Kurvy sa vykrúcajú!!

RENESANCIA

Vo verejných prejavoch je pravdivé slovo často nepríjemné a príjemné slovo zriedkakedy pravdivé.

feb. 2006, č. 22

Komunistické rojčenie

S veľkým záujmom som si prečítal rozho-vor s prezidentom SR [uverejnený v Live!, 2.jan.06]. Prezident hovorí o reformách a sníva o príchode veľkých investorov na Slovensko a o priblížovaní sa Slovenska k vyspelým európskym krajinám. Prezidenta uisťujem, že to sú len jeho zbožné želania – a nikdy sa neuskutočnia.

Prezident si nechce pripustiť, že hlavnou príčinou súčasného politického, hospodár-skeho a spoločenského úpadku na Sloven-sku je skutočnosť, že po novembri 1989 ne-boli potrestané komunistické zločiny! Keď nie je potrestaný zločin, nie je ani spravod-livosť. Bez spravodlivosti sa štát nemôže považovať za právny a v neprávnom štáte nemôže byť blahobyt!

Demoralizovaný stav Slovenska pochádza z jedného koreňa. Od samotného počiatku nebol ustanovený právny štát, nebolo právu učinené zadosť. Nová spoločnosť sa začala budovať na stále živých komunistických zločinoch a zlodejine. Tieto vytvorili zákla-dy, na ktorých stojí dnešná “demokratická” stavba nového Slovenska a preto táto stavba nikdy neobstojí! Nemá pevné základy a sk-ôr, či neskôr, sa zákonite musí celá zrútiť.

Naviac, dnešnú spoločnosť zas “budujú” bývalí (“bývalí”?) členovia KSS, členovia “zločineckej a zavrhnutiahodnej organizá-cie” – ako o tom jasne hovorí zákon 198/ 1993 Zb. Nič na tom nemení, že sú bez lu-stračných záznamov – viď tajný pokyn mi-nistra vnútra Sachra [z apríla 1990, keď prikázal vyňať záznamy všetkých politikov a iných vo verejnom živote, a odložiť ich “inde”]. Novú demokraciu budujú ruky po-striekané krvou obetí “zavrhnutého” reži-mu.

Na Slovensku si vytvorili také podmien-ky, že za svoje zločiny nebudú asi nikdy stí-haní. Zločinným spôsobom previedli štátny majetok a podniky do rúk “bývalých” ko-munistov, ktorí len odhodili svoje červené legitimácie KSS a tým si zaistili hospodár-sku moc v krajine. Mnohí z nich sa dostali na ešte vyššie miesta ako za totality. To isté by sa stalo, keby sa politická situácia zno-vu zmenila. Okamžite by obrátili kabáty a tak ako sa z najväčších nacistov stali najvä-čší komunisti, tak by sa z dnešných demo-kratov stali tí najpoprednejší bojovníci za nové ideály a novú vládnu moc. Sú bezcen-ní a ľahkí ako korok, no stále navrchu a medzi tou najväčšou špinou.

Ak by ste chceli vedieť, aký trest by som navrhoval pre komunistov a kolaborantov v bývalej ČSR, ČSSR, ČSFR, rád Vám to po-viem – bol by tvrdý a krutý, ale spravodli-vý. Väčšina médií by sa však nikdy neodvá-žila zverejniť ani len tisícinu zo zverstiev napáchaných týmito nepotrestanými oblu-dami, ani problémy, s ktorými dodnes zápa-sia mnohí Slováci žijúci v zahraničí, ktorí pred rokmi museli Slovensko nedobrovoľne opustiť – a dodnes sa nesmú na Slovensko vrátiť. Mali by sme to však aspoň uložiť niekde do archívu, aby sme mohli – až sa raz zo Slovenska stane právny štát – varo-vať našich potomkov pred takýmito hrôza-mi. Jozef Vaškovič

Na úsvite

Darmo kričí, že je bez viny,

kto rozsieva hnev a svár.

Kto hádže blato – ruky si zašpiní

a niekedy aj tvár.

Kto vlasť moju haní

sám nemá cti.

Kto právo národov iných si neuctí,

sám na slobodu právo nemá

– a jeho slovo nič neznamená.

Slovensko moje, prestaň už slúžiť.

Nestačí snívať, nestačí túžiť,

ukáž sa svetu, odokry si tvár.

Žiadaj len slobodu – nie milodar.

Blažena Krivošíková

Chránené územie

Správa vlastných vecí

Slovenský národ presvedčivo dokázal svoju životaschopnosť počas prvého samo-statného štátu – a nielen v hospodárskej ob-lasti. Naše hospodárstvo nielenže neskra-chovalo, tak ako v to škodoradostne dúfali naši susedia, ale naopak, zaznamenalo vzrast a zabezpečilo nášmu ľudu taký bla-hobyt, aký vtedy nebol nikde v Európe.

Prečo práve Slovensko, na ktoré češi ú-dajne doplácali, ktoré maďari okradli o naj-úrodnejšie južné oblasti a ktoré Nemci vy-korisťovali a drancovali – prečo práve ono bolo oázou pokoja a blahobytu v mori roz-búrenej Európy? Nuž preto, lebo sme si “gazdovali” na svojom a po svojom!

Pod vedením vlastných ľudí – neskorum-povaných Slovákov – so zreteľom na národ-né záujmy, vzrast slovenskej priemyselnej výroby, poľnohospodárstva i životnej úrov-ne v rokoch 1939-45 musel a musí vzbudiť obdiv každého nezaujatého pozorovateľa. Banský a hutný priemysel zvýšil svoju výro-bu o 19%, výroba stavebných hmôt vzrástla o 23%, elektrotechnický priemysel vzrástol o 78%, textilný o 44%, chemický o 6%, pa-piernický o 11%, drevársky o 63%, sklár-sky o 14%, obuvnícky o 100%, potravinár-sky o 24%, výroba elektrickej energie sa zvýšila o 55%, atď.

Počas rokov 1939-43 sa maloobchodné ceny zvýšili o 93%, ale mzdy vzrástli o 130%, k čomu treba prirátať ešte prídavky na deti a tzv. “vianočné” pre robotníkov. Slovenský priemysel sa počas tohto rozma-chu značne zmodernizoval – iba do zariade-ní sa počas tejto doby ročne investovala mi-liarda korún, čo vtedy bola obrovská suma.

Za 1 slovenskú korunu sa platilo 7 čes-kých, a na čiernom trhu až 10 českých ko-rún. Jedna slovenská koruna mala hodnotu ako jeden švajčiarsky frank a bola v stred-nej Európe najlepšou menou.

