hlavna stranka

Pietna spomienka pri príležitosti 40. výročia okupácie Československa 21. augusta 1968 v Poprade

Späť na stránku Nezabúdame na našu spoločnú minulosť

Pri príležitosti 40. výročia okupácie Československa v auguste 1968 sa v Poprade uskutočnila pietna spomienka pri Pamätníku obetiam okupácie. Okrem členov Svetového združenia bývalých československých politických väzňov a Sekcie násilne odvlečených do Gulagov v bývalom ZSSR sa na nej zúčastnili zástupcovia partnerských organizácii politických väzňov KPVS a ZPKO. Podujatie moderovala Elena Bačkorová, ako hosť vystúpil v príhovore podpredseda VUC a predseda OV SDKÚ Ing. Milan Baran. Svoju účasť ospravedlnili. Kancelária prezidenta republiky z dôvodu účasti na Pietnej spomienke v Bratislave a Košiciach, Minister obrany SR Jaroslav Baška, Chargé ďAffaires ad interim Poľskej republiky Dr. Bogdan Wrzochalovsky, Primátor Mesta Poprad Ing. Anton Danko a Predseda Správnej rady ÚPN PhD. Ing. A. Petranský. Po skončení pietnej spomienky sa v Kostole sv. Egídia slúžila Sv. omša venovaná obetiam okupácie. Svetové združenie bývalých čsl. politických väzňov vydalo pri príležitosti 40. výročia tragických augustových udalostí vyhlásenie, ktorého text uverejňujem v plnom znení.


Obete okupácie Československa - aktualizácia z roku 2008

VYHLÁSENIE SVETOVÉHO ZDRUŽENIA ČS.POLITICKÝCH VAZŇOV K  40. VÝROČIU OKUPÁCIE ČSSR

              Tohtoročné 40. výročie okupácie Československa má na Slovensku  aj  takmer  dva desaťročia po tzv. páde komunizmu v novembri 1989 stále podivnú  príchuť. Kým v ČR sa 21. august 1968 pripomína na najvyššej štátnej úrovni s patričnými poctami, vrátane tých vojenských, u nás si politici ani nemajú kde túto dejinnú udalosť pripomenúť.
              Položenie kvetov k skromnej a historicky bezobsažnej pamätnej tabuli  s menom Danky Košanovej a Petra Legnera v Bratislave, či k hrobu Alexandra Dubčeka, vyznievajú neúprimne - trápne a rozpačito. Okrem skromného Pamätníka so štatistikou obetí v Poprade, na Slovensku  neexistuje dôstojný centrálny pamätník venovaný obetiam  invázie z radov našich občanov.
              Bezprecedentný a zákerný prepad    Československa v roku 1968, vlastnými spojencami z Varšavského paktu, nesie bez akýchkoľvek pochybností pečať nielen permanentnej série zlyhaní komunistického systému, počnúc  boľševickým terorom, Gulagmi a pokračujúc vojenskými agresiami v Nemecku, Maďarsku či  Poľsku ale aj pečať zlyhania samotného Západu vo vtedajšej nepriaznivej geopolitickej situácii.
V auguste  1968 zlyhali politici, zlyhali svetové mocnosti,  nezlyhali však  milióny občanov Československa, ktorí vo svojej túžbe po lepšej a spravodlivejšej spoločnosti boli zradení. Mnoho rodín stratilo svojich najbližších a na ich srdciach ostala trvalá jazva.  Práve týmto obyčajným ľuďom by mal patriť prejav čo najhlbšej úcty.
             21. august totiž nielenže pochoval všetky nádeje ale jeho následky nesieme dodnes. Komunistická chunta na čele s  Husákom a Biľakom,  ktorá sa dostala k moci silou ruských tankov a zapredala vlastnú krajinu,  zo štátu ktorý bol ešte v roku 1966 na úrovni Rakúska urobila ekonomicky zaostalú krajinu  obohnanú ostnatým drôtom.
             Korene našej súčasnej biedy siahajú aj k augustu 1968. Aj preto sa dnes Slovensko stalo  krajinou, ktorá láka investorov už len lacnou pracovnou silou a daňovými úľavami. Náš návrat do Európy, odkiaľ sme boli po tzv. oslobodení    sovietskou armádou   a následne  po komunistickom puči vo februári 1948 násilne vytrhnutí a cena ktorú sme dnes zato priniesli bola až príliš vysoká.
             Toto výročie by sa malo stať dôvodom k zamysleniu, prečo aj dnes namiesto vlastných obetí sú nám bližšie obete cudzie, ktoré servilne uctievame aby sme sa zapáčili mocným tohto sveta podľa toho z ktorej strany fúka vietor. Zatiaľ čo obete augusta  nemajú svoj dôstojný pamätník a ani len pamätný deň v kalendári, niekdajšie boľševické výročia majú stále najvyššiu štátnu prioritu. Slovensko je posiate pamätníkmi osloboditeľov, ktorí hnedú totalitu nahradili totalitou červenou a Stalin je stále čestným občanom slovenských miest.
História sa síce môže falšovať ale nedá sa oklamať. Boli to práve komunisti, ktorí keď sa im to hodilo kolaborovali s nacistickými okupantmi, prebiehajúcu 2. svetovú vojnu charakterizovali ako „zápas kapitálu“ a vojakov Wehrmachtu nazývali  „robotníckymi bratmi  v nemeckých uniformách“  Stalin uzavrel s Hitlerom pakt o neútočení a komunisti sa všade takto podľa  diktátu Moskvy správali.  Samotný Stalin na žiadosť Himmlera vydal Gestapu skupinu nemeckých komunistov ktorí pred Gestapom ušli do ZSSR kde skončili v Gulagoch.
            Tak ako sa do roku 1989 nesmelo hovoriť o invázii do ČSSR obchádza sa, že po vpáde Hitlera do Poľska, Sovietsky zväz 17. septembra 1939 zákerne prepadol ustupujúcich Poliakov od chrbta a v deň pádu Varšavy 28. septembra  obaja agresori  podpísali spojenecký pakt o rozdelení Poľska, pričom komunista Stalin dostal od socialistu Hitlera k dobru pobaltské štáty Estónsko, Lotyšsko a Litvu. Tieto svoju slobodu získali až po páde samotného ZSSR. Tak ako Hitler Poľsko, Stalin v tom čase prepadol maličké Fínsko.   Osud zajatých poľských vojakov  bol tragický, skončili v Gulagu, tak ako tisíce našich občanov po vstupe červenej armády v rokoch 1944-1945 a  dôstojníci byli povraždení v Katynskom lese. Tieto hromadné vraždy boli oficiálne  priznané až po páde Sovietskeho zväzu - do roku 1989 nášho veľkého vzoru.
             Dnes minister vlády navrhuje povinné návštevy nacistického koncentračného tábora, ale obete komunizmu z radov našich vlastných občanov   ostávajú na periférii nezáujmu.
            Prezident  nedávno v rozhlase povedal, že je šťastný z účasti slovenských vojakov v Afganistane. Podpora vojenskej okupácie prezidentom krajiny, ktorá samotná bola vyše dvadsať rokov okupovaná cudzou armádou je stratou historickej pamäte.
            Toto výročie je očividne nechcené a nežiadúce, ľavičiarom až príliš pripomína ich pošramotené svedomie, pretože práve tomuto režimu a „vojenskej chunte“ prisluhovali   do novembra 1989. Pravičiari  zase presviedčajú o nereformovateľnosti komunizmu a označujú Alexandra Dubčeka za frakčného komunistu. Dokonca 21. august 1968 sa nehodil do programu ani  organizácii politických väzňov.  21. august je žiaľ aj nešťastne kalendárne príliš blízko 29. augustu kedy prebiehajú oslavy komunistami privlastneného a historicky zmanipulovaného SNP. Hlavné  média sa snažia verejnosť presvedčiť rôznymi  anketami, uskutočňovanými raz do roka, že august 1968 mladej generácii nič nehovorí a v podstate  už verejnosť ani nezaujíma. Sotva by  si však takto dovolili  spochybňovať podobnými anketami uctievanie obetí holokaustu.
             Ak nemá byť Slovensko v Európskej únii a NATO len formálne, z ekonomicko-politickej vypočítavosti, malo by byť morálnou povinnosťou ako politikov tak aj verejnosti nedopustiť aby sa na 21. august hanebne  zabudlo.  Je to náš dlh voči všetkým obetiam okupácie 21. augusta 1968 a elementárny princíp ľudskosti a slušnosti.

