Vážení hostia, milí priatelia!
Pred 62 rokmi 8. mája 1945 skončila kapituláciou
Nemecka jedna z najväčších tragédii ľudstva - 2. svetová vojna so
šesťdesiatimi miliónmi obetí. Stretli sme sa dnes pri tomto skromnom pamätníku,
ktorí hoci nepatrí medzi tie veľké a honosné akých je na Slovensku mnoho,
ale je výnimočný tým, že nie je venovaný armádam, ktoré sa dostávali na naše
územie po ústupe Wermachtu, ale obyčajným ľuďom, ktorých osudy kruto poznamenali
vojnové udalosti.
História opäť
potvrdila, že totalitné ríše a režimy založené na rasovej či inej
nadradenosti, propagande stokrát opakovanej lži – ktorá sa má stať pravdou, či
pomýlenej ilúzii o tzv. vyvolenom národe bohom predurčeným na ovládanie
sveta, skončia skôr či neskôr v ruinách a na smetisku dejín.
Táto strašná vojna zasiahla aj do
osudov mnohých našich občanov,
padlých na
frontoch či povstaní,
desatisícov
židov deportovaných do táborov smrti,
deportovaných
na nútené práce do Nemecka,
či napokon
tisícov násilne odvlečených do Gulagov
Je nemožné
obyčajnými slovami opísať toto megamnožstvo ľudských tragédii a utrpenia,
ktoré sa postupom času stáva čoraz vzdialenejšie pre mladú generáciu, ktorá
vďaka Bohu vojnové šialenstvo nikdy nezažila.
Bez rozdielu si ctím
všetky tieto obete, dovolím si však na tomto symbolickom mieste pod majestátom
Tatier zamyslenie týkajúce sa dnes tu prítomných účastníkov, z ktorých
niektorí samotní, alebo ich rodinní príslušníci boli násilne odvlečení
jednotkami NKVD do Gulagov v býv. sovietskom zväze, čo možno označiť za
najsmutnejší paradox tejto vojny. Týmto barbarským aktom v rozpore
s medzinárodným právom sa Bohužiaľ potvrdila výmena jednej totality za
inú totalitu - pod diktátom Stalina. Tragické následky neniesli len tisíce
odvlečených do Gulagov ale dlhodobo poznamenali celý štát. Z bývalého
Československa, ktoré medzi dvoma svetovými vojnami patrilo medzi 10
priemyselne najvyspelejších štátov sveta a ktoré na nátlak Moskvy
odmietlo v roku 1947 Marshallov plán na obnovu vojnou zničenej Európy sa
po roku 1948 stala krajina, ktorú predstihli všetky štáty západnej Európy. Paradoxne
sa tak porazené Nemecko stalo najvyspelejšou ekonomikou Európy. Bývalé
Československo, mohlo mať miliardy dolárov za urán, ktorí ťažili
politickí väzni pod dozorom sovietskych poradcov a ešte v roku 1966
bolo na úrovní Rakúska. Dnes sa Slovenská republika ako nástupnícky štát
napokon vracia späť do Európy ale už v postavení krajiny s daňovými úľavami
pre zahraničných investorov, lacnou pracovnou silou, či gesterbeitrov
cestujúcich za prácou do zahraničia.
Aj to bola
naša daň, ktorú sme nechtiac museli priniesť ako následok 2. svetovej vojny,
čím sme sa stali aj my jej obeťami bez ohľadu na to či si to chceme pripustiť.
Klaniam sa pred
pamiatkou týchto obetí a prajem si aby bola mementom a poučením pre
súčasnú a budúcu generáciu.
Vám všetkým,
ktorí ste si našli čas a prišli na dnešné pietne stretnutie patrí prejav
hlbokého uznania a vďaky.
Česť
pamiatke obetí druhej svetovej vojny!
Svedectvo Jána Košúta- autora knihy Cez červený očistec.
Veľavážení prítomní, milé dámy milí páni
Trošku som zaskočený aj poctený týmto pozvaním a chcel by som povedať niekoľko slov o nás väzňov sovietskych trestaneckých táborov -Gulag.
Vymierame! Už sme len šiesti, jeden je tu medzi nami pán Ján Korpáš. Šiesti čo žijeme, bolo nás väznených 204 v trestaneckých táboroch systému GULAG,
ostatní deportovaní do táborov systému GUPVI, Bolo ich vyše 7000. V Gulagu nás bolo 204.
Veľký rozdiel bol medzi trestaneckým tábormi nemeckými a sovietskými. V nemeckých táboroch ľudia boli odsúdení na rýchlu smrť.
Do plynu a do pece. My sme boli odsúdení na pomalú smrť vysilením o hlade a príšerne ťažkej robote.
Čo vám ešte môžem povedať. Ľudia boli mimoriadne dobrí, ruskú ľudia majú ohromné srdce. Len režim bol strašný. Stalinov režim bol
pre nich strašný. Nám mohol byť Stalin ukradnutý ale oni sa ho báli. Stalin bol strašiak pre Sovietsky zväz. On nepoznal cenu ľudského
života. Jemu jeden patrón bol drahší ako jeden ľudský život. Preto nešetril ľudí. Tí priam mreli, aj civili aj my v táboroch.
Počuli by ste, žeby si niekto od trestanca pýtal chleba? Mne sa to stalo, je tak Janko Korpáš? Našu porciu 30 dekového chleba sme menili
za machorku. Tam aj civili hladovali. Preto týchto ľudí prosím neosočujte. Bol to ohromne dobrý národ ale režim bol zverský.
Daj bože aby sa takéto niečo už neopakovalo.
Čo by som ešte mohol povedať. Treba nám vydržať. Vydržať a modliť sa aby sa takáto apokalypsa už nikdy neopakovala.
Boli to všetko nevinné obete. Ich vinníkov bolo málo. Tých krutých trestov bolo neúrekom veľa. Veď ešte aj po vojne 25 miliónov
sovietských občanov nemalo strechu nad hlavou. Ešte dva roky po vojne ľudia žili v zemliankach, ako krti. Kto by dneska chcel
žiť v zemliankách? Veď dnes keby nám len elektrický prúd vypli na dva dni tak je katastrófa. A tí ľudia nevedeli čo je to elektrika,
čo je to teplo, čo je to oblečenie. Však bol zákaz ísť na oslavy Veľkej októbrovej revolúcie -VOSR, lebo tí ľudia si nemali čo obliecť
a obuť aby tam neboli na posmech. Taká bola povojnová situácia v sovietskom zväze. Toto si musíme uvedomiť.
Treba odsúdiť tento režim, to bola hrôzovláda a naň nezabúdať.
Ďakujem vám veľmi pekne za pozornosť.
