hlavna stranka

 

Ústav pamäti národa urobil z protikomunistického odboja frašku

 

Zákon o protikomunistickom odboji č. 219/2006 Z.z. navrhol exposlanec NR SR Ivan Šimko v dobrej viere ako oneskorenú a chabú satisfakciu pre odporcov totatilného komunistického režimu. Tí sa žiaľ po novembrovej pseudorevolúcii  stali len akousi trpenou príťažou pre mnohých demokratov pretransformovaných z bývalých prisluhovačov KSČ a ŠtB. Je pochopiteľné, že protikomunistický odboj formálne znamenal spochybnenie legitimity režimu v bývalom Československu po 25. februári 1948, ktorého právna kontinuita, na rozdiel od nacistického režimu pokračovala aj po novembri 1989. Práve táto skutočnosť je mnohým ešte stále tŕňom v oku.
Doposiaľ nikto z kompetentných oficiálne a verejne nepriznal, že po okupácii 21. augusta 1968 sa k moci dostala politická chunta s podporou tankov Varšavského paktu a následnej 23 ročnej sovietskej okupácie.  Najmä preto by mal mať každý skupinový či individuálny odpor v časoch všeobecnej zbabelosti a  kolaborantstva svoje nespochybniteľné morálne a spoločenské uznanie.
V zmysle zákona č. 219/2006 Z.z. o protikomunistickom odboji  mal Ústav pamäti národa rozhodovať o priznaní postavenia účastníka protikomunistického odboja odporcom komunistického režimu a  podľa §-u 6 bývalým politickým väzňom, internovaným, zaradeným do vojenských táborov a násilne odvlečeným do Gulagov na tom základe malo MO SR vydať preukaz  vojnového veterána. Práve preukaz vojnového veterána bol prakticky jediným relevantným zvýhodnením pre starcov s podlomeným zdravým, následkom otrockej práce pri ťažbe uránu alebo v Gulagoch, pri poskytovaní zdravotnej a kúpeľnej liečby v sanatóriách a ústavoch, ktoré doposiaľ zväčša navštevovali paradoxne ich bývali dozorcovia, vyšetrovatelia či sudcovia.
Hoci zákon č. 219/2006 Z.z bol účinný od 1.6.2006, ÚPN po viacerých prieťahoch začal konať až v roku 2007.  V súvislosti s viacerými zlyhaniami ÚPN, verejnosť vôbec nevie, že najväčším zlyhaním tejto inštitúcie, pod súčasným vedením I. Petranského, bolo práve degradovane protikomunistického odboja! 
ÚPN si uzurpoval morálne právo rozhodovať kto je účastníkom protikomunistického odboja. Kto sa  dokázal skutočne postaviť na odpor totalitnej mašinérii s totálnou presilou so zbraňou v ruke bol ÚPN označený za  porušovateľa aj v súčasnosti platných zákonov  a de fakto za kriminálnika.
Paradoxne sa týmto postupom ÚPN dostal do vlastnej pasce, keď podľa pochybného výkladu ustanovenia § 9 písm. b) zákona č. 219/2006 Z.z. nepriznal postavenie účastníka protikomunistického odboja tomu, koho konanie by bolo trestné aj podľa v súčasnosti platných zákonov.
Je potrebné uviesť, že sa jedná o  každý ozbrojený prechod hraníc, ako napríklad bratov Mašínovcov, účasť našich občanov, ktorí po februári 1948 ušli na západ a v radoch Francúzskej cudzineckej légie bojovali proti komunistickej expanzii v Indočíne, či iné  prípady ozbrojeného odporu namierené priamo proti predstaviteľom komunistického režimu.
Preukazy vydané  ÚPN podľa týchto pochybných kritérií spochybňuje samotné Ministerstvo obrany SR, ktoré uvádza, že  postavenie vojnového veterána prislúcha tým, ktorí sa postavili na odpor proti komunizmu so zbraňou v ruke, obdobne ako účastníci protifašistického odboja. Pre laickú verejnosť je potrebné uviesť že zákon o súdnych rehabilitáciách č. 119/90 Z.z. nerehabilitoval prípady nedovoleného ozbrojovania či všeobecného ohrozenia, čím sa prakticky vylučuje úplná beztrestnosť pre účastníkov protikomunistického odboja, ktorí sa zúčastnili odboja so zbraňou v ruke.
Ministerstvo obrany SR pripravilo v apríli 2008 z tohto dôvodu novelu zákona o vojnových veteránoch ako uvádza agentúra SITA  27. apríla:
Politickí väzni by nemali mať štatút vojnového veterána. Navrhuje to v novele zákona o vojnových veteránoch rezort obrany. Postavenie vojnového veterána účastníkovi protikomunistického odboja, ktorý bol politickým väzňom, internovaný z politických dôvodov, zaradený v rokoch 1948 až 1953 do vojenských táborov nútených prác či v období 1944 až 1946 násilne zavlečený do bývalého Sovietskeho zväzu priznáva zákon o protikomunistickom odboji. Podľa rezortu obrany by však štatút vojnového veterána mali mať len osoby, ktoré "so zbraňou v ruke" bojovali v národnom boji za oslobodenie, pôsobili vo vojenských operáciách alebo mierových pozorovateľských misiách. Politickým väzňom, ktorí spĺňajú zákonom stanovené podmienky, by mal postavenie "veterána protikomunistického odboja" priznať po novom Ústav pamäti národa. Po prípadnom schválení zákona by bolo možné na základe žiadosti blízkej osoby priznať postavenie veterána protikomunistického odboja in memoriam aj občanovi, ktorý zahynul pri aktívnej protikomunistickej odbojovej činnosti. Veteráni protikomunistického odboja budú mať podobne ako vojnoví veteráni právo na kúpeľnú alebo rekreačnú starostlivosť.