                   Svetové združenie bývalých československých politických väzňov


Vincent Blažko :

IN    MEMORIAM

Štyridsať ruží už vyrástlo nad večným spánkom obetí. Junák si sťa orol vyletí túžiac po ozóne slobody, no krutý drak naň číha v zákutí a matka oplakáva synov i dcéry. Tak chodia deje popri našich dverí a volajú srdcia k obeti. Kým spev slobody ku nám doletí, krv skropí pôdu nášho chotára.

Darmo sa zmierenie dáva a oltára -

-     ak srdce človeka zlobu rozdáva. Každý s nás by mal zmeniť srdce, aby láskou horelo ako plameň sviece, rozdávajúc sa sťa krajec chleba,

-     tak bude pršať požehnanie s neba.

To je váš odkaz - padli hrdinovia, pred ním sa naše čelá klonia a s úctou - pietne spomíname. Vaše pamätníky hladia naše dlane.No nielen spomienka zneje týmto časom, my vyznávame vzdoruplným hlasom,že bratstvo hviezdy dočervena pod pásmi tankov u nás miesto nemá !!!

Táto báseň bola autorom napísaná a venovaná Pietnej spomienke pri príležitosti 40. výročia okupácie Československa 21.augusta 1968 a prednesená pri Pamätníku obetiam okupácie Československa 21.augusta 2008.

 

minister obrany
Slovenskej republiky

 

Bratislava 12. augusta 2008

 

Vážený pán predseda,

ďakujem Vám za pozvanie na pietnu spomienku pri Pamätníku obetiam okupácie Československa v roku 1968, ktorá sa uskutoční 21. augusta 2008 v Poprade.

Vstup okupačných vojsk na územie Československa v roku 1968 je smutnou kapitolou našich dejín. Zabrzdil rozbiehajúci sa demokratizačný proces a priniesol zbytočné obete, útlak a politickú a ekonomickú izoláciu od moderného sveta. Je potrebné pripomínať si toto obdobie pre poučenie a ochranu demokratických výdobytkov súčasnej spoločnosti. Som veľmi rad, že sa v tomto smere angažujete.

Musím Vám však s poľutovaním oznámiť, že vopred naplánovaný program a s ním spojené pracovné povinnosti mi, žiaľ, neumožnia prijať Vaše pozvanie. Verím, že uznáte dôvody mojej neúčasti a  ospravedlnenie prijmete s porozumením.

Vážený pán predseda, využívam túto príležitosť, aby som Vám zaželal veľa pracovných i osobných úspechov a súčasne poprial úspešný priebeh celého podujatia.

S pozdravom

 

                                                                      Jaroslav Baška, v. r.


Obeť okupácie augusta 1968 - fotograf Tibor Kováč

hlavna stranka