|
|
Dňa 21. augusta si pripomíname 57. výročie vojenskej invázie vojsk Varšavskej zmluvy do Československa, ktorá násilne potlačila nádej obyvateľov na slobodnejšiu a spravodlivejšiu spoločnosť. S poľutovaním konštatujeme, že ani viac než tridsaťpäť rokov po páde totalitného režimu Slovensko dodnes nemá centrálny pamätník venovaný obetiam tejto tragickej udalosti. Táto absencia výrečne vypovedá o nezáujme štátnych inštitúcií dôstojne si uctiť pamiatku nevinných, ktorí zaplatili životom za pokus o politickú reformu a slobodnejšiu budúcnosť. Aj to svedčí o tom, ako ťažko sa ako spoločnosť vyrovnávame s vlastnou minulosťou. Symbolickú úlohu centrálneho pamätníka tak naďalej plní skromný monument v Poprade, ktorý od roku 2002 pripomína verejnosti historický kontext a počet obetí na celom území bývalého Československa. Pri tomto pamätníku Svetové združenie bývalých politických väzňov každoročne organizuje pietne spomienky — najbližšie sa uskutoční 20. augusta 2025 o 14.00 hod. Spomienka na august 1968 nie je iba o historických faktoch. Je predovšetkým o hodnotách — o slobode, spravodlivosti, o práve národa rozhodovať o svojom smerovaní bez diktátu zvonku a to obzvlášť platí aj dnes. Korene invázie vojsk Varšavskej zmluvy siahajú, podobne ako pri krvavom potlačení povstania v Maďarsku v roku 1956, k povojnovému rozdeleniu Európy na sféry vplyvu víťazných mocností po porážke nacistického Nemecka. Československo sa po skončení druhej svetovej vojny ocitlo v sovietskej sfére vplyvu. V roku 1968 sa však objavila nádej: reformné hnutie Alexandra Dubčeka, známe ako „socializmus s ľudskou tvárou“, prinášalo predstavu slobody, demokracie a dôstojnosti v duchu vlastnej cesty. Pre sovietske vedenie však boli neprijateľné dve veci: Po prvé, že Dubčekova reforma smerujúca k „socializmu s ľudskou tvárou“ otvárala diskusiu o suverenite rozhodovania a o porušení medzinárodného práva v súvislosti s neobnovením predmníchovských hraníc Československa z roku 1938, ktorých súčasťou bola aj Podkarpatská Rus. Po druhé, že v spoločnosti rástla podpora neutrality štátu, podporovaná masovými petíciami občanov, čo by znamenalo vystúpenie z Varšavskej zmluvy. Tento postoj vychádzal z prirodzeného volania po neutralite, ktorá by bola zárukou mieru a nezávislosti po desaťročiach podriadenosti cudzej moci. Tieto demokratizačné tendencie boli násilne potlačené – tankami a guľkami Brežnevovho režimu. Často dnes počúvame názor, že august 1968 len oddialil privatizáciu a nástup sociálnej nespravodlivosti. Sme však hlboko presvedčení, že Alexander Dubček by nikdy nepripustil, aby sa so štátnym majetkom narábalo ako s korisťou. Vďaka svojim životným skúsenostiam by rovnako odmietol aj vstup nástupníckych štátov ČSFR do NATO. Pripomeňme si, že aj prezident Václav Havel ešte v roku 1990 verejne vyhlásil, že Československo „nevstúpi do žiadneho vojenského paktu“ a netreba veriť tým, „čo strašia chudobou a nezamestnanosťou“. Žiaľ, dejiny sa často vyvíjajú inak, než si želáme. Paradoxom dejín je, že Severoatlantická aliancia, založená 4. apríla 1949 ako obranný štít Západu pred komunizmom, sa po páde tejto ideológie v Rusku neobrátila k spolupráci, ale naopak — k expanzii. Rozširovanie NATO o bývalé komunistické štáty a najmä snaha o prijatie Ukrajiny, historicky úzko prepojenej na Rusko so statusom zakladajúcej republiky bývalého sovietskeho zväzu, bola Moskvou vnímaná ako prekročenie červenej čiary, čo vytvorilo nové napätie a nakoniec aj ozbrojený konflikt. Táto politika, žiaľ, neobnovila mier, ale vrátila Európu späť do obdobia studenej vojny. Takéto anachronické konanie, v rozpore s pôvodným poslaním aliancie, napokon dotlačilo Rusko k strategickému partnerstvu s komunistickými režimami ako sú Čína a Severná Kórea. Aj preto je potrebné sa z augusta 1968 poučiť. Nie cez prizmu kolektívnej viny, nie cez politické manipulácie a strašenie ruskou hrozbou, ale cez ľudskú pamäť a zodpovednosť. Tak ako neobviňujeme dnešných Nemcov za zločiny nacizmu, rovnako nemôžeme hádzať vinu za inváziu na obyčajných Rusov. Súčasné Rusko nie je Sovietsky zväz, nie je komunistické ani oficiálne ateistické. Spoločným znakom všetkých totalít je, že ich obeťami sú vždy tí najnevinnejší — obyčajní ľudia, ktorí túžia len po pokoji, spravodlivosti a živote vo vlastnej krajine bez strachu. Preto je našou morálnou povinnosťou nezabúdať. Obeťami všetkých totalít — hnedých, červených či iných — boli a zostávajú nevinní ľudia, ktorým bolo odopreté právo na slobodu, dôstojnosť a život v pravde. Česť ich pamiatke! Svetové združenie bývalých politických väzňov |
|
Vyhlásenie Svetového združenia bývalých politických väzňov k 57. výročiu invázie vojsk Varšavskej zmluvy do Československa