Hlavná stránka

Ján Chryzostom Korec, kardinál

Novoročná homília

Ján Chryzostom Korec, kardinál

Slávostná novoročná sv. omša, Katedrálny chrám sv. Emeráma v Nitre


Novoročná homília

          Svätý Otec Benedikt XVI. zvolil ako tému svojho posolstva k Svetovému dňu pokoja 1. januára 2007 túto myšlienku: „Ľudská osoba je srdcom pokoja“. Zamyslime sa nad touto pravdou.
           Život každého z nás a pre každého z nás je predovšetkým dar. Ale je to aj úloha. Každý z nás je od prvej chvíle svojho života človek. Každý z nás dostal svoj život ako dar bez svojich zásluh. Sväté písmo vyjadruje toto tajomstvo stvorenia dôstojnými slovami:

„ I riekol Boh: Učiňme človeka na náš obraz, nám podobný... I stvoril Boh človeka na svoj obraz, na obraz Boží stvoril ho, ako muža a ženu stvoril ich... A požehnal ich... a riekol im... : Naplňte zem! Podmaňte si ju!“ (Gen. 1, 26). – Tento Boží dar ľudského života sa týka každého z nás.
           Ale život sme dostali nielen ako dar. Dostali sme ho aj ako úlohu. Každý z nás prichádza na svet ako človek, a predsa každý z nás sa človekom, zrelým človekom postupne len stáva. Život človeka je dar, ale život človeka je zároveň aj úloha, veľká a posvätná úloha ľudskej slobody. Nie každému sa táto úloha podarí. Niekto si svojou slobodou život naplno rozvinie. Iný si svojou slobodou život zmárni a zničí. Aj pokoj, o ktorom sa toľko dnes hovorí a ktorý tak veľmi potrebujeme, je pre nás zároveň dar i úloha. Svet, i ľudský svet, boli stvorené ako poriadok, ako harmónia, ako základný pokoj, ako dar. Aj vykúpenie bolo darom, darom obnoveného pokoja sveta, ktorý hlavne ľudia narušili svojím zneužívaním darovanej slobody. Stvorený i vykúpený dar pokoja v spoločenstve možno tiež narušiť, možno ho premárniť, ba i zničiť. No dar pokoja možno aj chrániť a rozvíjať ako drahocennú hodnotu rodín, národov a sveta. Pokoj je pre nás všetkých i darom a je pre nás i úlohou.
Pokoj medzi ľuďmi má byť aj ovocím nášho úsilia – úsilia odpovedať svojím životom božiemu plánu a zámerom so svetom a s nami. Tak ako nám to tlmočí svedomie, svedomie každého z nás, každého človeka – cti otca i matku a neubližuj, nezabiješ, nekradni, nemaj v nenávisti, nebudeš krivo svedčiť, nerozbíjaj manželstvo iných.

 To je život podľa Desatora. Rozvrat pokoja v našom svete vyplýva dnes z nesprávneho a nepravdivého chápania človeka i z nesprávneho chápania Boha. Dnes mnohí popierajú pravú podstatu človeka ako stvoreného na Boží obraz a na Božiu podobu. Pokladajú ho za produkt náhodnej evolúcie, v ktorej platí zásada boja o život a pretrvávanie silnejšieho. To je pre jednotlivca, pre národy a pre svet však otrasne plytké a lživé chápanie človeka a života. Vedie k násiliu, k nespravodlivosti a k ničeniu. Vedie k vojnám a k hrozbám nových vojen. Rovnakým, ba možno ešte väčším nešťastím je, ak celé národy uznávajú síce Boha, no nie ako Otca všetkých ľudí, lež ako pohnútku boja a tzv. svätých vojen. Zlé chápanie človeka, zlé chápanie Boha, alebo život bez Boha a proti Bohu bol nešťastím pre trvalý pokoj vo svete nielen za zločinných systémov nacizmu alebo komunizmu. Na to nás upozorňuje Svätý Otec vo svojom Posolstve.
Vieme, že má pravdu. V dnešnom svete niet pokoja. Od druhej svetovej vojny sme boli a sme svedkami desiatok a desiatok ďalších vojen – v Európe, Afrike, Ázii, v strednej a južnej Amerike. Príčiny? Sebectvo, nespravodlivosť, túžba po moci, pomstivosť. Európa a celý západný svet majú na tom veľký podiel. Takmer všade sa domáhali bohatstva iných národov. – Aj naši vojaci sú vo vojnových oblastiach, i keď len ako odmínovači či strážcovia prímeria.

