Zločiny komunizmu

Právo človeka na prežitie života bez ohrozenia nie je časovo obmedzené. Základné ľudské práva garantujú dôstojný život pre každého občana bez akéhokoľvek rodzielu počas celej dĺžky života.

Z vyššie uvedených definícií obeťami komunizmu nemôžu byť len tí občania, ktorí boli prenasledovaní v komunistickom režime do roku 1989, ale obeťami komunizmu sú aj občania prenasledovaní komunistickým režimom po roku 1989, nakoľko systém tajných služieb ŠtB nebol zákonnou formou rozložený a postavený mimo zákon. Štruktúry ŠtB skrytou formou pôsobili aj naďalej. S plynutím času sa dá verifikovane skonštatovať, že ich cieľ bol jednoznačný: zmocniť sa majetku, financií zo štátneho rozpočtu štátu a poberať výhody demokracie.

V tejto snahe zakryť svoje zámery potrebovali určiť “iného” vnútorného nepriateľa než boli oni sami.

Prvoradou úlohou každého štátu je boj proti vnútornému nepriateľovi. Tak to bolo za komunizmu, tak je to v kapitalizme, demokracii a všade na svete. Na tento boj sú zriadené tajné služby, ktoré svojho vnútorného nepriateľa určujú, monitorujú a následne prenasledujú, aby mu nedovolili ovplyvňovať ďalších spoluobčanov. Ak všetky zábrany zlyhajú, potom príde na rad aj fyzická likvidácia.

Obeťami komunizmu do roku 1989 sa zaoberá štátna inštitúcia Ústav pamäti národa.

Obäťami komunizmu po roku 1989 sa nezaoberá nikto. Nebola zriadená žiadna štátna inštitúcia. Prečo? Lebo do dnešného dňa nebola zodpovedaná otázka, kto bol vnútorný nepriateľ štátu do roku 1989 a kto bol nevinne prenasledovaný, a na strane druhej neboloa zodpovedaná otázka, kto bol vnútorný nepriateľ štátu po roku 1989 a kto mal právo označovať “nových vnútorných nepriateľov štátu” , aby nedošlo k prenasledovaniu nevinných nič netušiacich občanov.

Kto bol teda obeťou komunizmu po roku 1989? Najskôr treba objasniť dejinné udalosti v kontexte s pozadím každej zmeny.

Aby sa vo východnom bloku mohli uskutočniť “zmeny”, je dôvodné podozrenie, že celý západný svet “toleroval” účasť na týchto zmenách aj dôležitým funkcionárom komunistického režimu a tajnej službe ŠtB (ako inak by sa spustila “perestrojka”). Ako odplatu za túto “službu” im ponechal voľnú ruku na určovanie “nového” vnútorného nepriateľa demokracie.

Z tohoto logicky vyplýva, že vysokí komunistickí funkcionári (nie radoví komunisti) a neidentifikovateľná frakcia komunistickej tajnej služby ŠtB (boli vymazaní zo zoznamov ŠtB ešte pred rokom 89) určili po roku 1989 “nového” vnútorného nepriateľa, proti ktorému začali bojovať. Inak nemôže fungovať štát.

Logicky vyplýva, že aby sa naplnil ich zámer - zmocniť sa majetku občanov, zmocniť sa financií zo štáneho rozpočtu a poberať výhody demokracie, museli za vnútorného nepriateľa určiť skupinu občanov, ktorá bola naivná, neinformovaná a nevedela o ich tajných plánoch (ľahká korisť).

Z podnetov a sťažností od občanov vyplýva, že obeťami komunizmu po ´89 sa stali nič netušiaci naivní občania, ktorí boli označení za vnútorného nepriateľa neopodstatnene, boli vybratí len tak z davu.

Preskúmavanie sťažností naznačuje, že občania, ktorí sa dostali do zoznamu “Persona non grata” boli nelegálne (bez súhlasu demokratickej väčšiny) monitorovaní, následne prenasledovaní a bolo im bránené zúčastniť sa jednak hospodárskej súťaže a na strane druhej aj politickej súťaže. Takto označení občania sa doposiaľ nevedia dovolať spravodlivosti.

