Slávostná novoročná sv. omša, Katedrálny
chrám sv. Emeráma v Nitre
Novoročná homília
Svätý Otec Benedikt XVI. zvolil ako tému svojho posolstva k Svetovému
dňu pokoja 1. januára 2007 túto myšlienku: „Ľudská osoba je srdcom pokoja“.
Zamyslime sa nad touto pravdou. Život každého z nás a pre
každého z nás je predovšetkým dar. Ale je to aj úloha. Každý z nás je od prvej
chvíle svojho života človek. Každý z nás dostal svoj život ako dar bez svojich
zásluh. Sväté písmo vyjadruje toto tajomstvo stvorenia dôstojnými slovami:
„ I riekol Boh:
Učiňme človeka na náš obraz, nám podobný... I stvoril Boh človeka na svoj
obraz, na obraz Boží stvoril ho, ako muža a ženu stvoril ich... A požehnal
ich... a riekol im... : Naplňte zem! Podmaňte si ju!“ (Gen. 1, 26). – Tento Boží dar ľudského života sa týka každého z nás. Ale
život sme dostali nielen ako dar. Dostali sme ho aj ako úlohu. Každý z nás
prichádza na svet ako človek, a predsa každý z nás sa človekom, zrelým človekom
postupne len stáva. Život človeka je dar, ale život človeka je zároveň aj
úloha, veľká a posvätná úloha ľudskej slobody. Nie každému sa táto úloha
podarí. Niekto si svojou slobodou život naplno rozvinie. Iný si svojou slobodou
život zmárni a zničí. Aj pokoj, o ktorom sa toľko dnes hovorí a ktorý tak veľmi
potrebujeme, je pre nás zároveň dar i úloha. Svet, i ľudský svet, boli stvorené
ako poriadok, ako harmónia, ako základný pokoj, ako dar. Aj vykúpenie bolo
darom, darom obnoveného pokoja sveta, ktorý hlavne ľudia narušili svojím
zneužívaním darovanej slobody. Stvorený i vykúpený dar pokoja v spoločenstve
možno tiež narušiť, možno ho premárniť, ba i zničiť. No dar pokoja možno aj
chrániť a rozvíjať ako drahocennú hodnotu rodín, národov a sveta. Pokoj je pre nás
všetkých i darom a je pre nás i úlohou.
Pokoj medzi ľuďmi má byť aj ovocím nášho úsilia – úsilia odpovedať svojím
životom božiemu plánu a zámerom so svetom a s nami. Tak ako nám to tlmočí
svedomie, svedomie každého z nás, každého človeka – cti otca i matku a
neubližuj, nezabiješ, nekradni, nemaj v nenávisti, nebudeš krivo svedčiť,
nerozbíjaj manželstvo iných.
To je život podľa Desatora. Rozvrat pokoja v
našom svete vyplýva dnes z nesprávneho a nepravdivého chápania človeka i z
nesprávneho chápania Boha. Dnes mnohí popierajú pravú podstatu človeka ako
stvoreného na Boží obraz a na Božiu podobu. Pokladajú ho za produkt náhodnej
evolúcie, v ktorej platí zásada boja o život a pretrvávanie silnejšieho. To je
pre jednotlivca, pre národy a pre svet však otrasne plytké a lživé chápanie
človeka a života. Vedie k násiliu, k nespravodlivosti a k ničeniu. Vedie k
vojnám a k hrozbám nových vojen. Rovnakým, ba možno ešte väčším nešťastím je,
ak celé národy uznávajú síce Boha, no nie ako Otca všetkých ľudí, lež ako pohnútku
boja a tzv. svätých vojen. Zlé chápanie človeka, zlé chápanie Boha, alebo život
bez Boha a proti Bohu bol nešťastím pre trvalý pokoj vo svete nielen za
zločinných systémov nacizmu alebo komunizmu. Na to nás upozorňuje Svätý Otec vo
svojom Posolstve.
