Nie každý evidovaný agent ŠtB bol udavačom – hoci takých bolo veľmi málo

Späť na stránku Nezverejnení a doplnení agenti ŠtB

          Ohľadom zoznamov spolupracovníkov ŠtB mnohí zasvätení tvrdia, že kto raz stvrdil svojím podpisom, ktorý bol súčasťou viazacieho aktu, spoluprácu s ŠtB, tak je to tutovka. Tak som si to myslel donedávna aj ja. Hoci som vedel a poznal špičkových udavačov, dokonca platených, nikdy som ich mená nenašiel v žiadnych zoznamoch či už od Petra Cibulku, ÚPN, či ďalších zdrojov. Prečo asi? Lebo napríklad takí predsedovia straníckych organizácii, aspoň drvivá väčšina z nich, to mala prakticky v náplni práce a aj preto neboli ŠtB evidovaní, ani nepodpisovali žiadnu spoluprácu. No medzi evidovanými spolupracovníkmi ŠtB v kategórii agent sú aj ľudia, ktorí za bývalého režimu pracovali v profesiách, ktoré zákonite museli podliehať štátnemu tajomstvu a takýto jedinci museli svojim podpisom pracovníkom priemyselnej kontrarozviedky potvrdiť, že budú nielen zachovávať štátne tajomstvo, ale aj zo zákona informovať o každom jednaní so zahraničnými partnermi, napr. ohľadom priemyselnej špionáže, čo bolo nielen vtedy ale aj teraz bežným zvykom.

          Taktiež treba brať do úvahy, že väčšina pracovníkov kontrarozviedky ktorí mali na starosti priemyselnú špionáž a úniky utajených vecí napr. z elektrotechniky, vedy, zdravotníctva a podobne na starosti, boli niekoľkonásobne inteligentnejší ako tí, ktorí mali na starosti tzv. vnútorných nepriateľov. Pri podpise že menovaní budú ŠtB informovať o každom jednaní so zahraničnými partnermi dochádzalo aj k prípadom, že pri podpise tejto spolupráce bolo pracovníkom kontrarozviedky povedané, že ich podpis o spolupráci patrí len ohľadom tejto oblasti a na ľudí zo svojho okolia nebudú dávať žiadne informácie, čo v mnohých prípadoch bolo protistranou akceptované. A že sme mali v tejto oblasti špičkových odborníkov, vrátane aj na ochranu ekonomických záujmov Slovenska, tak sa nemožno čudovať, jedným z prvých krokov zahraničia po Novembri 1989 bola likvidácia týchto špičkových odborníkov cez ľudí typu Jána Langoša, čo bolo zdôvodnené, že patrili pod ŠtB. Paradoxne, mnohých takýchto špecialistov z bývalej ŠtB potom zamestnali, lepšie povedané, dostali ponuku pracovať pre západné tajné služby. A až potom nastal raj nielen pre cudzie spravodajské služby, ale aj ekonomickú kriminalitu vo veľkom, vrátanie prania špinavých peňazí na Slovensku. Mimo Slovenska mám o tom uložených dostatok argumentov ako aj to, že aj vtedy sa našli jedinci, ktorí nielen na toto trebárs v rokoch 1992 – 93 verejne upozorňovali, ale aj predpovedali, čo bude nasledovať. A súčasná realita im dala za pravdu. Áno, slovenskí politici, v spolupráci s cudzou štátnou mocou vedome a cieľavedome, s jasným úmyslom – a za úplatu, spáchali voči Slovenskej republike ekonomickú sabotáž a vlastizradu.

Kauza Ing. arch. Jozefa Myslivca

          V období, keď pán Myslivec pracoval v projekcii zdravotníckej technológie, prišli za ním dvaja muži, ktorí najskôr tvrdili že sú z hospodárskej kriminálky, ale potom mu povedali že sú od ŠtB, a že potrebujú jeho spoluprácu s priemyslovou kontrarozviedkou. Keďže oblasť a profesia v ktorej pracoval patrila pod kontrolu ŠtB s týmto druhom spolupráce súhlasil, pričom si vyhradil, že zo svojho okolia o nikom informácie podávať nebude. Zo strany ŠtB mu bolo povedané že s tým súhlasia – a ako pán Myslivec povedal, toto bolo aj dodržané. Túto spoluprácu s priemyslovou kontrarozviedkou podpísal dobrovoľne a jeho úlohou ako špecialistu bolo sledovanie nelegálneho vývozu knou how. V praxi to znamenalo podávanie správ zo všetkých jednaní so zahraničnými dodávateľmi, ktorých bolo neúrekom.

          Pretože vždy jednal len o technických veciach, tak sa o obchodných záležitostiach toho veľa nedozvedel. Zaujímavé bolo, že vtedy kontrarozviedka sledovala najmä konkurenčný boj medzi Siemensom a Philipsom, ktorí vtedy dodávali najväčšiu časť zdravotníckeho vybavenia. Pretože Siemens bol dravší a používal aj nelegálne postupy, priemyselná kontrarozviedka chcela nejakým spôsobom zakročiť. Ako, ta sa nedozvedel.

          Keď potom odišiel z Chirany, tak jeho spolupráca bola formálna. Stále však požadovali správy z jednania so zahraničnými dodávateľmi. Jednalo sa napríklad o nové potravinárske technológie. Pokiaľ sa jednalo o vývoz know how, tak toho sa veľa nedozvedel. Na rozdiel od tých evidovaných agentov a dôverníkov ktorí udávali vlastných spoluobčanov zo svojho okolia a doteraz sú v rôznych funkciách, pán Myslivec má pocit, a možno s ním súhlasiť, že v tom období robil užitočnú prácu. Po Novembri 1989 sa napríklad dozvedel, že magnetická rezonancia bola napríklad  vymyslená v Brne v Tesle – a potom ju k nám zrazu začal dovážať Siemens. Taktiež podľa neho bolo toho omnoho viac čo bolo v našej prednovembrovej republike vynájdene a potom to začalo prichádzať z iných štátov.

          Keď dnes pán Myslivec rekapituluje túto dobu, má dosť dôvodov na konštatovanie, že agenti jeho typu boli skôr akýmisi bielymi koňmi a zo svojej práce pozná dostatok ľudí, ktorí aktívne, mimo priemyselnej špionáže, spolupracovali s ŠtB, no ani jedného z nich v zoznamoch spolupracovníkov ŠtB nenašiel. O tom, že spolupracoval s priemyselnou kontrarozviedkou vedeli napríklad všetci tí vedúci pracovníci Občianskeho fóra v Brne, s ktorými spolupracoval – a mali dosť dôvodov mu veriť, že neudával ľudí vo svojom okolí. Zároveň ako autor tohto článku podotýkam, že pán Myslivec z vlastnej vôle mi poslal svoje lustračné osvedčenie a sám navrhol, aby jeho zverejnenie bolo súčasťou tohto článku.

Vladimír Pavlík