Kedže v tomto boji o demokraciu (po roku 1989) zvíťazili staré štruktúry komunistickej tajnej služby ŠtB, čoho dôkazom je skutočnosť, že nikto tieto štruktúry nerozložil a neboli prijaté zákony a opatrenia na odhalenie týchto štruktúr, neboli prijaté zákonné normy na monitorovanie ich činnosti a preskúmavanie nadobúdania majetku, vplyvu nad štátnym rozpočtom a poberania výhod demokracie, bola založená občianska iniciatíva Štrasburský výbor “Výzva” .sk, ktorá si dáva za cieľ pomáhať obetiam komunizmu po roku 1989.

 

Pred rokom 1989

Po roku 1989

Vnútorného nepriateľa určovali vysokí komunistickí funkcionári za pomoci agentov a spolupracovníkov ŠtB. Medzi občanmi takto označenými boli aj nevinní ľudia, ktorí neohrozovali socializmus, ale kritizovali konkrétnych vysokých komunistických funkcionárov za zneužívanie sociálneho zriadenia. Vykonávateľom perzekúcie bola komunistická tajná služba ŠtB.

Vnútorného nepriateľa po roku 1989 určovali tí istí vysokí komunistickí funkcionári (prezliekli kabát) za pomoci agentov a spolupracovníkov ŠtB (transformácia ŠtB na BIS a SIS). Medzi občanov takto označených za vnútorného nepriateľa sa opäť dostali tí istí nevinní ľudia, ktorí kritizovali konkrétnych vysokých komunistických funkcionárov za zneužívanie “demokracie”. Vykonávateľom perzekúcie ostala komunistická tajná služba ŠtB, ktorá si len zmenila názov.

 

Občania, ktorí sa náhodou nachádzali v ich blízkosti, mali smolu. Občania, ktorí v minulosti kritizovali konkrétnych komunistických porušovateľov mravných imperatívov sa dostali po roku 1989 do ohrozenia života.

 

Tu si môžete prečítať Generálne dôkazy tohoto tvrdenia.

 

Štrasburský výbor Výzva vznikol na základe sťažností občanov, ktorí pociťujú prenasledovanie od rôznych neidetifikovateľných skupín a osôb, a zároveň pociťujú slabú ochranu zo strany štátu. Občania sa sťažujú, že exekutíva je bezbranná, nakoľko vyšetrovateľ ani prokurátor sa do hĺbky nezaoberá, ani neuzatvára veci, ktoré nie sú trestnými činmi, pričom ide o podozrenie z prenasledovania, čo sa dá kvalifikovať ako porušenie ústavných práv občanov a náväzne poškodzovanie verejného záujmu. Podozrenia sa nedajú riešiť ani súdnou cestou vzhľadom na to, že súdy nemôžu spájať do jedného konania veci občianskoprávne, obchodné a trestnoprávne (znaky prenasledovania sa prelínajú v týchto rovinách). To znamená, že nie je možné o veci rozhodnúť prostredníctvom súdu. Na základe zistených skutočností, že slovenská legislatíva nepozná pojem “prenasledovanie” (poslanci neprijali žiadny zákon na ochranu proti prenasledovaniu), prípravný výbor na návrh poškodeného Jána Molnára prijal na posudzovanie podozrení z prenasledovania medzinárodne uznávané právne normy UNHCR (Dohodu z r. 1951 a Protokol z r. 1967) o právnom postavení utečencov, v ktorých sú definície ako uznať opodstatnené obavy z prenasledovania. Názor UNHCR o bezpečných krajinách pôvodu, za ktorú sa považuje aj Slovensko je nasledovný:

"Nie je možné vylúčit, že niekto môže mať v určitej krajine opodstatnenú obavu z prenasledovania bez ohľadu na to, ako vysoká je vyspelosť tejto krajiny v oblasti ľudských práv a zákonnosti. Z principiálneho hľadiska ide o univerzálne, geograficky neomedzenú platnosť ustanovení Ženevskej dohody a jej Protokolu z roku 1967".