O prvom Slovenskom štáte možno smelo povedať, že pozdvihol úroveň slovenských občanov, vrátil im ľudskú dôstojnosť, staral sa o veci verejné – a robil to dobre. Jeho spoločenský, kultúrny i hospodársky úspech je dôkazom toho, že náš národ si vie spra-vovať veci sám a určite to vie robiť lepšie, ako keď to zaňho robia iní. ??

Kurvy sa vykrúcajú!! Hore

Koncom januára odsúdilo Parlamentné zhromaždenie Rady Európy v Štrasburgu zločiny komunizmu, avšak tá časť uznese-nia, ktorá odporúčala rukolapné opatrenia či postihy, nezískala dostatočnú podporu kvôli postoju socialistických strán.

Je síce čudné, že by niečo také vôbec pod-porili, aj keď vedeli, že žiadny “trest” si ne-odhlasujú, no asi to bude súčasť ich pretr-vávajúceho alibizmu. -fn-

Tento občasník nájdete v elektronickej

forme na http://home.nextra.sk/nichol

v rubrike Renesancia.

Prosím,

rozmnožujte a rožširujte !

Renesancia feb. 2006 str. 2

Ukážkový príbeh

... alebo ako je to s daňovými zľavami.

Predstavte si, že 10 kamarátov chodí spo-lu každý deň do reštaurácie na obed, a ten ich dohromady stojí presne 1000 korún. Oni sa však dohodli, že zaň budú platiť v takom pomere v akom platia dane, takže prví štyria, tí najchudobnejší, neplatili nič. Piaty zaplatil 10 korún, šiesty 30 korún, siedmy 70 korún, ôsmy 120 korún, deviaty 180 korún a desiaty, ten najbohatší, až 590 korún.

Keď tam už nejakú dobu chodili, majiteľ reštaurácie im ponúkol zľavu, pretože sú stáli zákazníci, a bude za ich obedy pýtať iba 800 korún.

To bolo od neho veľmi milé, ale ako si majú rozdeliť tých ušetrených 200 korún? Keby každý z nich platil o 20 korún menej, prvých päť kamarátov by dokonca dostáva-lo peniaze len za to, že chodia na obed. Ma-jiteľ im navrhol, aby sa o úsporu podelili v takom pomere, v akom platia za obed. Vzal si papier a tužku a začal počítať.

Vyšlo mu to takto: Rovnako ako prví šty-ria, piaty už nebude platiť nič – takže 100% úspora. Šiesty bude platiť 20 korún (ušetrí 33%). Siedmy bude platiť 50 korún (ušetrí 28%). Ôsmy bude platiť 90 korún (ušetrí 25%) a deviaty bude platiť 140 korún (uše-trí 22%). Desiaty zaplatí 490 korún namies-to 590, takže ušetrí 16%.

Každý zo šiestich, ktorí doteraz platili, bude na tom lepšie, a ostatní štyria môžu naďalej jesť zadarmo. Ako sa však vzápätí ukázalo, tento návrh veľké nadšenie nevy-volal.

“Takže ja z tých 200 korún dostanem len 10?”, kričal šiesty kamarát, ukázal na de-siateho, najbohatšieho, a pokračoval: “A on dostane hneď 100!”

“To je pravda!”, kričal piaty kamarát, “Ja ušetrím len 10 korún, ale on desaťkrát toľ-ko”.

“Veru tak!”, pridal sa siedmy, “takže je-mu stovku a mne dvacinu?!”.

Rozkričali sa i prví štyria kamaráti: “A my nedostaneme vôbec nič? Ako k tomu prídeme? Zas sú na tom najhoršie tí najchu-dobnejší, ako vždy!” A všetkých deväť sa vrhlo na toho desiateho – a zmlátili ho.

Nasledovného dňa sa desiaty kamarát ne-ukázal, no ostatných to nijako netrápilo, je-dnoducho sa najedli bez neho, no keď mali za svoju stravu zaplatiť, zistili zaujímavú vec – všetci dohromady nemali ani polovicu sumy, ktorú práve prejedli. A pokiaľ me-dzitým neumreli od hladu, tak sa tomu ču-dujú dodnes.

A takto vlastne funguje daňový systém. Ak sa znížia dane, majú z toho najviac tí najbohatší, pretože prispievajú najviac. Ak by však museli platiť príliš veľa, môže sa stať, že sa nasledovný deň u nášho stola už neobjavia. V krajinách s nízkymi daňami je mnoho pohostinnejších reštaurácií ... -??-

Náhrobné kamene 2

Život som mal taký planý:

ani sladký, ani slaný.

Stará ma vždy vykrstila,

keď som prišiel načápaný.

Zabudnime na psotu!

Už je dobre, už som tu.

– – – – –

Kto tu leží, v tejto zemi,

nepoviem ti, veď som nemý.

Kým som nemal mrákoty,

bol som človek, ako ty.

Gregor Papuček

Nezabúdaj

 

Rastúca korupcia v USA

Keď som asi v r. 1978 jednému kolegovi len naznačil, že posledné voľby mestských poslancov sa mi zdali sfaľšované, takmer mi dal zaucho a urazene “vysvetlil”, že nie sme kdesi v Mexiku, a vraj v USA sa nič také nerobí. Neviem, čo by však povedal dnes, hoci ešte donedávna boli Američania presvedčení, že “doma” sa nič také nedeje.

Počas posledných 5-6 rokov bolo niekoľ-ko volieb verejne spochybňovaných (tie, v ktorých G.W. Bush vyhral v r. 2000, nevy-nímajúc), niekoľko obrovských podnikov skrachovalo “vďaka” podvodom vedenia, a aspoň tucet federálnych i štátnych poslan-cov sú (alebo boli) súdení za prijímanie úplatkov.

V San Diegu zase vyšetrujú 6 bývalých správcov dôchodkového fondu pre mests-kých zamestnancov, pretože sa im kdesi “vyparili” 2 miliardy dolárov! To musí byť veľmi slušný fond, keď si takúto “malič-kosť” hneď nevšimli.

No Američania si nielen (konečne) začí-najú uvedomovať, čo za lumpov si zvolili do verejnej správy, ale keď treba, aj s tým niečo robia – mnohí podvodníci si svoj trest odsedia.

Možno práve preto má väčšina verejných činiteľov ešte stále dostatok hrdosti, aj ro-zumu, aby v prípade zlyhania – aj vtedy, keď nejde o trestný čin – sami odstúpili. Nedávno starosta časti San Diega odstúpil, keď ho časopis Time zaradil ako tretieho najhoršieho v celej krajine.

No na druhej strane, občania Spokane, v štáte Washington, museli pred pár mesiac-mi zorganizovať výnimočné voľby, aby od-volali iného starostu, pretože si na nejakej homošskej internetovej stránke našiel “ka-maráta”, ktorého potom zamestnal na mest-skom úrade, avšak bez patričnej odbornosti, či výberového konania.

