Predseda Správnej rady ÚPN potvrdil
kontinuitu totalitného právneho systému
Dňom 1.6.2006 nadobudol účinnosť
zákon 219/2006 Z. z. o protikomunistickom odboji. Odporcovia
komunistického režimu a jeho obete sa takto mali dočkať aspoň morálneho
zadosťučinenia v podobe priznania postavenia účastníka
protikomunistického odboja, o čom mal podľa zákona rozhodnúť Ústav pamäti
národa. Prešiel viac ako rok a nikto z členov Svetového združenia
bývalých čsl. politických väzňov (SZČPV), ktorí si podali žiadosť nedostal od ÚPN ani len odpoveď.
Výbor SZČPV poveril predsedu aby podal
urgenciu vo veci nečinnosti ÚPN. Odpoveď podpredsedu ÚPN na veci nič nezmenila takže
sme boli nútení podať sťažnosť na prieťahy
a porušovanie zákona č. 219. Nový predseda prisľúbil promptnú
nápravu ako je zrejmé z jeho odpovede. Potiaľ by bolo zdanlivo všetko
v poriadku, veď prieťahy jedného roka na Slovensku nič neznamenajú aj keď
ide o ľudí v pokročilom veku.
·
Urgencia odoslaná ÚPN 2.10.2006 a
odpoveď
·
Žiadosť o ukončenie účelových
prieťahov a nedodržiavania zákona 219/2006
Z.z. a odpoveď predsedu Správnej rady ÚPN
Nie je odboj ako odboj.
Hoci sa jedná len
o morálne zadosťučinenie, pre predsedu SZČPV, ktorý si dovolil kritizovať
zlyhanie ÚPN a nečinnosť pre tento účel vytvorenej komisie kádrovčíkov
z radov Zväzu protikomunistického
odboja a Konfederácie politických väzňov, táto kauza priniesla aj nepríjemný
zápach totalitnej zatuchliny, keď mi konečne po vyše roku oznámili, že postavenie účastníka protikomunistického
odboja mi nepriznali, napriek tomu, že ŠtB a jej prisluhovači z KSČ
mi nadelili 14 rokov a ešte mesiac pred prevratom 1989 mi pridali 5,5
roka! Prekážkou je vraj §9 písm.b, podľa ktorého
ak žiadateľ aktívne odporoval komunistickému režimu v zmysle §5 a 6,
resp. pokiaľ sa pri tom dopustil konania, ktoré by bolo trestné aj podľa
súčasných zákonov, považuje sa to za prekážku pre priznanie štatútu účastníka
protikomunistického odboja! Po lopate
povedané, bojovať ste síce mohli ale len tak aby ste komunistom príliš
neublížili. Nedajbože aby ste pri tom mali nejakú zbraň alebo
výbušninu. O tom by mohli niečo povedať bratia Mašínovci z USA,
alebo Vladimír Hučín z ČR Za najvhodnejší protikomunistický odboj sa
považuje „odboj“ pod kontrolou ŠtB ako potvrdila infiltrácia Charty 77, resp.
„odboj“ ŠtB priamo riadený. Viac ako dosť naznačil býv. disident Františk
Mikloško agentúre SITA 15.11.2000 ako uviedol teletext STV 1, keď sa
v súvislosti s postavením býv. generála ŠtB A. Lorenca na Slovensku
spomenul generálny pardon za zločinmi komunizmu a ten istý disident keď sa
pozabudol a v rozhovore pre denník SME 21.1.2002 priznal, že ŠtB
vedela o tokoch peňazí pre kresťanských aktivistov medzi ktorými pôsobil.
Ak by som mal prijať takúto totalitnú logiku ÚPN,
stále mi nie je jasné, prečo tento štatút nemá ani novinár Marián Dudinský,
ktorého odsúdili na 11 rokov za špionáž v prospech USA a ktorý bol
plne rehabilitovaný? A prečo nik z našich členov nie je
v uvedenej komisii? Alebo ÚPN práve o to išlo aby členom komisie
nebol nikto zo SZČPV, hoci sme o to viackrát žiadali?!
V mojom prípade bol problém v tom, že po tzv.
