V predvečer
39. výročia okupácie ČSSR z 21. augusta 1968 priniesli média informáciu,že Ústavný súd (ÚS) SR bude čoskoro riešiť
odňatie valorizácie platov sudcov. Podľa správy jedna z „postihnutých“ sudkýň
podala žalobu na OS v Čadci, prostredníctvom ktorej sa domáha vyplatenia
platových nárokov v sume prevyšujúcej sto tisíc korún od OS v Žiline.
Konanie všeobecného súdu bolo však prerušené až do doby, kým ÚS SR vo veci nerozhodne.
Odňatie valorizácie platov sudcov v roku 2003 je podľa OS v Čadci
protiústavné a odporuje aj Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd.Ako sa ďalej v podaní na ÚS
uvádza, sudcom všeobecných súdov zaručoval zákon NR SR z roku 1993
o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov, každoročnú valorizáciu
platu, ale zákonom č. 668/2002 túto valorizáciu sudcom odňali. Podanie ešte
uvádza klasické klišé, že„záujem
vlády a parlamentu o platy sudcov sa stáva lacným predmetom
politického boja o priazeň voličov, čo je v bežných podmienkach
demokratického a právneho štátu neprípustné a v konečnom
dôsledku predstavuje ohrozenie princípu nezávislosti súdnictva...“
Nuž ako človek
s bohatými skúsenosťami z fungovania našej justície za totality aj
v súčasnosti to skúsim trochu rozanalyzovať.
Predovšetkým konštatujem, že justícia ako celok neprešla od novembra
1989 žiadnymi zásadnými reformami, ale len kozmetickými úpravami. Tie
najskomromitovanejšie justičné štruktúry aj s ich nositeľmi prešli
zamatovou revolúciou, ktorá kontinuitu s totalitným právom zaručovala
ďalej, ba dokonca vtedajších przniteľov Dohovoru o ľudských
a občianskych právach bohato odškodnila nadštandardnými penziami aj
presunutím na vopred zosúkromnenú advokáciu. Ďalší boli odmenení lukratívnymi
štátnymi funkciami, či pozvaním do elitného klubu rôznych právnych „poradcov“
v štátnom i súkromnom sektore. Ani
jediný z bývalých sudcov, prokurátorov, či advokátov, ktorí sa evidentne
a dokázateľne podieľali na komunistických justičných zločinoch sa za svoje
vedomé konanie trestnoprávne nezodpovedal.
Vrcholom pokrytectva
v hre na právny štát po novembri 1989 bolo, keď lúpež storočia – tzv. privatizácia prebehla bez akéhokoľvek
právneho rámca, ktorý by garantoval zákonnosť celého procesu a súčasne
zodpovednosť kompetentných za porušenie zákonov i Ústavy.Inou škvrnou na procese demokratizácie
spoločnosti bolo to, že ho zverili do rúk starých justičných výtečníkov z čias,
keď právo podriadili komunistickej
ideológii. To malo vzápätí bumerangový efekt, lebo v justícii ostala naďalej
pôsobiť významná časť sudcov i prokurátorov prakticky až do súčasnosti
a nehanbia sa za to. Naopak, presne tak, ako sa kedysi obhajovali nacistickí vojnoví zločinci
tvrdia, že „obhajovali“obžalovávali a
súdili, len v duchu vtedajších právnych noriem. Mnohí z nich však aj
tieto totalitné normy v rámci novej kariéry po upevnení normalizačného
režimu prekračovali a iniciatívne odhaľovali triednych nepriateľov. Na
procese Norimberského tribunálužalobcovia týmto bezcharakterným zločincom vmietli do tváre práve tento
argument: Neodvolávajte sa na vaše
právne normy, lebo nezodpovedali všeobecne uznávaným ľudským, politickým, ani
občianskym právam!