Sú indície (spravodajské informácie vyvolávajúce nežiadúce konflikty a vlnu terorizmu), že prenasledovanie môže pochádzať od mimoeurópskych spravodajských služieb s cieľom získania politickej nadvlády nad Slovenskou republikou a je tiež pravdepodobné, že na prenasledovaní našich občanov sa zúčastňujú aj iné mimoeurópske tajné misie s cieľom získania ekonomickej nadvlády nad Slovenskou republikou.

Z tohoto dôvodu nie je možné vylúčiť, že niekto môže mať opodstatnenú obavu z prenasledovania bez ohľadu na to, aká vysoká je vyspelosť v oblasti ľudských práv a zákonnosti v Slovenskej republike.

Úlohou výboru je zhodnotiť celospoločenskú

situáciu v oblasti bezpečnosti občanov pred prenasledovaním. Vyhodnotiť podozrenie zneužitia štátnych inštitúcií na prenasledovaní občanov. Na jednotlivých príbehoch ľudí, ktorí majú podozrenie z prenasledovania skúmať prienik spoločných následkov a kvalifikovane zodpovedať právnou analýzou na akom stupni vyspelosti je úroveň ochrany občanov v Slovenskej republike pred prenasledovaním. Bez tejto analýzy z praxe štát nemôže vedieť, či sú v tejto oblasti nedostatky alebo nie.

Druhou úlohou výboru je poskytnúť občanom, ktorí majú podozrenie z prenasledovania, aby sa spojili. Sám je každý ľahkým terčom prenasledovateľov, ale spojením spoločných argumentov sa títo občania stanú odolnejšími voči intrigám a prenasledovaniu niekym iným.

 

V ý z v a

 

Priloha:

Generálne dôkazy:

 

1. Svedectvo generála Leonarda Čima.

V roku 1992 musel o ochranu v zahraničí požiadať generál JUDr. Leonardo Čimo. Odišiel do Švajčiarska, kde vypovedal o nedemokratických krokoch Vladimíra Mečiara. Za tieto informácie dostal ako jediný Slovák politický azyl. Z tohto dôvodu sa tieto informácie môžu považovať za dôveryhodné, nakoľko je známe, že švajčiarske úrady sú v azylovej politike prísne. Z jeho vypovedí vyplýva, že Vladimír Mečiar ochraňoval vysokých komunistických funkcionárov a tiež aj príslušníkov komunistickej ŠtB tak pred novembrom 1989, ako aj po tzv. “nežnej revolúcii”. Ďalej generál Čimo pre tlač povedal, že Vladimír Mečiar - keď bol v pozícii ministra vnútra (Fedor Gál potvrdil, že bol dosadený komunistickým režimom, nikto nevedel ako sa to stalo), zriadil tajné oddelenie s nepretržitou prevádzkou na odpočúvanie svojej politickej konkurencie a “nepriateľov štátu”. Dá sa logicky predpokladať, že informácie si nenechával pre seba (stovky telefónnych odpočúvaní denne, sledovanie, monitorovanie), ale boli zriadené aj ďalšie inštitúcie na spracovanie informácií a vedenie boja proti takto označenému “vnútornému nepriateľovi”. Kedže nešlo o verejné určovanie alebo pod dohľadom nezávislého - kto je a kto nie je “vnútorným nepriateľom”, dá sa verifikovane potvrdiť, že Vladimír Mečiar v záujme ochrany vysokých komunistických funkcionárov a dôstojníkov komunistickej tajnej služby ŠtB, jej agentov a pomocníkov, ponechal nekontrolovateľný priestor pre určovanie “vnútorného nepriateľa” priamo týmto osobám. Žiaľ takto sa stalo, že november 1989 nepriniesol vytúženú slobodu a nezávislosť celému národu, ale naopak vystupňoval prenasledovanie nevinných občanov. Ten, kto sa dostal s Vladimírom Mečiarom do osobného sporu, alebo ho kritizoval, sa automaticky stal vnútorným nepriateľom s prívlastkom – nežiadúci (fyzická likvidácia). Aj ostatní nič netušiaci občania, ktorí v minulosti kritizovali porušovateľov mravných imperatívov (vysokých komunistických aparátnikov a príslušníkov ŠtB, agentov...), boli označení za “vnútorného nepriateľa štátu”. Následne boli títo občania (bez akejkoľvek možnosti obhajoby) v rozpore s ich základnými ľudskými právami prenasledovaní. (výber zo svedectva generála Leonarda Čima)

