kazen

Kázeň Mons. Vladimíra Farkaša na sv. omši v Kostole sv. Františka Xaverského v Banskej Bystrici 14.10. 2007

Drahý bratia a sestry,

Na rozličných stránkach tlače čítame v súvislosti so starostlivosťou o zdravie človeka tieto alebo im podobné riadky. Uvediem aspoň niekoľko postrehov. Napríklad.

Aktuálna sociálno-ekonomická situácia je charakterizovaná krízou sociálneho štátu z dôvodu veľkej ekonomickej krízy, ktorá nedokáže čeliť narastajúcim zdravotníckym požiadavkám. Alebo na inom mieste zase čítame.

Je potrebné vychádzať zo situácie, že zdravotné zdroje, ktoré sú k dispozícii, nie sú nevyčerpateľné a že v budúcnosti bude asi nemožné poskytnúť všetkým chorým úplnú asistenciu.

Alebo ešte inde sa dočítame.

V sociálnom štáte v zdravotníctve sú nevyhnutné drastické zákroky pretože zdravotníctvo sa nemôže vyhnúť zákonom ekonomiky. A ešte jedno a nakoniec zdravotnícke konštatovanie. V zdravotníckej starostlivosti prevláda prísna aplikácia komutatívnej spravodlivosti a to znamená, že ak neboli uzavreté zmluvy s poisťovňami nikto nemá právo na asistenciu pri svojej chorobe zo strany spoločnosti teda štátu.

Prečo volím tento úvod drahí bratia a sestry. Jednak preto lebo mu rozumieme asi mnohí. Kto dnes nenavštívi nemocnicu. A určite aj preto lebo v evanjeliu a to na prvom mieste dnešnej nedele sa Ježiš stretol s chorými malomocnými. Nie s jedným ale naraz s desiatimi. A tému máme pre zdravotníctvo zobudenú samotným evanjeliom. Vieme, že malomocenstvo je choroba veľmi vážna a tak ťažká, že malomocenstvom postihnutý človek sám si neporadí. Žiaľ napriek potrebnej pomoci spoločenským partnerom pre malomocného stáva sa len isto chorí malomocný človek. V dávnych dobách totiž malomocný musel opustiť najbližšiu rodinu, pracovisko, obec a doslova sa vysťahovať do prostredia ľudí s podobnou chorobou a podobným osudom malomocenstva. Malomocnému aj zákon spoločnosti to dokonca nariaďoval a musel nosiť so sebou aj zvonček a kričať. Som malomocný! Ľudia museli od neho utekať. Teda žiadne pohladenie, žiadne pofúkanie rany zdravého od človeka nepripadalo do úvahy. Ale vylúčenie zo spoločnosti to áno. To pripadalo do úvahy, bolo to dokonca zákonom stanovené ako príkaz. Dnes je malomocenstvo liečiteľná choroba ale status malomocných je podobný lebo náklady na liečbu sú ekonomicky veľmi veľkým výdavkom. Preto aj dnes malomocní mimo prostredie zdravých ľudí. Na a tuná náš veľmi krátky popis choroby práve malomocenstva na tomto mieste zastavme lebo pointu dnešného evanjelia nenachádzame v uzdravení týchto chorých úbožiakov.

Hoci s dávkou nie malého nadšenia poukazujem na to, že uzdravenie malomocných z dnešného evanjelia sa udialo bez zmluvy so sociálnou poisťovňou, bez finančného poplatku, bez odpovede na otázku či máme po ruke peniaze. Malomocní boli totiž uzdravení mocou, ktorú má jedine Ježiš. Náš údiv hovorí o tom a dosvedčuje, že v tejto moci a akou sa ku chorým približuje Ježiš, že v tejto moci sa stretávame v Ježišovi s fenoménom moci Boha, lebo božský fenomenálny Ježiš môže takto riešiť liečenie choroby. Zázrakom s titulu, že je bohočlovekom.

