Diskriminačný zákon č.462/2002 Zz. o pseudoodškodnení obetí komunizmu
Po prijatí zákona o poskytnutí jednorázového finančného príspevku účastníkom zahraničného odboja,
intervenovaným v nacistických pracovných táboroch a politickým väzňom v roku 2000 v Českej republike, bola
de facto a de jure Slovenká republika dotlačená pod tlakom žiadostí obetí komunizmu k obdobnému kroku.
Po viacerých peripétiach sa nakoniec zrodil nepodarok, ktorý odškodňoval len malú časť oprávneých osôb vo výške
jednej tretiny sumy aká bola poskytnutá podľa českého zákona. Zatiaľ čo Česká republika vyčlenila na odškodnenie sumu 17 miliárd ČK
a prísvok bol vyplácaný bez obmedzenia po nadobudnutí platností zákona, v SR sa na vyplatenie stanovila lehota až do konca roku 2004.
Pri veku oprávenených sa už značná časť odškodnenia nedožije, čo možno považovať za cynickú kalkuláciu so smrťou. O pochybnej kvalite
svedčí aj fakt, že zákon bol viackrát novelizovaný a pod tlakom sťažností, medzi inými najmä sťažností Svetového združenia bývalých čsl.
politických väzňov na ÚS SR a následne po zamietnutí do Štrasburgu, bola prijatá novela o rozšírení okruhu oprávnenýchj osôb aj o popravených a na
odsúdených vojenskými súdmi ako aj súdmi na území ČR, ktoré ako súdy ČSSR vtedy súdili občanov Slovenskej republiky. Zákon sa však stále nevzťahuje
na odvlečených NKVD do bývalého ZSSR a mnoho ďalších perzekuovaných, ktorí
boli v TNP a PTP, zastrelených pri útekoch a pri invázii okupačných armád v roku 1968. Je poľutovaniahodné ako bezohľadne k obetiam komunizmu pristupuje
tzv. pravicová vláda Mikuláša Dzurindu v porovnaní s prístupom vlády v Českej republike. Rýchlosť a postup ako boli zamietnuté sťažnosti Ústavným súdom v SR a súdom pre ľudské práva v Štrasburgu
vyvoláva u politických väzňov nepríjemny pocit o dominujúcom vplyve socialistov v Európe a celkovom cynickom prístupe k zločinom komunizmu, ktoré na rozdiel od zločinov fašizmu neboli doposiaľ kvalifikovane odsúdené čo jednoznačne potvrdzuje kontinuita
politického pôsobenia komunistických strán v jednotlivých štátoch.
Sťažnosť pre porušenie základných práv a slobôd
Poprad 23.1.2003
Vec:
Sťažnosť pre porušenie základných práv a slobôd uvedených v Čl.
12, ods.1,2, a žiadosť o priznanie finančného zadosťučinenia z dôvodu
nesprávneho úradného postupu v zmysle Čl.46. ods.3 Ústavy SR.
I.
Skupina občanov Slovenskej
republiky, bývalých politických väzňov, odvlečených NKVD do bývalého
ZSSR, umiestnených v PTP, TNP a iným spôsobom perzekvovaných bývalým
komunistickým režimom, 1. Juraj Fischer, nar. 9.12.1920, 2. František Miškay, nar. 26.9. 1920,
3. Štefan Pazdera, nar. 11.4.1924,
4. František Petráš, nar. 9.4.1925,
5. Ľudovít Terebeši, nar. 14.8.1925,
6. Ján Korpáš, nar. 11.10.1925, 7. Emil Švec, nar. 24.9.1925,
8. Karol Maník, nar. 2.3.1928,
9. Juraj Kostrúch, nar. 19.2.1930,
10. Štefan Alexander Maday, nar. 21.2.1938, 11. Jozef Matis, nar. 24.4.1938,
12. Marián Dudinský, nar. 13.3.1949, 13. Anton Halko, nar. 14.6.1952,
14. František Bednár, nar. 15.2. 1957,
15. Milan Korenko, nar. 16.4.1963,
v zastúpení advokátom JUDr.
Karolom Prochotským, predkladá Ústavnému súdu sťažnosť pre porušenie ústavných
práv zaručených dohovormi, a spôsobenie škody uvedeným občanom Slovenskou republikou v zastúpení
vládou SR a ministerstvom Spravodlivosti SR, ku ktorým došlo tým že: vláda ignorovala a neakceptovala Rezolúciu Rady Európy č.1096 z 27. júna 1996 o opatreniach na odstránenie dedičstva bývalých komunistických totalitných režimov, ako aj uznesenie 2364 Národnej rady Slovenskej republiky z 9.6.2002 č. 597/2002, k vtedy schválenému zákonu o poskytnutí jednorázového peňažného príspevku politickým väzňom a pozostalým manželkám, a nepripravila zákonný predpis o odškodnení všetkých kategórii obetí komunistického systému v zmysle zákona č. 125/1996 Z.z. o protiprávnosti a nemorálnosti komunistického systému k stanovenému termínu ale naopak, v prudkom rozpore k tomuto uzneseniu, v rozpore zo zásadami elementárnej morálky, novelizovala už schválený zákon č.462/2002 Z.z a presunula termín poskytnutia príspevku o jeden rok, teda do 30.6.2004. Vzhľadom na priemerný vek oprávnených osôb vyše 73 rokov sa jedná o cynickú kalkuláciu so smrťou, pretože po smrti politického väzňa majú priami rodinní príslušníci nárok už len na polovicu príspevku, ktorý navyše podlieha zdaneniu. Suma 48 miliónov Sk. určená MS SR na vyplácanie najstarších politických väzňov podľa ročníkov, pri priemere 80 000 Sk., pre každého oprávneného je dostatočná len pre 600 osôb, pričom toto zdôvodnenie je neetické pretože oprávnené osoby nezomierajú podľa evidencie dátumu narodení! Týmto postupom sa defektný a diskriminačný zákon č. 462/2002 Z.z., ako chabá náhrada vynútená zákonom č. 261/2001 schváleným v Českej republike, nestihol ani uplatniť a už bol novelizovaný z dôvodu údajného schodkového rozpočtu SR. Slovenská republika nielenže diskriminuje značnú časť občanov SR, ktorí po rozdelení ČSFR bez ich vôle vyjadrenej v referende boli finančne poškodení tým,: že v Českej republike by im bola priznaná suma trojnásobne vyššia a bola by im už vyplatená. Nástupnícke štáty býv. ČSFR prevzali rovnaké záväzky za svojich občanov - bývalých politických väzňov, ktorí boli súdení súdmi Československej republiky a preto majú mať rovnaké práva a nároky v oboch nástupníckych štátoch Vláda SR nielenže tieto skutočnosti ignoruje ale dokonca diskriminuje svojich občanov aj v rámci samostatnej Slovenskej republiky tým:, že novelizovala len zákon o vyplatení príspevku pre politických väzňov, pričom nenovelizovala rovnaký zákon schválený aj pre príslušníkov československých zahraničných alebo spojeneckých armád ako aj domáceho odboja v rokoch 1939-1945, kde oprávnené osoby si môžu nárok uplatniť už. 1.1.2003. Rovnako nenovelizovala zákon o odškodnení obetí holokaustu. Týmto postupom došlo evidentne k diskriminácii širokej skupiny postihnutých komunistickým režimom, porušeniu ústavy ako aj medzinárodných dohovorov o dodržiavaní základných ľudských práv. II. Uvedeným