 

Bolo to krajne nedemokratické správanie, nakoľko tieto spôsoby upevňovania moci sa prevádzali tajne, bez súhlasu verejnosti.

 

2. Svedectvo obete nezákonného prenasledovania

Ján Molnár založil v roku 1991 politické hnutie HSP – Hnutie za slobodu prejavu. V roku 1992 sa HSP zúčastnilo parlamentných volieb. Tri dni pred jeho registráciou bolo na ministerstve vnútra zaregistrované aj HZDS – Hnutie za demokratické Slovensko na čele s Vladimírom Mečiarom, vtedy ministrom vnútra. Ján Molnár vsadil vo volebnej kampani na jeden podstatný cieľ – demonopolizovať štátnu televíziu a uzákoniť NOTES – Nezávislú občiansku televíznu spoločnosť. Druhým cieľom bolo kontrolovať rozdelenie majetku z predtým spoločného vlastníctva do súkromných rúk prostredníctvom televízie, aby sa majetok nedostal len do rúk bývalých vysokých komunistických funkcionárov a príslušníkov ŠtB. Tretím cieľom bolo dosiahnuť slobodu prejavu nielen prostredníctvom súkromných médií, ale zaručiť slobodu prejavu aj prostredníctvom verejnoprávnej televízie NOTES, ktorá by mala zo zákona povinnosť poskytnúť priestor každému, kto predloží oprávnené požiadavky.

Na prezentáciu týchto zámerov použilo HSP 12 videoklipov, ktoré sa federálne odvysielali v predvolebnej kampani. Medzi serióznymi spotmi bol aj satirický spot: “Jano je vôl, aj Vlado je vôl”. Spot kritizoval snahy Jána Čarnogurského a Vladimíra Mečiara rozbiť Československo bez súhlasu občanov, teda bez ľudového referenda. Satirický spot mal za úlohu vyprovokovať verejnú diskusiu, nakoľko tieto snahy boli patrične zosmiešnené. V normálnej demokracii by sa rozpútala mediálna diskusia. Stalo sa však to, s čím Ján Molnár nepočítal. Žiadna diskusia sa nekonala, ale Ján Molnár sa dostal do tajného zoznamu Vladimíra Mečiara ako “vnútorný nepriateľ štátu”. Vladimír Mečiar ho začal brutálne prenasledovať včetne jeho manželky Daniely, ktorá bola prenasledovaná aj počas tehotenstva, keď ženy podliehajú mimoriadnej medzinárodnej ochrane. Po 12 rokoch prenasledovania podal Ján Molnár žalobu proti SIS, z ktorej vyplýva, že Vladimír Mečiar zneužil tajnú službu na prenasledovanie Jána Molnára. (Žaloba Jána Molnára a HSP proti nezákonnému prenasledovaniu SIS)

 