Vieme, že má pravdu. V dnešnom svete niet pokoja. Od druhej svetovej vojny sme
boli a sme svedkami desiatok a desiatok ďalších vojen – v Európe, Afrike, Ázii,
v strednej a južnej Amerike. Príčiny? Sebectvo, nespravodlivosť, túžba po moci,
pomstivosť. Európa a celý západný svet majú na tom veľký podiel. Takmer všade
sa domáhali bohatstva iných národov. – Aj naši vojaci sú vo vojnových
oblastiach, i keď len ako odmínovači či strážcovia prímeria.
Ale
aj tí padajú mŕtvi. – Čo bolo a čo je za tým všetkým?
Mnohí historici a uvažujúci ľudia sa nad tým zamýšľali. Ruský mysliteľ Berďajev
sa zahľadel do dejín a napísal, že mnohí Európania vstupovali do moderných čias
plní dôvery v seba a vo svoje tvorivé sily, mnohí z nich to robili bez Boha
alebo rovno proti Bohu. Na úsvite modernej doby sa im zdalo, že všetko závisí
od ich schopností, ktoré nepoznajú nijaké hranice. Dnes na konci týchto čias
Európania vstupujú vysilení do neznámej epochy. Bez Boha z ich viery vo vlastné
sily a schopnosti zostali len žalostné zdrapy. Európanom ako občanom hrozí, že
navždy stratia jadro svojich osobností. Aký je to tragický rozdiel medzi
začiatkom a koncom modernej histórie. Rozbilo a rozplynulo sa priveľa nádejí.
Obraz človeka sa postupne zatemnil. A osobnosti, obdarené videním a intuíciou
sa radi vracajú do dejín aby zatemnenému obrazu vrátili živý obsah človeka. Náš
čas je časom rozpadu kultúry, manželstva, rodín, je časom vraždenia detí, časom
teroru a strachu, časom úpadku a nie rastu. Moderná doba nepovzniesla človeka.
Zbavila ho do veľkej miery dôstojnosti a úcty. Humanizmus bez Boha nedodržal
svoje sľuby. Ľudská osoba sa stratila v mase. A národy dnes nevládzu uniesť
svoju bezradnosť. Veľké revolúcie, francúzska
i komunistická, sľubovali slobodu, rovnosť a bratstvo, nacizmus sľuboval bez
Boha raj pre nemecký národ. Spoločné mali to, že znetvorili chápanie človeka.
Najmä tým, že popreli Boha ako základ života a jeho pravdu. Popreli duchovno
človeka a duchovno národov. Vlády národov sa snažili udržať ľudí v trvalej orientácii
len na vonkajší svet, v trvalej nevedomosti o sebe samých, v trvalej
nevedomosti o podstate sveta a človeka, a tým aj v nevedomosti o podstate
hospodárskeho, politického a kultúrneho života.
Modernej
kultúre sa darilo odvádzať pozornosť ľudí od ich vlastného vnútra. To trvá do
dnes. Noviny, knihy a masmédiá vôbec nepretržite oslovovali a oslovujú len
najnižšiu rovinu života človeka. Ponárajú ľudí do biológie, do vonkajšieho
sveta, a to v úsilí manipulovať ľuďmi a ich vedomím, ovládať ľudí, ponúkať im
príjemné zmyslové podnety bez potreby premýšľať a namáhať sa. Moderná kultúra
vychovala z ľudí konzumentov tovaru a zábavy a nenásytnej túžby po prepychu. To
zmenilo mnohých ľudí v Európe a do veľkej miery aj u nás na nemysliace
automaty. Iné národy, ktoré sú chudobné, nemajú zatiaľ chlieb a učia sa -
nenávidieť nás. Mnohým našim demokraciám
to vyhovuje – ľudia, ktorí si odvykli premýšľať, dajú sa ľahšie ovládať.
