Všetky totalitné režimy v mene svojich rasových alebo triednych ideológii a mocenského boja zanechávajú za sebou stopu smrti, ľudského utrpenia a nesmiernych ľudských tragédii. Národný socialista Adolf Hitler dal zlikvidovať svojho súkmeňovca Ernsta Röhma, veliteľa a spoluzakladateľa nacistických polovojenských úderných oddielov SA, nazývaných tiež hnedé košele, ktoré mu pomocou politického teroru pomohli získať moc. Josif Stalin vo vnútrostraníckych čistkách vyhladil väčšinu svojich spolupracovníkov a spolubojovníkov z občianskej vojny, čo prispelo najmä k zločinnej činnosti Jagodu- zakladateľa gulagov, Ježova a Beriju. Prácu „dokončil“ obrovskými čistkami v armáde, pri ktorej zlikvidoval výkvet svojej generality: Tuchačevského, Jegorova, Bľuchera či Jakira. Tuchačevskij autor reforiem a architekt Červenej armády je považovaný za jedného z najschopnejších veliteľov Červenej armády v predvojnovom období.
V mene budovania ľudovodemokratického zriadenia sa po odchode hnedej totality začalo za asistencie sovietskych poradcov aj u nás, popravovať, mučiť a väzniť, tento krát v mene totality červenej. Prvý československý robotnícky prezident Klement Gottwald v duchu svojho citátu: „ A my sme stranou československého proletariátu a naším najvyšším štábom je skutočne Moskva. Do Moskvy chodíme sa učiť, viete čo? My sa od ruských boľševikov učíme, ako vám zakrútiť krk. A vy viete, že ruskí boľševici sú v tom majstri... Prejde vás smiech!“ dal popraviť svojho straníckeho súkmeňovca Rudolfa Slánskeho. V zinscenovanom procese vyniesli 11 rozsudkov smrti a Slánsky sa stal obeťou represií, ktoré sám rozpútal v čase kedy stál pri zrode politických procesov, v ktorých na základe vykonštruovaných obvinení komunisti posielali na smrť a do žalárov nevinných ľudí. Patril k najužšiemu okruhu tých, čo rozhodovali, ktoré významné osoby treba zatknúť, uväzniť a odsúdiť. Považoval to za normálne, za súčasť triedneho boja, v rámci ktorého treba protivníkov likvidovať.
V období v ktorom ľudský život nič neznamenal sa stal obeťou tohto politického hyenizmu a marazmu aj Anton Mačuga, rodák z Popradu, ktorý sa zhodou nešťastných okolností ako absolvent filozofickej fakulty a francúzštiny Univerzity Komenského dostal ako úradník do kancelárie vtedajšieho predsedu Zboru povereníkov slovenskej národnej rady Gustáva Husáka. Citujúc z oficiálneho zdroja https://sk.wikipedia.org/wiki/Gustáv_Husák, na jeseň roku 1947 Gustáv Husák vyhnal z pozície svojej funkcie nátlakovými akciami nekomunistických povereníkov z ich úradov a viedol tak potom slovenský Zbor národnej bezpečnosti (políciu), ako aj Štátnu bezpečnosť (tajnú políciu). Vo februári 1951 bol zatknutý a v roku 1954 odsúdený vo vykonštruovanom procese s tzv. buržoáznymi nacionalistami.
V osobnom vyšetrovacom spise Antona Mačugu č. V 305-MV, vyžiadaného Ústavom pamäti národa, v súvislosti s pripravovaným odhalením pamätnej tabule Antonovi Mačugovi a saleziánovi Dr. Alojzovi Žemlovi, z archívu Ministerstva vnútra Českej republiku sa vo výpovedi kpt. Halahiju uvádza, že Anton Mačuga sa v júli 1949 dostavil na oddelenie Štátnej bezpečnosti kde prišiel oznámiť trestnú činnosť Gustáva Husáka.
Je ťažké po takmer 70 rokoch zistiť kto stál za touto spravodajskou hrou obviniť predsedu Zboru povereníkov Gustáva Husáka, ktorý mal v tom čase už pod palcom národnú a štátnu bezpečnosť a o čo sa tu vlastne hralo. Mohli totiž existovať viaceré verzie. Ako uvádza wikipedia, Gustáv Husák sa v tom čase zbavoval nekomunistický členov Zboru povereníkov, aby získal mocenský vplyv v bezpečnostných zložkách a Anton Mačuga sa mohol stáť len pešiakom, ktorý mal byť obetovaný. Vo vyšetrovacom spise nie je ani zmienka o tom, žeby bol Husák k veci vypočutý, resp. aspoň požiadaný o vysvetlenie, čo vzbudzuje pochybnosti a vyvoláva viaceré otázniky. Potvrdzuje to aj skutočnosť, že Anton Mačuga bol po vypočutí zaistený a umiestnený na psychiatriu. Oprávnenosť pochybností o náhlej nepríčetnosti Antona Mačugu potvrdzuje výpoveď npor. KV-ŠtB Lochnera, ktorý uviedol, že Mačuga na neho robil dojem normálneho človeka a nevie si dodnes vysvetliť, že na druhý deň, keď bol vo väzbe, robil nepríčetného.