Napriek výzvam, sám odmietol odstúpiť. Asi aj preto, lebo sa domnieval, že “politic-ká správnosť” zabráni občanom ho z niečo-ho takého vôbec obviniť. (Rovnako ako ci-gáni, či hociktorá “chránená” skupina, čím viac ústupkov sa im robí, tým sú drzejší.) -fn-

Citové vydieranie

Tak by sa dvomi slovami dal opísať pre-jav “Stav Únie” prezidenta Spojených Štá-tov. Po 20-tich minútach všeobecných otre-paných fráz – o tom, “akí sme všetci úžas-ní”, o “dôvodoch” amerických vojsk v Ira-ku – čítal pár viet z posledného listu padlé-ho vojaka (vraj jeho manželke) o tom, ako tam zachraňuje demokraciu a “všetko, čo je cenné”. Ach, aká romantika!

Prezident občas vystriedal chlácholivé re-či veľkými bojovnými slovami o tom, ako celá Amerika ide nakopať teroristov do za-dku – za búrlivého potlesku zdanlivo z ob-och politických strán. Potom presedlal na hospodárske témy – ako všetko (takmer?) kvitne, ako Američania musia so všetkými obchodovať, či prečo by mal Kongres natr-valo uzákoniť zatiaľ dočasné daňové zľavy. (Jeden z mála bodov, s ktorým súhlasím.)

Moje nadšenie však netrvalo dlho, preto-že hneď na to začal plakať nad krachujú-cim sociálnym systémom (áno, aj v Ameri-ke!, akože napriek nedostatočným daňovým príjmom ?!), ako aj o “potrebe” čím skôr zaviesť štátne zdravotníctvo.

Potom sa povinne venoval životnému pro-strediu, samozrejme zníženiu závislosti na rope, ďalšie miliardy na “výskum”, zvýše-nie výroby elektrickej energie z “iných zdr-ojov” – veterné mlyny (chudák Don Qui-chote mal bojovať za ne, nie proti nim) a osvedčenú čiernu dieru na verejné zdroje, atómové elektrárne. (V USA žiadnu už 25 rokov nepostavili.)

Prejavením túžby zakázať potraty a výs-kum klonovania sa venoval aj kresťanským voličom, a dokonca sa “odvážne” vyjadril (asi tak odvážne, že to pravdepodobne ušlo väčšine poslucháčov), že manželstvo je zväzok oboch pohlaví.

Prezident sa rozpočtu venoval len okrajo-vo a vôbec nespomínal, že schodok iste pre-kročí $460 mld. či to, že zníženie výdavkov je v nedohľadne. Celkový dlh len federálnej vlády dávno prekročil $8.3 biliónov, takže, ak vlastníte doláre, mali by ste sa ich zbaviť čím skôr. -fn-

Vývoj na Slovensku ?

Prešli sme z ateistického Marxizmu-Leni-nizmu na svätuškársky Marxizmus-Leniniz-mus. Slováci ani po 1100 rokoch nechú – či nevedia? – pochopiť, že viera nie je politi-ka, ani to, že nemá v politike čo robiť – hoci práve to im bolo – po 45-tich rokoch komunizmu – “konečne” povolené. Prečo asi ?!? -fn-

Renesancia feb. 2006 str. 3

Regionálni proroci 2

Pripravuje sa Zákon o podpore regionál-neho rozvoja. Jeho autori – typickí byro-krati – najprv opisujú, čo každé ich obľúbe-né slovo znamená, hoci vo väčšine prípadov je to celkom samozrejmé, no v tých, kde by niekto mohol mať pochybnosti, ich vysvet-lenia zas nič neobjasnia.

Najmenej 90% textu je “vata” typu “robí-me to, pretože to máme v náplni práce” –prečo to majú v náplni práce sa však nikde nespomína – a celý zákon sa vôbec nepodo-bá na zákon, ale skôr na metodické pokyny, z ktorých tieto žvasty ktosi okopíroval a ktoré sú určite už aspoň 5 krát opísané in-de. O to menej však hrozí, že si to nejaký poslanec prečíta, než to zdvihnutím svojej paprčky odsúhlasí.

Ako vždy, text je plný protirečení a nez-myslov. Zaváňa socializmom a rovnostárs-tvom. S vidinou “verejného blaha” a so sl-zami v očiach sa nám dotyčná banda pod-vodníkov pokúša vysvetliť prečo sa budú snažiť utekať dopredu a zároveň stáť na mieste, ako budú zvyšovať mzdu tým, čo dostávajú najmenej – aspoň dovtedy, kým nedosiahnu priemer (teda donekonečna!!). Z čoho?, prečo?, za čo? a iné páľčivé otázky (ani odpovede) tam samozrejme nie sú.

Asi jediné, čo z tohto zákona vyplýva je, že magori, ktorí už 60 rokov ničia sloven-ské hospodárstvo, sa s nim budú hrať a babrať aj naďalej. Keďže im už na to ne-stačia zdroje zo Slovenska, budú sa snažiť urvať si akékoľvek zdroje z EÚ.

[Prečítajte si Regionálni proroci v Rene-sancii z mája 2004.] Euroskeptik

Čo je monopol ?

V médiách sa pravideľne ohovára nejaký monopolný podnik – a vždy je za všetko, čo vyviedol, zodpovedný ten “hnusný kapitali-zmus”. To je však len typická socialistická (komunistická) demagógia, pretože mono-pol je socialistický výmysel !! – pokiaľ ho nejaký politik či byrokrat neudelí, tak neje-stvuje. Kapitalizmus nič také nepozná!

Ľavičiari aj napriek tomu radi tvrdia, že aj v “kapitalizme” jestvujú monopolné pod-niky, no nechcú ani počuť o tom, že napr-iek tomu sú to stále socialistické nezmysly, a kapitalizmus ako taký už nikde nejestvuje – sú to len zmiešané hospodársko-politické systémy, kde zmes prvkov záleží od domá-cich podmienok (a dejín). Napr. USA mož-no má najväčší podiel kapitalistických prv-kov, ale aj tam sa už 90 rokov rozrastá so-cializmus a so socializmom je to ako s te-hotnou ženou – buď je – alebo nie je – te-hotná. Aj keď je len “trochu” tehotná, stále je tehotná! V oboch prípadoch sa “plod” rozrastá – až je vypudený. No ten sociali-stický sa asi zmenil na vírus.

Keby sa nejakému podniku podaril taký husársky kúsok, že by mal väčšinu trhu (ni-kdy nie 100%), tak to určite bol výsledok úžasnej vynaliezavosti a obchodnej zručnos-ti (viď Microsoft). Ešte stále to však nie je monopol a preto by veľmi rýchlo vznikli iné podniky, ktoré by ponúkli konkurenčné výrobky alebo služby.