Justícia ako celok plnila
v totalitnom komunistickom systéme až do novembra 1989 tú úlohu, ktorú jej
už v 30-tych rokoch vrcholiacich stalinských procesov vytýčil vtedajší
Stalinov hlavný žalobca prokurátor Vyšinskij. Znela – všetky zložky
revolučnejjustície sú podriadené
boľševickej strane a majú len jedinú prioritu: usvedčiť triedneho
nepriateľa na základe prezumpcie viny! Tento právny nihilizmus pretrval
prakticky vo všetkých satelitných krajinách ZSSR až do zmeny režimu. Niet pre
to žiadne ospravedlnenie, tým skôr, že nik z vtedajších aktívnych
vykonávateľov právnej politiky KSČ sa obetiam podnes neospravedlnil. Boli a ostali morbídnym výtvorom
vzdelanej elity, ktorá sa zapredala politickej moci – tak akoza fašizmu. Ak sa robotník vo výrobe dopustil
chyby, vznikla materiálna škoda, ale ak takú chybu urobil –navyše cieľavedome-
právnik, vznikla nielen materiálna, ale aj duchovná škoda často končiaca
fyzickou likvidáciou nevinného človeka s následnými rodinnými tragédiami.
O pravdivosti tejto
empirickej skúsenosti svedčí fakt, že aj v súčasnosti si justícia nesie
neblahé dedičstvo totalitarizmu. Čiže v mnohých prípadoch, ktoré nemožno
označiť za ojedinelé excesy ide o absolútnu
bezzásadovosť, účelovú aplikáciu práva, pohŕdanie ľudskými
i občianskymi právami, na ktoré sa právnici sami (ak im to vyhovuje) tak radi odvolávajú, elitárstvo v rámci
spoločnosti, ktorá ich de iure živí, morálne zlyhanie. Nie je náhoda, že práve dnes vychádzajú na povrch hlboko
skryté amorálnosti z justičnej kariéry mnohých, čo tak iniciatívne slúžili
totalitnej moci a odhaľujú ich prepojenie na najodióznejšiu represívnu
zložku - ŠtB. Absolútnou degradáciou práva je, že v ŠtB boli aj
„obhajcovia“ z ktorých sú dnes bohatí advokáti s „renomovanými“
advokátskymi kanceláriami, ba i ambíciou na novú kariéru
v nesvojprávnej Slovenskej advokátskej komore. (Viď prípad proskribácie
vlastnej členky, ktorá odhalila korupciu a na druhej strane zvolenie
spolupracovníka ŠtB do vedenia, neskôr pod mediálnym tlakom vymeneného za
bývalého funkcionára KSČ).
Toto všetko je dedičstvo
okupácie z augusta 1968, lebo po straníckych čistkách na začiatku
normalizácie, v rokoch 1970-71 sa do najvyšších funkcií vo všetkých
zložkách justície dostali tí najbezcharakternejší, ktorí sa osvedčili už na
nižších stupňoch tejto represívnej mašinérie. Tí potom rozhodovali o bytí,
či nebytí človeka. Bez škrupúľ. Svojim vlastným deťom sa každý deň pozerajú do
očí. Ale ktovie, možno ich vychovali na svoj obraz...
Vrátim sa však
k aktuálnemu podaniu na ÚS SR kvôli odňatiu valorizačného príplatku
sudcom. Odvolávajú sa o.i. aj na to, že valorizáciu im zaručoval zákon
z r. 1993. Áno, hneď po vzniku samostatnej SR si nová elita zabezpečila
trvalý rast príjmov a do tejto elity zahrnuli aj sudcov. Napriek tomu, že
ich platy každoročne rástli a zahŕňali aj trinásty a štrnásty plat,
či rôzne odmeny, stále sa im máli a chcú čoraz viac, hoci efektivita
ich práce je stále hlboko pod štandardom právnych štátov. Aj v súčasnosti
je na slovenských súdoch značná benevolencia pri aplikácia práva, neštandardné
spôsoby komunikácie s klientelou, protežovanie solventných aktérov súdnych
sporov, administratívne rozhodovanie v citlivých sporoch o deti,
klasické prieťahy v konaní z najrôznejších, ale spravidla najskôr
subjektívnych dôvodov na strane rozhodovacieho orgánu, absencia zodpovednosti
za rozhodnutie, pretoženeexistuje
dôsledný a dôrazný postih sudcu, ktorý by bol vážnym morálnym aj
profesionálnym apelom na nekvalitné a nekvalifikované rozhodovanie.