pseudorehabilitácii v roku 1991 mi ponechali zo 14 rokov zostatkový trest
24 mesiacov za to, že som mohol všeobecne ohroziť vedúceho tajomníka OV KSS,
ktorému som zaslal nefunkčný pekelný stroj v balíku a okrem toho som
mal dve pištole a náboje z arzenálu vtedajšieho Sväzarmu. Pre úplnosť
treba dodať, že mi v rozsudku Krajského súdu v Košiciach uviedli, že
som tak konal na protest proti politike KSČ a prítomností sovietskych
vojsk na území ČSSR. K tomu sa pridal ešte jeden „dobrák“, ktorý svedčil,
že som mal v byte na stene americkú a anglickú zástavu
a prehlásil, že až bude v Československu prevrat vyjde s nimi do
ulíc. Ak už toto nie je odboj proti
totalite a navyše v čase, keď tých ktorí nedržali hubu a krok nebolo
tak veľa, lebo za takéto činy reálne hrozil trest smrti, potom sa za odboj
zrejme považuje kolaborácia s režimom. Ešteže sa bývalí partizáni nedočkali podobného zákona
o protifašistickom odboji, lebo dnes by im ponechali zostatkové tresty za
nedovolené ozbrojovanie a nevhodný spôsob boja s Wehrmachtom
a SS. Podľa tejto logiky sa mali radšej nechať dobrovoľne zastreliť alebo
zavrieť do koncentráku.
Predsedom Správnej rady ÚPN vopred prejudikované rozhodnutie.
·
Rozhodnutie o zamietnutí
žiadosti predsedom Spr. Rady ÚPN zo dňa
10.8.2006
·
Rozhodnutie Komisie ÚPN č.
DR/2006/00415 zo dňa 20.8.2006
Nešlo by ani tak o nejaký preukaz, podstatný je princíp akým
dospel predseda ÚPN k svojmu rozhodnutiu. Ako potvrdzuje list doručený
3.9.07, k rozhodnutiu o nepriznaní postavenia účastníka
protikomunistického odboja dospel už 10. augusta 2007 ešte v 10-dňovom
predstihu pred samotným rozhodnutím uvedenej samozvanej „komisie“, ktorá
o veci rozhodla až 20. augusta 2007. Z tohto kuriózneho postupu,
aký by si takto hlúpo nedovolili narafičiť snáď ani komunisti je jasné, že
došlo nielen k spochybneniu samotnej „komisie“, ale aj relevantného
zákona! Postup predsedu Správnej rady, ktorý v čase kedy dotyčný žiadateľ
odporoval komunizmu ešte drel školské lavice, až príliš zaváňa zneužívaním
právomoci verejného činiteľa a jasným diletantizmom.
Podrobnostiam o ustanoveniach §5. §6 §9
a §11 zákona o protikomunistickom odboji či skôr o protikomunistickej
pasivite je venovaná moja žiadosť adresovaná MS SR o preskúmanie rozhodnutia
ÚPN a jeho pofidérnej komisie, ktorá nemala odvahu sa pod svoj paškvil
menovite ani len podpísať.
·
Trestné oznámenie pre podozrenie
zo spáchanie trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa
Ustanovenie §9 písm.b, je zámienkou pre
nepriznanie mi postavenia účastníka protikomunistického odboja, nakoľko máme
zistené, že v inom prípade sa
konanie, kedy sa žiadateľ rovnako dopustil činov, ktoré by boli trestné
aj podľa zákona platného ku dňu účinnosti tohto zákona, nepovažovalo za
prekážku pre priznanie postavenia účastníka protikomunistického odboja. Dvojaký
totalitný meter!
Za spomenutie stojí
tiež fakt, že ÚPN zámerne nevyužil a vo svojom
rozhodnutí ani nespomenul dôvod prečo sa nemohlo v danom prípade použiť
ustanovenie § 11 ods. 6, podľa ktorého v odôvodnených prípadoch môže ÚPN
vydať preukaz podľa odseku 3 aj ak jestvuje prekážka podľa § 9. Môže tak urobiť
vtedy, ak intenzita odboja proti komunizmu bola zjavne rozsiahlejšia
a dlhodobejšia než existencia prekážky podľa § 9.
Pre nezainteresovaných uvádzam, že
svojím konaním som v konečnom dôsledku nikomu neskrivil ani vlas na hlave
a tvrdím, že intenzita protikomunistického odboja, proti režimu, ktorý
popravil, či na hraniciach usmrtil stovky nevinných občanov bola zjavne
rozsiahlejšia a dlhodobejšia než existencia tzv. prekážky podľa § 9 zákona č. 219/2006
Niektorým
členom komisie ÚPN nevadila
konfidentská činnosť predsedov organizácii politických väzňov, o to
horlivejšie kádrujú tých, ktorí s ŠtB nikdy nespolupracovali.
O bývalom predsedovi Konfederácie politických väzňov Slovenska
JUDr. J. Porubskom,(10 rokov predseda pôvodnej KPVS), alias agentovi
Ovručovi, svedčí okrem evidencie v zoznamoch spolupracovníkov
ŠtB aj príkaz na zatknutie rehoľnej sestry Makárie, v súvislostí
s ktorým sa v dokumente spomína práve výpoveď tohto pána. Rovnako
z posudku Ministerstva vnútra Slovenskej socialistickej republiky z roku 1967 na bývalého predsedu Zväzu protikomunistického odboja -(vznikol po rozdelení pôvodnej KPVS na tzv. obnovenú KPVS a ZPKO), Jozefa
Vicena, je zrejmé, že bol dokonca exponovaným a výkonným agentom! Skutočným
odporcom komunistického režimu musí byť z tohto morálneho marazmu na
zvracanie.
