Homília na slávnosť Panny Márie Bohorodičky

Mons. Viliam Judák, nitriansky biskup

Nový rok 1. 1. 2008
Katedrála sv. Emeráma v Nitre

Na Silvestra nič nového - tak sa volá krátka satira Dietera Hössa, ktorá každoročný zhon na prelome roka, zhŕňa triezvymi očami ráno Nového roka. Vlastne sa nič nezmení, a k lepšiemu už vôbec nie - tvrdí autor.
Určite nemôžeme úplne súhlasiť s takýmto názorom, bratia a sestry, lebo práve v takýchto okamihoch očakávame niečo veľké a nové čo by malo prísť. Prvé chvíle nového roka nachádzajú totiž každého z nás v inej situácii. Niektorých šťastných a spokojných; iných bez odvahy a zápasiacich s neúspechom či problémami. Máme za sebou dvanásť dlhých mesiacov - prácu, plány, úspechy i sklamania. Vieme, aké boli. Nič z toho sa už nebude opakovať. Sú za nami ako včerajší deň.
Teraz však stojíme na prahu nového časového úseku. Nový rok, podobne ako každý nový deň, je veľkým darom a šancou pre každého z nás. Mnohí z nás môžu hovoriť o predsavzatiach, ktoré si pripravili. Prajeme si zmeny v súkromnom i verejnom živote. S týmto dňom mnohí spájajú malé aj veľké nádeje.
Keď však počúvame dnešné evanjelium musíme priznať, že myšlienka vyslovená na začiatku, napriek všetkému súhlasí: nič nové. Nič sa nemení! Aspoň nie v Cirkvi. Aj na Nový rok, sme si vypočuli starý príbeh o pastieroch, ktorý sme podobne počuli už pred ôsmymi dňami na Vianoce. Podľa liturgického kalendára totiž slávime oktávu Vianoc a Slávnosť Panny Márie Bohorodičky.

Ale práve tento vianočný príbeh o pastieroch má veľa dočinenia s novým časovým úsekom, ktorý začíname. Text dnešného evanjelia pokračuje presne tam, kde prestal vo Svätú noc. Pastieri si vypočuli posolstvo anjelov a ponáhľajú sa do Betlehema. Keď tam prídu, anjel im zvestujú o tomto Dieťati v jasliach. "A všetci, ktorí to počúvali, divili sa nad tým " (Lk 2, 18). Hovoria totiž o úžasnom prisľúbení, ktoré prináša novonarodený Mesiáš. Dosah týchto slov sa dá plne pochopiť, keď ich človek počúva "dobovými ušami." Cez celé generácie žila v Izraeli nádej, že Boh jedného dňa pošle Záchrancu- Mesiáša. On obráti všetko k lepšiemu, odstráni neprávosť, oslobodí ľudí zo všetkého zlého. Raz zotrie Boh slzy svojho národa. Boh sníme z nich jarmo útlaku a dá im novú budúcnosť. Tým, že pastieri dávajú do súvisu posolstvo anjelov s dieťaťom v jasliach, ozrejmí sa im aj iným: dnes sa naplnila túžba a veľká nádej Božieho ľudu. Mesiáš, Záchranca, Vykupiteľ - je tu! S ním začína nová doba, nová budúcnosť, čas spásy.
V deň Nového roku nech to aj pre nás znamená: z perspektívy vianočného tajomstva nemôže občiansky nový rok prinášať nič nové, môže nám však pomôcť počúvať toto staré, ale predsa nové posolstvo, znova nanovo a intenzívnejšie. Posolstvo, ktoré znie: vo vtelenom Bohu začína pre každého z nás, aj pre ľudí tretieho tisícročia, nová doba! Spôsobom pohľadu pastierov stať sa človekom, ktorý vie prijať obohacujúcu novosť.

Ak si teda všimneme spoločné príznaky všetkých uvedených sviatočných udalostí, ak sa rozhodneme hľadať hodnotový stred, nájdeme ho v pojme: novosť, nový, nový čas, , nové idey, nový spôsob života ľudskej spoločnosti nové udalosti nášho národa. Vždy ide len a len o človeka. Myslím predovšetkým na novosť evanjelia, ktoré je nevyčerpateľným zdrojom, na novosť Božej lásky, ktorá nám darovala Božieho Syna, prostredníctvom vtelenia a narodenia z Márie Panny, Bohorodičky.