Ale aj tí padajú mŕtvi. – Čo bolo a čo je za tým všetkým?
Mnohí historici a uvažujúci ľudia sa nad tým zamýšľali. Ruský mysliteľ Berďajev sa zahľadel do dejín a napísal, že mnohí Európania vstupovali do moderných čias plní dôvery v seba a vo svoje tvorivé sily, mnohí z nich to robili bez Boha alebo rovno proti Bohu. Na úsvite modernej doby sa im zdalo, že všetko závisí od ich schopností, ktoré nepoznajú nijaké hranice. Dnes na konci týchto čias Európania vstupujú vysilení do neznámej epochy. Bez Boha z ich viery vo vlastné sily a schopnosti zostali len žalostné zdrapy. Európanom ako občanom hrozí, že navždy stratia jadro svojich osobností. Aký je to tragický rozdiel medzi začiatkom a koncom modernej histórie. Rozbilo a rozplynulo sa priveľa nádejí. Obraz človeka sa postupne zatemnil. A osobnosti, obdarené videním a intuíciou sa radi vracajú do dejín aby zatemnenému obrazu vrátili živý obsah človeka. Náš čas je časom rozpadu kultúry, manželstva, rodín, je časom vraždenia detí, časom teroru a strachu, časom úpadku a nie rastu. Moderná doba nepovzniesla človeka. Zbavila ho do veľkej miery dôstojnosti a úcty. Humanizmus bez Boha nedodržal svoje sľuby. Ľudská osoba sa stratila v mase. A národy dnes nevládzu uniesť svoju bezradnosť.
            Veľké revolúcie, francúzska i komunistická, sľubovali slobodu, rovnosť a bratstvo, nacizmus sľuboval bez Boha raj pre nemecký národ. Spoločné mali to, že znetvorili chápanie človeka. Najmä tým, že popreli Boha ako základ života a jeho pravdu. Popreli duchovno človeka a duchovno národov. Vlády národov sa snažili udržať ľudí v trvalej orientácii len na vonkajší svet, v trvalej nevedomosti o sebe samých, v trvalej nevedomosti o podstate sveta a človeka, a tým aj v nevedomosti o podstate hospodárskeho, politického a kultúrneho života.

Modernej kultúre sa darilo odvádzať pozornosť ľudí od ich vlastného vnútra. To trvá do dnes. Noviny, knihy a masmédiá vôbec nepretržite oslovovali a oslovujú len najnižšiu rovinu života človeka. Ponárajú ľudí do biológie, do vonkajšieho sveta, a to v úsilí manipulovať ľuďmi a ich vedomím, ovládať ľudí, ponúkať im príjemné zmyslové podnety bez potreby premýšľať a namáhať sa. Moderná kultúra vychovala z ľudí konzumentov tovaru a zábavy a nenásytnej túžby po prepychu. To zmenilo mnohých ľudí v Európe a do veľkej miery aj u nás na nemysliace automaty. Iné národy, ktoré sú chudobné, nemajú zatiaľ chlieb a učia sa - nenávidieť nás.
              Mnohým našim demokraciám to vyhovuje – ľudia, ktorí si odvykli premýšľať, dajú sa ľahšie ovládať. Jedinou uznávanou cnosťou sa postupne stala tolerancia. Tolerancia ako ľahostajnosť k pravým hodnotám. Ľudia stratili odvahu mať vlastné presvedčenie a stáť si za ním. Stali sme sa takými tolerantnými, že ľahostajne hľadíme na to, ako nám ktosi podpaľuje náš vlastný národný dom, ako nám ktosi podrýva manželstvá a rodiny, ako ktosi ničí našu stáročnú morálku pansexualizmom, surovými časopismi, novinami, filmami a obrazovkami, ba cez niektorých učiteľov aj školami. Sme takí tolerantní, že ani nebadáme, že si po zločinných plynových komorách a gulagoch chystáme nové ohrozenia života svojho národa, ostatných národov, ba celej planéty. Robíme to mnohorakým spôsobom, až po zavinené roztápanie ľadovcov na Severnom póle a po zavinené nebezpečné zmeny podnebia zeme otepľovaním. A nevidíme to. Alebo to vidieť nechceme.
               Kapitáni života štátov, bez Boha a bez duchovných hodnôt, šíria cez masmédiá slobodu bez hraníc pod heslom bezhraničného liberalizmu, v ktorom je všetko dovolené. Všetko v mene takzvanej slobody. Profesor práva to zhrnul nedávno v televízii takto: Kedysi ľudia vedeli, že kone sa priahajú do vozov v smere jazdy. Dnes ľudia priahajú kone proti jazde. Ľudia obrátili na ruby všetkých sedem hlavných hriechov a vyhlásili ich za cnosti.

