Učme sa
milovať homosexuálov a Holokaust!
Pred šestnástimi rokmi sme prestali
povinne milovať Sovietsky zväz a socialistické zriadenie. Ako sa ukázalo
láska, ktorá mala vydržať na večné veky bola rovnako falošná a pochybná
ako samotný totalitný režim, ktorý si ju vynucoval od svojich občanov hrozbou
nezmyselných zákonov, akými boli hanobenie štátneho zriadenia či jej
predstaviteľov.
Zdá sa, že po „úspešnej“ transformácii
socializmu na kapitalizmus, ktorá sa stala najlepším obchodom aký komunisti
urobili od víťazného februára v roku 1948 sa poučení historickými
skúsenosťami, opäť vraciame k starej dobrej represii ako spôsobu ako
najlepšie držať občana po krkom a formovať jeho konzumno-kapitalistické
myslenie správnym smerom. Európa, ktorá sa po Sovietskom zväze stala naším
veľkým vzorom a nádejou našich nových svetlých zajtrajškov, nám priniesla
nové druhy zločinov.
V roku 2004 nadobudol
v niektorých štátoch EÚ zákon o verbálnych „zločinoch proti
homosexuálom“. Vo Francúzsku už má aj svojho prvého odsúdeného. Poslanec
Národného zhromaždenia za vládnucu UMV Christian Vanneste bol odsúdený za to,
že pri prerokovaní zákona povedal, že “ homosexuálne správanie nie je
rovnako hodnotené pre spoločnosť ako heterosexuálne , pretože nezabezpečuje
prežitie ľudstva“. Týmito výrokmi podľa súdu porušil ľudské práva gayov
a lesbičiek. Demograficky vymierajúca Európa, konfrontovaná hrozbou
prisťahovalcov z islamských krajín si zrejme vzala ako historický vzor
morálnu zvrátenosť rozpadnutého Rímskeho impéria a vo svojej dekadencii
tancujúc nad vlastným hrobom, zašla ešte ďalej keď 18.1.2006 Európsky parlament
(EP) schválil rezolúciu požadujúcu zrovnoprávnenie homosexuálnych párov
s manželskými. Zmyslom tejto rezolúcie je pripraviť trestné stíhanie osôb,
ktoré odmietnu uznávať rovnoprávnosť homosexuálnych zväzkov s manželstvom,
pre trestný čin homofóbie. Ako prehlásil minister spravodlivosti Francúzska
Franco Frattini, „homofóbia je porušením ľudských práv“ a tie členské
štáty, ktoré neumožnia „sobáše“ alebo iné zväzky osôb rovnakého pohlavia, budú
vystavené postihom a dokonca im hrozí vylúčenie z EÚ. Prezident
vnútorného odboru EP, ktorý je súčasne viceprezidentom organizácie Gay &
Lesbian Humanists, Michael Cashman vyhlásil, že tí poslanci EP, ktorí nič
neurobia proti štátom odmietajúcim uzákoniť „homosexuálny sobáš“ (Litva,
Lotyšsko, Estónsko, Poľsko) sa stávajú „účastníkmi násilných trestných činov“.
Keďže Slovensko malo vždy šťastie
na „politikov“, v duchu horší poturčenec od Turka, môžeme v krátkej
budúcnosti očakávať obdobné iniciatívy v tomto smere, zvlášť preto, lebo
k homosexualite mali prisluhovači z radov ŠtB a KSČ špecifický
vzťah. Bývalí politickí väzni Československa majú v živej pamäti ako
sa im eštébáci vyhrážali, „ z Vás urobíme homosexuálov, z Vašich
žien urobíme kurvy a Vaše deti dáme do domovov!“. Žiaľ Bohu, doba sa
mení, to čo bola voľakedy zvrátenosť a amorálnosť proti prírode je dnes
cnosť povýšená na životný štýl, ktorý si navyše vyžaduje výnimočnú právnu
ochranu. Všeobecne v čase komunistického teroru platilo pravidlo, že ak má
byť ideový nepriateľ prinútený ku kolaborácii, najprv sa musí zlomiť jeho
osobnosť. Vo väzniciach vždy platilo, že prvým krokom k udavačstvu bola
homosexualita. Najprv sa zradí ľudské ego a potom sa zrádzajú iní. Homosexualita
vždy bola, je a bude, ale ak sa z nej stane životný štýl
z pohodlnosti mužov prestať sa cítiť sa mužmi, uchádzať sa o ženu
a mať deti, tak je to hrozba ešte väčšie morálneho úpadku mládeže
a spoločnosti. Nikto by nemal byť obmedzovaný za to, že považuje análny
otvor za „stred vesmíru“ ale domnievať sa, že homosexuálny pár ktorému bude
povolená adopcia detí, z nich vychová plnohodnotných členov spoločnosti
schopných zabezpečenia prežitia ľudstva, je naivita a utópia. Navyše je to
jednoznačne v rozpore s platnými zákonmi, obzvlášť s trestným
činom ohrozovania mravnej výchovy mládeže a trestným činom pedofílie.
