Príhovor viceprimátora Mesta Košice Mikuláša Čečka
Vážený pán podpredseda vlády, excelencie,
dámy, páni, milí Košičania,
Dátum 21. august je vydávaný za smutné
výročie. Pred 39. rokmi bol rovnako teplý august a vrcholila prázdninová
sezóna. I keď počasie bolo príjemné, Nad krajinou sa začali zaťahovať
mraky prinášajúce okupačné vojská. Pokojný august sa zmenil na teror, ktorý si
vyžiadal nevinné obete. Ľudská zvedavosť v ten deň priviedla do mesta aj
sedem mužov, sebavedomých občanov,
ktorých životné plány ukončil výstrel. Paradoxne v čase keď nebola žiadna
vojna.. Guľkám okupantov sa nevyhli ani ďalší obyvatelia, ktorí skončili so
zraneniami. V očiach svedkov zostala hrôza 21. augusta ako nepríjemná skutočnosť potvrdzujúce, že
príchod tankov bol ozajstný . To čo videli nebola prehliadka armádneho
zboru. Bola to ukážka sily ktorou sa
akoby v hmle ťahala atmosféra strachu, ktorá pochovala mnoho nevinných
ľudí a zlomila všetkým nádeje.
Dvere sa pribuchli na 21 rokov. Jednu generáciu. Bolo to krátko alebo dlho ?
Mená, Michal Hamräk, Ján Hatala, Jozef
Kolesár, Ján Lásló, Bartolomej Horwáth,
Ladislav Martoník a Ivan Schmied. Mená obetí, ktorých pripomína kamenná doska
na stene budovy, ako spomienka, zdvihnutý prst, už nikdy viac. I keď sa
hovorí, že história sa opakuje, takéto smutné príbehy by nemali mať žiadnu
šancu. Už prvá guľka ktorú vystrelí zbraň vojaka je nekonečnou prehrou pre
ľudstvo. V auguste 68 mnoho občanov dovolenkovalo v rámci možností aj v zahraničí.
Hermeticky uzavretá krajina sa pre nich stala neprípustná. Nemohli sa vráti
domov a niektorí z nich sa ani vrátiť nechceli. Ďalší zbalili kufre
a pobrali sa z okupovanej vlasti.
Pobrali sa tam, kde sila systému sa neukazuje v uliciach
prostredníctvom tankov a psychologického teroru. Podľa Kremľa aby sa z Československa nestalo korzo
špiónov, cesta zo Západu k nám bola zarúbaná. Podľa predstáv okupačných
vojsk, najlepšie na večnosť. Ešte že je večnosť na zemi časovo obmedzená
a emigrácia stav dočasný. Zobuď Lenin, lebo Brežnev sa zbláznil!. Možno že
si pamätáte. Tento nápis zdobil v auguste 68 múry po celom Slovensku.
Začal sa tzv. dočasný pobyt ruských vojsk v našej krajine. Vyhlásené
provizórium sa po roku zdalo ako
nekonečné. Pasívny odpor bola jediná možnosť bez následných perzekúcii. Význam najskloňovanejšieho slova
normalizácia si nikto nechcel predstaviť. Bol nastolený poriadok, ktorý sa
dotkol každej rodiny. Náhod sa nepočítala ako možnosť. Jednoducho to bolo,
všetko v zmysle nastolenia poriadku.
Poriadku v ktorom chceli mať jasno iba komunisti. Použijúc slovník dnešnej mladej generácie
začal sa iný štýl. Čas búrania
a buriny. V ušiach doznieval
kultová pesnička Bratříčku zavírej vrátka. Posledné roky doznievajú hlasy tejto spomienky. Mladej
generácii to už nič nehovorí, je to len pre nich súčasť histórie tak ako ďalšie
udalosti z hodín dejepisu. Pre generáciu, ktorá to zažila na vlastnej
koži je povinnosťou vysvetľovať 21. august 68 aby tí. Ktorí
nezažili pochopili čo je to žiť pod nadvládou okupantov, ktorí nás pod rúškom
ochrany pripravili o takmer všetky ľudské práva a hovoria, že svet
tam za ostnatým drôtom je sto krát horší ako ten v prenasledovanom
Československu. Ctené dámy, Vážení páni, spravodlivosť a moc musia byť
jedno. Aby spravodlivosť bola mocou a moc spravodlivosťou, nech strach už
neberie ľuďom nádej a túžbu po slobode. Nech preto táto spomienka má
zmysel , aby nám mená nevinných obetí pripomínali, že nie vždy veci prirodzené
tu boli normálne. Nech ostanú v našej pamäti a sú každoročnou
príležitosťou pripomínajúcou nám aby
sme nezabudli na svoju minulosť, na vlastné túžby a sne po slobode. Usilujme sa aby sme mysleli správne. V tom je princíp mravnosti, ktorá
nám nedovolí opakovanie podobných
krívd.