Jedinou uznávanou cnosťou sa postupne stala tolerancia. Tolerancia ako ľahostajnosť
k pravým hodnotám. Ľudia stratili odvahu mať vlastné presvedčenie a stáť si za
ním. Stali sme sa takými tolerantnými, že ľahostajne hľadíme na to, ako nám
ktosi podpaľuje náš vlastný národný dom, ako nám ktosi podrýva manželstvá a
rodiny, ako ktosi ničí našu stáročnú morálku pansexualizmom, surovými
časopismi, novinami, filmami a obrazovkami, ba cez niektorých učiteľov aj
školami. Sme takí tolerantní, že ani nebadáme, že si po zločinných plynových
komorách a gulagoch chystáme nové ohrozenia života svojho národa, ostatných
národov, ba celej planéty. Robíme to mnohorakým spôsobom, až po zavinené
roztápanie ľadovcov na Severnom póle a po zavinené nebezpečné zmeny podnebia
zeme otepľovaním. A nevidíme to. Alebo to vidieť nechceme. Kapitáni života štátov,
bez Boha a bez duchovných hodnôt, šíria cez masmédiá slobodu bez hraníc pod
heslom bezhraničného liberalizmu, v ktorom je všetko dovolené. Všetko v mene
takzvanej slobody. Profesor práva to zhrnul nedávno v televízii takto: Kedysi
ľudia vedeli, že kone sa priahajú do vozov v smere jazdy. Dnes ľudia priahajú
kone proti jazde. Ľudia obrátili na ruby všetkých sedem hlavných hriechov a
vyhlásili ich za cnosti.
Pýchu nazvali zdravým
sebavedomím,
lakomstvo zákonom ekonomiky,
smilstvo zdravým biologickým
inštinktom a takmer jedinou radosťou zo života,
nestriedmosť nazvali vyššou
životnou úrovňou,
surovú závisť a nenávisť
nazvali bojom o spravodlivosť a politickú slobodu,
hnev nazvali rozhorčením nad
názormi druhých,
lenivosť nazvali filozofickým
postojom.
Takto kapitáni štátov bez Boha paralyzovali
ľudí a národy. A zmocňujú sa ľudí i sveta.
Premýšľaví ľudia si zhŕňajú výsledky tohto nášho života. Roztrpčený kritik
dnešných pomerov vyjadril časť týchto výsledkov drsným slovom takto: Majiteľ
televízie má dnes takmer neohraničenú moc. Programy a reklama jeho televízie sú
také úderné, že užasnutá črieda po mestách a dedinách sa dychtivo pozerá na
obrazovky a v nich na ľudí, ktorí majú predovšetkým mnoho peňazí a volajú ich
smotánkou. Stádo sa úctivo klania generálovi, ktorý rozbombardoval dediny a
mestá. Masa uctieva vojnového zločinca ako nositeľa slobody a demokracie.
Črieda omdlieva pri nohách zabávačov, ktorí majú hrubosťou reprezentovať krásu
a šťastie života. Unudení diváci to obdivujú aj vtedy, keď osoba pod smejúcou
sa maskou je mentálny úbožiak. Sme medzi tými divákmi, milí priatelia, aj my?
Kupujeme tie noviny a časopisy a podporujeme takéto filmy a programy aj ako
veriaci? Takto formovaní úbohí ľudia oceňujú potom viac umeliny obrazovky než
obetavých tvorcov života národa, viac než otcov a matky, viac ako lekárov,
učiteľov, inžinierov, fyzikov, prenikavých cenných spisovateľov a ďalších, bez
ktorých sa kultúrny národ dnes neobíde. Títo všetci vzácni ľudia sú však neraz
na tom horšie ako moderátori plytkých a prázdnych televíznych zábavných show. Reklama a propaganda
všetko to ponúkané smetie výrobkov a zábavy šíria, odobrujú a vnášajú do našich
domov a našich rodín. Pestujú si stádo oviec a merajú ho peaplemetrami.
A mnohí ľudia sa dávajú takto radšej hnať ako
stádo, než zodpovedne myslieť. Hĺbku poznania i zážitkov nahradzujú množstvom
informácií a dojmov, akokoľvek plytkých, prázdnych a zbytočných. Tak príkro sa
vyjadril pozorovateľ a kritik nášho života. Zavaľovaní sme kultúrnym odpadom
tak krikľavo, až si náš najväčší básnik vzdychol: Všetkého navôkol
je, zdá sa, príliš mnoho.
A stále prázdnejšie
je prázdne miesto v ňom....
Tie haldy poznania.
