Príhovor viceprimátora Mesta Košice Mikuláša Čečka

 

Vážený pán podpredseda vlády, excelencie, dámy, páni, milí Košičania,

Dátum 21. august je vydávaný za smutné výročie. Pred 39. rokmi bol rovnako teplý august a vrcholila prázdninová sezóna. I keď počasie bolo príjemné, Nad krajinou sa začali zaťahovať mraky prinášajúce okupačné vojská. Pokojný august sa zmenil na teror, ktorý si vyžiadal nevinné obete. Ľudská zvedavosť v ten deň priviedla do mesta aj sedem mužov, sebavedomých  občanov, ktorých životné plány ukončil výstrel. Paradoxne v čase keď nebola žiadna vojna.. Guľkám okupantov sa nevyhli ani ďalší obyvatelia, ktorí skončili so zraneniami. V očiach svedkov zostala hrôza 21. augusta  ako nepríjemná skutočnosť potvrdzujúce, že príchod tankov bol ozajstný . To čo videli nebola prehliadka armádneho zboru.  Bola to ukážka sily ktorou sa akoby v hmle ťahala atmosféra strachu, ktorá pochovala mnoho nevinných ľudí  a zlomila všetkým nádeje. Dvere sa pribuchli na 21 rokov. Jednu generáciu. Bolo to krátko alebo dlho ? Mená, Michal Hamräk, Ján Hatala,  Jozef Kolesár,  Ján Lásló, Bartolomej Horwáth, Ladislav Martoník a Ivan Schmied. Mená obetí, ktorých pripomína kamenná doska na stene budovy, ako spomienka, zdvihnutý prst, už nikdy viac. I keď sa hovorí, že história sa opakuje, takéto smutné príbehy by nemali mať žiadnu šancu. Už prvá guľka ktorú vystrelí zbraň vojaka je nekonečnou prehrou pre ľudstvo.  V auguste 68  mnoho občanov dovolenkovalo  v rámci možností aj v zahraničí. Hermeticky uzavretá krajina sa pre nich stala neprípustná. Nemohli sa vráti domov a niektorí z nich sa ani vrátiť nechceli. Ďalší zbalili kufre a pobrali sa z okupovanej vlasti.  Pobrali sa tam, kde sila systému sa neukazuje v uliciach prostredníctvom tankov a psychologického teroru. Podľa Kremľa  aby sa z Československa nestalo korzo špiónov, cesta zo Západu k nám bola zarúbaná. Podľa predstáv okupačných vojsk, najlepšie na večnosť. Ešte že je večnosť na zemi časovo obmedzená a emigrácia stav dočasný. Zobuď Lenin, lebo Brežnev sa zbláznil!. Možno že si pamätáte. Tento nápis zdobil v auguste 68 múry po celom Slovensku. Začal sa tzv. dočasný pobyt ruských vojsk v našej krajine. Vyhlásené provizórium sa po roku  zdalo ako nekonečné. Pasívny odpor bola jediná možnosť bez následných perzekúcii.  Význam najskloňovanejšieho slova normalizácia si nikto nechcel predstaviť. Bol nastolený poriadok, ktorý sa dotkol každej rodiny. Náhod sa nepočítala ako možnosť. Jednoducho to bolo, všetko v zmysle nastolenia poriadku.  Poriadku v ktorom chceli mať jasno iba komunisti.  Použijúc slovník dnešnej mladej generácie začal sa iný štýl.  Čas búrania a buriny.  V ušiach doznieval kultová pesnička Bratříčku zavírej vrátka. Posledné roky  doznievajú hlasy tejto spomienky. Mladej generácii to už nič nehovorí, je to len pre nich súčasť histórie tak ako ďalšie udalosti  z hodín dejepisu.  Pre generáciu, ktorá to zažila na vlastnej koži  je povinnosťou  vysvetľovať 21. august 68 aby tí. Ktorí nezažili pochopili čo je to žiť pod nadvládou okupantov, ktorí nás pod rúškom ochrany pripravili o takmer všetky ľudské práva a hovoria, že svet tam za ostnatým drôtom je sto krát horší ako ten v prenasledovanom Československu. Ctené dámy, Vážení páni, spravodlivosť a moc musia byť jedno. Aby spravodlivosť bola mocou a moc spravodlivosťou, nech strach už neberie ľuďom nádej a túžbu po slobode. Nech preto táto spomienka má zmysel , aby nám mená nevinných obetí pripomínali, že nie vždy veci prirodzené tu boli normálne. Nech ostanú v našej pamäti a sú každoročnou príležitosťou  pripomínajúcou nám aby sme nezabudli na svoju minulosť, na vlastné túžby  a sne po slobode. Usilujme sa  aby sme mysleli správne. V tom je princíp mravnosti, ktorá nám nedovolí  opakovanie podobných krívd.