Ak im v tom nikto nebráni!

Monopoly, ktoré ľavičiari dnes tak vrelo ohovárajú (plynárne, elektrárne, vodárne, železnice, ...) sú v skutočnosti ukážkovými príkladmi, prečo by nemali byť monopolmi – a ani štátnymi podnikmi.

Už niekoľko mesiacov je stredobodom ta-kéhoto ohovárania Slovnaft – pretože “pri-veľa zarába na predraženom benzíne”. Pra-vdepodobne si už nikto “nespomína”, že asi v r. 1996 (97?) – vtedy ešte (na 82%) štátny podnik – “privatizoval” (iný št. p.) Benzinol a zvýšil svoj podiel púmp na Slovensku z 35% na 80% – a ani to, za akých čudných podmienok sa potom celý podnik privatizo-val. A – v mene zaužívaných poloprávd – nespomenú, kto ich spravil monopolmi.

Obchod s benzínom však predstavuje asi len 10% príjmu Slovnaftu (drvivá väčšina je z poplatkov za prepravu ropovodom). Rô-zni hlupáci sa radujú nad miliardovou po-kutou, ktorú mu “štát” udelil a vôbec si ne-uvedomujú, že je to vlastne len ďalšia daň (v menej “zdvorilej” spoločnosti sa tomu hovorí výpalné), ktorú sme už my všetci za-platili, a ak bude Slovnaft nútený odovzdať tento “balík”, nakoniec to aj tak znovu za-platíme my zákazníci – a politici a byrokra-ti sa zas riadne nažerú. Euroskeptik

Krysy z ÚPN

Naše problémy, s ktorými sa obraciame na ustanovizne dnešného Slovenska sa rie-šia zavrhnutiahodným spôsobom, no väčši-nou sa neriešia vôbec.

A tak, Zberné suroviny š.p. – známejšie pod menom Ústav pamäti národa (ÚPN) – oddelenie predaj starého papiera, získali niekoľko vagónov starého a nepoužitelného papiera. Papier je popísaný výplodmi cho-romyselných, hnilobou napadnutých moz-gov “bývalých” príslušníkov ŠtB. Na zákla-de týchto choromyselných výplodov boli zničené tisíce ľudských životov celých ro-dín – a vybudované kariéry stoviek choro-myselných príslušníkov ŠtB.

Dnes, keď sú tieto ich výplody už po “zá-ručnej dobe”, teda premlčané, ÚPN s týmto papierom naďalej “úspešne” kšeftuje. Za je-dnu stranu požadujú 2 Sk. V poriadku. Ka-ždý sa musí niečím živiť. Horšie je, že tieto krysy odmietajú svojim “zákazníkom” do-predu povedať, koľko bude jeden taký zvä-zok stáť – teda, koľko strán idiotských ob-vinení obsahuje.

Ak obsahuje tisíce strán, človek, ktorý si v rúkách týchto grázlov vytrpel už dosť, by musel zaň zaplatit tisíce korún. A to je zna-čná suma. Čo však potom s tou neželanou idiotskou “buničinou”, ktorá sa nebude dať použiť ani len ako toaletný papier?

Môj život i životy celej mojej rodiny boli zničené práve na základe takýchto chorých výplodov. Samozrejme, aj napriek tomu by som chcel vedieť, čo všetko tam o mne napísal ten eštebák Demikát, spolu s jeho kumpánmi z košickej ŠtB. Ale nie je mi jasné, prečo mám ešte aj platiť za tie jeho somariny?

Ponúkol som sa pracovať pre ÚPN – za-darmo – len preto, aby sa tieto spisy čím skôr dostali obetiam bolševického prenasle-dovania – necenzurované, bez vyjadrení SIS (novodobej pokračovatelky ŠtB) – a najmä bez ich idiotských “dôvodov” pre utajovanie vecí, ktoré by ešte aj dnes radšej neobjasni-li.

No moju ponuku razne neprijali. Asi pre-to, aby sa obete a ich potomkovia náhodou nepostarali o spravodlivosť sami. Veď od súdov a prokuratúr spravodlivosť očakávať nemôžu. Štátne úrady naďalej zakrývajú svoje zločiny – rovnako ako za totality. Veď tam pracujú stále tí istí ľudia!

Jozef Vaškovič

Dážď

sa spúšťa na nitkách

ako pavúk mokrý.

Cvrček struny utopil.

Vodu mu z nich zotri

a popros smädnú zem

nech prijme tú povodeň.

Blažena Krivošíková

Chránené územie

GM* potraviny

Odporcovia tvrdia, že nikto doteraz ne-preskúmal dlhodobé účinky spotreby takto pozmenených plodov. Toto je však zavádza-nie, ktoré “ohúri” iba malé dieťa.

Veď ako môžeme skúmať dlhodobé účin-ky, keď títo duchovní bratia obyvateľov jaskýň nám chcú zabrániť už samotný prí-stup k týmto potravinám?

GM plody majú zmenené časti svojej DNA – napr. aby jablko malo pevnejšiu šupku, nehnilo tak rýchlo, bolo odolnejšie voči škodcom, ... – a výsledok je podobný tomu, o ktorý sa pokúša každý pestovateľ, či nádejný Mičurin. Len to netrvá 20-30 rokov a výsledky sú predvídateľnejšie.

-pv-

* Geneticky (“modifikované”) pozmenené

Nemôžte mať všetko

– kde by ste to dali?

Renesancia feb. 2006 str. 4

Ubytovňa (Hostel)

Niekoľko čitateľov mi napísalo o tomto veľmi nevkusnom filme. Pohoršovali sa nad rôznymi nehoráznymi klamstvami a všeobecne zlom obraze “Slovenska”.

Dej sa akože odohráva v Bratislave, ale jeho tvorcovia si nedali ani tú námahu, aby aspoň niektoré zábery boli zo Slovenska. Slovenské dievčatá sú zobrazené ako šlapky (no hovoria po česky) a krajina aj ľudia vy-zerajú ako z 30-tych rokov. Film bol nakrú-tený najmä v Čechách, “Bratislava” je v skutočnosti nejaký zapadákov pri Prahe a ostatné zábery sú z Nemecka.

Počul som rozhovor v americkom verej-nom rozhlase (NPR, zaľudnenom pomäte-nými ľavičiarmi, homošmi, židmi a inými exotmi), kde sa veľvyslanec R.Káčer pohor-šuje nad takýmto skresľovaním (asi jediné, čo som od neho počul a s čím súhlasím, ale aj tak je jeho “snaha” podozrivá, pretože zbytočne upútava pozornosť na film, ale väčšina divákov by rozhovor s nim aj tak nepočula).

