PIETA NIE JE HALLOWEEN!

Motto: Nebojím sa smrti, bojím sa zajtrajška... (Spartská Helena Trójskemu Priamovi)

Čas Pamiatky zosnulých je časom rozjímania. Nad hrobmi padajú všetky antagonizmy, ktoré nás živých rozdeľujú podľa vierovyznania, farby pleti, politickej príslušnosti, intelektuálneho vybavenia, či len prostej ľudskej nedokonalosti. Teda, aspoň tak to vnímame my, ktorí máme úctu k tým, čo sú už na večnosti. Uvedomil som si to, keď som bol v najkrajšom mesiaci roka –v máji na pohrebe priateľa, ktorého v najlepšom strednom veku skolil infarkt. Neprežil traumu z novodobej „demokracie“, ktorá umožnila „podnikateľovi“ - podvodníkovi,  aby z poctivého človeka urobil bezdomovca.

Žiaľ, je to tak, že na večnosť odchádzajú aj takí, ktorým sviečka života ešte nemusela zhasnúť. V minulosti to boli predovšetkým bývalí politickí väzni, (viď článok o Izidorovi Frostigovi), z ktorých komunistická propaganda a stranícka  justícia urobili zradcov, sabotérov, kolaborantov nacizmu a zločincov najrôznejšieho zafarbenia, aby ich vzápätí zločinecký systém, založený na triednej nadradenosti zomlel v súkolí komunistickej justičnej mašinérie. Pritom skutočných fašistických kolaborantov využili ako budúcich agentov ŠtB, či primitívnych donášačov. V súčasnosti sú obeťami tohto štátu tí najbezbrannejší chudáci, ktorým zakrútila krkom všemožná kapitalizácia spoločnosti, ktorá celkom legálne  umožňuje, aby sa zo smrti stal  obyčajný kšeft. Na internetových stránkach sa  dokonca ponúkajú aj virtuálne cintoríny pre ľudí, ktoré kopírujú už skôr vzniknuté virtuálne cintoríny zvierat!

 S úľavou na duši sme prijali vymoženosť demokracie, že pietu už môžeme verejne vzdávať aj padlým vojnovým obetiam, z ktorých politika urobila našich nepriateľov, napriek tomu, že to boli takí istí ľudia ako my, že to boli často kresťania ako my, len mali tú smolu, že sa narodili v zlých časoch do zlého sveta. Nedávno sme si pripomenuli pamiatku zastrelených katolíckych veriacich z Černovej, ktorí sa previnili voči vtedajšej uhorskej moci len tým, že chceli, aby ich nový kostol vysvätil kňaz Andrej Hlinka, rodák z ich obce. O pobožnosti Spišského biskupa maďarskej národnosti Sándora Párvyho možno úspešne pochybovať, lebo nielenže intrigoval proti rovnakému katolíckemu kňazovi Hlinkovi, ale pripustil aj systematický národnostný útlak Slovákov vo Felvidéku a napokon ani len neprotestoval proti masakre veriacich v Černovej! Na brutalitu moci musela upozorniť až vtedajšia európska tlač a niektoré známe osobnosti.
Koniec komunistickej totality nám zas priniesol právo i slobodu, že už  môžeme verejne uctievať aj popravených politických väzňov, ktorých zavraždila komunistická justícia.  Nuž ale napriek tomu,  je tento svet lepší, ako ten minulý?

Nespomínam si ani na jediný prípad zhanobenia hrobu, či vandalizmu na cintoríne z čias mojej mladosti.  Nepredstaviteľné! Nezaregistroval som ani taký nonsens, aby sa z ulice, či výpadovky, alebo akéhokoľvek iného verejného priestranstva stalo pietne miesto, len preto, že tam zahynul človek pri dopravnej nehode, alebo vražde. A napriek tomu, rok čo rok pribúda práve na takýchto nedôstojných miestach, v rušných častiach sídlisk,  v parkoch,  pri cestách, či dokonca pri rekreačných zariadeniach, kde ideme relaxovať, množstvo jednoduchých krížov, či len tak na pouličnej lampe, alebo na strome  zavesených vencov, ktoré pripomínajú dajakú tragédiu. Ale takéto miesto nemôže byť predsa dôstojným miestom piety, lebo rozjímať, či pomodliť sa pri frekventovanej ceste určite nemožno úprimne  – o riziku nového úmrtia ani nehovoriac.
Tu zlyhala nielen elementárna súdnosť, ale najmä miestna  neoliberálna byrokracia, ktorá takéto nelegálne „cintoríny“ toleruje. Nemožno to ospravedlniť ani tým obligátnym ľudským súcitom, lebo naša kresťanská pieta má svoju vyše dvetisícročnú pevne stanovenú tradíciu,  a ak by som zablúdil do predkresťanskej éry, tak aj tam –napr. v starom Egypte- mali svoju ríšu mŕtvych, ktorým vzdávali úctu iba tam.  

            Dnešná postkomunistická spoločnosť je priam nasiaknutá tým najhorším marazmom z raného kapitalizmu, ale i módneho kozmopolitizmu,  kde je vraj dovolené všetko, čo nie je zakázané! To je taký amorálny výplod intelektuálne chorej mocenskej elity, že ho možno prirovnať len k temnej sile Antikrista. Či to nie je implantát cudzorodého prvku ak sa v čase nášho najväčšieho kresťanského rozjímania (okrem Vianoc, ktoré  zvestujú  narodenie Pána i sviatok Svätej rodiny)  u nás agresívne propaguje akýsi Halloween?  Je azda  paródia na nebožtíkov, ktorí prišli z onoho sveta (najnovšie už aj ako popravení masoví vrahovia!) nielen strašiť, ale predovšetkým zarábať aj na tom najposvätnejšom – na piete, kultúrnym počinom?
Nie, treba jasne povedať, že je to neúcta k človeku živému aj mŕtvemu, i absolútna strata kontroly nad duševným zdravím  spoločnosti. Našim mementom nech preto nie je obava zo smrti, ale obava zo zajtrajška...

                                                                                                      MARIÁN DUDINSKÝ