Na margo 56. výročia udalostí z 21. augusta 1968

Žiaľ ani po vyše 34 rokoch od pádu režimu jednej strany na Slovensku stále nemáme  centrálny pamätník obetiam 21. augusta 1968. Aj to svedčí o vzťahu spoločnosti k tejto tragickej historickej udalosti, ktorej následky nesieme dodnes. 
Skromný pamätník v Poprade s popisom historickej udalosti a uvedením počtu obetí v rámci celého Československa, od roku  2002 stále  plní úlohu centrálneho pamätníka a návštevníkom Popradu pod Tatrami pripomína tragické augustové udalosti. 21. augusta o 14. 00 hod.  sa pri pamätníku uskutoční opäť pietna spomienka.
Súčasné vedenie mesta Košice, kde bolo najviac obetí o návrh Svetového združenia bývalých politických väzňov, aby bol  centrálny pamätník v Košiciach napriek prísľubu  za dva roky neprejavilo seriózny záujem.
Múr na ktorom  sú mramorové tabule pamätníka v Poprade praská a rozpadáva sa. Hrozí, že jediný pamätník  s uvedením počtu obetí na Slovensku  môže byť pre nezáujem štátu poškodený.
Všetky žiadosti o poskytnutie finančných prostriedkov na opravu pamätníka  podané Ministerstvu vnútra, Ministerstvu obrany, Ministerstvu kultúry a bývalej Prezidentke Zuzane Čaputovej boli zamietnuté. 
Žiaľ ani prístup súčasnej vlády  a nového ministra vnútra  k záchrane havarijného stavu pamätníka v Poprade a inštalácii centrálneho pamätníka v Košiciach sa nezmenil. Na honosné oslavy SNP sa našli  státisíce eur ale na opravu jediného pamätníka s počtom obetí na Slovenku sa peniaze nenašli. 
Po vyhlásení zbierky na záchranu pamätníka sa žiaľ namiesto podpory zo strany verejnosti stretávame s odsudzovaním našej snahy a často aj schvaľovaním vpádu armád Varšavského paktu s označením, že invázia zachránila Československo pred privatizáciu a rozkrádaním štátneho majetku.

Skúsme si položiť otázku aký by bol osud Československa, ktoré patrilo  v medzivojnovom období medzi desať priemyselne najvyspelejších štátov sveta,  keby  Hitler nezačal 2. svetovú vojnu,  keby nebol porušený pakt medzi Nemeckom a ZSSR, podpísaný  Molotovovom  a Ribentropom  a keby Hitler neprepadol ZSSR.
Bývalé Československo by sa v tom prípade nikdy nedostalo do Sovietskej sféry vplyvu a jeho hranice by ostali rovnaké ako pred Mníchovskou zradou v roku 1938, kedy bola jeho súčasťou  Podkarpatská Rus. 
Žiaľ po prevzatí moci komunistami sa nerastné bohatstvo uránovej rudy  nestalo zdrojom blahobytu pre našich občanov, ale korisťou pre Stalina a ďalšiu expanziu marxistických revolúcii do sveta. Dva roky pred nástupom Alexandra Dubčeka do funkcie bolo Československo ekonomicky ešte na úrovni Rakúska, avšak tak ako Benešov dekrét o vzdaní sa Podkarpatskej Rusi,  rovnako podpis zmluvy v Čiernej nad Tisou 29. júla 1968, znamenal už len ďalšiu zradu na občanoch bývalého Československa,  urýchlenie vojenskej agresie, ekonomický úpadok na ktorý doplácame dodnes   a následnú 23 ročnú okupáciu.
Dnes o auguste 1968,  tak ako do novembra 1989, mnohí nechcú počuť, pretože časy prevracania kabátov sa  nehodia do  scenára. Rovnako sme až príliš rýchlo po smrti Alexandra Dubčeka zabudli na myšlienku neutrality, nezávislosť či ľudskú tvár  politického systému. 
Alexandra Dubčeka dnes mnohí znevažujú a označujú ako naivného idealistu. Nikto mu však nemôže uprieť, že konal v prospech ľudí a nie seba a aspoň sa pokúsil  o politiku s ľudskou tvárou. Ak bol Dubček naivný rovnako naivní by museli byť aj účastníci SNP, si mysleli, že bojujú za slobodu, demokraciu a slobodné Československo a v skutočnosti bojovali za červenú diktatúru, ktorá nahradila hnedú. Skúsme sa zamyslieť čo zostalo z  prísahy československého partizána, ktorá znela: "V tomto boji neustanem, kým posledný cudzí votrelec nebude vyhnaný z našej pôdy, kým Československá republika, štát troch rovnopráv­nych slovanských národov - Čechov, Slovákov a Karpatských Ukrajincov - nebude opäť slobodná. Mojím heslom bude: Smrť okupantom - slobodu národom Československa! Tak prisahám!"
Historické fakty len potvrdzujú, aké dôležité je  mať vo vedení štátu politické osobnosti - štátnikov s odvahou, ktorým nejde o osobný prospech ale  dokážu sa obetovať pre  blaho a prospech svojho národa.  Tragédiou  Slovenska je, že  najväčšie osobnosti ako M. R. Štefánik a Alexander Dubček tragicky zahynuli za dodnes neobjasnených okolností. Stále platí, že štátnici myslia na budúce generácie zatiaľ čo politici len na budúce voľby.

                        Svetové združenie bývalých politických väzňov