Boh je neustála novosť, tvorivá sila... "Všetko robím nové" (Zjv 21,5). Lenže novosť evanjelia nie novosť, ktorá podlieha móde, premene, inosti či inakosti. Novosť evanjelia je nová duchovná skutočnosť, reálna skutočnosť. Bohorodička nie je iba symbol, ale historický fakt našej viery: ona dala ľudský život Božiemu synovi. Stala sa vyvolenou nádobou milostí, radostnou i bolestnou matkou. Novosť Márie je v jej súhlase byť s Kristom po celý vykupiteľský život. Novosť Márie je v jej svätosti, v jej stotožnení s pôsobením Ježiša Krista. Novosť je v jej stálosti byť v službe svojho Syna, nášho Spasiteľa. Novosť Bohorodičky je v jej stálej prítomnosti pomôcť nám ľuďom (Pomocnica, Orodovnica - tak ju pomenovala tradovaná ľudová zbožnosť).
Novosť Márie je spätá s "novým človekom", Boho-človekom, ktorým je sám Ježiš Kristus, lebo je "novým Adamom", ktorý zmieruje Boha s ľudstvom, ktorý odstraňuje nesúlad medzi Tvorcom a stvorením. Ježiš Kristus je "novým stvorením", ktorý prináša pre človeka nový štýl života, víťazstvo života nad smrťou, život lásky - vlastný Najsvätejšej Trojici.
Všetky projekty "nového človeka", aké sa objavili v 19. v 20. i v našom storočí, v Európe, ale aj inde, pochádzajúce z rôznych ideológii sú planým odvarom alebo zámernou deformáciou evanjelia. Sú jeho protikladom, lebo v tých projektoch absentuje Boh a Ježiš Kristus ako skutočne dejinný "nový človek". V nich sa na piedestál dostáva sám človek s neuveriteľnou pýchou a presvedčením o jeho schopnostiach byť nie tvorcom či spolutvorcom sveta, alebo dokonca jeho novým Stvoriteľom. My vieme, že iba láska tvorí v človeku možnosť premeny a vytvára božské prostredie. Ježišova láska je stálosť, hodnota, ktorými sa meria všetko, klady i zápory, hodnoty i nehodnoty.
Ježiš Kristus nám, priniesol lásku ako hodnotu, od ktorej sa odvodzuje spravodlivosť, viera, nádej a všetky ostatné čnosti. Stálosť je vo viere, zmena je v správaní, vo zvykoch, v kultúre, v bežnom živote. Stálosť je sám Kristus. Nie nadarmo sv. Pavol vyzýva: ".. oblečte si Pána Ježiša Krista..." (Rim 13,14) Teda zmeňte sa, uspôsobte život tak, aby ste mu boli podobní v živote i po smrti. Len keď si osvojíme jeho model života bude s nami neustále. Ježiš je radikálna stálosť (Carlo Carretto). Kresťanstvo nie je teda náboženstvo knižné, alebo je náboženstvom živého Slova, náboženstvom, ktoré pretvára zvnútra ľudí a národy, vstupuje do bežného života, aby zdokonalili človeka na obraz Boha - Ježiša Krista. Táto novosť je hybnou silou všetkých kresťanských národov, dejín Cirkvi, mnohých spoločenstiev a vnútorných reforiem v Cirkvi.

Samozrejme nezabúdame pri našom teologizovaní na to, že žijeme v čase, ktorý nie je jednoduchý. Z úst mnohých nás zaznieva často povzdych na ťarchu každodenného bremena, ktoré spočíva v mnohorakej nespravodlivosti, neúcte k životu, k národným i rodinným hodnotám, nedostatočnom sociálnom zabezpečení najmä dlhodobo chorých a starých ľudí, v nezamestnanosti, korupcii a iných neduhoch našej doby. Bolí nás každý takýto prejav hrubo narúšajúci naše vzájomné spolužitie.
Možno nás už ani neprekvapuje stálosť utrpenia, kriminalita, terorizmus, vojny, nenávisť, konflikty. Dolieha na nás kríza človeka 21. storočia. Jej choroby, neresti. "Kultúra smrti" slávi svoje dôsledky: pokles populácie v Európe, príprava na zánik celých generácií a národov. Tu kdesi väzí počiatok výkriku nenarodených. Je to kríza viery, ale ako hovorí Svätý Otec Benedikt XVI. "spor o vieru nikdy nekončí". Zdá sa nám akoby svet chcel byť opäť pohanským. Tvoríme si sami nové božstvá: peniaze, moc a sex. Sme svedkami banalizácie sviatkov, znesväcovania nedele, znevažovania hodnôt, ktoré tvoria základný repertoár kresťanstva.
Nezabúdajme však, že aj my sme súčasťou tejto spoločnosti a mnohí máme väčší, či menší podiel na týchto nehodnotách, či atmosfére, v ktorej žijeme. Áno, sme deti tejto doby. Možno proti svojej vôli sme sa dostali do zajatia praktík tohoto sveta, ktoré používa na dosiahnutie svojich cieľov: molocha spotreby, konzumu a masovej kultúry. Pritom sme nezbadali, že sme iba nástrojom, zbaveným rozumového výberu a tým aj obmedzovania osobnej slobody. Dirigent hmotných novostí určuje nám aj správanie. Neguje duchovné hodnoty, vysmieva sa im a tvári sa, že on je tým, ktorý vytvára priestor pre ľudské šťastie. V ovčom rúchu prichádza a predkladá nám náhradné programy: reality schow, supermarkety, násilie,... a pod.