V tej istej relácii režisér filmu vysvetľuje, že on vie, kde Slovensko je, aj to, že nie je také zaostalé, ale chcel použiť meno kraji-ny, ktorá nie je až taká známa – aj keď sa to tam ani nenakrúcalo! – a že možno by sme mali byť vďační, že nás takto “zvidi-teľnil”. Ďakujem pekne za také zviditeľňo-vanie!

Niektorí z vás si niečo podobné určite vši-mli vo filme 15 sekúnd, kde dvaja ruskí a jeden český zločinec (hraný skutočným če-chom) prišli do New Yorku kohosi zabiť. Ten čech, ktorý sa “náhodou” volal Slovák, si ich prvú vraždu nakrúti a kazeta sa neja-ko dostane do televízie – kde je samozrejme veľkým hitom.

Čechovi sa táto “sláva” zapáči, tak začne zabíjať a nakrúcať sa – a nejaká TV stanica mu to vždy odvysiela. Je to žáner, ktorý osloví málokoho, ale film vyvrcholí tým, že sa z neho stane najhľadanejší zločinec, no vždy, keď sa o ňom hovorí, nepovedia, že “český turista zabil ďalšieho nevinného človeka”, ale práve tu začnú používať jeho priezvisko, teda že “Slovák zabil ... ” – a to aspoň 10 krát v posledných minútach fil-mu. Prečo nepoužili meno ako Novák, Ko-váč, či Bernstein, nikto nevysvetlil.

Ide tu však o čosi horšie, než bežné oho-váranie. Už niekoľko rokov upozorňujem na to, že na “Západe” (a najmä v USA) sa cieľavedomou propagandou snažia vymazať Slovensko z mapy. Toto sa prejavuje nielen “nenápadným” ohováraním – obzvlášť spô-sobom, kde sa rukolapné dôkazy nedajú po-užiť (“veď je to len film ... ”).

Prejavuje sa to aj v skutočných správach, kde udalosť týkajúca sa (aj) Slovenska, či Slovákov, žiadnu zmienku o tom neobsahu-je. Napr. správa o nedávnej nehode v Kato-viciach (strecha výstavnej haly sa pod vá-hou snehu zrútila a zabila 60 ľudí, vrátane dvoch Slovákov) spomenula účastníkov z Nemecka, Belgicka, Čiech, Ukrajiny, ... ale ani slovo o Slovákoch. Slovensko je pravi-deľne (takmer vždy) vynechané, nespome-nuté – akoby medzi Poľskom a Maďarskom bola zem nikoho. Otázka je, kto tým čo sle-duje? -fn-

“Atlas” v našom svete

Príbehy sťaby vyňaté z knihy od Ayn Randovej

 

Iracké sny

Slovenská vláda v decembri oznámila, že hodlá odpustiť Iraku celý jeho dlh, čo pred-stavuje vyše 145 mil. dolárov (4,6 mld. Sk).

Bush to “ocenil” (v prejave pred americ-kými vojnovými veteránmi vo Washingto-ne) a podotkol, že Slovensko sa tým stáva – s USA a Maltou – iba treťou krajinou, ktorá tak urobila. Vraj na to, aby mohli uskutoč-niť svoje sny, Iračania stále potrebujú po-moc zvonku, a v nadchádzajúcom roku mu-sí – podľa neho – medzinárodné spoločen-stvo zvýšiť svoje úsilie v tomto smere.

Akosi však zabudol povedať, že za všetky tie “ušetrené” milióny sa bábkovej irackej vláde bude o to ľahšie objednávať od ame-rických podnikov a splácať iné pôžičky v newyorských bankách. Doposiaľ bola Iraku od iných štátov a medzinárodných organi-zácií prisľúbená pomoc a rôzne milodary za vyše 13 mld. dolárov (410 mld. Sk).

Irackému ľudu želám len to najlepšie – najmä oslobodenie od Američanov – ale myslím, že na Slovensku by sme si so 4,6 mld. Sk vedeli splniť zopár svojich snov. A keď k tomu pridáme ešte aj peniaze vyho-dené na našu vojenskú “pomoc” ... -jp-

 

Zhabať vám môžu aj

zákonne držanú zbraň!

Zákonne držaná zbraň za niekoľko sto ti-síc sa môže “presunúť” z majiteľovej skrine do policajného trezoru!

Stane sa to, ak ho päťčlenná komisia na Prezídiu Policajného zboru (PZ) posúdi ako nedôveryhodnú osobu – napríklad pre výbo-jné správanie, pričasté požívanie alkoholu alebo styky s podozrivými osobami. Zbraň môžu odobrať aj bez toho, aby majiteľovi dokázali porušenie zákona!

Zbrojný preukaz vzali napríklad bývalé-mu šéfovi legislatívy na min. zdravotníctva JUDr. Milanovi Tomkuliakovi. Dôvod ta-kéhoto rozhodnutia vraj dodnes nepozná! Tvrdí, že sa o ňom neoficiálne dozvedel vopred a tri poľovnícke zbrane urýchlene predal. “Aj pod cenu,” vysvetľuje. Cenu pušiek pritom odhaduje na 900 000 korún!

“Komisiu som zriadil ja, ako min. vnútra” vysvetľuje Vl. Palko. “Členov vymenúva prezident PZ, sú tam pracovníci Úradu pre boj s organizovaným zločinom a Úradu pre boj s korupciou,” dodáva. Ak má niektorý policajný útvar podozrenie, že žiadateľ či držiteľ zbrojného preukazu nie je spoľah-livý, môže ho nechať tejto komisii preveriť.

“Komisia doteraz posúdila 350 osôb, v 143 prípadoch potvrdila, že tieto osoby nie sú spoľahlivé a z nich v 53 prípadoch išlo o osoby, ktoré už mali zbrojný preukaz a teraz komisia rozhodla, že im bude odobraný.

Na otázku, či sa “odobrané” zbrane maji-teľom preplácajú, sa Palko iba zasmeje! “O preplácaní nie je reč,” uzatvára.

Podľa Tomkuliaka, štát majiteľovi zbraň v skutočnosti nevyvlastní, len mu ju vezme do trezoru.[aký je v tom rozdiel?] Po dvoch rokoch ju predá [komu, za koľko, a prečo?] a peniaze odovzdá majiteľovi zbrane.

Daniel Forgács

[Pozrite si Každá domácnosť by mala mať zbraň v Renesancii z apríla 2004.]

Štedrosť EÚ

Rozpočet EÚ na rok 2006 by podľa pred-stáv europoslancov mal byť asi €112 mld. Je to o 5,7 mld. viac ako minulý rok a bude aj základom pre rozpočty na nasledujúce roky (do 2013, *).