Je to len čierna skládka?
A nehlási sa k nám tá mnohosť.
Iba mnohá,
chce nás mať pre seba.
A vyháňa z nás Boha. (Rúfus) V akom živote sme sa to
však ocitli? Európa bola utváraná od stáročí modlitbou a prácou. I naše
Slovensko. Na začiatku bol Pribina a Rastislav. Ten pozval Konštantína a
Metoda. S nimi rástol Gorazd. Potom tu bola Akadémia Istropolitana v
Bratislave, košický a bratislavský Dóm, Cantus catholici a Tranoscius, Trnavská
univerzita a Prešovská akadémia, Bernolák a Magin, Hollý, Štúr a Hurban,
Matica, Hviezdoslav, Krasko, Rázus a Hlinka a Beniak so Silanom. A potom Milan
Rúfus. A k tomu ostatní naši umelci a odborníci. To všetko zaručovalo naše
hlboké korene i našu výšku. V tom bola dôstojnosť Európy i nášho národa. To
zmýšľanie bolo všeobecné. Francis Jammes, básnik, to vyjadril takto: „Hovoril
som hlasom, ktorý si mi, Bože, dal. Písal som slovami, ktorým si naučil mojich
predkov a oni mňa.“ Predtým ľudia poznali a
vyjadrovali pravdu o človeku. A tá pravda udržovala život. Antoine de
Saint-Exupéry v knihe „Zem ľudí“ napísal:
„Pre pomarančovník je pravdivá pôda, do
ktorej môže zapustiť pevné korene a prinášať ovocie. Nepravdivá je preň pôda,
do ktorej korene zapustiť nemôže a z ktorej nemôže rásť.“ – My sme
zapustili pevné a hlboké korene do pôdy kresťanstva. To nám pomáhalo plne sa
rozvinúť na slobodnú kultúrnu ľudskú národnú veľkosť.
Kresťanstvo
bolo a je pravdou nášho národa. Kresťanstvo patrí k našej identite a k pokladu
našej národnej kultúry a života. Dnes nás ktosi tejto identity a týchto koreňov
chce zbaviť. Budeme mlčať? Tradícia znamená odovzdávanie-tradere. V dejinách sa odovzdáva
život, ale i to, čím sa život udržuje a rozvíja. Toto odovzdávanie má byť živé
a tvorivé. Skostnatenú tradíciu možno opustiť. Ale dôležité je uchovať veľké a
živé bohatstvá tradície, nadobudnuté stáročnou skúsenosťou, ktorými žijú
rodiny, národy a štáty. Na základe našej
kresťanskej tradície vznikli u nás najcennejšie diela kultúry, umenia,
literatúry a duchovných hodnôt a osobností, ktoré obohacovali náš národ, naši
otcovia, naše matky, osobností, ktoré si našťastie vychovávame, chránime a
udržujeme do dnes. Naše deti v týchto dňoch šíria „Dobrú novinu“, navštevujú po
celom Slovensku rodiny a zbierajú peniaze pre deti v Afrike – v Tanzánii, v
Keni, v Sudáne a v iných krajinách, pre zariadenie škôl, nemocníc či pre
vŕtanie studní. Vlani naše deti tak vyzbierali okolo 14 miliónov Sk. Z
kresťanských tradícií vyrastá u nás aj mnoho iných podujatí pre pomoc detským
domovom, ľuďom postihnutým a pre mnohé charitatívne diela. A naše deti tieto
dobré činy robia v čase, keď iné deti majú prilepené oči na obrazovkách,
sledujú pornografiu alebo drogujú. V tom je význam Cirkvi a kresťanského života
aj pre naše dnešné Slovensko.
Kresťanské tradície sú bohatstvom nielen Slovenska, ale do veľkej miery celej
Európy.
Bolo preto nepochopiteľné, prečo niektorí
štátnici odmietli čo len zmienku o Bohu v preambule Ústavy Európskej únie.