Ale pointu dnešného evanjelia nachádzame inde. V etike. To znamená v následnom chovaní sa uzdravených. Desať malomocných prosí majstra o zmilovanie. Zostali trochu vzdialený pred dedinou do ktorej sa neodvážili ani vstúpiť. Nevstúpili do dediny lebo im to nedovoľoval zákon ale po uzdravení len jeden z desiatich sa vrátil a oslavoval boha. Bol to Samaritán, cudzinec. To je tá spomínaná pointa dnešného evanjelia etiky. Prejavil vďačnosť oslavou Boha Ježišovi. To je pointa dnešného evanjelia a vďačnosť za dobročinnosť. Vidíme, že etiku správania vo forme vďačnosti nereprezentujú otupeli deviati z desiatich hoci sú v deväťdesiatpercentnej väčšine. Žiaľ ani choroba ich neurobila ľuďmi citu. Konštatujeme. Etiku určuje ten spomínaný jeden z desiatich, teda desať percent zo spoločenstva. No a je potrebné konštatovať, že etika katolíckej cirkvi obsiahnutá aj v pointe vďačnosti z dnešného evanjelia, ako čnosti, je orientovaná u nás katolíkov personalisticky. Čo to znamená? Aké uzávery to prináša? Najsamprv úsudok tvoríme z čoho? Tejto personalistiky sú totiž predpokladom dve veci. Po prvé. Chápanie života ako posvätného daru. Tento dar bez ohľadu na kvalitu života má plné právo na ochranu. No a po druhé. Etika katolíckej cirkvi má predpoklad aj tvorbe sociálnej tváre spoločnosti. Sociálnou tvárou spoločnosti nie je však tvár vykreslená postojom aký si odsúhlasí alebo spontánne ako sa správa väčšina. Ako jedná. Ak väčšina skolauduje pravdu to ešte neznamená, že to aj pravda a čnosť je. Čo tým cirkev myslí? Na Ježiša Krista. Nie na väčšinu. Etika je to čo robí väčšina? Nie tak. Na čom sa dohodne väčšina? Ani takto nie. My myslíme na Ježiša Krista.

V mene koho sme v morálke usmerňovaní, v myslení tvorení, nás odráža vzťah k Ježišovi. Benedikt XVI. nás upozorňuje a nám túto skutočnosť vysvetľuje ešte z inej oblasti ako je oblasť čností ale načiera do tvorby zákonov, ktoré poznačujú náš každodenný život. No a Benedikt XVI. to vysvetľuje takto, keď vraví o histórii, ktorá nás poúča nech si ju všimneme, že ona nás poúča o škodách na ľuďoch keď pravda odsúhlasená alebo vyrobená väčšinou sa stala postupne zločinom. Pravda sa nesmie vyrábať spoločnosťou, hovorí Svätý Otec. Ani v demokracii akéhokoľvek typu pravda sa nesmie vyrábať spoločnosťou. Národný socializmus, bezbožný komunizmus, sociálny štát, bezbrehý liberalizmus, či dokonca kresťanská demokracia, každý sa míli ak by chcel pravdu vyrábať ako spoločenskú objednávku. História aj tá naša na Slovensku nám toto učenie Sv. Otca len potvrdzuje. Veď si len všimnime, že skrze takúto vyrobenú pravdu a potvrdenú parlamentnou väčšinou spoločnosti boli likvidované predsa mnohé významné osobnosti. V minulosti za čias národného socializmu Slovenského štátu alebo komunistického Československého štátu. Schválenými hlúpymi zákonmi boli likvidované také osobnosti dneška ako napríklad dnes kardinál Korec keď zostal spoločnosťou odsúdený na desať rokov v komunistickej base. Náš biskup Baláž zostal odsunutý na dvanásť rokov do výroby pre hlúpe spoločenské zákony. Biskupi, Gojdič, Buzalka, Vojtašák v komunistickej base v podstate našli mučenícku smrť a im podobný osud stihol milióny nevinných. A čo narobili so Zdenkou Šelingovou, týmto nevinným dievčaťom, zákony vyrobené ako spoločenská objednávka na základe vyrobenej pravdy to si prečítajte v životopisoch pána Habovštiaka. Ak budete mať nato duševné sily.

Teda chcem tým pádom povedať so Sv. otcom Benediktom XVI., že spoločnosť nesmie pravdu vyrábať. Pravda musí sa vždy hľadať a milovať. To je tvár spoločnosti hodná dôstojnosti človeka. Vyrobená pravda spoločnosťou na princípe dosiahnutia súhlasu väčšiny to je v nie jednom prípade zneužitie parlamentnej demokracie a história nás učí, že zároveň je to krutá modla. Falošný bôžik. Alebo ak chcete aštartaz čias židovstva. Ďalej je potrebné povedať, že pravda ktorú hľadá človek aby spoločnosť v ktorej žije mala vľúdnu tvár.

Táto pravda sa nielenže nesmie vyrábať ale musí nadväzovať aj na stvoriteľský rozum. Kult väčšiny totiž a pravda odvodená z väčšiny pôsobia ako tovar a nie ako človek. Táto skutočnosť nenadväzuje na stvoriteľský rozum aj keď pochádza z rozumu človeka. Človek sám pre seba vo svojej existencii predsa nie je autonómny. Človek má pred sebou fatálne veci, ktoré neovplyvnia do ktorých vstúpiť musí, človek sám sebe nie je cieľom, človek totiž nieje Bohom.

