ALGORYTMUS  TOTALITY

 

         V predvečer 39. výročia okupácie ČSSR z 21. augusta 1968 priniesli média informáciu,  že Ústavný súd (ÚS) SR bude čoskoro riešiť odňatie valorizácie platov sudcov. Podľa správy jedna z „postihnutých“ sudkýň podala žalobu na OS v Čadci, prostredníctvom ktorej sa domáha vyplatenia platových nárokov v sume prevyšujúcej sto tisíc korún od OS v Žiline. Konanie všeobecného súdu bolo však prerušené až do doby, kým ÚS SR vo veci nerozhodne. Odňatie valorizácie platov sudcov v roku 2003 je podľa OS v Čadci protiústavné a odporuje aj Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ako sa ďalej v podaní na ÚS uvádza, sudcom všeobecných súdov zaručoval zákon NR SR z roku 1993 o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov, každoročnú valorizáciu platu, ale zákonom č. 668/2002 túto valorizáciu sudcom odňali. Podanie ešte uvádza klasické klišé, že „záujem vlády a parlamentu o platy sudcov sa stáva lacným predmetom politického boja o priazeň voličov, čo je v bežných podmienkach demokratického a právneho štátu neprípustné a v konečnom dôsledku predstavuje ohrozenie princípu nezávislosti súdnictva...“

 

         Nuž ako človek s bohatými skúsenosťami z fungovania našej justície za totality aj v súčasnosti to skúsim trochu rozanalyzovať.

         Predovšetkým konštatujem, že justícia ako celok neprešla od novembra 1989 žiadnymi zásadnými reformami, ale len kozmetickými úpravami. Tie najskomromitovanejšie justičné štruktúry aj s ich nositeľmi prešli zamatovou revolúciou, ktorá kontinuitu s totalitným právom zaručovala ďalej, ba dokonca vtedajších przniteľov Dohovoru o ľudských a občianskych právach bohato odškodnila nadštandardnými penziami aj presunutím na vopred zosúkromnenú advokáciu. Ďalší boli odmenení lukratívnymi štátnymi funkciami, či pozvaním do elitného klubu rôznych právnych „poradcov“ v štátnom i súkromnom sektore. Ani jediný z bývalých sudcov, prokurátorov, či advokátov, ktorí sa evidentne a dokázateľne podieľali na komunistických justičných zločinoch sa za svoje vedomé konanie trestnoprávne nezodpovedal.

         Vrcholom pokrytectva v hre na právny štát po novembri 1989 bolo, keď  lúpež storočia – tzv. privatizácia prebehla bez akéhokoľvek právneho rámca, ktorý by garantoval zákonnosť celého procesu a súčasne zodpovednosť kompetentných za porušenie zákonov i Ústavy.  Inou škvrnou na procese demokratizácie spoločnosti bolo to, že ho zverili do rúk starých justičných výtečníkov z čias, keď  právo podriadili komunistickej ideológii. To malo vzápätí bumerangový efekt, lebo v justícii ostala naďalej pôsobiť významná časť sudcov i prokurátorov prakticky až do súčasnosti a nehanbia sa za to. Naopak, presne tak, ako sa kedysi  obhajovali nacistickí vojnoví zločinci tvrdia, že „obhajovali“  obžalovávali a súdili, len v duchu vtedajších právnych noriem. Mnohí z nich však aj tieto totalitné normy v rámci novej kariéry po upevnení normalizačného režimu prekračovali a iniciatívne odhaľovali triednych nepriateľov. Na procese Norimberského tribunálu  žalobcovia týmto bezcharakterným zločincom vmietli do tváre práve tento argument: Neodvolávajte sa na vaše právne normy, lebo nezodpovedali všeobecne uznávaným ľudským, politickým, ani občianskym právam!

