HRDINOVIA,  KTORÝCH  ZABUDLI  VYZNAMENAŤ

            Kdesi som čítal, že ešte 20 rokov po skončení II. svetovej vojny boli niektorí významní európski politici na Západe, vrátane USA  presvedčení, že s komunizmom možno v pohode koexistovať napriek Churchillovmu varovaniu pred komunizmom vo Fultone, železnej opone, atómovým zbraniam i ďalekonosným strategickým raketám, napriek kubánskej, či berlínskej kríze, maďarskej revolúcii, severnej Kórei,  Afrike a ďalším experimentom komunizmu na ovládnutie sveta. Potom však prišiel tzv. obrodný proces v samotnom srdci sovietskeho impéria – v Československu a o pár mesiacov jeho drastické znásilnenie hrubou vojenskou silou.  A vtedy pochopili všetci tí politickí rojkovia, že je tu vskutku reálna vojenská hrozba.  Demokratický svet však reagoval na obsadenie krajiny v zóne sovietskej moci len diplomatickou intervenciou a zvýšenou pomocou emigrantom. Netrúfal si riskovať globálny vojenský konflikt s nevypočítateľnou veľmocou. Až Ronald Reagan pochopil, že „ríšu zla“ treba poraziť jej vlastnými zbraňami – zbrojením. Ale kým sa tak stalo,  okupácia sa prejavila tým najbrutálnejším spôsobom. Spočiatku streľbou do civilistov a ničením všetkého, čo akokoľvek pripomínalo socializmus s ľudskou tvárou. Po nastolení bábkovej vlády na čele s Husákom sa začala normalizácia,  ktorá  priniesla stovky ľudských tragédií a státisícom občanov stratu zamestnania, občiansku a politickú diskrimináciu a samozrejme aj väzenie. My, politickí väzni normalizácie sme toho svedectvom.  Emigrácia v tom čase dosiahla také rozmery, ako v rokoch veľkej hospodárskej krízy. To ale nebolo všetko. Do najvyššej možnej miery sprísnili cenzúru, ostrahu hraníc a prenasledovanie tzv. dubčekovcov, za ktorých považovali všetkých, čo odsudzovali okupáciu. Normalizátori prijali absurdný dokument „Poučenie z krízového vývoja v strane a spoločnosti“, ktorým zavrhli celý obrodný proces a z čierneho urobili biele a naopak. Z okupácie sa stala internacionálna pomoc, z obrodného procesu, kontrarevolúcia. Československo sa na dlhých 21 rokov stalo  jedným veľkým,  zamínovaným, zabarikádovaným komunistickým aparthaidom. Nebolo úniku. Zastrelení a zmrzačení na hraniciach, duševne zničení v psychiatrických liečebniach pod dozorom ŠtB, novodobí otroci  v  pracovných táboroch, rozbité a rozvrátené rodiny, celé generácie prenasledovaných, brutálna  ateizácia spoločnosti s tajne vysvecovanými kňazmi i  štátom dotovanou cirkevnou konkubínou Pacem in terris.  To všetko bola normalizácia.

            A čo sa dialo na medzinárodnej scéne? Už krátko po okupácii navštívil ZSSR kozmopolitný americký naftový magnát Armand Hammer, ktorý sa špecializoval na ospravedlňovanie zločinov komunizmu. A všetci  idealisti zo Západu boli vo vytržení, že je to posol dobrých správ. V knihe „Tajný svet amerického komunizmu“, ktorú v deväťdesiatych rokoch vydali profesori  univerzity v Yale pod vedením Johnathana Brenta sa dokonca píše, že Hammer pre sovietov pral  peniaze! Pravdu mal liberálnymi žurnalistami ukrižovaný senátor McCarthy,  ktorý kvôli takému mediálnemu tlaku nakoniec spáchal samovraždu...

            Ale, predsa tu bolo aj čosi pozitívne. Hlavný protagonista obrodného procesu v rámci komunistickej strany – Alexander Dubček sa zaradil medzi svetové politické autority. Úmyselne nehovorím, celebrity, lebo by to bola dehonestácia Dubčeka. 10. decembra 1989, v deň Všeobecnej deklarácie ľudských práv OSN a štyri dni pred svojou smrťou, napísal nositeľ Nobelovej ceny mieru Andrej Sacharov vo svojom pripravovanom prejave pre Štrasburg okrem iného aj toto: „Z celého srdca blahoželám Alexandrovi Dubčekovi, obdivujem jeho výdrž a želám mu silu, zdravie a úspechy. Jemu aj všetkým priateľom, ktorých máme vo všetkých ťažko skúšaných krajinách...“

            Áno, boli to ťažko skúšané krajiny so všetkým, čo k tomu patrí. S prenasledovaním inak zmýšľajúcich, s porušovaním ľudských aj občianskych práv, s nemilosrdným bojom proti triednemu nepriateľovi, ktorým sa nakoniec stal aj sám Dubček. Moje post skriptum,

ktoré sa v médiách zásadne nespomína: Dubček nikdy nepodpísal Chartu 77, ani následnú Antichartu. Až do svojej smrti ostal sám sebou. Jeho skromnosť v najvyššej politike je inšpiráciou,  ktorá je však  dnes  už len literárnou fikciou. Keď sa svet dozvedel o smrti tohto človeka Viedenský rozhlas celé hodiny hral iba smútočnú hudbu a talianske, francúzske, nemecké i ďalšie svetové médiá ešte dlho vyzdvihovali Dubčekovu osobnosť.