Áno, spoločne nás ťaží poznatok, že aj mnohí kresťania podľahli tlaku nepravej tolerancie a strachu, že otupeli v poznávaní hriechu a morálneho zla a tolerujú ich. Prijali úlohu počúvať "synov tmy", prefíkaných dílerov a "výrobcov" šťastia, šťastia v prítomnej chvíli, tu a teraz. Ťaží nás skúsenosť, že prijímame diktát konzumu a pripisuje veciam nie výrobnú alebo predajnú cenu, ale cenu najvyššiu. Nazdávame sa, že hojnosť materiálnych darov je tým najlepším prejavom lásky, či ukazovateľom veľkosti človeka. Hmotný blahobyt nemôže byť jediným programom ľudstva, človek je predsa stvorený pre vyššie veci. Ani moc, ani majetok nemá zmysel sám pre seba.

"To konáme všetko v mene slobody?" - pýta sa aj za nás v jednej zo svojich úvah - významná osobnosť našich čias, živé svedomie národa, autor nielen desiatok kníh, ale trpiteľ za slobodu človeka v časoch neslobody, "biskup v monterkách," ktorého meno bolo aj nedávno, žiaľ zneužité v súvislosti s hodnotami kresťanstva - J. Em. Ján Chryzostom kardinál Korec, keď sa zamýšľa nad mnohými neduhmi našich čias.

Pri vstupe do nového roka sme zvykli bilancovať, hodnotiť, smútiť, trápiť sa nad tým, čo sme očakávali a čo sa nesplnilo. Zvykli sme našťastie tiež, ďakovať za všetko, čím nás Pán Boh požehnal. Ale minulosť už neopravíme, minulosť prijímame len ako poučenie. Ak sme dosť múdri a statoční aj pomýlenú minulosť prijmeme a dáme jej nový zmysel. Nový zmysel možno dať aj novým predsavzatiam, sľubom. Novým úlohám, ktoré len ak sú šľachetné majú nádej na úspech. Bojíme sa, pravda, o budúcnosť. Ovláda nás zavše strach. Sme pesimisti? A môžu byť nimi kresťania, vôbec? Bl. Ján XXIII. povedal: Kto má vieru, netrasie sa! A Ján Pavol II. neraz zdôrazňoval Ježišov výrok: Nebojte sa! Pravé hodnoty prídu v novom roku z vôle Božej, ak ju prijmeme a budeme spojení s ňou.

Preto tu v tomto duchu patrí aj prejav našej úprimnej vďaky za vyhlásenie Slovenskej cirkevnej provincie pred 30 rokmi pápežom Pavlom VI. a tiež zrod a obnova štátnosti našej Slovenskej republiky, ktorá si pripomína neveľké, ale významné jubileum.
Vieme, že štátotvorný proces slovenského národa bol vývinovo zložitý, až dramatický. Prirodzené právo na samourčovanie národa sa zavŕšilo a historické právo prestalo byť dobrým argumentom. Čo však chýba a čo prežívame všetci v našom národnom spoločenstve je slabosť, nestálosť povedomia národnej spolupatričnosti a historické vedomie. Láska k vlastnému národu akoby patrila do 19. storočia a nie do tvrdej prítomnosti. Kresťanské a národné puto bolo v našich dejinách jedinečné, osvedčené a silné puto. Súdržnosť členov národa nenahradí súdržnosť občianska, budovaná na inom vzťahu: skôr na povinnosti a nie na láske. Veď už stará antická múdrosť hovorí: "Ten národ zahynie, kde ľudia konajú len svoju povinnosť." Zdravý patriotizmus nevylučuje zo spoločenského života ani iné národnosti, ani menšiny. Avšak mnoho neľudského a nekresťanského musí odísť zo slovníka našej generácie, tak ako musia odísť rozkladné sily: rozhádanosť, nevraživosť, neznášanlivosť, straníckosť, skupinová nadradenosť, egoizmus, vášne, závisť, nenávisť. A to najmä preto, že spravodlivosť a rovnosť, ako stále atribúty národa to nijako nepotrebujú. Potrebujeme však rozvinúť, osvojiť si a upevniť hrdosť, porozumenie toleranciu, vzájomnú úctu, spolupatričnosť, vitalitu, pokoj... Žiada sa nám tu zdôrazniť potrebu vyhlásiť -zodpovednosť - za jednu z hlavných čností nášho súčasného súkromného i verejného života, pretože absentuje na každom kroku.