V kapitole Štrukturálne opatrenia sa po-litici dohodli, že nebudú zvyšovať finančné prostriedky, pretože noví členovia majú s uskutočňovaním opatrení problémy, ale v prípade potreby bude možné nájsť dodato-čné zdroje aj v priebehu rozpočtového roka. To v preklade znamená asi toľko, že ak bu-dete primerane úslužne žobrať (a niečo nám “darujete”) aj my vám hodíme nejakú kosť.

Parlament zvýšil o dalších €100 mil. aj financovanie rôznych projektov priamo ov-plyvňujúcich verejnosť. Tvrdia síce, že ide o činnosť súvisiacu s plnením Lisabonskej stratégie (“so vzdelaním k lepšej konkuren-cieschopnosti ... ”), ale mne sa to zdá ako Freudove prerieknutie.

No “čerešnička” na tejto torte (dobre, žra-nici vo válove) je kapitola Vonkajšia [zah-raničná] politika EÚ, pre ktorú sa – “vďaka uvoľneniu nástroja flexibility” [?!?] – vyčle-nilo o €275 mil. viac. K celkovej sume sa len tak nedostanete, ale “umožní podporu oblastí postihnutých cunami, pomoc pri obnove Iraku, i krajinám Afriky, Karibiku a Tichomoria”. Takže, deficit a nedostatok zdrojov “doma” nech berie čert, budeme sa tváriť ako spasitelia sveta. Navyše, myslieť si, že tieto peniaze skutočne dostanú nejakí chudáci, môže len niekto, kto ešte neskon-čil základnú školu.

* EÚ bude počas rokov 2007-13 hospodáriť s takmer €862,4 mld., teda každý rok pri-dá okolo €3,6 mld. (3,25%) k sume z pre-došlého roku. -fn-

Renesancia feb. 2006 str. 5

‘Každý podľa svojich schop-ností, každému podľa jeho potrieb’ 2. časť

Úryvok z knihy Atlas pokrčil plecami od Ayn Randovej, 2. diel.

Dagny stretla človeka, ktorý pracoval v továrni, ktorú našla opustenú. Opísal ako ju prevzali Starnesove deti a zaviedli nový spôsob práce a najmä odmeny – pracovití boli “odmenení” stupňujúcimi sa požiadav-kami pracovať, za čoraz menšiu výplatu, no ti, ktorí (podlizovaním) “presvedčili” Ivy Starnesovú o svojich potrebách, si žili ako prasce v žite. Toto však malo aj neblahý vplyv na medziľudské vzťahy.

K pijatike sme sa, samozrejme, utiekali všetci, jedni viac, iní menej. Nepýtajte sa, odkiaľ sme na to vzali peniaze. Keď sa za-kážu všetky normálne radosti, vždy sa náj-du cestičky, ako sa dostať aspoň k neres-tiam. Človek sa predsa nevláme po zotmení do obchodu s potravinami a nekradne ľu-ďom peňaženky, aby si kúpil platňu s klasi-ckou symfóniou alebo udicu, ale ak sa chce opiť a na všetko zabudnúť, tak to urobí. Udice? Lovecké pušky? Fotoaparáty? Ko-níčky? U nás žiadne ‘príspevky na zábavu’ nejestvovali. ‘Zábavu’ zrušili ako prvú. Ne-hanbili by ste sa namietať, keď vám niekto povie, aby ste sa zriekli niečoho, čo vám prináša radosť? Ešte aj ‘príspevok na tab-ak’ nám znížili natoľko, že sme si mohli dovoliť len dve škatuľky cigariet na mesiac – povedali nám, že ušetrené peniaze musia ísť do fondu na mlieko pre dojčence. Počet dojčeniec bolo v našej továrni to jediné, čo neklesalo, ale neustále rástlo, pretože ľudia nemali čo robiť a nemuseli sa o nič starať, deti totiž neboli záťažou pre nich, ale pre celú ‘rodinu’. Vlastne jedinou možnosťou, ako si prilepšiť a aspoň chvíľu ľahšie dý-chať, bol ‘príspevok na dieťa’. Alebo vážna choroba.

Netrvalo nám dlho, aby sme pochopili, ako to všetko funguje. Každý, kto sa snažil konať čestne, si musel odrieknuť všetko. Prešla ho chuť na akékoľvek radosti, začal mať výčitky, keď fajčil alebo žuval žuvačku za pár centov, pretože sa bál, či niekto tých pár centov nepotrebuje viac ako on. Hanbil sa za každý kúsok jedla, ktorý prehltol, pre-tože musel pritom uvažovať, kto za to zap-latil nočnou nadčasovou prácou, vedel, že na to jedlo nemá právo a želal si, aby radšej oklamali jeho, než by mal klamať on, aby sa radšej priživovali na ňom, než by sa mal priživovať on. Neženil sa, nepomáhal rodi-čom v rodnom kraji, nechcel by predsa za-ťažovať ‘rodinu’ mimoriadnymi požiadav-kami. Okrem toho, ak v ňom ešte zostal ne-jaký pocit zodpovednosti, nemohol sa ože-niť alebo splodiť deti, keď si nemohol nič plánovať, nemohol nič sľúbiť a nemohol sa na nič spoliehať. [Takéto výčitky svedo-mia a prejavy zodpovedného konania máva len poctivý človek !! Práve tým-to ho však kadejakí darebáci držia v zajatí. Preto musíme bojovať proti politickej a cirkevnej dogme a nedo-voliť im spútať nás pocitmi viny !!!]

Lenže leniví a nezodpovední si žili ako prasce v žite. Plodili deti, dostávali diev-čatá do problémov, zovšadial dotiahli svo-jich ničomných príbuzných, každú tehotnú slobodnú sestru kvôli ďalšiemu ‘nemocen-skému príspevku’, mali viac chorôb, než by hociktorý lekár vedel spochybniť, ničili si šaty, nábytok, domy – doparoma, veď ‘rodi-na’ to zaplatí! Našli viac spôsobov, ako pre-ukázať svoje oprávnené ‘potreby’, než sme si my ostatní vedeli predstaviť – vypestovali na to zvláštne nadanie, bola to jediná scho-pnosť, ktorú prejavovali.

Chápete to, čo sme chápali my? Pochopili sme, že nám dali zákon, podľa ktorého sme mali žiť, mravný zákon, ako nám vraveli, ktorý trestal tých, ktorí ho dodržiavali – za to, že ho dodržiavali. Čím viac ste sa ho snažili dodržiavať, tým viac ste trpeli; čím viac ste ho obchádzali, tým väčšiu odmenu ste mali. Vaša čestnosť sa stávala nemilo-srdným nástrojom v rukách nečestných. Čestní platili, nečestní brali. Čestní stráca-li, nečestní získavali. Ako dlho mohol člo-vek vydržať pod takýmto zákonom? Na za-čiatku sme boli celkom slušní ľudia. Nebo-lo medzi nami veľa podvodníkov. Vyznali sme sa vo svojej práci, boli sme na ňu hrdí a pracovali sme pre najlepšiu továreň, do ktorej starý Starnes prijímal len tých najle-pších v krajine. Do roka od zavedenia nové-ho plánu nezostal medzi nami jediný čestný človek. To bolo to zlo, to pekelné zlo, ktoré hlásali a ktorým vás strašili kňazi, no o kto-rom ste si nikdy nemysleli, že ho uvidíte za svojho života. Ten plán nieže nepovzbudzo-val pár špinavcov, ale menil slušných ľudí na špinavcov a podľa takého plánu sa ani nič nedalo dosiahnuť – a to nazývali mrav-ným ideálom!