Po niekoľkých mesiacoch bol Anton Mačuga na základe posudku psychiatra prepustený na slobodu.
Odhaliť pozadie zločineckých praktík Štátnej bezpečnosti a spravodajských hier, vykonštruovaného atentátu na predsedu vlády Antonína Zápotockého a jeho spojitosť so Zborom povereníkov slovenskej národnej rady, kde v kancelárii vtedajšieho predsedu Zboru povereníkov Gustáva Husáka, pracoval aj absolvent Univerzity Komenského Anton Mačuga, ktorý mal celý život pred sebou a ktorého tieto špinavé praktiky ŠtB stáli život, je pre časový odstup zložité. Podozrivé v prípade Antona Mačugu je, že po prepustení na slobodu, podľa psychiatrov ako nesvojprávny, pracoval ako účtovník v Poprade a opätovné bol na príkaz mjr. Antonína Prchala z Prahy zatknutý v roku 1951, kedy bol zatknutý aj Gustáv Husák. Práve major Prchal ako šéf odboru v spolupráci so sovietskými poradcami riadil prípravu procesu s R. Slánskym a spol. https://legacy.blisty.cz/art/34946.html
Kto sa dostal do pazúrov komunistického červeného gestapa ten sa z nich už tak ľahko nedostal. Krátke obdobie slobody Antona Mačugu netrvalo dlho a na priamy príkaz bezcitného karieristu majora Prchala, dostala popradská ŠtB príkaz ho zatknúť.
Využili k tomu jeho bývalého spolužiaka a kamaráta z gymnázia. Ten ho v predvečerných hodinách vylákal na ulicu, na ktorej už stál červený Tudor popradskej ŠtB. Zradca ho potlačil do auta a takto ho definitívne odovzdal do rúk mučiteľom. Za svoju službu si zrejme vyslúžil funkciu riaditeľa nemocnice v Košiciach. Ktovie, či ho niekedy hrýzlo svedomie.
Vo vyšetrovacom spise sa nachádza výpoveď spolupracovníka a konfidenta bratislavskej ŠtB Jurikoviča o údajne pripravovanej likvidácii najvyšších straníckych a štátnych predstaviteľov, kde uvádza, že v hoteli Carlton mal byť otrávený Antonín Zápotocký, pričom Jurikovič neuviedol žeby poznal Antona Mačugu, z čoho je zrejme, že sa jedná o účelovú výpoveď na objednávku ŠtB.
Celá tragikomédia s atentátom na predsedu vlády skončila, potom čo bol Anton Mačuga po výsluchoch s poškodením zdravia na pokraji smrti čoho si boli štátni vrahovia z ŠtB vedomí, návrhom na jeho prepustenie vydaným 6. marca 1952, teda v čase, kedy ležal Anton Mačuga smrteľné chorý v nemocnici na Bulovke, kde zakrátko zomrel.
Špeciálnym vagónom pripojeným na konci vlaku bola z Prahy do Popradu prevezená cínová rakva s telesnými pozostatkami Antona Mačugu, odkiaľ ju jeho kamaráti preniesli do jeho rodného domu na Hviezdoslavovej ulici. 5. apríla 1952 sa vybral smútočný sprievod s preskleným pohrebným vozom ťahaným koňmi na popradský cintorín. Na poslednej rozlúčke sa s ním lúčili jeho zronení rodičia, deviati súrodenci, priatelia a známi z rodného mesta. Početný smútočný sprievod po stranách odprevádzali eštebáci v kožených kabátoch. Správcovi popradskej farnosti saleziánovi Dr. Alojzovi Žemlovi zakázali v pohrebnej reči nad rakvou zosnulého hovoriť o príčine smrti a jeho väznení. Porušenie zákazu týmto statočným a odvážnym kňazom prispelo zrejme tiež k jeho rozhodnutiu újsť do zahraničia. Pri neúspešnom pokuse o útek bol však 1.5.1954 zatknutý a vroku 1955 odsúdený za velezradu k 15 rokom väzenia. Na slobodu sa dostal v roku 1960 po udelení amnestie, avšak so zákazom pastoračnej činnosti. Pracoval ako robotník a neskôr tlmočník. Zomrel v zabudnutí verejnosťou v roku 1996 v domove dôchodcov v Pezinku.
Česť pamiatke obetiam komunizmu a skutočným svedkom viery!
Svetové združenie bývalých politických väzňov
Video. Spirituálny kapitál 251. Odvaľme kameň ľahostajnosti. (Od 8 minúty aj o ľahostajnosti k obetiam komunistického režimu A. Mačugu a A Žemlu).