            Zišli sme sa tu, aby sme  si pripomenuli  39 výročie anexie Československa a súčasne sa zamysleli nad tým,  aké dôsledky mala táto dlhoročná devastácia spoločnosti.

            Ako uviedli anglické Times,   jeden z architektov sovietskej „privatizácie“ na začiatku deväťdesiatych rokov – Jegor Gajdar vyhlásil, že „úspech komunizmu sa ukázal v tom, ako hladko dokázal previesť politickú moc do majetku aj tam, odkiaľ noha ruského vojaka odišla“.  V Československu tu  po nich ostala politicky, hospodársky aj morálne rozvrátená krajina, ktorej nové elity naprogramovali ako hlavnú úlohu prerozdelenie národného majetku a to bez akéhokoľvek právneho rámca. Stačilo byť vo vhodnom čase na správnom mieste. Vo všetkých postkomunistických krajinách prebehla divoká privatizácia a náhly vzrast zločinnosti. V samotnej  deržaviji bývalý premiér Ruskej federácie súdruh Viktor Černomyrdin nadobudol počas „privatizácie“ majetok v hodnote vyše štyroch miliárd dolárov! Iný privatizér, Boris Berezovský, ktorý je nateraz v nemilosti Kremľa a v emigrácii vo Veľkej Británii patrí medzi stovku najbohatších ľudí sveta! V súčasnom Rusku podľa rôznych prameňov vraj ročne ukradnú viac ako 100 miliárd dolárov, ale pravdepodobne to bude ešte oveľa viac.  To je cena za komunistický experiment. Dnes už nepotrebujú tanky. Na ovládnutie sveta im stačia peniaze... A na Slovensku? Zatiaľ  vraj máme len 41 miliardárov, prevažne v juniorskom veku!

            Spomienky  na naše dejinné udalosti majú na Slovensku zvláštnu príchuť. Kým napríklad v ČR sa 21. august  pripomína  na najvyššej štátnej úrovni s patričnými poctami, vrátane tých vojenských, u nás sa stále bránime dať tomuto dátumu celoštátny rozmer. Za naše historické míľniky sa viac považujú rôzne regionálne dejinné epizódy, ktoré komunistická propaganda doviedla v priebehu štyridsiatich rokov do absurdností. Vôbec si neuvedomujeme, že našu príslušnosť k EÚ i k NATO nestačí už len deklarovať, ale treba to aj verbálne potvrdiť. Či vari 23 ročná okupácia zvrchovaného štátu nie je viac, ako niekoľkomesačná okupácia počas vojny?  Či si azda väčšiu  pornosť nezaslúži naša najnovšia história, kde sa proti okupantom postavil takmer celý národ?  Isteže,  v tejto skrytej vojne sme nebojovali so zbraňou v ruke, lebo proti surovej vojenskej sile by to bola samovražda. Ale o to viac sme využívali ostré pero, politickú satiru, protestsong a najmä pasívnu rezistenciu voči okupačnej moci. A ako v každej vojne, aj v tejto boli aj obete, aj hrdinovia ba aj kolaboranti. Počas normalizácie vznikli mnohé umelecké artefakty, ktoré totalitná moc zavrela na sedem zámkov do trezorov a dnes ich  stačí len oprášiť.  Aj v emigrácii vznikli viaceré hodnotné diela, ktoré tým, či oným spôsobom zachytili dusnú atmosféru v okupovanej krajine. O nespočetných piesňach, z ktorých mnohé zľudoveli a neskôr burcovali národ i v roku 1989 ani nehovoriac.   

            Budem parafrázovať „amerického Dubčeka“ Martina Luthera Kinga: mám taký sen: - chcel by som, aby sa Košice stali celoštátnym symbolom spomienky na okupáciu z augusta 1968. Zaslúžia si to nielen preto, že ako prvé z veľkých miest vtedajšieho Československa

pocítili agresiu, ale najmä preto, že košičania boli a stále sú jediní, ktorí tomuto pamätnému dňu vyjadrujú aj patričnú pozornosť. História im to určite nezabudne.

            August 1968 zmenil o  dve desaťročia neskôr nielen geografické hranice, ale aj hranice etiky. Zmenil povahu dovtedajšieho politického systému, jednoduchým výmenným obchodom:  ideológiu za materializmus. Tí, ktorí vtedy položili svoje životy v nerovnom boji s agresorom sú v tomto svete materializmu len maličkými ikonami svojej doby a nik im neudelí za ich najvyššiu obeť žiadne štátne vyznamenanie. To je skľučujúce poznanie a čosi o našej dobe vypovedá.  Ale napriek tomu to nie sú zabudnutí rebeli, čo sa ocitli v zlom čase na zlom mieste. Sú to naši novodobí hrdinovia,  ktorým skladáme našu najvyššiu poctu - in memoriam.

            Nik by to nevystihol lepšie, ako bard protestsongu Karel Kryl, v takmer hymnickom žalme – Bratříčku zavírej vrátka,  ktorého verše vytepal tesne po okupácii a stále sú nadčasové: „Bratříčku nevzlykej, neplýtvej slzami. Nadávky polykej a šetří silami. Nesmíš mi vyčítat, jestliže nedojdeme...“

                                                                                                          Marian Dudinský