postupom inštitúcii SR a predloženými písomnými dôkazmi, ktoré predkladáme
Ústavnému súdu SR, poukazujeme na porušenie týchto ústavných práv a spôsobenie
majetkovej ujmy:
ZÁKLADNÉ PRÁVA A SLOBODY Čl. 12 (1) Ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné. (2) Základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
PRÁVO NA SÚDNU A INÚ PRÁVNU OCHRANU Čl. 46 (1) Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. (2) Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd. (3) Každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom. III. Odôvodnenie: Zatiaľ čo v Nemecku sa dokázali so zločinmi komunizmu vysporiadať obdobne ako so zločinmi nacizmu na úplne inej kvalitatívnej úrovni, po rozdelení ČSFR sa nástupnícke štáty vysporiadali so spoločnou totalitnou minulosťou diametrálne rozdielnym spôsobom. V ČR parlament schválil Zákon o protiprávnosti komunistického
režimu č. 198/1993 už
9.7.1993 a Komunistická strana je v ňom označená ako organizácia zločinná
a zavrženiahodná, v SR. bol obdobný zákon prijatý až o tri roky neskôr
dňa 27.3.1996 s názvom Zákon o nemorálnosti a
protiprávnosti komunistického systému, pričom Komunistickú stranu Československa tento
zákon označil len ako organizáciu, ktorá
nezabránila svojim členom a ich pomáhačom páchať zločiny, a to aj na ľudských
právach a slobodách. Samotný komunistický režim tento zákon označuje
len ako odsúdeniahodný. Celý citát uvedený v §-e 1 ods.2 je v zjavnom
protirečení, pretože Komunistická strana nemohla
svojim členom a pomáhačom zabraňovať v páchaní zločinov, ktoré
sama organizovala a nariaďovala! Verzia slovenského zákona je nepodarenou kópiu českého
zákona a zákon je čisto formálny a deklaratívny. V ustanovení §-u 6 tento zákon stanovil zmiernenie niektorých krívd spáchaných na odporcoch komunistického režimu a na osobách, ktoré boli postihnuté jeho perzekúciami osobitným zákonom. Tak ako celý zákona aj toto ustanovenie
je bezduché a formálne v porovnaní so spôsobom akým zmierňovala
krivdy Česká republika. 1. Príplatky
politických väzňov k dôchodku a za poškodenie zdravia, boli v ČR
priznané zákonom v neporovnateľnej výške na rozdiel od SR. 2. V roku
1997 bol vyplatený tzv. zdravotný príspevok všetkým politickým väzňom a to aj občanom
Slovenskej republiky odsúdených súdmi bývalej Československej republiky
resp. ČSSR vo výške niekoľko desaťtisíc Čk. 3. Dňa 10.7.2001 bol v ČR prijatý Zákon o poskytnutí jednorázové peněžní částky účastníkům národního boje za osvobození, politickým vězňům a osobám z rasových nebo náboženských důvodů soustředěných do vojenských pracovních táboru o změně zákona č. 39/2000 Sb., o poskytnutí jednorázové peněžní částky příslušníkům československých zahraničních armád a spojeneckých armád v letech 1939 až 1945. Výška jednorázovej finančnej čiastky pre všetky tri skupiny bola 120 000 Kč. za účasť v odboji alebo väznenia trvajúcom 1rok. Za každý ďalší mesiac väznenia sa výška peňažného príspevku zvyšovala o 1000 Kč. V Slovenskej republike k právnemu
plneniu ustanovenia §-u 6 Zákona o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického
systému č.125/1996 Z.z. prakticky od jeho prijatia nikdy nedošlo. Dokonca
politickí väzni prišli aj o úľavy na cestovnom, ktoré im boli priznané a
rovnaká situácia vznikla aj pri poskytovaní kúpeľnej liečby. IV.
8.10.2001 bývalý politický väzeň Emil Švec požiadal listom predsedu senátu parlamentu ČR Petra Pitharda o rozšírenie okruhu oprávnených žiadateľov v zmysle zákona č. 261/2001 Sb. aj na občanov SR. V priloženej odpovedi mu bolo doporučené aby sa obrátil na poslancov NR SR aby sa tí zasadili o prijatie podobného zákona aj v SR. Dňa
1.10.2001 poslanci pretransformovanej KSS Š. Rusnák a M.Benkovský, zrejme
ovplyvnení prijatím zákona 261/2001 Sb. v ČR., preložili NR SR návrh
na vydanie Zákona
o poskytnutí jednorázového finančného príspevku príslušníkom československých
spojeneckých armád, ako aj domáceho odboja (tzv. partizánov) v rokoch
1939-1945. Z toho to dôvodu bola dňa
24.10.2001, v zastúpení Svetovým združením bývalých čsl. politických
väzňov, podaná NR SR Žiadosť o zmenu tohto návrhu zákona a rozšírenie
jeho okruhu aj pre politických väzňov a deportovaných do táborov nútených
prác tak ako tomu bolo v ČR. Inernetom boli oslovené všetky politické
strany, kluby poslancov ako aj nezávislých poslancov. Reakciou na tieto intervencie bolo podanie návrhu poslancov NR SR, F.
Mikloška, V. Palka a A. Záborskej, v novembri 2001 na vydanie Zákona, ktorým sa mení
zákon č. 305/1999 Z.z. o zmiernení krívd osobám deportovaných do nacistických
koncentračných táborov a zajateckých táborov, s požiadavkou o rozšírenie okruhu oprávnených
osôb aj o občanov Maďarska deportovaných z anektovaných území
Slovenska. Jedinou odpoveďou bol list predsedu ústavnoprávneho výboru L.
Orosza zo dňa 7.11.2001 uvedený v prílohe. Oslovili sme
partnerské organizácie politických väzňov, KPVS kde je predsedom L. Pittner
a ZPKO s predsedom J. Dubníčkom.
