Bože, už opäť nás kádrujú!

Predseda Správnej rady ÚPN potvrdil kontinuitu totalitného právneho systému

Dňom 1.6.2006 nadobudol účinnosť  zákon 219/2006 Z. z. o protikomunistickom odboji. Odporcovia komunistického režimu a jeho obete sa takto mali dočkať aspoň morálneho zadosťučinenia v  podobe priznania postavenia účastníka protikomunistického odboja, o čom mal podľa zákona rozhodnúť Ústav pamäti národa. Prešiel viac ako rok a nikto z členov Svetového združenia bývalých čsl. politických väzňov (SZČPV), ktorí si podali   žiadosť nedostal od ÚPN ani len odpoveď. Výbor SZČPV  poveril predsedu aby podal urgenciu vo veci nečinnosti ÚPN. Odpoveď podpredsedu ÚPN na veci nič nezmenila takže sme boli nútení podať sťažnosť na prieťahy  a porušovanie zákona č. 219. Nový predseda prisľúbil promptnú nápravu ako je zrejmé z jeho odpovede. Potiaľ by bolo zdanlivo všetko v poriadku, veď prieťahy jedného roka na Slovensku nič neznamenajú aj keď ide o ľudí v pokročilom veku.

·        Urgencia odoslaná ÚPN 2.10.2006 a odpoveď

·      Žiadosť o ukončenie účelových prieťahov a nedodržiavania zákona 219/2006

Z.z. a odpoveď predsedu Správnej rady ÚPN

 

Nie je odboj ako odboj.

 

Hoci sa jedná len o morálne zadosťučinenie, pre predsedu SZČPV, ktorý si dovolil kritizovať zlyhanie ÚPN a nečinnosť pre tento účel vytvorenej komisie kádrovčíkov z radov   Zväzu protikomunistického odboja a Konfederácie politických väzňov, táto kauza priniesla aj nepríjemný zápach totalitnej zatuchliny, keď mi konečne po vyše roku oznámili, že  postavenie účastníka protikomunistického odboja mi nepriznali, napriek tomu, že ŠtB a jej prisluhovači z KSČ mi nadelili 14 rokov a ešte mesiac pred prevratom 1989 mi pridali 5,5 roka!  Prekážkou je vraj §9 písm.b, podľa ktorého ak žiadateľ aktívne odporoval komunistickému režimu v zmysle §5 a 6, resp. pokiaľ sa pri tom dopustil konania, ktoré by bolo trestné aj podľa súčasných zákonov, považuje sa to za prekážku pre priznanie štatútu účastníka protikomunistického odboja!  Po lopate povedané, bojovať ste síce mohli ale len tak aby ste komunistom príliš neublížili. Nedajbože aby ste pri tom mali nejakú zbraň alebo výbušninu. O tom by mohli niečo povedať bratia Mašínovci z USA, alebo Vladimír Hučín z ČR Za najvhodnejší protikomunistický odboj sa považuje „odboj“ pod kontrolou ŠtB ako potvrdila infiltrácia Charty 77, resp. „odboj“ ŠtB priamo riadený. Viac ako dosť naznačil býv. disident Františk Mikloško agentúre SITA 15.11.2000 ako uviedol teletext STV 1, keď sa v súvislosti s postavením býv. generála ŠtB A. Lorenca na Slovensku spomenul generálny pardon za zločinmi komunizmu a ten istý disident keď sa pozabudol a v rozhovore pre denník SME 21.1.2002 priznal, že ŠtB vedela o tokoch peňazí pre kresťanských aktivistov medzi ktorými pôsobil.

Ak by  som mal prijať takúto totalitnú logiku ÚPN, stále mi nie je jasné, prečo tento štatút nemá ani novinár Marián Dudinský, ktorého odsúdili na 11 rokov za špionáž v prospech USA a ktorý bol plne rehabilitovaný? A prečo nik z našich členov nie je v uvedenej komisii? Alebo ÚPN práve o to išlo aby členom komisie nebol nikto zo SZČPV, hoci sme o to viackrát žiadali?!

 

V mojom prípade bol problém v tom, že po tzv. pseudorehabilitácii v roku 1991 mi ponechali zo 14 rokov zostatkový trest 24 mesiacov za to, že som mohol všeobecne ohroziť vedúceho tajomníka OV KSS, ktorému som zaslal nefunkčný pekelný stroj v balíku a okrem toho som mal dve pištole a náboje z arzenálu vtedajšieho Sväzarmu. Pre úplnosť treba dodať, že mi v rozsudku Krajského súdu v Košiciach uviedli, že som tak konal na protest proti politike KSČ a prítomností sovietskych vojsk na území ČSSR. K tomu sa pridal ešte jeden „dobrák“, ktorý svedčil, že som mal v byte na stene americkú a anglickú zástavu a prehlásil, že až bude v Československu prevrat vyjde s nimi do ulíc. Ak už toto nie je odboj proti totalite a navyše v čase, keď tých ktorí nedržali hubu a krok nebolo tak veľa, lebo za takéto činy reálne hrozil trest smrti, potom sa za odboj zrejme považuje kolaborácia s režimom. Ešteže sa bývalí  partizáni nedočkali podobného zákona o protifašistickom odboji, lebo dnes by im ponechali zostatkové tresty za nedovolené ozbrojovanie a  nevhodný spôsob boja s Wehrmachtom a SS. Podľa tejto logiky sa mali radšej nechať dobrovoľne zastreliť alebo zavrieť do koncentráku.