·
Záznam z Cibukových zoznamov
a Návrh na zatknutie rehoľnej sestry Makárie
·
Záznam z Cibulkových zoznamov
a z Archívu Ministerstva vnútra SSR - Zoznam a charakteristiky
prominentných osôb nachádzajúcich sa vo výkone trestu
Kontinuita
komunistického právneho systému a porušovanie základnej listiny ľudských
práv a slobôd alebo ÚPN ako Titanic
na ceste do hlbín zabudnutia
Bez akýchkoľvek
pochybností, je takýto postup ÚPN,
ktorý na seba prevzal garanciu dodržiavania schválených zásad pri odhaľovaní
zločinov komunizmu, v rozpore s chartou OSN z roku 1948 a
listinou základných ľudských práv a slobôd, podľa ktorých sa každý
môže postaviť na odpor proti režimu, ktorý upiera jeho základné občianske práva
a slobody. Dodávam, že tento dokument je nadradený všetkým vnútroštátnym
zákonom. A nakoniec už len pripomienka: SR sa zaviazala, že sa bude riadiť
rezolúciou Parlamentného zhromaždenia Rady Európy, ktorá vyzýva nové
postkomunistické členské štáty na dôstojné vysporiadanie sa s dedičstvom
totalitnej minulosti. Ak je toto odpoveď ÚPN na túto rezolúciu, potom mi ostáva
už len konštatovať, že Titanic sa nezadržateľne blíži k zrážke
s demokraciou a hrozí mu neodvratný zánik v hlbinách zabudnutia.
Epilóg
ŠtB ma
odhalila len na základe trestuhodnej neopatrnosti môjho spoločníka a ako mi
povedali samotní príslušníci ŠtB pri výsluchoch, po dvoch rokoch pátrania po
odosielateľovi balíka, ktorým som nebol ja, celoštátna akcia z názvom
„Bunka“ by sotva priniesla pozitívny výsledok. Dal som si vtedy predsavzatie,
že ak to prežijem, urobím všetko preto aby sa nezabudlo na mojich priateľov
zabitých pri prechode hraníc do Rakúska v roku 1980, ani na obete okupácie
v roku 1968. Žiaľ po novembri 1989
som sa nestretol s pochopením ani v Konfederácii politických väzňov
Slovenska (KPVS), ktorej som bol vtedy členom. 21. august sa nehodil do ich
scenára a rovnako neprejavili záujem ani o prevoz obetí
z Rakúska na Slovensko. Takto vlastne vznikla pobočka Svetového združenia
bývalých čsl. politických väzňov (SZČPV)na Slovenku. Začínali sme
z niekoľkými dobrovoľníkmi za vlastné peniaze a na úkor našich rodín.
21.augusta .2002 sme odhalili prvý
pamätník obetiam okupácie roku 1968 so
štatistikou obetí v Poprade http://www.szcpv.org/06/pieta06.html, http://www.szcpv.org/07/upn/upn11.html
a v roku 2004 sa po 12. rokoch úsilia podarilo splniť želanie
otca na hraniciach zabitého Ondreja Brejku a spolu s jeho spoločníkom
ich exhumovať a previesť na cintorín do Kežmarku kde pri pamätníku
usmrtených na hraniciach v rokoch 1948-1989 našli svoje posledné miesto
odpočinku. http://www.szcpv.org/04/kezmarok.html
Dnes je
SZČPV mnohočlennou organizáciou a pokračovateľkou pôvodnej organizácie
v zahraničí, ktorá medzičasom už ukončila svoju činnosť. Svoje poslanie
som týmto splnil a nezáleží mi na nejakom kúsku papiera z ÚPN, ktorý ma
deklarovať moje konanie v čase totalitného režimu. Nepovažujem sa za hrdinu protikomunistického odboja., skôr si
myslím, že každý človek sa môže vo svojej
túžbe po spravodlivosti mýliť, ale ako povedal básnik „...hoc
i v zápale boja pochybíš, krajšie to ako hniť v pokoji...“
A tak
skutočným zadosťučinením je pre mňa inštalácia týchto dvoch pamätníkov
a listy ľudí a osobností, s ktorými som prišiel do styku
v bývalom Československu. v Amerike, Kanade. Austrálii
či celej Európe kde má naša organizácia svojich členov.
·
Svedectvo o GFP
·
Redakčná poznámka týždenníka
Politika, ktorý ako prvý publikoval Svedectvo
·
Listy C. Mašína, M. Dolejšiho
a J.V. Jakoubka
·
List Z. Brzezinskeho
František
Bednár