Na základe našich návrhov a podnetov bol poslancami NRSR J. Slotom, Š. Zelníkom,
M. Andelom, M. Kollárokovou, V. Móricom, J. Sitekom, R. Šeptákom a D. Švantnerom
v januári 2002 predložený návrh na vydanie Zákona
o poskytnutí jednorázovej peňažnej sumy politickým väzňom, osobám násilne
odvlečeným do Sovietskeho zväzu, rehoľníčkam, rehoľníkom a kňazom
internovaných v centralizovaných kláštoroch, zastrelených pri pokuse
opustiť územie Československa, usmrtených príslušníkmi štátnej bezpečnosti,
zastreleným inváznymi jednotkami počas vpádu spojeneckých armád Varšavskej
zmluvy do Československa a dlhodobo prenasledovaným a perzekvovaným občanom
vedeným na tajnom zozname ÚV KSČ. Tento návrh zákona aj pre slovenské obete
komunizmu bol rovnocenný českému
zákonu č. 261/2001. Návrh zákona pripájame v prílohe. Pod tlakom tohto návrhu bol dodatočne po troch mesiacoch dňa 27.3.2002 predložený duplicitný návrh zákona poslancov M. Horta, M. Brňáka, L. Pittnera, F. Mikloška a J. Langoša. s podobným názvom ale v oklieštenej podobe a so zúžením skupín oprávnených osôb. Proti tomuto účelovému postupu bolo NR SR podané dňa 5.5.2002 NR SR stanovisko a žiadosť o stiahnutie tohto diskriminačného návrhu, čo žiaľ nebolo akceptované. Návrh pripájame v prílohe. V prílohe pripájame aj list Slovenského zväzu politických väzňov a odvlečených Emila Šveca, so stanoviskom zhodným aké uvádzalo Svetové združenie bývalých čsl. politických väzňov. Dňa 9.7.2002 bol zákon v oklieštenej podobe schválený pod. č. 462/2002 Z.z, s výškou peňažného príspevku 80 000 Sk. a 3000 Sk. za každý rok navyše pre tých ktorí boli väznení aspoň 1 rok. Pre väznených viac ako tri mesiace 20 000 Sk., teda priznaný príspevok zodpovedal tretine výšky príspevku priznaného v Českej republike, v prepočte podľa aktuálneho kurzu. Termín vyplatenia príspevku bol stanovený na 6 mesiacov od podania žiadosti, ktorá mala byť podaná najneskôr ku dňu 31.12.2003. V rovnaký deň NR SR prijala aj Uznesenie 2394 Národnej rady Slovenskej republiky č. 597/2002 k schválenému zákonu o poskytnutí jednorázového peňažného príspevku politickým väzňom a pozostalým manželkám: Národná rada Slovenskej republiky v súvislosti so schválením návrhu
skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky o poskytnutí jednorázového
peňažného príspevku politickým väzňom a ich manželkám žiada vládu Slovenskej
republiky, aby pripravila zákonný predpis o odškodnení
všetkých kategórii obetí komunistického systému v zmysle zákona č.
125/1996 Z.z. o protiprávnosti a nemorálnosti komunistického systému
Termín: január 2003 V. Po voľbách v roku 2002, prakticky tá istá vláda dňa 19. novembra 2002, novelizovala zákon č. 462/2002 Z.z a v rámci reštriktívnych opatrení presunula termín vyplatenia príspevku o 1 rok teda najneskôr k 30.6.2004. Vo viacerých otvorených listoch a žiadostiach sme upozorňovali na diskrimináciu širokej skupiny postihnutých komunistickým režimom a nemorálnosť
tohto postupu voči občanom, ktorých vek nedáva záruku, že sa vôbec dožijú
vyplatenia peňažného príspevku. Obzvlášť treba zdôrazniť, že sa jedná
o najslabších občanov, Je potrebné
uviesť, že v rovnakom ak nie väčšom finančnom rozsahu od 1.1.2003 majú
nárok na peňažný príspevok aj príslušníci čsl. zahraničných alebo spojeneckých armád, ako aj domáceho odboja v rokoch
1939-1945. Nie je predmetom tejto sťažnosti rozoberať skutočnú oprávnenosť
všetkých žiadateľov, ak je všeobecne známe ako sa zneužíval tzv. § 255,
partizánov ešte za totalitného režimu. Vláda nepovažovala za potrebné
novelizovať aj tento zákon rovnako ako aj zákon o odškodnení obetí
holokaustu. Plne chápeme oprávnenosť nároku pre uvedené skupiny ale fakt,
že bol novelizovaný len zákon týkajúci sa obetí komunizmu je zjavne a
jednoznačne diskriminačný a v rozpore s ústavou SR. Na záver uvádzame: je nevyvrátiteľným faktom, že to boli práve občania Slovenska, ktorí boli v rozpore s ustanovením charty OSN o dodržiavaní ľudských práv z roku 1948 ako politickí väzni zneužití pre vojnový priemysel na ťažbe uránovej rudy. Skutočnosť, že práve títo ľudia sa musia doprosovať almužny z korupčného stola ponovembrových vlád, ktoré sú zodpovedné za stámiliardové rozkradnutie štátneho majetku, je pre politických väzňov dehonestujúca a z hľadiska medzinárodne uznávaných zásad práva a princípov spravodlivosti hanbou pre Slovenskú republiku. Obzvlášť preto, lebo odškodnenie má zmysel ak je spravodlivé a včas podľa zásady „timely and fair“, čo podľa zákona č. 119/90Z.z. nebolo nikdy naplnené, pretože tento zákon len kopíroval komunistický zákon z roku 1969 a priznal za každý mesiac komunistického väznenia maximálne 60 USD, čo zodpovedalo čiastke 2500 Kčs! V tejto súvislosti uvádzame verejne publikovanú správu z tlače zo dňa 25.7.2000, kedy ruský obchodník Sergej Michajlov, ktorý je vo svete považovaný za jedného z najvplyvnejších kmotrov ruskej mafie, obdržal od švajčiarskej justície odškodnenie vo výške 800 000 CHF, okolo 20 miliónov Sk., za dvojročné väznenie vo vyšetrovacej väzbe, kedy bol v Ženeve držaný 778 dní v neslobode, a decembri 1998 súdom oslobodený spod obžaloby pre nedostatok dôkazov. Odškodnenie československých politických väzňov vo výške cca 60 USD za jeden mesiac bolo oficiálne nazvané “čiastočným odškodnením krívd minulosti“. K tomu pristúpila absurdnosť toho,
že mnohokrát tí istí sudcovia, ktorí politických väzňov súdili, ich
teraz aj rehabilitovali, a tak nútene prepracovávali svoje vlastné rozsudky.
Zostatkové tresty možno považovať za najväčšiu nehoráznosť vôbec. Na základe uvedených argumentov a
listinných dôkazov žiadame Ústavný súd SR aby rozhodol o tom, že
diskriminačným zákonom č. 462/2002 Z.z, ktorý je podľa nášho názoru v rozpore s ústavou SR, vrátane novelizácie
tohoto zákona po voľbách v roku 2002, bola spôsobená ujma občanom
slovenskej republiky, poukazujúc najmä na nedemokratické rozdelenie Československa bez
vyhlásenia referenda a vyjadrenia vôle občanov, čo v konečnom dôsledku
znamenalo spôsobenie finančnej a majetkovej ujmy politickým väzňov na
Slovensku, ktorí napriek tomu, že boli súdení súdmi Československej
republiky nemajú nárok na finančné odškodnenie aké bolo poskytnuté štátom
v Českej republike. Týmto bola negovaná zásada - spoločná minulosť, spoločné zločiny, rovnaké odškodnenie! Je nanajvýš
nemorálne ak občania SR súdení v Českej republike nemajú nárok na
priznanie príspevku podľa zákona 261/2001 Sb. pretože nie sú občanmi ČR a
opačne na Slovensku nemajú nárok na príspevok podľa zákona 462/2002 Z.z preto lebo boli súdení súdmi v ČR
a odškodnení MS ČR!!!