Pritom aj taký slobodomyseľný muž, ako bol prezident Mitterand, sa vyjadril, že
Európu nemožno vybudovať len výrobou a obchodovaním, že európsku identitu
legitimuje a vyjadruje najmä kultúra a duchovná spriaznenosť. A tá spriaznenosť
bola kresťanská. Kresťanstvo a Cirkev tvorili prvú Európsku úniu dávno pred jej
politickou podobou. Pre nás všetkých je
dôležité vidieť svet a život, človeka i národy do hĺbky, také aké sú. Je
dôležite z takto pochopenej pravdy potom žiť a konať. V tom spočíva blaho a
zmysluplnosť nášho života. Na túto pravdu je odkázaný každý človek. Z verejnej
ochrany, prezentácie a udržiavania pravdy o človeku žije celá spoločnosť, celý
národ a štát. Túto pravdu života je potrebné pripomínať, odôvodňovať, stále
prehlbovať a chrániť ako spoločný majetok národa. Takúto vlasť si želal mať
ešte aj hlboký indický básnik, keď kedysi napísal, že jeho vlasť by mala byť
priestorom, kde duch je bez strachu a hlava vztýčená, kde netriešti sa svet na
márne črepy, kde slová vychádzajú z hlbín pravdy, kde dobrá vôľa rozprestiera
ramená po láske, kde prúd myslenia nestratil sa v piesku púšte, kde ducha vedie
sám Boh k šírkam myšlienky a činu. Ján Pavol II. pri
svätorečení Edity Steinovej povedal poslucháčom a národom čosi podobné. Povedal
to najmä mladým:
„Neprijímajte ako pravdu nič z toho,
čomu chýba láska. A neprijímajte ako lásku nič, čomu chýba pravda. Najmä pravda
o človeku.“ Pre ľudí dobrej vôle je to jasné. Niektorí to dnes,
žiaľ, neprijímajú. Držia sa pohodlnej nepravdy. A tá im zastiera a vylučuje
nepohodlnú pravdu. Pre kresťanov je touto nepohodlnou pravdou evanjelium – je
svetlom a je cestou. Sú aj iné cesty? Sú. Nedávna skúsenosť nás, bohužiaľ,
presvedčila, že sú aj iné cesty. A mnohé z nich viedli do skazy, k otrasným
horám mŕtvol a zatratenia. A niektorí nás chcú zaviesť znova na takéto cesty
života. Pokoj je v pravom zmysle slova „dielom spravodlivosti“ (Iz 32,
17). Je ovocím poriadku, ktorý Boh vštepil do srdca každého človeka a všetkých
ľudí. Nik nechce byť zabitý, zotročený a znásilnený. Každý chce pokoj. Takto
chápaný pokoj a mier je potrebné ustavične budovať, chrániť pred vášňami a
sebectvom. Cirkev sa o toto usiluje v mene Ježiša Krista, „pôvodcu pokoja“. Keď myslíme na to všetko,
čo sa dnes robí s ľuďmi, so životom a so svetom, pýtame sa: Kto bude chrániť
človeka ako nedotknuteľnú osobu? Kto bude chrániť manželstvo a rodinu ako
základ života národa? Kto ochráni pred zabíjaním naše deti, ešte nenarodené,
ale už naše? Kto ochráni našu slobodu pred zvrhlosťami svojvôle, pred
zvrátenosťami vášní, pred bezostyšnosťou nahoty a výstrednosťami sexu vo
filmoch, divadlách, v televíziách a na internete? Kto ochráni naše deti pred
detskou pornografiou a pedofíliou, na ktorých zvrhlíci zločinne zarábajú
miliardy? Kto bude chrániť základné pravdy o človeku? Kto bude chrániť našu
slobodu, hovoriť túto pravdu aj vtedy, keď je to nepohodlné či priam
nebezpečné? Mnohí
nazývali Cirkev tmárskou. Niektorí to robia do dnes aj u nás. Ale pritom práve
od Cirkvi očakávali jasné slová na adresu tyranov, či to už bol Hitler alebo
Stalin. A obviňovali pápeža Pia XII., že neútočil na nich denne a ešte
hlasnejšie, než to po celé roky robil. Cirkev aj u nás obhajovala za komunizmu
človeka, jeho práva a jeho slobodu. Veriaci laici i kňazi boli v tejto obhajobe
nútení znášať príkoria a väzenia, zatiaľ čo iní si žili na výslní a útočia na
Cirkev aj za dnešných pomerov. No Cirkev vyslovovala
pravdu o človekovi včera a vyslovuje ju i dnes. A obhajuje i slobodu človeka.