 Pýchu nazvali zdravým sebavedomím,

 lakomstvo zákonom ekonomiky,

 smilstvo zdravým biologickým inštinktom a takmer jedinou radosťou zo života, 

 nestriedmosť nazvali vyššou životnou úrovňou,

 surovú závisť a nenávisť nazvali bojom o spravodlivosť a politickú slobodu,

 hnev nazvali rozhorčením nad názormi druhých,

 lenivosť nazvali filozofickým postojom.

 Takto kapitáni štátov bez Boha paralyzovali ľudí a národy. A zmocňujú sa ľudí i sveta.
Premýšľaví ľudia si zhŕňajú výsledky tohto nášho života. Roztrpčený kritik dnešných pomerov vyjadril časť týchto výsledkov drsným slovom takto: Majiteľ televízie má dnes takmer neohraničenú moc. Programy a reklama jeho televízie sú také úderné, že užasnutá črieda po mestách a dedinách sa dychtivo pozerá na obrazovky a v nich na ľudí, ktorí majú predovšetkým mnoho peňazí a volajú ich smotánkou. Stádo sa úctivo klania generálovi, ktorý rozbombardoval dediny a mestá. Masa uctieva vojnového zločinca ako nositeľa slobody a demokracie. Črieda omdlieva pri nohách zabávačov, ktorí majú hrubosťou reprezentovať krásu a šťastie života. Unudení diváci to obdivujú aj vtedy, keď osoba pod smejúcou sa maskou je mentálny úbožiak. Sme medzi tými divákmi, milí priatelia, aj my? Kupujeme tie noviny a časopisy a podporujeme takéto filmy a programy aj ako veriaci? Takto formovaní úbohí ľudia oceňujú potom viac umeliny obrazovky než obetavých tvorcov života národa, viac než otcov a matky, viac ako lekárov, učiteľov, inžinierov, fyzikov, prenikavých cenných spisovateľov a ďalších, bez ktorých sa kultúrny národ dnes neobíde. Títo všetci vzácni ľudia sú však neraz na tom horšie ako moderátori plytkých a prázdnych televíznych zábavných show.
               Reklama a propaganda všetko to ponúkané smetie výrobkov a zábavy šíria, odobrujú a vnášajú do našich domov a našich rodín. Pestujú si stádo oviec a merajú ho peaplemetrami.

 A mnohí ľudia sa dávajú takto radšej hnať ako stádo, než zodpovedne myslieť. Hĺbku poznania i zážitkov nahradzujú množstvom informácií a dojmov, akokoľvek plytkých, prázdnych a zbytočných. Tak príkro sa vyjadril pozorovateľ a kritik nášho života. Zavaľovaní sme kultúrnym odpadom tak krikľavo, až si náš najväčší básnik vzdychol:
Všetkého navôkol
je, zdá sa, príliš mnoho.
A stále prázdnejšie
je prázdne miesto v ňom....
Tie haldy poznania.
Je to len čierna skládka?
A nehlási sa k nám tá mnohosť.
Iba mnohá,
chce nás mať pre seba.
A vyháňa z nás Boha.
(Rúfus)
            