Nuž a tradíciou sa
už stalo, že sudcovia argumentujú princípom nezávislosti súdnictva. To je to
najhoršie zdôvodnenie, akým sa môže právnik v neprávnom štáte oháňať. Justícia má u nás zakomplexovanú
predstavu nutnosti podliezania politickej moci a teraz i moci peňazí.
Nie sú výnimočné prípady, že
v rovnakej veci rozhodnú dva senáty úplne rozdielne. Máme už
i precedens, keď sa zo sudcov, či prokurátorov stali obhájcovia ľudí
z podsvetia. Argumentovať teda akousi pofidérnou sudcovskou nezávislosťou
a vydávať ju ešte navyše za princíp, je účelové. Sudcom nezaškodí pripomenúť, že vždy keď
sa odvolávali na svoju nezávislosť boli médiami usvedčení zo závislosti na rôznych
lobistoch, záujmových skupinách, finančne silných korporáciách a tam, kde
si sporná strana mohla dovoliť celú skupinu právnych zástupcov. Kde teda ostalo
to elementárne právo na spravodlivý proces pre radového občana? A kde jeho
ústavné právo na ochranu jeho ľudských a občianskych práv? Ale to
najpodstatnejšie: kým nebude reálne existovať právny štát, dovtedy všetky tie odborne
sa tváriace diskuzie o nezávislosti súdnictva a o treťom pilieri
moci budú len jalové reči tých, ktorí z tohto právneho nihilizmu
profitujú. Bez toho, aby za dôsledky svojej nekvalitnej práce niesli aj
trestnoprávnu zodpovednosť!
STV viac ráz odvysielala dokument
o údajných vrahoch študentky medicíny Ľudmily Cervanovej spred vyše 30
rokov. Ťažiskom jednej z reportáží bol test pravdovravnosti na tzv. polygrafe,
čiže detektore lži. Štyria z obžalovaných ním prešli pred expertom
z USA, ktorého si pozvala na školenie na tomto prístroji slovenská vláda. Napriek
tomu súdy zanovito neuznávajú túto dôkaznú skutočnosť, hoci pre tajné služby
a políciu sú výsledky polygrafu určujúce! Teda opäť dvojaký meter..
A na požiadavku, aby polygrafom prešli samotní sudcovia, prokurátori
a vyšetrovatelia zmieneného prípadu radšej ani nereagujú. Eštebáci a konfidenti totality môžu
spokojne fungovať v orgánoch NATO, EÚ, rozviedke, NBÚ atď. lebo prešli
polygrafom. Ale ak polygrafom prejde obyčajný občan je to podľa súdov
nedôveryhodné Veď načo aj – oni nikdy nepochybyli. Boli neomylní! Napriek
tisícom politických väzňov, ktorých po roku 1989 často aj staré justičné
štruktúry so zaťatými zubamirehabilitovali. Všetci totaliťáci sa zamatovo pretransformovali
a z večera do rána sa stali demokratmi. Tí, čo boli demokratmi aj vtedy sa nemuseli pretransformovávať,
lebo tých už vtedy vykopli z justície. Bohužiaľ, väčšinou nenašli
uplatnenie ani v tzv. právnom štáte, ktorý tu vraj po roku 1989
z ničoho nič vznikol.. Nuž a takí čo aj ako obhajcovia žiadali vo
vykonštruovaných procesoch pre svojho mandanta primeraný trest, sú dnes justičnými celebritami. Vskutku hodné
odkazu okupácie z augusta 1968...
Marián
Dudinský,
podpredseda SZČPV a predseda Sekcie násilne odvlečených v SR