Nakoľko Ústavný súd od 1.januára 2002 je oprávnený konať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorí namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd upravených v ústave alebo v medzinárodnej zmluve a konanie o súlade právnych predpisov podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1996 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním môže ústavný súd uskutočniť iba v prípade, že návrh na jeho začatie podajú osoby uvedené v § 18 ods.1. písm. a) až e) zákona o ústavnom súde, t.j. najmenej pätina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, prezident Slovenskej republiky, vláda Slovenskej republiky, súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou a generálny prokurátor Slovenskej republiky, z čoho vyplýva, že konanie o súlade právnych predpisov na základe návrhu fyzickej osoby nie je ústavný súd oprávnený uskutočniť. Plne si uvedomujeme skutočnosť že nie sme oprávnení žiadať o zmenu právneho predpisu. Preto len poukazujeme na jednotlivé porušenia našich základných práv uvedeným postupov inštitúcii Slovenskej republiky a žiadame o náhradu spôsobenej ujmy. Nie sme kompetentní žiadať o zmenu právneho predpisu a ani po viacerých žiadostiach sme sa nestretli zo strany oprávnených uvedených v § 18 ods.1. písm. a) až e) so záujmom o využitie tejto možnosti v konaní pred ústavným súdom. týchto dôvodov žiadame aby Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol o našom nároku o ktorý sme boli poškodení a to priznanie finančného zadosťučinenia vo výške stanovenej podľa zákona č. 261/2001Sb. prijatého v ČR. Menný zoznam prekladateľov sťažnosti, vrátane doby obmedzenia slobody a výšky priznaného príspevku v Českých korunách., uvádzame v samostatnej prílohe. Prílohy:
1. Rezolúcia
Rady Európy č.1096 z 27. júna 1996 o opatreniach na odstránenie dedičstva bývalých komunistických
totalitných režimov 2. Zákon
č. 193/1993 Sb.o protiprávnosti komunistického režimu a odporu proti němu 3. Zákon
NR SR č. 125 o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému 4. Zákon
č. 261/2001 Sb. o poskytnutí jednorázové peněžní částky účastníkům
národního boje za osvobození, politickým vězňům a osobám z rasových
nebo náboženských důvodů soustředěných do vojenských pracovních táboru 5. List
Predsedu parlamentu ČR Petra Pitharda zo dňa 8.10. 2001 č.j. 1054/2001 6. Návrh
zákona poslancov NR SR (SDL) Rusnáka a Benkovského z 1.10.2001 o poskytnutí
jednorázového finančného príspevku príslušníkom československých 7. Žiadosť
Svetového združenia bývalých čsl. politických väzňov o zmenu návrhu zákona
zo dňa 24.10. 2001 8. Dodatok
k žiadosti o zmenu návrhu zákona Emila Šveca zo dňa 7.11.2001 9. Návrh
poslancov NR SR (KDH) o zmienenie niektorých krívd osobám deportovaným do
nacistických táborov.... 10. Odpoveď
predsedu Ústavnoprávneho výboru NR SR L. Orosza zo dňa 7.11.2001 11. Návrh
zákona skupiny poslancov NR SR (PSNS) na vydanie zákona o poskytnutí jednorázovej
peňažnej sumy politickým väzňom, osobám násilne odvlečeným do
Sovietskeho zväzu, rehoľníčkam, rehoľníkom a kňazom internovaných v centralizovaných
kláštoroch, zastrelených pri pokuse opustiť územie Československa, usmrtených
príslušníkmi štátnej bezpečnosti, zastreleným inváznymi jednotkami počas
vpádu spojeneckých armád Varšavskej zmluvy do Československa a dlhodobo
prenasledovaným a perzekvovaným občanom vedeným na tajnom zozname ÚV KSČ
zo dňa 10.1.2002. 12. Návrh
zákona skupiny poslancov NR SR (KDH,SDKÚ,DS) na vydanie zákona o poskytnutí
jednorázového peňažného príspevku politickým väzňom a pozostalým manželkám
zo dňa 12.3.2002. 13. Stanovisko
SZČPV k návrhu zákona a žiadosť
o jeho stiahnutie zo dňa 5.5.2002 14. Žiadosť
Slovenského zväzu politických väzňov a odvlečených zo dňa 1.6.2002 15. List
Kancelárie NR SR zo dňa 20.5.2002 č. 199/2002-sť./Li 16. Zákon
NR SR č.462/2002 Z.z. zo dňa 9.7.2002 17. Uznesenie 2364 NR SR číslo : 597/2002 zo dňa 9.7. 2002 18. List
Jiřího Kostrucha zo dňa 14.01.2003 19. Otvorený
list SZČPV vláde SR zo dňa 8.11.2002 20. Vládny
návrh novelizácie zákona 462/2002Z.z, vrátane NR SR schváleného zákona č.462/2002
Z.z zo dňa 19.11.2002 21. List
Slovenského zväzu politických väzňov a odvlečených Veľvyslanectvu Európskej
únie zo dňa 3.12.02 22. Splnomocnenie
pre konanie pred Ústavným súdov Slovenskej republiky 23. Menný
zoznam predkladateľov sťažností s uvedením dĺžky ich väznenia a výšky
priznaného odškodnenia aká by im bola priznaná v ČR s prepočtom
na SK. Juraj Fischer |
Sťažnosť SZČPV na Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu Au Greffier de la Cour européenne des Droits de l'Homme Conseil de l'Europe F-67075 STRASBOURG CEDEX Skupina občanov Slovenskej republiky, bývalých politických väzňov, odvlečených NKVD do bývalého ZSSR, umiestnených v PTP, TNP a iným spôsobom perzekvovaných bývalým komunistickým režimom, vyčerpajúc všetky dostupné prostriedky vrátane sťažnosti odoslanej Ústavnému súdu SR v zastúpení JUDr. Karolom Prochotským, predkladá Európskemu súdu pre ľudské práva sťažnosť pre porušenie základných ľudských práv zaručených dohovormi, pokračujúcu diskrimináciu širokého okruhu v minulosti politicky perzekvovaných občanov, a spôsobenie škody uvedeným občanom Slovenskou republikou v zastúpení vládou SR a ministerstvom Spravodlivosti SR, k čomu došlo tým že : vláda ignorovala a neakceptovala uznesenie 2364 Národnej rady Slovenskej republiky z 9.6.2002 č. 597/2002, k vtedy schválenému zákonu o poskytnutí jednorázového peňažného príspevku politickým väzňom a pozostalým manželkám, a nepripravila zákonný predpis o odškodnení všetkých kategórii obetí komunistického systému v zmysle zákona č. 125/1996 Z.z. o protiprávnosti a nemorálnosti komunistického systému k stanovenému termínu ale naopak, v prudkom rozpore k tomuto uzneseniu, novelizovala pred voľbami schválený zákon č.462/2002 Z.z a presunula termín poskytnutia príspevku o jeden rok, teda do 30.6.2004. Vzhľadom na priemerný vek oprávnených osôb