 

Predsedom Správnej rady  ÚPN vopred prejudikované rozhodnutie.

·        Rozhodnutie o zamietnutí žiadosti  predsedom Spr. Rady ÚPN zo dňa 10.8.2006

·        Rozhodnutie Komisie ÚPN č. DR/2006/00415 zo dňa 20.8.2006

 

Nešlo by ani tak o nejaký preukaz, podstatný je princíp akým dospel predseda ÚPN k svojmu rozhodnutiu. Ako potvrdzuje list doručený 3.9.07, k rozhodnutiu o nepriznaní postavenia účastníka protikomunistického odboja dospel už 10. augusta 2007 ešte v 10-dňovom predstihu pred samotným rozhodnutím uvedenej samozvanej „komisie“, ktorá o veci rozhodla až 20. augusta 2007. Z tohto kuriózneho postupu, aký by si takto hlúpo nedovolili narafičiť snáď ani komunisti je jasné, že došlo nielen k spochybneniu samotnej „komisie“, ale aj relevantného zákona! Postup predsedu Správnej rady, ktorý v čase kedy dotyčný žiadateľ odporoval komunizmu ešte drel školské lavice, až príliš zaváňa zneužívaním právomoci verejného činiteľa a jasným diletantizmom.

Podrobnostiam o ustanoveniach §5. §6 §9 a §11 zákona o protikomunistickom odboji či skôr o protikomunistickej pasivite je venovaná moja žiadosť adresovaná MS SR o preskúmanie rozhodnutia ÚPN a jeho pofidérnej komisie, ktorá nemala odvahu sa pod svoj paškvil menovite ani len podpísať.

•  Žiadosť o preskúmanie rozhodnutia Ústavu pamäti národa  č. DR/2006/00415 zo dňa 20.8.07  v zmysle  zákona NR SR  219/2006 podľa § 11 ods. 7.

·        Trestné oznámenie pre podozrenie zo spáchanie trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa

Ustanovenie §9 písm.b, je zámienkou pre nepriznanie mi postavenia účastníka protikomunistického odboja, nakoľko máme zistené, že v inom prípade sa  konanie, kedy sa žiadateľ rovnako dopustil činov, ktoré by boli trestné aj podľa zákona platného ku dňu účinnosti tohto zákona, nepovažovalo za prekážku pre priznanie postavenia účastníka protikomunistického odboja. Dvojaký totalitný meter!

            Za spomenutie stojí tiež fakt, že ÚPN zámerne nevyužil a vo svojom rozhodnutí ani nespomenul dôvod prečo sa nemohlo v danom prípade použiť ustanovenie § 11 ods. 6, podľa ktorého v odôvodnených prípadoch môže ÚPN vydať preukaz podľa odseku 3 aj ak jestvuje prekážka podľa § 9. Môže tak urobiť vtedy, ak intenzita odboja proti komunizmu bola zjavne rozsiahlejšia a dlhodobejšia než existencia prekážky podľa § 9.

            Pre nezainteresovaných uvádzam, že svojím konaním som v konečnom dôsledku nikomu neskrivil ani vlas na hlave a tvrdím, že intenzita protikomunistického odboja, proti režimu, ktorý popravil, či na hraniciach usmrtil stovky nevinných občanov bola zjavne rozsiahlejšia a dlhodobejšia než existencia tzv.  prekážky podľa § 9 zákona č. 219/2006

 

Niektorým členom komisie ÚPN nevadila  konfidentská činnosť predsedov organizácii politických väzňov, o to horlivejšie kádrujú tých, ktorí s ŠtB nikdy nespolupracovali.

 

O bývalom predsedovi Konfederácie politických väzňov Slovenska   JUDr. J. Porubskom,(10 rokov predseda pôvodnej KPVS), alias agentovi  Ovručovi, svedčí okrem evidencie v zoznamoch spolupracovníkov ŠtB aj príkaz na zatknutie rehoľnej sestry Makárie, v súvislostí s ktorým sa v dokumente spomína práve výpoveď tohto pána. Rovnako z posudku Ministerstva vnútra Slovenskej socialistickej republiky z roku 1967 na bývalého predsedu Zväzu protikomunistického odboja -(vznikol po rozdelení pôvodnej KPVS na tzv. obnovenú KPVS a ZPKO), Jozefa Vicena, je zrejmé, že bol dokonca exponovaným a výkonným agentom! Skutočným odporcom komunistického režimu musí byť z tohto morálneho marazmu na zvracanie.