Spoločnosť zjednotenej Európy do ktorej patríme, síce rozpráva o ľudských právach, tak, že Boha nespomína. Ale to nám predsa nemôže byť predsa vzorom. Konvencia ľudských práv v ktorej naddimenzovane vyzdvihnutý človek a Boh sa ani nespomína lebo pána Boha človek vytláča, táto konvencia ľudských práv v Európskej únii pôsobí ako vojna vyhlásená katolíckej cirkvi. Ak je tomu tak, tak potom rozpadnutý Sovietsky Zväz politici presunuli z východu na západ Európy a znova nás kresťanov čaká zápas lebo Boh v našom spoločenstve zase nemá mať miesto. Dominuje Euro a kult človeka. Človeka bohatého, človeka technokrata, toho človeka, ktorý o sebe prehlási, v úvodzovkách, som ako Boh! Pravdou o mojom živote nieje Kristus, je to čo si môžem dovoliť a užiť.

Kardinál Špidlich si spomína jedného na študenta teológie, Američana, v Ríme. Bol to starší vtedy a vyspelý človek s neskorým kňazským povolaním. A ten mu raz rozprával ako sa rozhodol stať kňazom. Bol riaditeľom starobinca v San Francisku a veľmi ho dojímal život starých a opustených ľudí. Preto sa chcel stať kňazom lebo chcel pôsobiť medzi nimi, chcel zostať s nimi. No a tento študent hovorí. Neviete si predstaviť jak sú starí ľudia dnes opustení.

Materiálne im nechýba nič. Ani po stránke zdravotníckej opatery nič im nechýba. Majú všetko pohodlie na staré kolená. To som videl, ale nič viac. Príbuzní vlastných detí sa objavia len zriedka. Obyčajne pošlú naregistrované pozdravy na magnetofónovej páske, vtedy cedečka neboli, kde syn alebo dcéra prajú všetko najlepšie a vnúčatá spievajú koledu alebo recitujú báseň. Starý človek si to potom prehráva a prehráva, počúva a počúva, spomína a plače a plače. Je totiž zabudnutý. U nás drahí bratia a sestry, to nieje inak. Niesme Amerika, ale otec matka, buď prepíšeš majetok alebo ideš do starobinca. Alebo ja idem od teba preč z domu a staraj sa o seba sám sama. Správanie ako u malomocných. Pohľady zákonodarstva na potrat, eutanáziu, na homosexuálne a lesbistické páry, ktoré chcú byť rodinou, deti s videom ako týrajú a podpaľujú mačky, premnožené medvede a divé svine, ktoré napádajú a požierajú v prírode oddychujúcich bezbranných ľudí, no zákonodarstvo na ochranu práv človeka ozaj ako u malomocných.

Na záver, čo je východiskom? Veľmi stručne a pre krátkosť času katolícka cirkev ponúka viac možností. Chcem poukázať na tri skutočností.

Čo je východiskom? Štát s dobrým parlamentom. V parlamente kde sa dobré zákony majú pre spoločnosť tvoriť. Rozum by s a nemal strácať ale rozum nachádzať. Pravda sa má v parlamente vyjasňovať, hľadať a nie ju vyrábať ako spoločenskú objednávku a to je jedno kto voľby vyhral. Inak ideme do pekla.

Ďalej čo je východiskom? Cirkev. Cirkev je silou spoločnosti v centre záujmu ktorej je dobro človeka. Ak je však v cirkvi veľa špiny, dokonca aj na najvyšších miestach ako tvrdil Racinger, tak potom zahnívaniu spoločenského života sa nevyhneme. Potom niet divu, že dnes vyzeráme ako za čias Pacem in teris v komunizme, bezmocne to konštatujú mnohí.

Ani cirkev nesmie pravdu vyrábať. Spomínaný Racinger už v 89. roku predsa napísal, že teológ má pravdu vyjasňovať. A to tak, že viacej poznáva toho, ktorý miluje. Poukázal na dynamiku pravdy, na dynamiku lásky. Len vtedy vzniká správne poznanie. No ak tuná sa teológ spreneverí, tak potom nieje teológom ak pravdu nevyjasňuje a ju nemiluje, ale ideológom, ktorý umocňuje moc cirkvi. Vtedy nieje kňazom ale politikom v sutanách a zmýlil si svoje poslanie.

Ďalej čo je východiskom?

Ježiš Kristus. Jeden z desiatich malomocných poďakoval. Vo vďačnosti vedel kto mu zmenil život k lepšiemu. Ježiš z Nazareta. Ten jediný je totiž medzi nami ľuďmi Bohom -bohočlovekom. Tomu je potrebné byť denne vďačným ako Bohu. Pravda o Ježišovi totiž nieje vyrobená. On je pravda sama. Aj keď ukrižovaná, usmrtená ale zmŕtvychstalá. To je tá večná a večne živá pravda.

Amen