Kvôli čomu sme to mali pracovať? Pre lásku k svojim blížnym? Akým blížnym? Pre tých darebákov, povaľačov a príživní-kov, ktorých sme videli všade vôkol seba? A aký bol rozdiel v tom, či jednoducho podvádzali, alebo boli len neschopní, [pre poškodeného žiadny!!] či sa im nechcelo pracovať, alebo neboli schopní pracovať? Ak sme sa museli prispôsobiť ich neschop-nosti, či už predstieranej, alebo skutočnej, ako dlho sme to mohli vydržať? Nemali sme ako poznať ich schopnosti, nemali sme ako ovplyvniť ich potreby – vedeli sme len toľko, že sme mulice, ktoré sa slepo plaho-čia na akomsi mieste, ktoré bolo napoly ne-mocnicou, napoly bitúnkom, miesto, ktoré nečaká nič len neschopnosť, nešťastie a choroba – a mulice, ktoré sú tam len preto, aby poskytli čokoľvek len preto, lebo sa da-kto rozhodol povedať, že to niekto potrebo-val.

Láska k blížnemu? Práve vtedy sme sa prvý raz v živote naučili svojich blížnych nenávidieť. Začali sme ich nenávidieť za každý kúsok jedla, ktoré zhltli, za každú drobnú radosť, z ktorej sa tešili, za to, že si niekto kúpil novú košeľu, za to, že niekto kúpil svojej manželke klobúk, za to, že si niekto vyšiel so svojou rodinou na výlet, za to, že si niekto vymaľoval dom – pretože to všetko sme platili my svojou núdzou, seba-zapieraním, hladom. Začali sme sa navzá-jom špehovať a každý dúfal, že dakoho pri-stihne, že o svojich potrebách klame, aby na najbližšej schôdzi mohol navrhnúť zní-ženie jeho ‘príspevkov’. Začali sa medzi nami objavovať takí, čo udávali ostatných, nahlásili napríklad, že niekto načierno kú-pil pre svoju rodinu na nedeľný obed mo-riaka a pravdepodobne zaň zaplatil výhrou z nejakej hazardnej hry. Začali sme sa je-den druhému pliesť do života. Vyvolávali sme rodinné škriepky, aby sa dotyční zba-vili nejakých príbuzných. Len čo sme vide-li, že nejaký chlap chodí pravidelnejšie s dievčaťom, urobili sme mu zo života peklo. Mnohí snúbenci zrušili zasnúbenie. Nech-celi sme, aby sa niekto ženil, nechceli sme, aby pribudli ďalšie hladné krky.

Ak sa za starých čias komusi narodilo dieťa, oslavovali sme a finančne sme mu pomáhali. Niekedy aj s účtami z nemocni-ce, ak bol v tiesni. Keď sa narodilo dieťa teraz, nerozprávali sme sa s jeho rodičmi celé týždne. Deti boli pre nás niečím takým, ako sú kobylky pre farmárov. Ak niekomu za starých čias niekto v rodine ochorel, po-máhali sme mu. Teraz – nuž, porozprávam vám o jednom takom prípade. Išlo o matku muža, ktorý pracoval v našej továrni 15 rokov. Bola to láskavá stará pani, veselá a múdra, poznala nás všetkých po mene a všetci sme ju mali radi – kedysi sme ju mali radi. Jedného dňa spadla na schodoch do pivnice a zlomila si bedrovú kosť. Vedeli sme, čo to v jej veku znamená. Podnikový lekár povedal, že ju treba poslať do nemoc-nice v meste na nákladnú a dlhodobú lieč-bu. Stará pani zomrela deň predtým, ako mala odísť do mesta. Nikdy neurčili príčinu jej smrti. Nie, neviem, či ju zavraždili. O tom sa nehovorilo. O jej smrti sa vôbec ne-hovorilo. Viem len toľko, že aj ja – a to je to, na čo nemôžem zabudnúť! – že aj ja som sa prichytil pri tom, že si želám jej smrť. Toto bolo teda to naše bratstvo, naše istoty, naša hojnosť, ktoré nám mal zabezpečiť ten plán!

Renesancia feb. 2006 str. 6

Z akého dôvodu mohol niekto hlásať ta-kéto hrôzy? Mal z toho niekto niečo? Áno. Starnesovi dedičia. Dúfam, že mi nechcete nahovoriť, že naozaj obetovali svoje bohat-stvo a venovali nám tú továreň ako dar. Aj v tom sme sa nechali obalamutiť. Áno, zrie-kli sa továrne. No zisk, pani, závisí od toho, o čo vám ide. A to, o čo išlo Starensovým dedičom, sa nedalo kúpiť za žiadne penia-ze. Peniaze sú na to príliš čisté a nevinné.

[ ... dokončenie v ďalšom čísle ]

Postrehy Železnej pani č.1

[ Lady Margaret Thatcherová vo svojej knihe Statecraft (Štátnické Umenie, čiže umenie vládnuť) poskytuje pohľad účastní-ka na mnohé udalosti z konca 20. stor. ako aj rôzne osobné postrehy a názory. ]

Európska nočná mora

“Dnes sa už skončilo predstieranie, že EÚ je len hospodárska organizácia voľne spo-lupracujúcich nezavislých štátov ... Je to by-rokratický superštát ... a ocitá sa v bode od-kiaľ takmer niet návratu. ... EÚ sa nikdy nestane ríšou, pretože na to nemá. ... Jej vládnuca vrstva v kuse predvádza nespúta-nú drzosť a zahľadenosť do seba. ... Skúste sa prehrýzť kociktorým tým európskym blá-bolom, ktorý si náhodne vyberiete spomedzi všetkých tých obežníkov, správ, komuniké, smerníc, scenárov, rozpráv v tom ich parla-mente, ... a hneď pochopíte, že celá EÚ je vlastne byrokracia, dokonca vrchol byro-kracie ... a nie je o ničom inom.”