         Justícia ako celok plnila v totalitnom komunistickom systéme až do novembra 1989 tú úlohu, ktorú jej už v 30-tych rokoch vrcholiacich stalinských procesov vytýčil vtedajší Stalinov hlavný žalobca prokurátor Vyšinskij. Znela – všetky zložky revolučnej  justície sú podriadené boľševickej strane a majú len jedinú prioritu: usvedčiť triedneho nepriateľa na základe prezumpcie viny! Tento právny nihilizmus pretrval prakticky vo všetkých satelitných krajinách ZSSR až do zmeny režimu. Niet pre to žiadne ospravedlnenie, tým skôr, že nik z vtedajších aktívnych vykonávateľov právnej politiky KSČ sa obetiam podnes neospravedlnil. Boli a ostali morbídnym výtvorom vzdelanej elity, ktorá sa zapredala politickej moci – tak ako za fašizmu. Ak sa robotník vo výrobe dopustil chyby, vznikla materiálna škoda, ale ak takú chybu urobil –navyše cieľavedome- právnik, vznikla nielen materiálna, ale aj duchovná škoda často končiaca fyzickou likvidáciou nevinného človeka s následnými rodinnými tragédiami.

         O pravdivosti tejto empirickej skúsenosti svedčí fakt, že aj v súčasnosti si justícia nesie neblahé dedičstvo totalitarizmu. Čiže v mnohých prípadoch, ktoré nemožno označiť za ojedinelé excesy ide o absolútnu bezzásadovosť, účelovú aplikáciu práva, pohŕdanie ľudskými i občianskymi právami, na ktoré sa právnici sami (ak im to vyhovuje)  tak radi odvolávajú, elitárstvo v rámci spoločnosti, ktorá ich de iure živí, morálne zlyhanie. Nie je náhoda, že práve dnes vychádzajú na povrch hlboko skryté amorálnosti z justičnej kariéry mnohých, čo tak iniciatívne slúžili totalitnej moci a odhaľujú ich prepojenie na najodióznejšiu represívnu zložku - ŠtB. Absolútnou degradáciou práva je, že v ŠtB boli aj „obhajcovia“ z ktorých sú dnes bohatí advokáti s „renomovanými“ advokátskymi kanceláriami, ba i ambíciou na novú kariéru v nesvojprávnej Slovenskej advokátskej komore. (Viď prípad proskribácie vlastnej členky, ktorá odhalila korupciu a na druhej strane zvolenie spolupracovníka ŠtB do vedenia, neskôr pod mediálnym tlakom vymeneného za bývalého funkcionára KSČ).  

         Toto všetko je dedičstvo okupácie z augusta 1968, lebo po straníckych čistkách na začiatku normalizácie, v rokoch 1970-71 sa do najvyšších funkcií vo všetkých zložkách justície dostali tí najbezcharakternejší, ktorí sa osvedčili už na nižších stupňoch tejto represívnej mašinérie. Tí potom rozhodovali o bytí, či nebytí človeka. Bez škrupúľ. Svojim vlastným deťom sa každý deň pozerajú do očí. Ale ktovie, možno ich vychovali na svoj obraz...

         Vrátim sa však k aktuálnemu podaniu na ÚS SR kvôli odňatiu valorizačného príplatku sudcom. Odvolávajú sa o.i. aj na to, že valorizáciu im zaručoval zákon z r. 1993. Áno, hneď po vzniku samostatnej SR si nová elita zabezpečila trvalý rast príjmov a do tejto elity zahrnuli aj sudcov. Napriek tomu, že ich platy každoročne rástli a zahŕňali aj trinásty a štrnásty plat, či  rôzne odmeny, stále sa im máli a chcú čoraz viac, hoci efektivita ich práce je stále hlboko pod štandardom právnych štátov. Aj v súčasnosti je na slovenských súdoch značná benevolencia pri aplikácia práva, neštandardné spôsoby komunikácie s klientelou, protežovanie solventných aktérov súdnych sporov, administratívne rozhodovanie v citlivých sporoch o deti, klasické prieťahy v konaní z najrôznejších, ale spravidla najskôr subjektívnych dôvodov na strane rozhodovacieho orgánu, absencia zodpovednosti za rozhodnutie, pretože  neexistuje dôsledný a dôrazný postih sudcu, ktorý by bol vážnym morálnym aj profesionálnym apelom na nekvalitné a nekvalifikované rozhodovanie.

