Hlavná stránka

Pietne stretnutie pri "Pamätníku usmrtených na hraniciach v rokoch 1948-1989" 8. júla 2006

Reakcie slovenských denníkov Korzár a SME

Skautská čestná stráž

Foto: SZČPV

Zást. Poľského veľvyslanectva v SR: pani Ivona Fronczek

   Účastníci pietného stretnutia

Dňa 8. júla 2006 sa v Kežmarku na historickom cintoríne uskutočnilo pietne stretnutie pri príležitosti druhého výročia odhalenia "Pamätníka usmrtených na hraniciach v rokoch 1948-1989". Pietny akt pripravilo Svetové združenie bývalých čsl. politických väzňov, ktoré touto cestou vyslovuje poďakovanie Poľskému veľvyslanectvu v SR, za ktoré sa ako jediné z pozvaných veľvyslanectiev zúčastnila pani Ivona Fronczek ako aj všetkým, ktorí si uctili pamiatku vyše 400 obetí totalitného režimu, občanov SR, ČR, Nemecka, rakúska a Poľska V príhovoroch vystúpili za SZČPV: Elena Bačkorová a František Bednár, za Konfederáciu politických väzňov SR Anton Felber, za Poľské veľvyslanectvo pani Ivona Fronczek, za Konfederáciu politických väzňov Českej republiky Dobroslav Pustai a za za Slovenskú ľudovú stranu mgr. Marián Kotleba. Svetové združenie bývalých čsl. politických väzňov pozvalo na stretnutie každého kto, komu nie je ľahostajná naša minulosť a chcel vzdať úctu obetiam komunizmu. Z viacerých pozvaných médií sa na pietnom akte zúčastnili zástupcovia denníka Korzár za čo im vyslovujeme úprimné poďakovanie. Pietne stretnutie bolo ukončené štátnymi hymnami štátov z ktorých pochádzali obete usmrtené na hraniciach. Po pietnom akte sa uskutočnila recepcia v priestoroch Hotelovej akadémie MUDr. Otta Brucknera v Kežmarku, za ktorej dôstojnú prípravu rovnako vrelo ďakujeme.
Príhovor predsedu SZČPV



Vážení hostia, milí priatelia!

          Stretli sme dnes pri hroboch dvoch mladých ľudí, ktorých nechal zavraždiť štátny systém, ktorý vo svojom pokrytectve hovoril o spravodlivosti, tábore mieru,  vláde ľudu a v rozpore s tým, sa nezastavil ani pred streľbou do vlastných občanov, neraz i skoro ešte detí a to len preto, lebo mali o svojom živote inú predstavu než akú im vnucoval totalitný režim. Ondrej Brejka a Milan Dlubač, ktorých životy vyhasli skôr ako si mohli založiť rodiny a mať vlastné deti, sa stali jednými z vyše 400 obetí na bývalých československých hraniciach, ktoré sa po komunistickom prevrate v roku 1948 stali železnou oponou oddeľujúcou dva svety.

            Dovoľte mi malé zamyslenie nad príčinami rozpútania pekla svetového komunizmu a nad absenciou historickej sebareflexie vysporiadať sa z vlastnou minulosťou,  bez poznania ktorej nás sotva čaká lepšia budúcnosť .

             17. rokov po prevrate v novembri 1989, sa nenaplnili naše očakávania o lepšej a spravodlivejšej spoločnosti, pretože sa na ňom podieľali tí, ktorí boli prisluhovačmi komunistického režimu.  Tak ako parazitovali na reálnom socializme, rovnako dnes parazitujú v zmenenej situácii a poučujú nás o demokracii, ľudských právach, v duchu Orwelovho veľkého brata.

Ako spieval nebohý Karel Kryl,...“ na rohu ulice vrah o morálke káže...“ a...“ namiesto demokracie budujeme „demokratúru“.

Stále počúvame len o obetiach holokaustu a odsúdení nacizmu, ale o oveľa väčších obetiach komunizmu, počnúc desiatkami miliónov ktoré majú na svedomí Stalinovi dobrovoľní kati v bývalých sovietskych gulagoch, až po milióny mŕtvych v Kambodži, o tých je dnes hovoriť už pomaly nežiadúce.  Režim, ktorý rozpútal toto peklo s megamnožstvom ľudských tragédii, doposiaľ nebol medzinárodným spoločenstvom ani len formálne odsúdený a označený ako zločinecký. Každý súdny človek poznajúci historické fakty, vie prečo je tomu tak. Mocní tohto sveta, ovládajúci ekonomiku a svet financií, nechcú hovoriť o tom kto financoval boľševickú revolúciu v Rusku a kto rozohral diabolskú politickú kalkuláciu, ktorá sa jej tvorcom vymkla z pod kontroly a v časoch studenej vojny sa stala hrozbou expanzie svetového komunizmu a atómového armagedonu.