Preto nech sú nám povzbudením aj slová terajšieho najvyššieho pastiera Cirkvi Svätého Otca Benedikta XVI. určené na dnešný Svetový deň pokoja. Jeho témou je myšlienka: Ľudská rodina, spoločenstvo pokoja. Svätý Otec vysvetľuje hodnotu pokoja a hneď na začiatku si kladie otázku: "Kde lepšie by sa mohlo sa dieťa mohlo naučiť vnímať pravú "chuť" pokoja, ak nie v pôvodnom "hniezde", ktoré mu príroda pripravila. Reč rodiny je rečou pokoja; z nej je vždy potrebné čerpať, aby sa nestratil slovník pokoja" - hovorí aktuálne Svätý Otec, aby nás zároveň upozornil aj na tieto dve hodnoty, ktoré prežívajú mnohorakú krízu v dnešnej dobe.

Evanjelium, nám milí priatelia, ukazuje cestu do budúcich dní nového roka. To nové, tá veľká budúcnosť, ktorá sa predpovedala pastierom a celému izraelskému ľudu, sa začína s Dieťaťom v jasliach, pri ktorom bdie Bohorodička. Cirkev oslavuje dnes jej sviatok - Matky Božej Márie. Jej konanie nám dáva pre nový rok niečo vzácne na cestu: "Mária zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich" (porov. Lk 2, 19), tak čítame v evanjeliu. Panna Mária je nám vzorom, ako môžeme žiť v prítomnosti Božej a pritom nestratiť údiv nad jeho konaním. Ako mozaika zložením jednotlivých kameňov dáva celok, tak je to často s vecami nášho každodenného života. Aby sme v niektorých udalostiach dňa a života objavili zmysel, treba si často uchovať v srdci spomienku, reflexiu na hodnoty a udalosti, ako nám to ukázala Matka Božia. Pre netrpezlivého človeka dneška je to veľká výzva. Našej náklonnosti k rýchlym výsledkom sa zdá Máriina meditácia udalostí skôr kontraproduktívna. Evanjelium ale ukazuje: kto sa však rozhodne pre túto synopsu života, pocíti tento proces života a viery ako obohatenie, ktoré končí ako u betlehemských pastierov, chválou Boha. Iba tento pohľad otvára skutočnú hodnotu na to, čo znamená príchod Boha do nášho života: som Božím dieťaťom a Ježiš je môj brat. V tomto duchu vidíme aj našu budúcnosť a spôsob konania do budúcich dní. Nenarodili sme sa totiž len pre prítomnosť, ani pre seba. Ide aj o našu budúcnosť, o našu večnosť. Preto zostaňme dlho v pokoji a radosti Vianoc! A ostaňme bdieť spolu s Pannou Máriou a Jozefom v našom betleheme, v duši. Zvnútorníme hlas anjelov a prijmime ich zvesť ako stále novú. Veď Ježiš ako dieťa sa v nás rodí ako novosť. A novosť jeho posolstva sa nevyčerpáva, ani neunavuje aj napriek dvetisícročnému rozdávaniu sa.

Odložme strach a chlad, ktorý na nás doráža z činnosti "synov tmy". Dajme priestor prievanu Ducha Svätého, ktorý práve na Vianoce dokáže očisťovať duše i srdcia zaťažené strachom a nedostatkom lásky. Oblečme sa do pokory pastierov a tichosti Bohorodičky. Darujme sa navzájom v službe v duchu radostného stretnutia s Bohom, ktorý sa stal človekom. Veď Cirkev včera aj dnes, aj v budúcnosti bude ponúkať čistú radosť, opravdivú, ľudskú radosť, presvietenú božskou radosťou - Ježiša Krista. On je tá "nová radosť z Boha", nová radosť zo života, "radosť úplná" (porov. Jn 15,11), ktorú Vám milí bratia a sestry z úprimného srdca žičím a budem ju spolu s Vami vyprosovať pre všetkých ľudí dobrej vôle, zvlášť pre obyvateľov nášho drahého Slovenska. Preto spoločne prosme: Bože, buď nám milostivý a žehnaj nás!