V akom živote sme sa to však ocitli? Európa bola utváraná od stáročí modlitbou a prácou. I naše Slovensko. Na začiatku bol Pribina a Rastislav. Ten pozval Konštantína a Metoda. S nimi rástol Gorazd. Potom tu bola Akadémia Istropolitana v Bratislave, košický a bratislavský Dóm, Cantus catholici a Tranoscius, Trnavská univerzita a Prešovská akadémia, Bernolák a Magin, Hollý, Štúr a Hurban, Matica, Hviezdoslav, Krasko, Rázus a Hlinka a Beniak so Silanom. A potom Milan Rúfus. A k tomu ostatní naši umelci a odborníci. To všetko zaručovalo naše hlboké korene i našu výšku. V tom bola dôstojnosť Európy i nášho národa. To zmýšľanie bolo všeobecné. Francis Jammes, básnik, to vyjadril takto: „Hovoril som hlasom, ktorý si mi, Bože, dal. Písal som slovami, ktorým si naučil mojich predkov a oni mňa.“
               Predtým ľudia poznali a vyjadrovali pravdu o človeku. A tá pravda udržovala život. Antoine de Saint-Exupéry v knihe „Zem ľudí“ napísal:

 Pre pomarančovník je pravdivá pôda, do ktorej môže zapustiť pevné korene a prinášať ovocie. Nepravdivá je preň pôda, do ktorej korene zapustiť nemôže a z ktorej nemôže rásť.“ – My sme zapustili pevné a hlboké korene do pôdy kresťanstva. To nám pomáhalo plne sa rozvinúť na slobodnú kultúrnu ľudskú národnú veľkosť.

Kresťanstvo bolo a je pravdou nášho národa. Kresťanstvo patrí k našej identite a k pokladu našej národnej kultúry a života. Dnes nás ktosi tejto identity a týchto koreňov chce zbaviť. Budeme mlčať?
                Tradícia znamená odovzdávanie-tradere. V dejinách sa odovzdáva život, ale i to, čím sa život udržuje a rozvíja. Toto odovzdávanie má byť živé a tvorivé. Skostnatenú tradíciu možno opustiť. Ale dôležité je uchovať veľké a živé bohatstvá tradície, nadobudnuté stáročnou skúsenosťou, ktorými žijú rodiny, národy a štáty.
                Na základe našej kresťanskej tradície vznikli u nás najcennejšie diela kultúry, umenia, literatúry a duchovných hodnôt a osobností, ktoré obohacovali náš národ, naši otcovia, naše matky, osobností, ktoré si našťastie vychovávame, chránime a udržujeme do dnes. Naše deti v týchto dňoch šíria „Dobrú novinu“, navštevujú po celom Slovensku rodiny a zbierajú peniaze pre deti v Afrike – v Tanzánii, v Keni, v Sudáne a v iných krajinách, pre zariadenie škôl, nemocníc či pre vŕtanie studní. Vlani naše deti tak vyzbierali okolo 14 miliónov Sk. Z kresťanských tradícií vyrastá u nás aj mnoho iných podujatí pre pomoc detským domovom, ľuďom postihnutým a pre mnohé charitatívne diela. A naše deti tieto dobré činy robia v čase, keď iné deti majú prilepené oči na obrazovkách, sledujú pornografiu alebo drogujú. V tom je význam Cirkvi a kresťanského života aj pre naše dnešné Slovensko.
Kresťanské tradície sú bohatstvom nielen Slovenska, ale do veľkej miery celej Európy.

