Príhovor Veľvyslanca Bulharskej republiky na Slovensky jeho excelencie  Ogniana Garkova

            Vážení pán podpredseda vlády, vážení pán viceprimátor, vážený pán predseda Svetového združenia bývalých československých politických väzňov, drahí slovenskí priatelia. Buďte hrdí na vašu pevnú tradíciu   skláňať slávu pred pamiatkou obetí okupácie v roku 1968 . K týmto obetiam došlo v boji za slobodu a demokraciu, za spravodlivejšiu a ľudskejšiu spoločnosť. 

Nezmyselná smrť týchto mladých ľudí, ktorých sedem padlo v Košiciach odhalila cynizmus a nezmyselnosť tzv. Brežnevovskej doktríny, diktatúry proletariátu, socialistického vlastenectva a proletárskeho internacionalizmu a ešte k tomu v akcii. Desiatky zavraždených, stovky ranených, zadržaných a internovaných  v roku 1968 len vo vašej krajine dokazuje absurditu  a neľudskosť režimu, ktorý ničí a terorizuje ľudí v mne nejakých efimérnych idei. Je dobre, že si ctite pamiatku nevinných vlastencov. Nech na to pamätajú aj budúce generácie, nech je bdelá ľudská pamäť a nech rozlišuje dobro od zla a zločinov vykonaných v mene nejakých fixných idei. Ľudia by nemali byť bez cieľov, v opačnom prípade by život stratil zmysel.

V roku 1968 Bulharsko bolo rozdelené. Len málo ľudí malo odvahu vyjadriť svoje sympatie k socializmu s ľudskou tvárou legendárneho Alexandra Dubčeka. Ale predsa boli aj takí. Viac ako 100 bulharských intelektuálov podpísalo list na podporu pražskej jari za čo boli odsúdení a prenasledovaní za podporu tzv. československej kontrarevolúcie. Boli však aj mnohí študenti, ktorí boli  prijatí u nás na vysokú školu bez prijímacích skúšok, pretože boli účastníkmi dvoch bulharských plukov, ktoré boli súčasťou okupačného zboru Varšavskej zmluvy. Aj Ján Palach bol študentom. Bulharov bolo 0,6% alebo presnejšie 2164 v okupačnom zbore, ktorý mal cca. 300 000 vojakov. Bulhari plnili ochranné funkcie na letiskách. Nestrieľali a nezabíjali. Dokonca jeden z nich zahynul v mládežníckej bitke. To však nemôže ospravedlniť totalitný režim v Bulharsku v tej dobe ani tzv. normalizáciu v bývalom Československu.

 Bývam v Devíne pri Bratislave, ktorý do decembra 1989  bol hraničnou zónou. Tam pri ústi Moravy do Dunaja je pomník obetiam, ktoré boli zavraždené pri pokuse o prechod cez československé štátne hranice a chceli utiecť do Rakúsko v rokoch 1948-1989.Opäť tá istá absurdita režimu. Spočítal som ich mená. Je ich 385. Medzi nimi aj meno P. Milanov. Pravdepodobne Bulhar. Ostatných 384 ukazuje na slovenský, český, nemecký, maďarský, židovský pôvod. Za týmito ľuďmi boli živí ľudia, ktorých zavraždili iní ľudia, ktorí sa stali  nástrojmi politických zločincov.

 Za bulharskú účasť v okupačnom zbore sa po roku 1981 dvaja bulharskí prezidenti oficiálne ospravedlnili. Áno, Bulhari nestrieľali. Vieme ktoré vojská strieľali a šliapali tankami po ľuďoch, ale keď sa prechádzam okolo Moravy, vždy sa pýtam, či tí, ktorí to urobili sa dokázali vyrovnať so svojim svedomím argumentom, že len plnili rozkazy „ Či Boh a príbuzní obetí im to odpustil, či odpustí čas a večnosť?

Často si spomínam na titanské úsilie môjho nebohého českého priateľa Václava Bendu, ktorý bol po roku 1989 predsedom výboru pre vyšetrovanie zločinov bývalého režimu a snažil sa zhromaždiť dôkazy o vine bývalých potentátov aby mohli byť odsúdení. Na moju otázku či už nie sú senilní, Václav odpovedal. Áno, ale verejnosť nestarne a nech mládež si na to pamätá a ostáva to budúcim generáciám aby minulosť sa už neopakovala a odišiel z tohto sveta s tŕňovým vencom na rakvy. Je to symbolické. Ťažké dilema . Spravodlivosť alebo odpustenie.

Nech si ale pamätáme na nevinných mladých ľudí a nech nezabúdame na zlo minulost,  aby sa už nikdy neopakovalo. Nech sa ukloníme pamiatke večne mladých, ktorí nám načrtli cestu k spravodlivejšej spoločnosti.

Večná im pamiatka.