Pietna spomienka pri príležitosti 35. výročia okupácie Československa v roku 1968 - 21.8.2003 Príhovor predsedu SZČPV so sídlom v SR pri príležitosti 35. výročia okupácie Československa-21.8.2003


Pietna spomienka pri príležitosti 35. výročia okupácie Československa v roku 1968

Čestná stráž

Foto: Josef Bílek

Letecký pridelenec USA na Slovensku mjr. Jeff Wenberg

        Vladimír Hučín

21. augusta 2003 sa v Poprade pri Pamätníku obetiam okupácie roku 1968 uskutočnila pietna spomienka pri príležitosti 35. výročia týchto tragických udalostí. V meste pod Tatrami si skutočne ako málokde V SR a ČR dôstojne uctili túto dejinnú udalosť. Za účasti občanov z blízkeho okolia, pozvaných hostí z celého Slovenska, susednej ČR, Rakúska, USA, čestnej vojenskej stráže vojakov popradského VÚ, skautov a zástupcov médií na celoslovenskej a regionálnej úrovni, túto pietu dôstojne sprevádzal koncert folkových umelcov Jána Kryla (brata zosnulého Karla Kryla) a Pepu Nosa. Absentovala účasť pozvaných politických predstaviteľov SR, o to viac bola ocenená účasť Veľvyslanectva USA za ktoré bol prítomný Letecký pridelenec USA na Slovensku mjr. Jeff Wenberg. V príhovoroch vystúpil primátor mesta Ing. Anton Danko, predseda Svetového združenia bývalých československých väzňov František Bednár, predseda OC KDH v Poprade Ing. Gustáv Dobák, ako hosť z ČR, bývalý kapitán BIS Vladimír Hučín a major Jeff Wenberg. Spomienkové stretnutie bolo ukončené štátnymi hymnami oboch štátov bývalého Československa a pietnou bohoslužbou za obete okupácie v Kostole sv. Egídia.

SZČPV, 22.8.2003

Vážení hostia, vážení prítomní, dovoľte mi pri príležitosti týchto smutných a krvavých augustových udalostí spred 35 rokov zamyslenie nad príčinami konca komunistického impéria bývalého ZSSR a jeho satelitov, ku ktorým bolo násilne pripojené aj bývalé Československo po vpáde okupačných armád Varšavského paktu v roku 1968.

Po skončení II. Sv. vojny s miliónmi obetí, žiaľbohu nenastal vytúžený mier. Takzvané "oslobodenie" sa za krátko zmenilo na rozšírenie sovietskej sféry vplyvu. Po nastolení komunistických režimov v strednej a východnej Európe nasledovali vojenské konflikty a Azii, Latinskej Amerike či v Indočíne. Z bývalých spojencov protinacistickej aliancie sa stali protivníci dlhotrvajúcej a vleklej studenej vojny. Každý pokus podrobených národov o vymanenie sa zo sféry tohto vplyvu a diktátu Moskvy, bol potlačený silou tak ako v auguste 1968 v Československu. Hrozba jadrového vydierania a úspešná expanzia komunizmu vo zvete prinútila západný svet k politike "mierovej koexistencie" dvoch svetových veľmocí USA a ZSSR. Základný problém tejto politiky spočíval v tom, že ZSSR nesledoval stratégii mierovej koexistencie ale stratégiu zničenia kapitalizmu a svetového víťazstva socializmu. Mnoho amerických a európskych politikov však žilo dlho v ilúzii, že zintenzívňovanie politických a hospodárskych stykov so ZSSR povedie k upevneniu mierového súžitia. Po invázii ZSSR do Afganistanu v roku 1979, pochopili niektorí politici, že expanzii komunizmu nemožno donekonečna ustupovať. Ronald Reagan prevzal Spojené štáty vo veľmi obtiažnej situácii, ako politickej, tak ekonomickej. Vyhral voľby s jasným programom, obnovenia prestíže a váhy Spojených štátov vo svete. Pre sovietskych politikov bolo zvolenie Reagana za amerického prezidenta šokom. Priniesol totiž základnú zmenu americké politiky. Na rozdiel od svojich predchodcov nemal žiadne ilúzie, že s komunistickým režimom sa dá mierovo koexistovať. Skúsenosti politiky détante 60. a 70. rokov ho v tomto presvedčení len utvrdili. Politické ústupky považovali sovietski politici ako prejav slabosti Ameriky a ako signál, že si môžu dovoliť viac, ako ukázali udalosti v Afganistane, Angole, Nikaragui a inde. Hospodárske styky slúžili sovietom predovšetkým k získavaniu moderných technológii a devízových príjmov s cieľom zvyšovať technickú vyspelosť armády. Reagan učinil podobnej politike koniec. Jeho hlavným politickým krédom bolo, že komunizmus je vo svojej bytostnej podstate zlý režim, s ktorým sa nedá žiť v mierovej koexistencii, ale proti ktorému je nutné bojovať.