Zveriť neplnoleté dieťa do takejto výchovy sa rovná maximálnemu ohrozeniu, že
bude sexuálne zneužité ako potvrdzujú desivé štatistiky správania sa dospelých
k maloletým v USA a Európe.
Ak už po nás nechcú aby sme
milovali aj holokaust, čo by bolo úplnou zvrátenosťou k úcte
k nezmyselným obetiam nacistickej totality, je prinajmenšom neúprimné a sebecké
k holokaustom spáchaných na iných národoch, zvlášť ak sa ignoruje ešte
väčší žido-boľševický holokaust , že za akékoľvek vyjadrenie pochybností hrozí
väzenie a represia. Nedávne odsúdenie britského historika k 3 rokom
väzenia na pôde iného štátu, je spochybnením skutočnej slobody slova
v systéme, ktorý sa označuje ako demokratický. Bez ohľadu na hodnovernosť
a pravdivosť jeho tvrdení, v každom prípade je spochybnený základný
princíp demokracie - princíp slobody slova a s slobody jednotlivca.
Tento imperatív by mal byť v skutočnej demokracii nespochybniteľný,
v opačnom prípade sa jedná len o pseudodemokraciu podľa Orwellovho
„Ministerstva pravdy“. Servilní slovenskí politici, ktorí by v prípade
potreby konvertovali aj na Islám, v roku 2001 prijali zákon
o trestnosti popierania Holokaustu, čím jasne určili odkiaľ momentálne
fúka vietor. Obete zločinov komunizmu mali tú smolu, že sa nedočkali ani len
formálneho odsúdenia komunizmu na medzinárodnej úrovni, nehovoriac už
o nejakom stíhaní konkrétnych páchateľov. Zásadný problém je totiž
v tom, že ak by sa tak mal byť komunizmus medzinárodne odsúdení, musel by
byť odsúdený aj žido-boľševizmus – ktorý stvoril ruskú revolúcie a vyvolal
peklo komunizmu s miliónmi obetí.
Nanajvýš pokrytecky vyznieva
hystéria o útokoch moslimov na slobodu slova ktorá sa rozpútala vo svete
v súvislosti so zverejnením karikatúr proroka Mohameda. Ako uvádza bývalý
poradca troch amerických prezidentov Patrick Buchanan vo svoje knihe Smrť
Západu, „...So vznikom novej „ateistickej civilizácie“ v Európe, začali
národy, ktoré ju podporujú vymierať. So železnou zákonitosťou vychádza najavo:
Zabi v národe vieru, a jeho ľud sa prestane reprodukovať. Potom vstúpia
cudzie armády, alebo prisťahovalci a vyplnia prázdny priestor.“...
V súvislosti so zhubným vplyvom kultúrnej revolúcie a odkresťanstením
Buchanan poukazuje na úmyselné urážky mravného kódexu kresťanstva a znesväcovanie
kresťanských predstáv a v knihe sa ďalej uvádza: Piss Christ (šti
na Krista) fotografia Andreasa Serrana zobrazuje veľký krucifix ponorený do
jeho moču. Róbert Mapplethorpe oltárnu podoby Panny Márie pri umučenom
Kristovi na kríži zobrazil ako vlastnú predstavu na fotografii s bičom
vyčnievajúcim z konečníku. V Queer City(Prapodivné mesto) zobrazil
„básnik“ Ježiša pri perverznom akte so šesťročným chlapcom. V umeleckom
katalógu NEA nazval jeden aktivista hnutia AIDS zosnulého kardinála Johna
O’Connora “tučným kanibalom z domu s vyvesenými svastikami na Piatej Avenue.“
Tým domom bola katedrála sv. Patrika znesväcovaná homosexuálmi, ktorí na
nedeľnej omši vypľuli konsekrované hostie. Oltárnym obrazom na výstave
„Sensations“(senzácia) v roku 1999 v Brooklynskom múzeu umenia bola
The Holy Virgin Mary (Svätá panna Mária)- maľba tváre matky božej postriekanej
sloními výkalmi a svätožiarou zo ženských genitálií. V susednej
miestnosti bolo šesť figurín dievčatiek v životnej veľkosti
s penismi, ktoré im trčali z tiel. Ak v USA a Európe táto
pakultúra už nevyvoláva medzi kresťanmi adekvátnu reakciu, reakcia v moslimskom
svete nenechala na seba dlho čakať a EU iniciovala konferenciu
o ohrození slobody slova.
Paradoxne za ohrozovanie slobody
slova sa nepovažuje väznenie občanov, ktorí si dovolili vyjadriť verejne svoj
názor na ohrozovanie existencie obyvateľstva propagovaním homosexuality ako
životného štýlu alebo vyjadrili svoj názor k otázke neustálej dominancie
holokaustu len jedného národa diskriminujúc obete iných národov. Ak akýkoľvek režim
klesne tak hlboko, že začne po hrozbou represie obmedzovať slobodné myslenie
a vlastné názory svojich občanov, a ak presadzuje dekadenciu ako
životný princíp tak, potom je to tá najlepšia cesta do pekla a najvyšší
čas k tomu aby sa ľudia prebudili a zakričali, že kráľ je nahý.
Viliam
Kovalčík