Ján Molnár bol brutálne prenasledovaný len za to, že si dovolil okrem príslušníkov ŠtB zúčastniť sa politickej súťaže. Po neuveriteľných ohrozovaniach a ublížení na zdraví jeho vtedy 3 ročnému synovi, Ján Molnár rezignoval a z opodstatnených obáv z prenasledovania požiadal v zahraničí o ochranu. Až v roku 2002, keď boli zverejnené na internete zoznamy ŠtB (http://www.cibulka.com ) zmapoval celú situáciu, a dospel k záveru, že má dôkazy o tom, že bol prenasledovaný bývalými štruktúrami ŠtB. (http://www.solidarita.com/stb ). V roku 2004 po dôkladnej analýze odohratých skutočností podal zo zahraničia podnet na Generálnu prokuratúru SR, aby vyšetrila tieto podozrenia zo závažnej trestnej činnosti neznámeho páchateľa. (http://www.solidarita.com ). Ani žaloba ani podnet neboli štátnou mocou akceptované. Štát ignoruje tieto podnety, dokonca Generálna prokuratúra SR sa i napriek povinnosti do 30 dní odpovedať, nevyjadrila. Pracovník Generálnej prokuratúry SR zistil v tomto smere porušenie zákona, no Generálna prokuratúra SR i naďalej mlčí. Ak by uznala pravdu Jána Molnára, ten by na základe tejto informácie dostal v zahraničí azyl. Ak by uznala pravdu druhej strany, že Ján Molnár bude stíhaný za rôzne trestné skutky (ktoré sú umelo vyprodukované), tiež by umožnila dostať azyl Jánovi Molnárovi z dôvodov opodstatnených obáv z prenasledovania i do budúcnosti. “Kto mlčí, ten svedčí”. Toto mlčanie však Jánovi Molnárovi nepomôže, lebo ak sa dostane späť na Slovensko (Slovensko sa v azylovom konaní považuje za bezpečnú krajinu pôvodu), čaká ho istá perzekúcia.

 

3. Masové obete komunizmu

Vladimír Mečiar si od roku 1989 (možno aj niekoľko rokov predtým) až do volieb v roku 1992 budoval tajné štruktúry, zložené prevažne z  bývalých vysokých komunistických funkcionárov a príslušníkov rozsiahlej siete ŠtB, aby mohol v rozpore s demokratickými princípmi uchopiť moc do svojich vlastných rúk. Nedemokratické preto, lebo všetko čo je tajné je netransparentné - čiže podvodné. HZDS (Hnutie za demokratické Slovensko) pod vedením Vladimíra Mečiara vyhralo v roku 1992 voľby, ktoré boli prinajmenšom neférové aj vzhľadom na tieto skutočnosti, ale aj vzhľadom na nové skutočnosti, ktoré vo svojom rozhovore v tlači uviedol generál Čimo. Vladimír Mečiar si zobral na volebnú kampaň tajné úvery vo výške 80 miliónov a 50 miliónov. Dá sa predpokladať, iné vysvetlenie nie je, že peniaze použil na mzdy pre profesionálnych príslušníkov ŠtB, ktorí mali za úlohu ovplyvňovať verejnú mienku. Podstatným dôkazom o neférových voľbách je tvrdenie generála Leonarda Čima, že Vladimír Mečiar monitoroval predstaviteľov víťazného hnutia Verejnosť proti násiliu z roku 1991. VPN – Verejnosť proti násiliu sa za podozrivých okolností nezúčastnilo parlamentných volieb v roku 1992, v ktorých vyhral Vladimír Mečiar. Posledným argumentom neférovosti volieb v roku 1992 je tvrdenie predsedu HSP Jána Molnára, že voľby v roku 1992 boli zmanipulované a HZDS si pripočítalo hlasy menších politických strán a hnutí. HSP chcelo na tento nedostatok upozorniť verejnosť prostredníctvom vlastných novín Verejná mienka, ktoré za záhadných okolností hneď po voľbách v roku 1992 nevyšli (jeho tlačiareň bola nezákonne zablokovaná). Súdny spor nebol do dnešného dňa vyriešený a nepomohla ani sťažnosť do Strasburgu.

Z týchto dôkazov sa dá verifikovane konštatovať, že voľby v roku 1992, v ktorých zvíťazilo HZDS boli prinajmenšom nekorektné ak nie podvodné. Následkom tejto skutočnosti bola bez vôle občanov rozbitá Československá federácia a dva národy sa dostali do opozície. Vládnutie Vladimíra Mečiara na Slovensku bolo poznačené nedemokratickými spôsobmi, na ktoré reagovala Európa svojimi demaršami. Slovenský ľud sa postupne dostával do horších spoločenských podmienok ako v minulosti a na strane druhej vznikali nové spoločenské vrstvy zbohatlíkov, milionárov prevažne zo sympatizantov HZDS.