vyše 73 rokov sa jedná o cynickú kalkuláciu so smrťou, pretože po smrti politického väzňa majú priami rodinní príslušníci nárok už len na polovicu príspevku, ktorý navyše podlieha zdaneniu. Suma 48 miliónov Sk. určená MS SR na vyplácanie najstarších politických väzňov podľa ročníkov, pri priemere 80 000 Sk., pre každého oprávneného je dostatočná len pre 600 osôb, pričom toto zdôvodnenie je v rozpore s etikou pretože oprávnené osoby nezomierajú podľa evidencie dátumu narodení! Týmto postupom došlo evidentne k diskriminácii širokej skupiny postihnutých komunistickým režimom, porušeniu ústavy ako aj medzinárodných dohovorov o dodržiavaní základných ľudských práv, pretože vláda SR novelizovala len zákon o vyplatení príspevku pre politických väzňov. Nenovelizovala však už obdobný zákon schválený aj pre príslušníkov československých zahraničných alebo spojeneckých armád ako aj domáceho odboja v rokoch 1939-1945, kde oprávnené osoby si môžu nárok uplatniť už. 1.1.2003. Rovnako nenovelizovala zákon o poskytnutí finančného príspevku obetiam holokaustu. Týmto postupom sa defektný a diskriminačný zákon č. 462/2002 Z.z., ako chabá náhrada vynútená zákonom č. 261/2001 schváleným v Českej republike, kde bol jedným zákonom poskytnutý peňažný príspevok ako účastníkom zahraničného či domáceho odboja, deportovaným do nacistických táborov ako aj politickým väzňov, nestihol ani uplatniť a už bol novelizovaný z dôvodu údajného schodkového rozpočtu SR., Slovenská republika nielenže diskriminuje značnú časť občanov SR, ktorí po rozdelení ČSFR bez ich vôle vyjadrenej v referende boli finančne poškodení tým,: že v Českej republike by im bola priznaná suma trojnásobne vyššia a bola by im už vyplatená. Nástupnícke štáty býv. ČSFR prevzali rovnaké záväzky za svojich občanov - bývalých politických väzňov, ktorí boli súdení súdmi Československej republiky a preto by mali mať rovnaké práva a nároky v oboch nástupníckych štátoch Vláda SR nielenže tieto skutočnosti ignoruje ale dokonca diskriminuje svojich občanov aj v rámci samostatnej Slovenskej republiky tým, že nepriznáva obetiam komunistických perzekúcii rovnaké nároky ako účastníkom zahraničného či domáceho odboja a obetiam holokaustu. Postup vlády je navyše v rozpore s Rezolúciu Rady Európy č.1096 z 27. júna 1996 o opatreniach na odstránenie dedičstva bývalých komunistických totalitných režimov. Slovenská republika, ktorá je zmluvnou stranou sa zaviazala, zaistiť aby sa ktorejkoľvek osobe, ktorej práva alebo slobody boli porušené, dostalo účinné zadosťučinenie za porušenie práv a slobôd a nie tzv. čiastočné zmiernenie ako sa oficiálne označuje. Ústavný súd SR uznesením zo dňa 5.2.2003 sp.zn. III.ÚS 39/03 sťažnosť zamietol ako zjavne neopodstatnenú a zaoberal sa len časťou týkajúcou sa rozdielu medzi príspevkom v Českej republike v porovnaní s príspevkom doposiaľ nevyplateným v Slovenskej republike. Podstatnou časťou petitu a jeho odôvodnenia týkajúceho sa diskriminácie sa ÚS SR nezaoberal a vyhol v rozpore s právnou zásadou podľa ktorej sa súd má zaoberať vyčerpávajúco všetkými okolnosťami či už v prospech alebo neprospech. Odôvodnenie uznesenia neobsahuje ani zmienku o skutočnostiach týkajúcich sa novelizovania zákona č. 462 /2002 len pre politických väzňov a ponechania v platnosti obdobných zákonov pre poskytnutie príspevku účastníkom odboja o a obetiam holokaustu. Takto postupovali súdy počas obdobia totality, vytrhli z kontextu všetko čo bolo pre štátnu moc nežiadúce. Z tohoto dôvodu považujeme postup ÚS SR za nesprávny a navyše z uznesenia vysvitá, že v podstate samotný ÚS SR istým spôsobom zlegalizoval panujúcu diskrimináciu. POPIS NAMIETANÉHO/ÝCH PORUŠENIA/Í DOHOVORU A/ALEBO PROTOKOLOV A ARGUMENTOV NA PODPORU STAŽNOSTI Užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom musí byť zabezpečené bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie , rasa, farba pleti, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie... Vláda SR svojim postupom voči obetiam komunizmu ignoruje účinné zadosťučinenie za spôsobené porušenia základných práv a slobôd a nahradzuje ho tzv. zmiernením krívd, pričom im nepriznáva ani zadosťučinenie priznané v Českej republike nakoľko sa jedná o občanov súdených súdmi Československej republiky a dokonca diskriminuje svojich občanov aj v rámci samostatnej Slovenskej republiky tým, že nepriznáva obetiam komunistických perzekúcii rovnaké nároky a termíny poskytnutia príspevku ako účastníkom zahraničného či domáceho odboja a obetiam holokaustu. Podľa údajov knihy " Le livre noir du communisme. Crimes, Terreur, Répression"(Čierna kniha komunizmu, zločiny, teror, útlak) jeden z jej autorov Stéphan Courtois vo svojom predslove uvádza "Komunizmus má na svedomí približne sto miliónov mŕtvych, teda oveľa viac ako nacizmus". Čísla obetí, aké ich uvádzajú jednotliví historici, sú nesporné,... Práve z ohľadom na tieto faktu je postup vlády SR voči slovenským obetiam komunizmu zjavne diskriminačný. De fakto sa jedná o pokračujúcu diskrimináciu trvajúcu od roku 1948, tentokrát v postkomunistickom skrytom a rafinovanom prevedení. Komplexná rehabilitácia politických väzňov v bývalom Československu mala byť prvoradou úlohou štátu na základe novej ústavy a záväznosti medzinárodných právnych noriem, so zabezpečením patričnej legislatívy, voľného prístupu k dokumentom a možnosti žalovať zločiny komunizmu. Žiaľ takto sa postupovalo jedine v Nemecku, kde boli uvoľnené dokumenty STASI a pre potreby politických obetí komunizmu bolo k dispozícii 1400 právnikov. Podľa zákona STUG z roku 1991 boli uvoľnení z justície sudcovia, ktorí súdili v politických procesoch. Zdôrazňujeme, že nástupnícke štáty bývalého Československa sa doposiaľ právne a ani historicky nevysporiadali s otázkou zneužívania najmä politických väzňov slovenskej národnosti, ktorí boli v rozpore s chartou OSN o ľudských právach nasadení za asistencie sovietskych poradcov vo vojnovom priemysle pri ťažbe uránovej rudy kde pracovali v neľudských podmienkach bez dodržania základných podmienok ochrany zdravia a bezpečnosti. Práve táto uránová ruda sa stala základom sovietskeho jadrového vydierania a hrozby pre slobodné a demokratické krajiny. Následky otrockej práce znamenali pre politických väzňov smrť a v lepšom prípade trvalé následky s poškodením zdravia. Nezvratným dôkazom pokračujúcej diskriminácie je fakt, že dôchodky bývalých dozorcov, komunistických prominentov a príslušníkov komunistickej tajnej polície sú niekoľkonásobne vyššie ako dôchodky bývalých politických väzňov. Článok 6-právo na spravodlivé súdne konanie Postup Ústavného súdu SR je v rozpore s právom na spravodlivé súdne konanie. Z uznesenia zo dňa 5.2.2003 sp. zn. III.