Nedávno sme čítali v kultúrnom časopise: Francúzski encyklopedisti na čele s
Voltairom, ktorí odsudzovali Cirkev ako tmársku, hoci mala už aj dovtedy Blaise
Pascala i Tomáša Morusa, by dnes dvíhali obočie nad tým, že práve Cirkev, a
možno jedine ona, bráni pravdu o človekovi, bráni jeho slobodu, bráni poznanie
pravdy a bráni rozum človeka ešte aj vo vzťahu k Bohu a k náboženstvu.
Univerzitná prednáška pápeža Benedikta XVI. v Regensburgu bola toho ďalším
dôkazom. Pápež v tejto odbornej prednáške urobil to, čo sa v univerzitných
prednáškach slobodne robí – nadhodil problém vzťahu rozumu a náboženstva
citovaním výroku byzantského cisára Manuela II. v súvislosti islamu a násilia.
Citoval slová z rozhovoru so vzdelaným Peržanom v čase okolo roku 1400.
Pápež
označil citovaný výrok vopred za „udivujúco drsný“, no použil ho ako vyostrené
východisko pre odborné riešenie problému. Islamský svet bol tým pobúrený, čo
Benedikta XVI. mrzelo, no zotrval pri obrane slobodnej diskusie o vážnych
otázkach života a citovanie neodvolal. Niektoré svetové denníky, ktoré sa
chvália obhajobou slobody, sa postavili proti pápežovi. Hoci vždy obhajujú
slobodu prejavu, aj keď ide o vulgárnosti, hrubosti a surovosti, naraz sa
zbabelo postavili proti slobode inteligentnej diskusie o vážnych problémoch.
Pápež však svoju prednášku neodvolal. V mene slobody hovoriť slobodne o vážnych
veciach zotrval. Cirkev hlása pravdu, bráni
pravdu a tým bráni človeka, všetkých ľudí a život. Robí to tým, že ohlasuje
Krista, ktorý je cesta, pravda a život. Cirkev ohlasovaním pravdy o človeku
presadzuje aj spravodlivosť pre všetkých ľudí. Má na mysli každého človeka
každého národa a je ochrancom práv a nedotknuteľnosti každého človeka a práv
každého národa. Takto v úcte ku každému človeku a v úcte k národom ako
spoločenstvu živých osôb Cirkvi pomáha presadzovať spravodlivosť a pokoj už
výchovou detí, ale aj vplyvom na celý spoločenský, kultúrny a hospodársky a
sociálny život národov, aj nášho Slovenska. Cirkev a v nej kresťanstvo
je nielen vzácny klenot našej tisícročnej slovenskej minulosti. Je to stále
živá a stále obohacujúca sila a hodnota nášho národa, celého nášho Slovenska.
Kresťanstvo nám podáva aj dnes, v čase nových
mýtov, poloprávd a lží plnú pravdu o človeku, o jeho pôvode a posvätnosti, o
jeho poslaní a cieli. Podáva nám aj pravdu o národe.
Je vecou
každého z nás, či túto pravdu prijmeme a či sa stane tvorivou silou nášho
života, zárukou našej solidárnosti a nášho pokoja. Ak by sme túto pravdu o
človeku a národe odmietli, aké iné svetlo by osvetľovalo cesty našich budúcich
dní? Ako nám pred rokmi povedal Petrov nástupca Ján Pavol II., Slovensko svojou
vierou, svojimi mučeníkmi, vyznavačmi a novými generáciami má možnosť zdravo
žiť, rozvíjať sa a má čo ponúknuť Európe a svetu pre náš život v pokoji.
No tak ako
život každého človeka je dar i úloha, tak aj udržanie pokoja v rodinách, v
národoch i vo svete je zároveň darom i úlohou, za čo sa hodno i modliť i
pracovať. Amen.