Medzi masové obete komunizmu môžeme zaradiť všetkých občanov, ktorým sa život po roku 1989 podstatne zhoršil. Podľa oficiálnej štatistiky je to vyše 75 % obyvateľstva, čo v prepočte znamená 3.570.000 obetí.

Medzi masové obete komunizmu môžeme zaradiť všetkých občanov, ktorí po roku 1989 prešli sitom nezamestnanosti a tým sa im výraznejšie zhoršili životné podmienky. Podľa oficiálnej štatistiky je to vyše 25 % obyvateľstva, čo v prepočte znamená 480.000 obetí.

Medzi masové obete komunizmu môžeme zaradiť všetkých občanov, ktorí sa prepadli až na dno chudoby a dlhodobo stratili zamestnanie. Podľa oficiálnej štatistiky je to vyše 10 % obyvateľstva, čo v prepočte znamená 570.000 obetí.

Medzi masové obete komunizmu môžeme zaradiť všetkých občanov, ktorí boli prenasledovaní len z toho dôvodu, aby mohli bývalí komunistickí funkcionári a príslušníci komunistickej ŠtB určiť nového “vnútorného nepriateľa štátu” a profitovať z boja proti nemu. Toto číslo môžeme odhadnúť podľa súdnych sporov, exekúcií a iných ukazovateľov, čo znamená približne 120.000 obetí.

Medzi masové obete komunizmu môžeme zaradiť všetkých občanov, ktorí boli ekonomickými nástrojmi prenasledovania následne uväznení za vykonštruované trestné činy z plynutia času, keď príčinu predbehne následok príčiny. Toto číslo môžeme len odhadnúť podľa počtu odsúdených, ktorí sa odvolávali za nespravodlivý rozsudok, čo znamená približne 42.000 obetí.

Medzi masové obete komunizmu môžeme zaradiť všetkých občanov, ktorí boli prenasledovaním donútení opustiť SR a hľadať ochranu v zahraničí. Toto číslo môžeme odhadnúť podľa azylových spravodajstiev, čo znamená približne 35.000 obetí.

Medzi masové obete komunizmu môžeme zaradiť všetkých občanov, ktorí stratili domovy a stali sa bezdomovcami bez akýchkoľvek sociálnych práv. Podľa oficiálnej štatistiky je to vyše 0,8 % obyvateľstva, čo v prepočte znamená 40.000 obetí.

Medzi masové obete komunizmu môžeme zaradiť všetkých občanov, ktorí vzhľadom na neriešiteľnú situáciu spáchali samovraždu. Podľa oficiálnej štatistiky je to približne 700 občanov ročne, čo v prepočte od roku 1989 znamená 10.000 obetí.

Medzi masové obete komunizmu môžeme zaradiť všetkých občanov, ktorí sa dostali na zoznam nežiadúcich a bol vykonaný na nich svojvoľný trest smrti zavraždením v štýle vyrovnávania si účtov podsvetia, ale priamo neobjasnenými vraždami. Toto číslo môžeme odhadnúť podľa počtu neobjasnených vrážd štatistiky Ministerstva vnútra, čo v prepočte od roku 1989 znamená 920 obetí.
Medzi masové obete komunizmu môžeme zaradiť všetkých občanov, ktorí vypadli z evidencie občanov a boli vyhlásení za emigrantov alebo nezvestných. Mnohí sú objavovaní v hroboch na opustených miestach. Toto číslo môžeme odhadnúť podľa evidencie nezvestných, čo znamená približne 5.000 obetí.

 

Až príde čas a obete sa budú môcť verejne zhromaždiť, potom budeme môcť povedať, že prišla skutočná sloboda a demokracia. Zatiaľ je tento čas pred nami a mnohí z prenasledovaných sa toho nedožijú. Veď práve preto vznikla táto iniciatíva, aby urýchlila prijatie zákonných opatrení, ktoré dovolia eliminovať komunistické tajné štruktúry, dovŕšiť demokraciu odškodnením obetí komunizmu.