Niet akýchkoľvek pochýb, že dnes už mystifikácii o tzv. nežnej a zamatovej revolúcii neveria už ani tí, ktorí tento blud neustále každoročne omieľajú pred a po 17. novembri. Historické pravidlo o vyplavení špiny na povrch aj v tomto prípade potvrdzuje, že občania bývalého Československa sa stali obeťou špinavých politických hier a dohôd odstupujúcich komunistov s novou garnitúrou narýchlo vykvasených pseudodemokratov a politických špekulantov. Zakrátko sa rozplynuli ideály a akékoľvek ilúzie o možnosti vzniku spravodlivejšej spoločnosti, ktorá mala nahradiť to čo desaťročia pomaly vyhnívalo za reálneho socializmu a večného priateľstva so Sovietským zväzom.
Pokrytecká hra komunistov na tábor mieru a dôstojný život robotníckej a roľníckej triedy v pomyselnej rovnostárskej spoločnosti bez diskriminácie skončila fiaskom po tom, čo už neboli ekonomicky schopní naďalej udržovať export revolúcii a expanziu socializmu vo svete a keď ich americký prezident Ronald Reagan uzbrojil k smrti. Boľševická revolúcia v Rusku, financovaná a podporovaná paradoxne vtedajšími židovskými finančníkmi, ktorí sa podieľali na vzniku jedného z najobludnejších systémov, zanechala spolu s nacizmom za sebou milióny obetí a ľudských tragédii.
Absencia odsúdenia komunistického systému na medzinárodnej úrovni rovnako ako bol v Norimbergu odsúdený nacizmus, v konečnom dôsledku za historicky sa opakujúcej amorálnosti a pokrytectva Západu, prispela k vzniku komunistického kapitalizmu v postkomunistickej Európe. Stavba novodobého socialistického superštátu, s účasťou a akceptovaním bývalých komunistov ako politických a ekonomických partnerov, je stavbou na zhnitých základoch.
Za najväčšiu diskreditáciu demokracie možno označiť skutočnosť, že pre občanov Slovenskej republiky reálny socializmus, v čase jeho umiernenej podoby po ukončení presadzovania fanatickej ideológie a represii v 50. tých rokoch, bez pochýb znamenal zabezpečenie základných sociálnyc h istôt a práv. Bezprecedentné porušovanie základných ľudských práv v náboženskej oblasti, práva slobodného pohybu, či slobody slova, režim kompenzoval bezplatnou zdravotníckou starostlivosťou, či ochranou občanov v sociálnej oblasti. Na jednej strane sa na príkaz štátu strieľali ľudia na hraniciach pri pokuse o útek na Západ a väznili politickí oponenti, ale objektívne treba priznať, že na uliciach v mrazoch nezomierali ľudia ako v súčasnosti, kde sú počty bezdomovcov na Slovensku alarmujúce a rovnako neexistoval pojem “sociálna samovražda”. Len vďaka iniciatíve Ministra vnútra SR Vladimíra Palka, postaviť pre bezdomovcov stanový tábor v Bratislave, sa táto žalostná štatistika ešte viac nezvýšila.
Prevrat v novembri 1989 skutočne priniesol aj reálnu slobodu vyznania, slobodu pohybu a začali sa uplatňovať práva bežné v štandardných demokraciách. Transformácia ekonomiky a trhový princíp však umožnila bývalým komunistom a agentúre ŠtB využiť svoje kontakty a získať dominantný vplyv v bývalých štátnych podnik och a ich likvidácii za vopred určených podmienok, výhodných nie pre štát a občanov Slovenska, ale pre úzku skupiny špekulantov a ekonomických zločincov. Bezprecedentné poškodzovanie ekonomických záujmov občanov SR prinieslo rozkradnutie majetku v astronomických hodnotách. Táto zrada ideálov demokracie a určovania pravidiel hry bývalými prisluhovačmi KSČ, ŠtB a mafiou, ktorá za ich súčinnosti získala nežiaduci vplyv a vymkla sa kontrole, bola Mečiarom a jeho HZDS realizovaná extrémom vzniku politickej kliky oddanej atamanovi a tzv. potreby vzniku bohatej slovenskej triedy pod vedením jedinej štátostrany.