·        Záznam z Cibukových zoznamov a Návrh na zatknutie rehoľnej sestry Makárie

·        Záznam z Cibulkových zoznamov a z Archívu Ministerstva vnútra SSR - Zoznam a charakteristiky prominentných osôb nachádzajúcich sa vo výkone trestu

 

Kontinuita komunistického právneho systému a porušovanie základnej listiny ľudských práv a slobôd alebo ÚPN ako Titanic na ceste do hlbín zabudnutia

           

Bez akýchkoľvek pochybností,  je takýto postup ÚPN, ktorý na seba prevzal garanciu dodržiavania schválených zásad pri odhaľovaní zločinov komunizmu, v rozpore s chartou OSN z roku 1948 a  listinou základných ľudských práv a slobôd, podľa ktorých sa každý môže postaviť na odpor proti režimu, ktorý upiera jeho základné občianske práva a slobody. Dodávam, že tento dokument je nadradený všetkým vnútroštátnym zákonom. A nakoniec už len pripomienka: SR sa zaviazala, že sa bude riadiť rezolúciou Parlamentného zhromaždenia Rady Európy, ktorá vyzýva nové postkomunistické členské štáty na dôstojné vysporiadanie sa s dedičstvom totalitnej minulosti. Ak je toto odpoveď ÚPN na túto rezolúciu, potom mi ostáva už len konštatovať, že Titanic sa nezadržateľne blíži k zrážke s demokraciou a hrozí mu neodvratný zánik v hlbinách zabudnutia.

 

Epilóg

 

ŠtB ma odhalila len na základe trestuhodnej neopatrnosti môjho spoločníka a ako mi povedali samotní príslušníci ŠtB pri výsluchoch, po dvoch rokoch pátrania po odosielateľovi balíka, ktorým som nebol ja, celoštátna akcia z názvom „Bunka“ by sotva priniesla pozitívny výsledok. Dal som si vtedy predsavzatie, že ak to prežijem, urobím všetko preto aby sa nezabudlo na mojich priateľov zabitých pri prechode hraníc do Rakúska v roku 1980, ani na obete okupácie v roku 1968.  Žiaľ po novembri 1989 som sa nestretol s pochopením ani v Konfederácii politických väzňov Slovenska (KPVS), ktorej som bol vtedy členom. 21. august sa nehodil do ich scenára a  rovnako neprejavili záujem ani o prevoz obetí z Rakúska na Slovensko. Takto vlastne vznikla pobočka Svetového združenia bývalých čsl. politických väzňov (SZČPV)na Slovenku. Začínali sme z niekoľkými dobrovoľníkmi za vlastné peniaze a na úkor našich rodín.

21.augusta .2002 sme odhalili prvý pamätník obetiam okupácie roku 1968 so  štatistikou obetí v Poprade http://www.szcpv.org/06/pieta06.html, http://www.szcpv.org/07/upn/upn11.html

a v roku 2004 sa po 12. rokoch úsilia podarilo splniť želanie otca na hraniciach zabitého Ondreja Brejku a spolu s jeho spoločníkom ich exhumovať a previesť na cintorín do Kežmarku kde pri pamätníku usmrtených na hraniciach v rokoch 1948-1989 našli svoje posledné miesto odpočinku. http://www.szcpv.org/04/kezmarok.html

Dnes je SZČPV mnohočlennou organizáciou a pokračovateľkou pôvodnej organizácie v zahraničí, ktorá medzičasom už ukončila svoju činnosť. Svoje poslanie som týmto splnil a nezáleží mi na nejakom kúsku papiera z ÚPN, ktorý ma deklarovať moje konanie v čase totalitného režimu. Nepovažujem sa za  hrdinu protikomunistického odboja., skôr si myslím, že každý človek sa môže vo svojej  túžbe po spravodlivosti mýliť, ale ako povedal básnik „...hoc i v zápale boja pochybíš, krajšie to ako hniť v pokoji...“

A tak skutočným zadosťučinením je pre mňa inštalácia týchto dvoch pamätníkov a listy ľudí a osobností, s ktorými som prišiel do styku v bývalom Československu.  v Amerike, Kanade. Austrálii či celej Európe kde má naša organizácia svojich členov.

·        Svedectvo o GFP

·        Redakčná poznámka týždenníka Politika, ktorý ako prvý publikoval Svedectvo

·        Listy C. Mašína, M. Dolejšiho a J.V. Jakoubka

·        List Z. Brzezinskeho

 

                                                                                    František Bednár