 Bolo preto nepochopiteľné, prečo niektorí štátnici odmietli čo len zmienku o Bohu v preambule Ústavy Európskej únie. Pritom aj taký slobodomyseľný muž, ako bol prezident Mitterand, sa vyjadril, že Európu nemožno vybudovať len výrobou a obchodovaním, že európsku identitu legitimuje a vyjadruje najmä kultúra a duchovná spriaznenosť. A tá spriaznenosť bola kresťanská. Kresťanstvo a Cirkev tvorili prvú Európsku úniu dávno pred jej politickou podobou.
               Pre nás všetkých je dôležité vidieť svet a život, človeka i národy do hĺbky, také aké sú. Je dôležite z takto pochopenej pravdy potom žiť a konať. V tom spočíva blaho a zmysluplnosť nášho života. Na túto pravdu je odkázaný každý človek. Z verejnej ochrany, prezentácie a udržiavania pravdy o človeku žije celá spoločnosť, celý národ a štát. Túto pravdu života je potrebné pripomínať, odôvodňovať, stále prehlbovať a chrániť ako spoločný majetok národa. Takúto vlasť si želal mať ešte aj hlboký indický básnik, keď kedysi napísal, že jeho vlasť by mala byť priestorom, kde duch je bez strachu a hlava vztýčená, kde netriešti sa svet na márne črepy, kde slová vychádzajú z hlbín pravdy, kde dobrá vôľa rozprestiera ramená po láske, kde prúd myslenia nestratil sa v piesku púšte, kde ducha vedie sám Boh k šírkam myšlienky a činu.
                 Ján Pavol II. pri svätorečení Edity Steinovej povedal poslucháčom a národom čosi podobné. Povedal to najmä mladým:

„Neprijímajte ako pravdu nič z toho, čomu chýba láska. A neprijímajte ako lásku nič, čomu chýba pravda. Najmä pravda o človeku.“
           Pre ľudí dobrej vôle je to jasné. Niektorí to dnes, žiaľ, neprijímajú. Držia sa pohodlnej nepravdy. A tá im zastiera a vylučuje nepohodlnú pravdu. Pre kresťanov je touto nepohodlnou pravdou evanjelium – je svetlom a je cestou. Sú aj iné cesty? Sú. Nedávna skúsenosť nás, bohužiaľ, presvedčila, že sú aj iné cesty. A mnohé z nich viedli do skazy, k otrasným horám mŕtvol a zatratenia. A niektorí nás chcú zaviesť znova na takéto cesty života.
               Pokoj je v pravom zmysle slova „dielom spravodlivosti“ (Iz 32, 17). Je ovocím poriadku, ktorý Boh vštepil do srdca každého človeka a všetkých ľudí. Nik nechce byť zabitý, zotročený a znásilnený. Každý chce pokoj. Takto chápaný pokoj a mier je potrebné ustavične budovať, chrániť pred vášňami a sebectvom. Cirkev sa o toto usiluje v mene Ježiša Krista, „pôvodcu pokoja“.
               Keď myslíme na to všetko, čo sa dnes robí s ľuďmi, so životom a so svetom, pýtame sa: Kto bude chrániť človeka ako nedotknuteľnú osobu? Kto bude chrániť manželstvo a rodinu ako základ života národa? Kto ochráni pred zabíjaním naše deti, ešte nenarodené, ale už naše? Kto ochráni našu slobodu pred zvrhlosťami svojvôle, pred zvrátenosťami vášní, pred bezostyšnosťou nahoty a výstrednosťami sexu vo filmoch, divadlách, v televíziách a na internete? Kto ochráni naše deti pred detskou pornografiou a pedofíliou, na ktorých zvrhlíci zločinne zarábajú miliardy? Kto bude chrániť základné pravdy o človeku? Kto bude chrániť našu slobodu, hovoriť túto pravdu aj vtedy, keď je to nepohodlné či priam nebezpečné?
               