ÚS 39/03 je zrejme, že súd sa podstatou sťažnosti vôbec nezaoberal a ignoroval ju. Zaoberal sa len doplňujúcimi argumentmi, ktoré sme uviedli, teda časťou týkajúcou sa rozdielu medzi príspevkom v Českej republike v porovnaní s príspevkom doposiaľ nevyplateným v Slovenskej republike. Hlavnou časťou petitu a jeho odôvodnenia týkajúceho sa otázky konkrétnej nami uvádzanej diskriminácie sa ÚS SR nevysporiadal a vyhol v rozpore s právnou zásadou podľa ktorej sa súd má zaoberať vyčerpávajúco všetkými okolnosťami či už v prospech alebo neprospech veci. Odôvodnenie uznesenia neobsahuje ani zmienku o skutočnostiach týkajúcich sa novelizácie zákona č. 462 /2002, ktorou bol o 1 rok presunutý termín vyplatenia peňažného príspevku len pre politických väzňov, pričom termíny pre poskytnutie príspevku účastníkom odboja o a obetiam holokaustu ostali nezmenené. Rovnako sa súd nezaoberal ani faktom, že občania SR rehabilitovaní v ČR nemajú nárok na príspevok z dôvodu štátneho občianstva ani v ČR a ani v SR . Z týchto dôvodov a hlavne preto, lebo ÚS SR sa vyhol otázke diskriminácie politických väzňov v SR, nepovažujeme postup ÚS SR za postup, ktorý by spĺňal atribúty spravodlivého súdneho konania. POPIS PREDMETU SŤAŽNOSTI A PREDBEŽNÉ NÁROKY TÝKAJÚCE SA SPRAVODLIVÉHO ZADOSŤUČINENIA Skutočnosť, že obete komunizmu sa musia doprosovať účinného zadosťučinenia je pre nich dehonestujúce a z hľadiska medzinárodne uznávaných zásad práva a princípov spravodlivosti zahanbujúce pre Slovenskú republiku. Obzvlášť preto, lebo odškodnenie má zmysel ak je spravodlivé a včas podľa zásady "timely and fair", čo podľa zákona č. 119/90Z.z. nebolo nikdy naplnené, pretože tento zákon len kopíroval komunistický zákon z roku 1969 a priznal za každý mesiac komunistického väznenia maximálne 60 USD, čo zodpovedalo čiastke 2500 Kčs! V tejto súvislosti uvádzame verejne publikovanú správu z tlače zo dňa 25.7.2000, kedy ruský obchodník Sergej Michajlov, ktorý je vo svete považovaný za jedného z najvplyvnejších kmotrov ruskej mafie, obdržal od švajčiarskej justície odškodnenie vo výške 800 000 CHF, okolo 20 miliónov Sk., za dvojročné väznenie vo vyšetrovacej väzbe, kedy bol v Ženeve držaný 778 dní v neslobode, a decembri 1998 súdom oslobodený spod obžaloby pre nedostatok dôkazov. Odškodnenie československých politických väzňov vo výške cca 60 USD za jeden mesiac bolo oficiálne nazvané "čiastočným odškodnením krívd minulosti". K tomu pristúpila absurdnosť toho, že mnohokrát tí istí sudcovia, ktorí politických väzňov súdili, ich teraz aj rehabilitovali, a tak nútene prepracovávali svoje vlastné rozsudky. Zostatkové tresty možno považovať za najväčšiu nehoráznosť vôbec. Argumenty a listinné dôkazy uvedené v prílohe predkladáme Európskemu súdu pre ľudské práva aby posúdil či vláda SR vo veci zákona č. 462/2002 Z.z, ktorý je podľa nášho názoru diskriminačný voči politickým väzňov, vrátane novelizácie tohoto zákona po voľbách v roku 2002, postupovala v súlade s medzinárodnými dohovormi a či týmto postupom nebola spôsobená ujma občanom slovenskej republiky. Poukazujúc najmä na nedemokratické rozdelenie Československa bez vyhlásenia referenda a vyjadrenia vôle občanov, čo v konečnom dôsledku znamenalo spôsobenie finančnej a majetkovej ujmy politickým väzňov na Slovensku, ktorí napriek tomu, že boli súdení súdmi Československej republiky nemajú nárok na finančné odškodnenie aké bolo poskytnuté štátom v Českej republike. Týmto bola negovaná zásada - spoločná minulosť, spoločné zločiny, rovnaké zadosťučinenie! Je nanajvýš nemorálne ak občania SR súdne rehabilitovaní v Českej republike nemajú nárok na priznanie príspevku podľa zákona 261/2001 Sb. pretože nie sú občanmi ČR a opačne na Slovensku nemajú nárok na príspevok podľa zákona 462/2002 Z.z preto lebo boli rehabilitovaní súdmi v ČR!!! Z uvedených dôvodov si uplatňujeme nárok len na to, čo by nám patrilo v prípade spravodlivého postupu, minimálne takého aký je uplatňovaný voči politickým väzňom v Českej republike, s ktorými sme boli počas spoločného štátu v spoločnom väzení a súdili nás súdy rovnakého štátu. V prípade kladného výsledku našej sťažnosti si uplatňujeme nárok na náhradu trov právneho zastupovania. Hore |
Stanovisko k návrhu zákona a žiadosť o jeho stiahnutie
Národná rada Slovenskej republiky Bratislava Svetové združenie bývalých československých väzňov sa po jednohlasnom hlasovaní výboru uznieslo na tomto stanovisku k návrhu zákona skupiny poslancov NRSR Milana Horta, Milana Brňáka, Ladislava Pittnera, Františka Mikloška a Jána Langoša, prijatého NRSR pod č. 597/2002 o poskytnutí jednorázového peňažného príspevku politickým väzňom a pozostalým manželkám. Uvedený návrh zákona, ktorý má byť pokusom o slovenskú podobu českého zákona č. 261/2001 o poskytnutí jednorázového peňažného príspevku politickým väzňom: - je zjavne diskriminačný voči širokým skupinám postihnutých komunistickým režimom, ktoré z účelových ekonomických príčin vytrhol z okruhu oprávnených osôb ako napr. zavlečených NKVD do býv. ZSSR, usmrtených počas vyšetrovania pred vynesením právoplatného rozsudku a ďalších skupín. - je duplicitný a deštrukčný voči už predloženému obdobnému návrhu zákona, ktorý bol predložený NRSR skupinou poslancov PSNS dňa 