Je úplne na mieste pochybovať o skutočnom politickom smerovaní býv. Československa po novembri 1989. O to viac je zjavnejšie, že november 1989 bol obyčajný prevrat za vopred dohodnutých podmienok, čím sa  stal elegantnou transformáciou bývalých komunistov na demokratov, pre ktorých je protikomunistický odboj nežiadúci. Je bohapusté farizejstvo, že práve tí čo pred rokom 1989 ideologickí bojovali proti NATO a imperializmu na čele so  „Sovietskym zväzom - na večné časy“ sú dnes najväčšími stúpencami svojich bývalých triednych nepriateľov a dnes majú výhrady k priznaniu postavenia vojnového veterána starcom nad hrobom, ktorým komunisti zničili zdravie a život.
Aký bude ďalší spojenec? Pri súčasnom ekonomickom úpadku USA a vymierajúcej EÚ sa ako najvhodnejší budúci partner javí komunistická Čína.
Bohužiaľ sa tejto špinavej hre s vlastným národom  nevyhla ani samotná Konfederácia politických väzňov, ktorú spoluzakladali spolupracovníci ŠtB, ako uverejnil  nedávno denník Mladá fronta v Českej republike.  Bolo by zbožným prianím si namýšľať, že v Slovenskej republike to bola inak.

                                                František Bednár
Svetové združenie bývalých československých politických väzňov


ŠtB spoluzakladala konfederáciu politických väzňov

Praha 27. marca (TASR) Organizácia českých politických väzňov bola už pri svojom vzniku v roku 1990 infiltrovaná niekoľkými agentmi komunistickej Štátnej bezpečnosti.
Informuje o tom český denník Mladá fronta Dnes (MfD) s odvolaním sa na materiály Ústavu pre štúdium totalitných režimov a bývalého predsedu pražskej pobočky Konfederácie politických väzňov (KPV) Stanislava Stránského.
Expredseda konfederácie poukázal na minulosť niektorých zakladajúcich členov KPV už v roku 1992, ale vedenie konfederácie sa od neho dištancovalo a dokonca podalo na neho žalobu pre urážku členov. Došlo to až k súdu, ktorý Stránský prehral, a musel zaplatiť pokutu 100.000 korún. Navyše sa dočkal vylúčenia z KPV.
Vo svetle najnovších archívnych dokumentov sa však ukazuje, že pražský šéf KPV mal pravdu. Eštébáci s minulosťou politických väzňov boli prítomní už na zakladajúcom stretnutí 30. novembra 1980 v reštaurácii U Kotvy v Prahe. Zo zväzkov vyplýva, že s ŠtB ako agenti a informátori spolupracovali Bruno Fagoš, Miroslav Hesoun, Matylda Hojerová-Čiháková, František Melichar, Jitka Pufflerová, Čeněk Sovák či Ladislav Tonar.
"Hýbali celou KPV, docielili všetko, pretože sa poznali s celým vládnym aparátom," tvrdí Stránský.
Pikantné je na celej kauze aj to, že po Matylde Hojerovej v 13. pražskom obvode pomenovali ulicu a pred dvoma rokmi jej prezident udelil vysoké štátne vyznamenanie - Rad T.G.Masaryka.


hlavna stranka