“Veľkou slabosťou rozumných ľudí je predstava, že plány, ktoré sa priečia zdravé-mu rozumu, nikto nemyslí vážne, a preto ich ani nebude chcieť uskutočňovať. Typic-kým príkladom je EÚ ... Je najvyšší čas, aby sa svet prebudil a zarazil to, ak sa to eš-te dá, a ak nie, aby ju držal na uzde. O ob-čanoch EÚ to platí dvojnásobne.”

Kapitalizmus

“Kapitalizmus – a slobodné podnikanie, ktoré prináša – takmer všade víťazí, no na-priek tomu nachádza veľmi málo pochope-nia. ... Kapitalizmus je nepriateľom nútenej jednotvárnosti. Prospieva mu rozdielnosť a svojráznosť, ktoré podporuje. ... Aby sme z kapitalizmu získali, čo najviac, musí byť bremeno štátu nielen spravodlivé, ale aj ľahké. ... Každý konzervatívne ladený člo-vek by mal zo zásady obhajovať (a presa-dzovať) nízke dane a čím menej regulácie. ... Aj malé odchylky od slobodného podni-kania majú nepriaznivé dôsledky. ... Rov-nako treba zavrhnúť tzv. sociálnu spravod-livosť, pretože podrýva tu skutočnú.”

Právny systém ...

sa musí vrátiť k hľadaniu pravdy, a nie poplatkov. -PS-

 

O H L A S Y

 

Nekončiaci sa príbeh

Zarážajú ma ustavičné manévre maďar-skej menšiny na Slovensku v kauzách auto-nómie či Benešových dekrétov. “Dobrý” maďar sa ani v roku 2005 nevedel vyrov-nať so zánikom Veľkého Uhorska.

No nik nám nemôže mať za zlé, že ani my nezabúdame na útlak všetkého sloven-ského po rakúsko-maďarskom vyrovnaní – na chýbajúce školstvo, menšinové práva, primerané zastúpenie v parlamente, ... Toto ponižovanie sa obnovilo v r. 1938 na oku-povanej časti južného Slovenska. Slováci, ktorí ostali na okupovanom území, tam žili bez akýchkoľvek občiankych práv.

Náš problém spočíva v tom, že sa len bránime, zatiaľ čo iní útočia. Pripúšťame rozpravu iba o následkoch, no nie o príči-nách nespravodlivostí. My sme sa predsa nepriživovali na Mníchove, neorganizovali sme Viedenskú arbitráž. Na juh od hraníc žili slovenskí staro-osadlíci práve tak, ako na severe od nich maďari. A tých išla peš-tianska vláda v r. 1938 “zachraňovať”. Slo-venské vlády však nechávajú Slovákov v Maďarsku rozpúšťať sa v postupnej a po-tupnej asimilácii. Emil Poláčik

Plačú Tatry, plačú

Plačú Tatry, plačú,

v tvári bolesť majú,

na Slovensku krásnom

diví vlci vyjú.

Plačú Tatry, plačú,

slzy v očiach majú,

na Slovensku milom

cudziu nôtu hrajú.

Hej, zahrá vám sloboda

raz tú našu pravú,

až vaše žilky sa

znovu rozihrajú!

Spolu s vami, Tatry,

roztancuje sa svet,

nech už potom smútku

nikdy viac, nikdy niet!

Jaroslav Krúpa

 

Byrokratické výhovorky

Pre xxx jestvuje vysvetlenie, ale je to tajné.

O xxx bol veľký záujem, ale nenašiel sa na to dostatok peňazí.

Ohľadne uplatnenia xxx sme robili pries-kum, ale neosvedčilo sa to.

Na riešenie xxx boli predpoklady, ale sa nepotvrdili.

Slovenskí myslitelia

Ján Sambucus (1531-1584)

Meno Samboky bolo v Trnave v 16. stor. dosť rozšírené. Z nositeľov tohto mena bol asi najbohatší a najvplyvnejší Peter. Bol ku-pcom, členom mestského magistrátu, nie-koľkokrát richtárom. Patril mu dom hneď vedľa radnice, v ktorom sa mu narodil syn Ján. Ján zaiste prejavil nevšedné nadanie, lebo už ako 11-ročný študoval na Vieden-skej univerzite latinčinu a gréčtinu.

Z Viedne zamieril do Lipska a odtiaľ do Wittenbergu, kde navštevoval prednášky Filipa Melanchtona. V štúdiu pokračoval v Paríži, Padove, Bologni a inde. Získal titul magistra filozofie, mgr. slobodných umení i doktora medicíny. Na talianskych vysokých školách ostal prednášať. Aj jeho očarila an-tická kultúra, ku ktorej sa svet vracal. Stal sa vášnivým zberateľom starovekých ruko-pisov, sôch a mincí. A ako iní humanisti, i on prijal latinskú podobu svojho mena.

Mal 21 rokov, keď vydal prvú zbierku básní. Za ňou nasledovali ďalšie. Najsláv-nejšia bola Emblemata, v ktorej zhrnul ži-votné pravdy a príslovia. V dejinách sa zao-beral predovšetkým protitureckými vojna-mi. Najrozsiahlejšia bola jeho prekladateľ-ská a vydavateľská činnosť. Ovládal aspoň 11 jazykov. Vydával diela z medicíny, vete-rinárstva, zoológie, matematiky, botaniky. Vo svojej knižnici zhromaždil vyše 3 000 kníh.

Sumbucus prežil dlhé roky na cestách v zahraničí. Potom sa usadil vo Viedni a čas-to sa zdržiaval s manželkou a tromi deťmi vo svojej vile v Mannersdorfe v Rakúsku. S Trnavou však udržiaval čulé styky. Mesto trápili všelijaké starosti: spory s okolitou šľachtou o vinice, lesy, o neoprávnenosti grófov vymáhať mýto, o kompetenciách tr-navského súdu. Trnavčania sa obracali na Sambuca ako na svojho vyslanca u panov-níka. Záležitosti im vybavoval sám alebo prostredníctvom vplyvných známych.

Chýr o Sambucovej vzdelanosti sa dostal aj na rakúsko-uhorský panovnícky dvor. Najprv si ho povolal Ferdinand I, potom mu Maximilián II udelil titul dvorského historiografa, lekára a kráľovského radcu. Sambucus zveľadil cisársku knižnicu.

Nikdy ho však nepovýšili na jej prefekta. Vo svojej funkcii ostal aj za cisára Rudolfa, ale svoj vplyv už stratil. Po čase mu pribu-dli hmotné starosti, čo sa pričinilo o jeho predčasnú smrť.

Majstri ducha, L.Švihran, O.Pöss

Konzervatívny občasník RENESANCIA Vydáva OZ Renesancia, P.O. Box 177, Bra-tislava, 85000. Fred Nicholson, šéfredaktor, nicholson@nextra.sk. Stanovisko redakcie sa nemusí zhodovať s názormi autorov.