10.1.2002. V konečnom dôsledku zapríčiní neprijatie tohto zákona, ktorý je kvalitatívne na porovnateľnej úrovni ako zákon schválený v ČR. A naopak je pravdepodobné, že následne nebude prijatý ani návrh zákona z 12.3.2002. Teda neprejde ani jeden návrh, na čo sme upozorňovali už pri prejednávaní návrhu zákona o obdobnom zákone pre účastníkov zahraničného odboja, kedy sme žiadali aby bol prijatý jeden zákon pre všetky kategórie ako v českej republike, čo by bolo najprechodnejšie riešenie. - je právne rovnako zdeformovaný a nedostatočný ako zákon o súdnej rehabilitácii č. 119/90 podľa ktorého, medzi inými deformáciami, dodnes neboli odškodnené vdovy po politických väzňov, ktorí neprežili vyšetrovanie resp. k ich smrti došlo pred vynesením právoplatného rozsudku. Dodnes neboli doriešené prípady únosov našich občanov ŠtB z územia iných štátov, prípady špionáže a otázka zostatkových diskriminačných trestov prejednávaných podľa §4 zákona č. 119/90. Tým že vymedzuje okruh oprávnených osôb len na prípady v evidencii MS SR v zmysle zákona č. 119/90, pripravil o nárok všetkých politických väzňov, ktorý boli súdený súdmi v Českej republike a po rozdelení spoločného štátu majú dnes občianstvo SR. Tí paradoxne nemajú nárok na odškodnenie ani v ČR a ani v SR. - návrh zákona cynicky kalkuluje so smrťou oprávnených osôb, ktorých priemerný vek je vyše 73 rokov, tým že odškodnenie má byť vyplácané v troch etapách v rozpätí troch rokov od roku 2002-2004. Pričom v prevej etape má byť vyplatená smiešna suma na úrovní mesačného platu. Skutočnosť, že po smrti má manželka nárok už len na 50% len potvrdzuje amorálnosť tohto návrhu. - návrh zákona je zjavne politicky účelový a vypočítavý so zámerom predvolebného ovplyvňovania, čo potvrdzuje Osobitná časť zákona K § 5 v ktorej sa uvádza, že riešenie vecnej problematiky bolo predmetom rokovania koaličnej rady a suma ktorá by mala byť vyplatená v roku 2002 vo výške 48 mil. bude zabezpečená v čiastke 24 mil. Sk. z prostriedkov SDK a z prostriedkov vlády SR v čiastke 24 mil. Sk. - Zdôvodnenie o schodkovom rozpočte je nemorálnym alibizmom. Návrh poslancov SDL Rusnáka a Benkovského, ktorý ako prvý okopírovali český zákon 261/2001 a podali návrh zákona pre svojich partizánov a zahraničných odbojárov z Moskvy, medzi ktorými je aj bývalý prokurátor Anton Rašľa, neslávne známy tým, že posielal na smrť nevinných študentov, nenavrhol vyplácanie po etapách ale naraz a v hotovosti. Rovnako o schodkovom rozpočte sa nič nehovorilo v návrhu zákona z novembra 2001, poslancov Palka , Mikloška a Záborskej na tzv. zmiernenie krívd osobám deportovaným do nacistických táborov a zajateckých táborov a treba zdôrazniť, že účelom tohto zákona, ako sa uvádza, bolo odškodniť aj tých občanov, ktorí boli občanmi Maďarska a boli deportovaní z anektovaných území. Paradoxne po prijatí zákona o preukazoch zahraničných Maďaroch iniciujú návrhy zákona na zabezpečenie zvrchovanosti Slovenska. Je poľutovaniahodné, že poslanci hnutia ktoré má v názve slovo kresťanské, cynicky a nekresťansky zabudli na tisíce slovenských politických väzňov a obetí komunizmu, kedy práve na Slovensku bola najviac postihnutá cirkev a pokrytecky sa starali len o občanov maďarskej národnosti. Na Slovensku až do podania nášho návrhu na prijatie ekvivalentu zákona 261/2001 prijatého v ČR pre zahraničný odboj, intervenovaných a politických väzňov vo výške od 60 000 -120 000 Čk, všetci pokrytecky mlčali a odškodnenie občanov SR, ktorých bolo v Jáchymove na ťažbe uránu najviac, im bolo ľahostajné. Ako prvý sa o peniaze prihlásili tí, ktorí predtým popravovali a žalárovali, teda pohrobkovia KSČ pretransformovanej do dnešnej SDĽ. Ich návrh zákona bol schválený a prezidentom Schustrom podpísaný. Poslanci KDH mali na srdci osud deportovaných Maďarov. Na podanie návrhu na odškodnenie politických väzňov si však nik nenašiel čas a námahu. Po viacerých urgenciách našej organizácie NRSR, médiám a iným inštitúciám v roku 2001 sa ako medvede zo zimného spánku prebrali organizácie politických väzňov ZPKO a KPVS a keď sa nikto z koaličných poslancov nenašiel, nakoniec poslanci PSNS podali primeraný komplexný návrh zákona aj na základe našich podnetov a návrhov. Pokúšali sme sa navzájom dohodnúť a apelovať na poslancov NRSR aby sa hlasovalo tak ako v ČR naraz o všetkých troch kategóriách. Politické záujmy tzv. apolitickej KPVS na čele s nominantom SDKÚ však boli silnejšie ako zodpovednosť voči obetiam komunizmu. KPVS to chcela odbiť pridaním 500 Sk ku dôchodku. Nakoniec však nemali odvahu túto žobračenku pre starcov nad hrobom do parlamentu predložiť. Po predložení návrhu poslancov PSNS v januári 2002, KPVS začala sabotovať prijatie tohto návrhu vypracovaním svojho vlastného "vykastrovaného" návrhu zákona, ktorý predložila do parlamentu, v čase kedy je otázne či ho stihne parlament vôbec prerokovať, so zjavným zámerom sabotovať prijatie návrhu poslancov PSNS a prihriať si v prvom rade svoju predvolebnú koaličnú polievku bez ohľadu na to, či vôbec bude nejaký zákon prijatý. To že nebude bolo už dávno jasné vtedy, keď poslanci odmietli priechodný postup aký bol v ČR, teda hlasovanie súčasne o odškodnení pre všetky kategórie. Svetové združenie bývalých československých politických väzňov, zastupujúce občanov postihnutých komunistickým režimom, apeluje na Národnú radu Slovenskej republiky a jej poslancov aby navrhli neprejednávať v parlamente návrh zákona z dielne KPVS, SDKÚ a KDH. V mene všetkých obetí komunizmu žiadame aby Národná rada Slovenskej republiky prijala zákon adekvátny zákonu prijatému v Českej republike a aby bola rovnaká finančná náhrada, pretože na nútených prácach pri ťažbe uránu boli nasadení za účasti sovietskych poradcov najmä občania zo Slovenska, priznaná aj občanom nástupníckeho štátu bývalého Československa. Všetci občania dnešnej Slovenskej republiky boli súdení alebo perzekvovaní represívnymi zložkami vtedajšej Československej republiky. Majú preto morálne