová-predsedníčka  SZČPV                               
RNDr. P. Bielik(ZPKO) a F. Bednár (SZČPV)
Recepcia
hlavna stranka