            Pred hrozbou boľševizmu varoval Winston Churchil, žiaľ jeho varovania boli ignorované a krátkozrakí politici a za nimi stojace obchodné kruhy vo svojej chamtivosti a honbe za ziskom bezmála priviedli svet na okraj katastrofy.

Trestuhodná  ľahkomyseľnosť Západu priniesla svoju krutú daň -

 komunistické prevraty v celej východnej a strednej Európe, Ázii , Afrike, či Latinskej Amerike.  Až s nástupom prezidenta Reagana došlo k vytriezveniu a k zásadnému obratu k otázke svetového komunizmu. Táto politická stratégia sa však po odchode Reagana zmenila a žiaľ bohu svet sa nedokázal poučiť z historických skúseností a definitívne sa vysporiadať so zločinmi totalitných režimov.        

            V kontexte týchto súvislostí sa po rozpade sovietskeho impéria a jeho satelitov, tzv.“ nežné“ či „zamatové“ revolúcie odohrali podľa rovnakého scenára a podmienok odovzdania moci,  vrátane záruky beztrestnosti, tzv.“ hrubej čiary“ a čo bolo podstatné, ponechania ekonomickej moci, financií a majetkov odstupujúcich komunistov, z ktorých sa značná časť infiltrovala do novovznikajúcich politických strán a hnutí.  Exemplárne to možno demonštrovať na situácii keby po porážke Nacistického Nemecka , 15 rokov nesmeli byť uverejnené  mená príslušníkov vojenskej kontrarozviedky – Abwehru a na všetkých politických a ekonomických postoch by ostali príslušníci NSDAP a Gestapa, ktorí by rozhodovali o denacifikácii Nemecka.

            Presne tento model, podľa vzoru KGB, bol použitý v bývalom Československu, čo v konečnom dôsledku znamenalo totálne ovládnutie ekonomickej a politickej sféry bývalými prisluhovačmi komunizmu, agentmi VKR , ktorých mená nesmeli byť podľa dohody zverejnené, či spolupracovníkmi  ŠtB. Najväčšou tragédiou pre rádových občanov je fakt, že touto trestuhodnou a zločineckou politikou, došlo k rozkradnutiu štátneho majetku pod pláštikom rôznych privatizácii, či už malých alebo veľkých, v hodnote stoviek miliárd korún, čo nakoniec v podobe tzv. reforiem musel zo svojich daní zaplatiť každý z nás.

            Pred dvoma rokmi,  tu na tomto mieste, dnes už nebohý Predseda Správnej radu ÚPN Ján Langoš pred Bohom sľuboval, že budú zverejnené mená vrahov Ondreja Brejku a Milana Dlubača. S ohľadom na úctu k jeho pamiatke, však tvrdím, že v Slovenskej republike tomu tak v dohľadnom čase nebude, pretože k tomu neexistuje politická vôľa. Rovnako nebudú vyšetrované ani ďalšie zločiny komunizmu ako vražda katolíckeho kňaza Přemysla Coufala či iné.  V súčasnej situácii tomu tak nemôže byť pretože Generálnym prokurátorom je bývalý komunista a na NS SR naďalej pôsobia sudcovia, ktorí súdili ešte za totality.  Zločiny komunizmu sú pre nich nežiadúce nakoľko tieto rezorty po prevrate v roku 1989 neprešli ani len kozmetickými úpravami.  Tak ako vtedy v mne “ochrany“ socialistického zriadenia slúžili totalitnému režimu a posielali nevinných ľudí do väzenia, rovnako aj dnes  už v mene „demokracie“ a „ochrany“ ústavných práv,  označia za nepriateľa kohokoľvek podľa toho kto k tomu zadá politickú objednávku.

                     Zabitie každého človeka odporuje zásadám kresťanským ako aj etickým, to nemôže ospravedlniť ani zakrývanie zákonmi.
         Najväčšou tragédiou tohto zločinu je, že bol spáchaný v mene štátu a podľa jeho zákonov!
         Zločiny páchané v mene štátu sú žiaľ svetskou mocou tolerované a ostávajú nepotrestané. Ak tieto zločiny spravodlivo neposúdi pozemská moc,  posúdi ich vyššia moc -moc Božia. A proti tejto moci je každý páchateľ a vrah bezmocný.
Vážení hostia, milí priatelia, je našou morálnou povinnosťou nezabúdať na tieto obete pretože ich smrť bola opovrhnutiahodným  zločinom.

Uctime si preto ich pamiatku modlitbou s prosbou o večné odpočinutie ich duší.

Česť ich pamiatke!