právo na rovnaké odškodnenie ako občania v Českej republike. Rozdelením ČSFR a diametrálne odlišným prístupom k tejto otázke v oboch nástupníckych štátoch sa občania Slovenskej republiky stávajú poškodenými a diskriminovanými vo vlastnom štáte. Následkom upierania a potláčania ich práv inštitúciami SR, bude preto smutné a žalostné keď sa budú domáhať svojich práv cestou podávania žalôb proti Slovenskej republike a následne až k Európskemu súdu pre ľudské práva, tak ako im to už doporučujú erudovaní právnici zo zahraničia a súčasne členovia Svetového združenia bývalých československých politických väzňov. Na vedomie: 1. Všetky poslanecké kluby NR SR 2. Parlament a senát ČR 4. Konfederácia politických väzňov 5. Zväz protikomunistického odboja 6. ČTK, SITA, TASR 7. Amnesty International 8. Ombudsman SR Predseda SZČPV-SR Podpredseda SZČPV-SR Tajomník SZČPV-SR František Bednár Emil Švec Štefan Pazdera Znepokojenie politických väzňov nad postupmi Európskeho súdu pre ľudské práva Svetové združenie bývalých československých politických väzňov vyjadruje hlboké znepokojenie nad postupom úradníkov Európskeho súdu pre ľudské práva -ECHR vo veci zamietnutia viacerých sťažností českých a slovenských občanov v oblasti závažných porušení ľudských práv. Napriek skutočnosti, že EU prijala niekoľko rezolúcii o potrebe vysporiadania sa s neblahým dedičstvom totalitných komunistických režimov Európe, s poľutovaním konštatujeme, že doposiaľ prakticky nedošlo k žiadnej náprave v zásadných oblastiach , kde bola spôsobená majetková ujma mnohým občanom bývalej Československej republiky. Postup akým sú paušálne a šablónovité zamietané všetky sťažnosti bývalých politických väzňov, emigrantov či štátom poškodených občanov, dostáva do zlého svetla úsilie všetkých čestných politikov a predstaviteľov EÚ, ktorí sa zasadili o opätovné zjednotenie Európy po ukončení druhej sv. vojny a vytvorenie skutočne lepšej a spravodlivejšej spoločnosti založenej na rešpektovaní a úcte k elementárnemu dodržiavaniu a rešpektovaniu základných ľudských práv. S napätím preto očakávame výsledok stretnutia predstaviteľov Štrasburgského výboru, (Strasbourg committeee) zastupujúceho občanov, ktorí zhromaždili viacero dôkazov o chybnom procesnom postupe českých a slovenských úradníkov, spochybňujúcom objektivitu nezávislosti a nestrannosti ECHR. Viaceré zistenia, vrátane písomných zdôvodnení rôznych veci s rovnakým textom zamietnutia, predložia pri stretnutí dňa 5.3.2004 o 10.00 , v Štrasburgu predstavitelia výboru Komisárovi pre ľudské práva pánovi Alvaro Gil - Roblesovi. Svetové združenie bývalých československých politických väzňov |
Tisková zpráva Štrasburského výboru Praha, 26.11.2003 Podali jsme sedm stížností k Evropskému soudu pro lidská práva ve Štrasburku (ECHR) proti České republice, ale soud již pět z nich odmítnul jako nepřijatelné. To nás velmi překvapilo, protože ve všech případech české soudy rozhodly v rozporu s platným právem. Tím porušily některé z práv zaručených Úmluvou o ochraně lidských práv a základních svobod, mezi nimi vždy právo na spravedlivý proces. Vždy jsme vyčerpali všechny opravné prostředky a stížnosti k ECHR podali až poté, kdy Ústavní soud odmítnul naše ústavní stížnosti. Takže jsme splnili všechny podmínky pro projednání stížností proti České republice u ECHR. Podle jednacího řádu ECHR vede řízení o přijatelnosti stížnosti: jakmile ji obdrží, předseda sekce, ke které byla přidělena, určí soudce, jenž posoudí splnění podmínek, vypracuje zprávu a rozhodne, zda má být přijatelnost stížnosti projednána výborem nebo senátem. Chtěli jsme proto vidět, co obsahují spisy o našich stížnostech. Očekávali jsme, že zjistíme to, že čeští zaměstnanci soudu naše stížnosti špatně přeložili nebo že soudci neměli k dispozici právě platné české zákony. Z u nás vydaného přehledu nejzávažnějších případů totiž víme, že soudci ECHR rozhodují velmi uvážlivě a vždy pečlivě. Co jsme našli bylo šokující: v žádném spisu nebyla zpráva soudce zpravodaje ani rozhodnutí výboru soudců o nepřijatelnosti stížnosti. Žádná naše stížnost nebyla přeložená do angličtiny či francouzštiny, jednacích jazyků ECHR. Jak by tedy o nich mohli soudci rozhodnout? Nedostali jsme uspokojivé vysvětlení. Čeští úředníci nám buď neuměli, anebo odmítali odpovědět a byli arogantní. Řekli nám, že rozhodnutí o nepřijatelnosti stížnosti je pro stěžovatele tajné. Domníváme se, že žádný ze soudců ECHR naše stížnosti vůbec neviděl a že stížnosti českých občanů končí rovnou v archívu bez projednání. Výjimkou jsou pouze stížnosti na průtahy v říze-ní. Aby Česká republika nevypadala bezchybně je nutné, aby byla občas také odsouzena. Aby však nebyla mezinárodním společenstvím kritizována za porušování lidských práv, může být odsuzována jen za procedurální chyby. Ty nejsou tak závažným porušením Úmluvy. Každou stížnost z České republiky zřejmě nejprve vyřizuje některý z českých úředníků ECHR, který ji rovnou předá Druhé sekci. Její úředníci stěžovateli odepíší, že ECHR stížnost přijal a po několika měsících mu pošlou druhý dopis, že výbor tří soudců rozhodnul, že jeho stížnost je nepřijatelná. Upozorní jej, že toto rozhodnutí je konečné, že mu již nebudou odpovídat a že spis s jeho stížností bude do jednoho roku skartován. Ti, kdo si nemohou dovolit navštívit ECHR ani nemají odhodlaného advokáta, se svého práva nedomůžou a dopis od ECHR jim vezme i poslední naději, že západní Evropa stojí na pevných právních základech. Toto selhání některých (českých) úředníků ECHR tak snižuje míru podpory českých občanů ke vstupu do Evropské unie. My ale nechceme nečinně přihlížet porušování občanských a lidských práv v České republice. Budeme shromažďovat další takto nevyřízené stížnosti, obrátíme se na orgány Rady Evropy se žádostí o nápravu a budeme usilovat o řádné projednání a rozhodnutí všech našich stížností. Ing. Jan Roub - mluvčí, Ing. Karel Berka - mluvčí, Dalibor Pech - mluvčí e-mail: strasbourg.committee@volny.cz |