Jedným z prvých Reaganových opatrení bolo výrazné zvýšenie vojenských výdavkov, Sovietsky zväz sa snažil odpovedať rovnako, ale Reagan bol pevne presvedčený o omnoho väčšej sile americkej ekonomiky založenej na voľnom trhu, v porovnaní s centrálne regulovanou sovietskou ekonomikou. Rovnako bol presvedčený, že sovietska ekonomika sa pod ťarchou snahy udržať vojenskú paritu so Spojenými štátmi zrúti. Nová americká politika prezidenta Reagana vyvolala vlnu negatívnych reakcií, a to nielen v Kremli. Celá rada západoeurópskych politikov sa stavala k Reaganovej politike veľmi odmietavo, podobne ako západoeurópska verejnosť. Tento odpor sa prejavil veľmi intenzívne v súvislosti s rozmiestňovaním rakiet stredného doletu v západnej Európe, a po vyhlásení Reaganovho programu tzv. "hviezdnych vojen", alebo vytvorenia obranného štítu proti napadnutiu jadrovými raketami. Odpor západoeurópskej verejnosti bol do značnej miery motivovaný skutočnými obavami z jadrového konfliktu, a komunistická propaganda si bola dobre
vedomá, že tieto obavy a protesty verejnosti môže použiť ako účinnú zbraň proti Reaganovi. Otvorenie komunistických archívov ukázalo, že Kremeľ a jeho spojenci podporovali intenzívne rôzne mierové hnutia v západnej Európe a Spojených štátoch (do mierového hnutia bola zapojená tiež Reaganova dcéra). Reagan bol však hlboko presvedčený o morálnej správnosti svojho tvrdého prístupu ku komunistickému zlu, a toto presvedčenie mu dodávalo silu i v takých situáciách, kedy o ich správnosti pochybovali jeho najbližší spolupracovníci, a kedy sa proti nemu postavila i jeho vlastná dcéra.

A jeho politika prinášala postupne úspechy. Sovietska ekonomika začala čoskoro pociťovať ťažobu snahy udržať so Spojenými štátmi krok v oblasti výdavkov na zbrojenie. Konflikt v Afganistane sa predražoval a americká vojenská pomoc odporcom sovietskej okupácie odďaľovali vidinu definitívneho víťazstva. Po rozmachu v 60. a 70. rokoch začal ústup komunizmu. Kremeľ nebol už schopný poskytovať výdatnú "revolučnú bratskú pomoc", a ostrovčeky revolúcie sa postupne rúcali. Desať rokov po nástupe Reagana do úradu prezidenta sa zrútil celý komunistický blok.

Mnohí tzv. "rozvážni", či "kompromis hľadajúci" politici predpovedali, že Reaganova politika nekompromisného postoja ku komunistickým režimom povedie ku svetovej vojne a k jadrovej katastrofe. Výsledok však bol úplne opačný. Tato politika prispela rozhodujúcou mierou k pádu totalitných režimov, k oslobodeniu miliónov ľudí a odstránila najväčšiu hrozbu svetového mieru od čias fašizmu.

Americký spisovateľ Peter Schweitzer v knihe "Reaganove vojny" kladie otázku, ako je možné, že Ronald Reagan, priemerný študent z priemernej univerzity, predpovedal správne niečo, čo nepredpovedali najvzdelanejší absolventi najprestížnejších univerzít, totiž že Sovietsky zväz skončí na smetisku dejín. Reagan na tuto otázku odpovedal sám. Podľa neho nespočíva vysvetlenie v jeho vyššej inteligencii a predvídavosti, ale v odvahe povedať nahlas, čo každý rovnako vedel, ale bál sa vysloviť. Táto epizóda podľa Schweitzera ilustruje, ako dôležitá je u politika osobná odvaha podložená vedomím morálnej správnosti jednania, schopnosť formulovať jasnú víziu a k jej naplneniu potom napnúť všetku energiu a sily. Tieto Reaganove vlastnosti vysoko oceňovali aj jeho politickí protivníci v Kremli.

Základné problémy dnešného sveta nemajú jasné riešenia. Rozumní ľudia sa môžu zásadne líšiť v názoroch na to, ako postupovať, a mnohí z tých, ktorí protestujú proti vojenskej politike Spojených štátov majú skutočné obavy z vojenského konfliktu či teroristických útokov. Pred štvrť storočím sa rozchádzali názory na to, ako jednať s komunistickými režimami, dnes sa rozchádzajú názory na to, ako sa stavať k hrozbe predstavovanej Irakom, severnou Kóreou a podobnými režimami.

História niekoľko desiatok rokov komunistického experimentu však zanechala dnešným generáciám nesmierne cenné poučenie, ako s totalitnými režimami jednať. V konečnom dôsledku na nich platí len hrozba silou, nie snaha o uzmierovanie či o mierovú koexistenciu. Takýto prístup môže síce v krátkom období odložiť prípadný vojenský konflikt, jeho protagonisti sa môžu na prechodnú dobu oddávať pocitu, že prispeli k zachovaniu mieru a že zamedzili vojnovým hrôzam. Ale len prechodne, pretože totalitné režimy a hrozba, ktorú predstavujú pre okolitý svet nezmizne, a skôr či neskôr opäť bude stáť civilizovaný svet pred otázkou, čo s nimi.

Prezident Reagan bol presvedčený o tom, že komunistické režimy predstavujú morálne zlo a hrozbu, proti ktorej je nutné bojovať.

História boja s komunizmom ukázala, ako dôležitá je osobná odvaha a vodcovské schopnosti, ukotvené v hlbokom morálnom presvedčení o správnosti konečného cieľa. A história rovnako ukázala, že práve v osudových a krízových situáciách sa naplno prejavujú dobré a špatné vlastnosti politických vodcov. A práve v tomto odkaze môžeme hľadať príčiny a korene tragédie národov Československa v auguste 1968.



Pamätnik obetiam okupácie Československa v r. 1968 v Poprade (Slovensko)

Pamätník obetiam komunistického teroru v Československu v Altnagelbergu ( Rakusko)

Pamätník okupácie v Poprade tesne pred odhalením 21.8.2002

Hore