 Mnohí nazývali Cirkev tmárskou. Niektorí to robia do dnes aj u nás. Ale pritom práve od Cirkvi očakávali jasné slová na adresu tyranov, či to už bol Hitler alebo Stalin. A obviňovali pápeža Pia XII., že neútočil na nich denne a ešte hlasnejšie, než to po celé roky robil. Cirkev aj u nás obhajovala za komunizmu človeka, jeho práva a jeho slobodu. Veriaci laici i kňazi boli v tejto obhajobe nútení znášať príkoria a väzenia, zatiaľ čo iní si žili na výslní a útočia na Cirkev aj za dnešných pomerov.
                   No Cirkev vyslovovala pravdu o človekovi včera a vyslovuje ju i dnes. A obhajuje i slobodu človeka. Nedávno sme čítali v kultúrnom časopise: Francúzski encyklopedisti na čele s Voltairom, ktorí odsudzovali Cirkev ako tmársku, hoci mala už aj dovtedy Blaise Pascala i Tomáša Morusa, by dnes dvíhali obočie nad tým, že práve Cirkev, a možno jedine ona, bráni pravdu o človekovi, bráni jeho slobodu, bráni poznanie pravdy a bráni rozum človeka ešte aj vo vzťahu k Bohu a k náboženstvu. Univerzitná prednáška pápeža Benedikta XVI. v Regensburgu bola toho ďalším dôkazom. Pápež v tejto odbornej prednáške urobil to, čo sa v univerzitných prednáškach slobodne robí – nadhodil problém vzťahu rozumu a náboženstva citovaním výroku byzantského cisára Manuela II. v súvislosti islamu a násilia. Citoval slová z rozhovoru so vzdelaným Peržanom v čase okolo roku 1400.

Pápež označil citovaný výrok vopred za „udivujúco drsný“, no použil ho ako vyostrené východisko pre odborné riešenie problému. Islamský svet bol tým pobúrený, čo Benedikta XVI. mrzelo, no zotrval pri obrane slobodnej diskusie o vážnych otázkach života a citovanie neodvolal. Niektoré svetové denníky, ktoré sa chvália obhajobou slobody, sa postavili proti pápežovi. Hoci vždy obhajujú slobodu prejavu, aj keď ide o vulgárnosti, hrubosti a surovosti, naraz sa zbabelo postavili proti slobode inteligentnej diskusie o vážnych problémoch. Pápež však svoju prednášku neodvolal. V mene slobody hovoriť slobodne o vážnych veciach zotrval.
             Cirkev hlása pravdu, bráni pravdu a tým bráni človeka, všetkých ľudí a život. Robí to tým, že ohlasuje Krista, ktorý je cesta, pravda a život. Cirkev ohlasovaním pravdy o človeku presadzuje aj spravodlivosť pre všetkých ľudí. Má na mysli každého človeka každého národa a je ochrancom práv a nedotknuteľnosti každého človeka a práv každého národa. Takto v úcte ku každému človeku a v úcte k národom ako spoločenstvu živých osôb Cirkvi pomáha presadzovať spravodlivosť a pokoj už výchovou detí, ale aj vplyvom na celý spoločenský, kultúrny a hospodársky a sociálny život národov, aj nášho Slovenska.
             Cirkev a v nej kresťanstvo je nielen vzácny klenot našej tisícročnej slovenskej minulosti. Je to stále živá a stále obohacujúca sila a hodnota nášho národa, celého nášho Slovenska.

 Kresťanstvo nám podáva aj dnes, v čase nových mýtov, poloprávd a lží plnú pravdu o človeku, o jeho pôvode a posvätnosti, o jeho poslaní a cieli. Podáva nám aj pravdu o národe.

Je vecou každého z nás, či túto pravdu prijmeme a či sa stane tvorivou silou nášho života, zárukou našej solidárnosti a nášho pokoja. Ak by sme túto pravdu o človeku a národe odmietli, aké iné svetlo by osvetľovalo cesty našich budúcich dní? Ako nám pred rokmi povedal Petrov nástupca Ján Pavol II., Slovensko svojou vierou, svojimi mučeníkmi, vyznavačmi a novými generáciami má možnosť zdravo žiť, rozvíjať sa a má čo ponúknuť Európe a svetu pre náš život v pokoji.

No tak ako život každého človeka je dar i úloha, tak aj udržanie pokoja v rodinách, v národoch i vo svete je zároveň darom i úlohou, za čo sa hodno i modliť i pracovať. Amen.

Kardinál Ján Chryzostom KOREC

Nitra, 1. januára 2007

Prevzaté: TK KBS



Hlavná stránka