Po páde Mečiarizmu ju nahradil extrém druhý, v podobe koalície M. Dzurindu. Tá prispela v nie menšej miere k diskreditácii princípov demokracie a ideálov slobodnej a spravodlivej spoločnosti tým, že zaviedla protiústavne princíp kolektívnej viny voči vlastným občanom, ktorí museli pod plášťom tzv, reforiem zaplatiť za všetko čo sa od roku 1989 rozkradlo politickými dobrodruhmi a ekonomickými zločincami. Be z zveličovania možno obviniť túto vládu, že prakticky zaviedla pseudodemokraticky režim finančnej oligarchie so skrytými prvkami fašizmu. Hitlerova NSDAP zaviedla otvorenú eutanáziu voči ťažko duševne a telesne postihnutým. Tzv. ”pravicová” koalícia, tejto skupine ktorá zaťažuje finančný rozpočet, jednoducho znížila prídel financií, čím ju odsúdila k pomalej a postupnej likvidácii bez možnosti prístupu k adekvátnej zdravotnej starostlivosti a k liekom. Sotva možno hovoriť o ústavnom práve na dôstojný život a základnú zdravotnú starostlivosť za situácie, ak v rozpore aj s kresťanskými princípmi je na Slovensku pošliapavaná ľudská dôstojnosť tisícov občanov, žijúcich v chudobe a ocitajúcich sa bez práce a strechy nad hlavou. Viacerí politici v tichosti priznávajú, že mnoho ľudí by nezomieralo keby v zdravotníctve nechýbali peniaze z rozkradnutých miliárd. Nikdy doposiaľ na Slovensku nezomieralo toľko ľudí na uliciach za všeobecného nezáujmu spoločnosti a nikdy nebolo toľko samovrážd motivovaných zlou sociálnou situáciou. Ak po invázii okupačných armád Varšavského paktu upálenie človeka vyvolalo spoločenský ohlas, upálenie človeka v súčasnosti zo zúfalstva, je už len okrajovou záležitosťou, rovnako ako skok mladej slobodnej matky aj s dieťaťom z okna paneláku.
Hrozbou základným demokratickým princípom je opäť označovanie a nálepkovanie všetkých tých, ktorí majú opačný názor aký je prezentovaný manipulatívnou finančnou oligarchiou ovládajúcou všetky média. Jediný rozdiel je len v zmene názvu označenia nežiaduci ch. Slova protisocialistickí a protisovietski sa zamenili za fašistickí, extrémistickí, antisemitistickí, xenofóbni, homofóbni a pod. Potvrdzuje sa to v prípade diskreditácie Slovenskej pospolitosti. Postoje mladých ľudí, ktorí nikdy nepoznali fašizmus a vyjadrili svoj protest svojím vlastným spôsobom, sú verejnosti prezentované vyložene len ako extrémistické a fašistické, pričom stanovy tejto strany boli schválené MV SR a jej programové ciele sú vytrhávané z kontextu.
Cesta k demokracii po novembri 1989 začína byť opäť plná mŕtvych a dláždená ľudskými tragédiami. Počty obetí “ demokracie” na zhnitých základoch komunizmu začínajú pomaly ale isto dobiehať počty obetí reálneho socializmu. Postkomunistickí politickí zločinci si môžu podať ruky so zločincami komunistickými, ku ktorým ani spoločensky nemajú ďaleko. Prezident vyznamenal vysokými štátnymi vyznamenaniami tvorcov socialistického práva, podľa ktorého sa likvidovali všetci tí, ktorí mali odvahu povedať pravdu a dokázali bojovať za slobodu. Rovnako vyznamenal veliteľa pohraničnej stráže zodpovedného za smrť mladého občana býv. NDR za jeho zásluhy ešte z čias SNP. Za absolútnu urážku obetí komunizmu možno označiť prepojenie tzv. “pravicovej” koalície s finančnou skupinou ktorá svoje prepojenie so špičkami ŠtB potvrdila pôsobením bývalého generála ŠtB Lorenca v jej službách. Nikto z tzv. renomovaných ekonómov doposiaľ nezdôvodnil a nepožiadal o to aby občania Slovenska mali právo vedieť ako táto a iné finančné skupiny nadobúdali majetok po roku 1989, (podľa vzoru KGB v Rusku), a ako neskôr prichádzali k ziskom radovo vo výške percentuálneho úročenia aké nebolo ani v tzv. skrachovaných nebankových subjektoch.
Boli to práve ponovembrové vlády, ktoré sú zodpovedné za dohodu podľa ktorej na 15 rokov nesmú byť známe mená príslušníkov I. správy ŠtB. Ponovembroví politici, zodpovední za kontinuitu komunistického právneho systému, infiltráciu prisluhovačov komunistickej strany a ŠtB do všetkých politických strán a za okrádanie občanov vlastného štátu, nemajú preto morálne právo odsudzovať zločiny komunizmu. Jedine čo tento štát skutočne potrebuje sú jednotlivci nezávislí na peniazoch a priazni médií.
Svetové združenie bývalých československých politických väzňov
|