         Nuž a tradíciou sa už stalo, že sudcovia argumentujú princípom nezávislosti súdnictva. To je to najhoršie zdôvodnenie, akým sa môže právnik v neprávnom štáte oháňať. Justícia má u nás zakomplexovanú predstavu nutnosti podliezania politickej moci a teraz i moci peňazí.  Nie sú výnimočné prípady, že v rovnakej veci rozhodnú dva senáty úplne rozdielne. Máme už i precedens, keď sa zo sudcov, či prokurátorov stali obhájcovia ľudí z podsvetia. Argumentovať teda akousi pofidérnou sudcovskou nezávislosťou a vydávať ju ešte navyše za  princíp, je účelové. Sudcom nezaškodí pripomenúť, že vždy keď sa odvolávali na svoju nezávislosť boli médiami usvedčení zo závislosti na rôznych lobistoch, záujmových skupinách, finančne silných korporáciách a tam, kde si sporná strana mohla dovoliť celú skupinu právnych zástupcov. Kde teda ostalo to elementárne právo na spravodlivý proces pre radového občana? A kde jeho ústavné právo na ochranu jeho ľudských a občianskych práv? Ale to najpodstatnejšie: kým nebude reálne existovať právny štát, dovtedy všetky tie odborne sa tváriace diskuzie o nezávislosti súdnictva a o treťom pilieri moci budú len jalové reči tých, ktorí z tohto právneho nihilizmu profitujú. Bez toho, aby za dôsledky svojej nekvalitnej práce niesli aj trestnoprávnu zodpovednosť!

          STV viac ráz odvysielala dokument o údajných vrahoch študentky medicíny Ľudmily Cervanovej spred vyše 30 rokov. Ťažiskom jednej z reportáží bol test pravdovravnosti na tzv. polygrafe, čiže detektore lži. Štyria z obžalovaných ním prešli pred expertom z USA, ktorého si pozvala na školenie na tomto prístroji slovenská vláda. Napriek tomu súdy zanovito neuznávajú túto dôkaznú skutočnosť, hoci pre tajné služby a políciu sú výsledky polygrafu určujúce! Teda opäť dvojaký meter.. A na požiadavku, aby polygrafom prešli samotní sudcovia, prokurátori a vyšetrovatelia zmieneného prípadu radšej ani nereagujú. Eštebáci a konfidenti totality môžu spokojne fungovať v orgánoch NATO, EÚ, rozviedke, NBÚ atď. lebo prešli polygrafom. Ale ak polygrafom prejde obyčajný občan je to podľa súdov nedôveryhodné Veď načo aj – oni nikdy nepochybyli. Boli neomylní! Napriek tisícom politických väzňov, ktorých po roku 1989 často aj staré justičné štruktúry so zaťatými zubami  rehabilitovali. Všetci totaliťáci sa zamatovo pretransformovali a z večera do rána sa stali demokratmi.  Tí, čo boli demokratmi aj vtedy sa nemuseli pretransformovávať, lebo tých už vtedy vykopli z justície. Bohužiaľ, väčšinou nenašli uplatnenie ani v tzv. právnom štáte, ktorý tu vraj po roku 1989 z ničoho nič vznikol.. Nuž a takí čo aj ako obhajcovia žiadali vo vykonštruovaných procesoch pre svojho mandanta primeraný trest,  sú dnes justičnými celebritami. Vskutku hodné odkazu okupácie z augusta 1968...

Marián Dudinský, podpredseda SZČPV a predseda Sekcie násilne odvlečených v SR