Zločiny komunizmu o
ktorých sa nesmie hovoriť
Po roku 1945 začínajú
byť mnohé šľachtické (zemianske) rodiny perzekuované na základe svojej aktivity
v Cirkvi - šľachta zvyčajne patrila k veriacim obyvateľom, podporovala charitu,
sociálne slabé rodiny, siroty
Väčšina šľachtických
rodín bola perzekuovaná kvôli majetku, ktorý chceli prevziať násilím komunisti
- čiže mnohé rodiny falošne obvinili s kolaborácie s fašizmom za Slovenského
štátu - zvyčajne bez skutočných dôkazov
O mnohých týchto
obvineniach neexistujú žiadne záznamy, Keďže títo ľudia boli súdení len tzv.
ľudovými súdmi - naschvál neboli vedené žiadne záznamy. Všetky tieto procesy
boli vykonštruované.
Ľudia,
ktorým sa nepodarilo (alebo nechceli, neuvažovali o úteku) ujsť na Západ boli obyčajne odsúdení (zavretí) v domácom väzení pod
dozorom zmocnenca a jeho rodiny, napr. Klobušický, Szipeky, Motešický, sestry
Zamoyske, Ambró,a iné.
Po definitívnom
uchopení moci komunistami, boli kňazom z farských úradov zhabané matriky
(nakoľko v Uhorsku sa štátne matriky viedli až od roku 1895) a uložené do
archívov, kde z mnohých týchto matrík komunisti - príslušníci ŠTB vytrhávali -
likvidovali celé strany matrík, kde boli vedení príslušníci šľachtických rodín
- čiže pôvodní majitelia konfiškovaných majetkov
Komunisti začínajú
surovo otvárať krypty v kostoloch, kde boli zvyčajne pochovaní miestni zemepáni
(zemepán bol vždy patrón kostola, fary, obce, tým sa musel pochopiteľne aj o
zverené majetky a patrónstvo starať) a niekedy aj príslušní kňazi, ktorí dožili
vo farnosti. Krypty otvárajú z jediného dôvodu -vykrádať ich, čiže okrádať
mŕtvych - šľachtici sa pochovávali so šperkmi. Keby si vzali len zlato, čert to ber, ale oni ešte aj mŕtvym nedajú
pokoj - rozbijú ich rakvy, porozhadzujú kosti, potom krypty zabetónujú
tak, aby už k nim nebol prístup.
Po roku 1989 boli mnohí
právoplatní vlastníci pôdy a iných nehnuteľností, prekvapení, keď na
katastrálnom úrade zistili, že meno posledného majiteľa, ktorý figuruje na
zložke je meno osoby, ktoré nikdy nepočuli - čiže komunistický ťah - blížili sa
totiž reštitúcie...
A z týchto ľudí, ktorí sa
správali horšie ako zver, väčšina žije medzi nami, pokojným ničím a nikým
nerušeným životom... Ich deti, prípadne už vnuci podnikajú, privatizujú a
tvária sa ako čestní bezúhonní občania. Zaujímavé je, že ani novinári, televízia, ba ani bulvárna tlač si na nich nezgustne,
ba ani nemá záujem otvorene - do hĺbky hovoriť na vyššie uvedenú tému.
Prečo asi?...
Nežiaduce svedectvá
V archívoch na Východnom Slovensku -
sme chceli vypátrať mená osôb, ktoré boli po roku 1945 pri konfiškácii majetkov
a meno komunistického zmocnenca u ktorého dožili dve tety z rodiny ( Rozália
Zamoyska - vydatá Brzozovska a Terézia Zamoyska - vydatá Jezerska) . Vieme, že
ich bil, týral, nedával im jesť. Ľudia z dediny im nosili síce trochu jedla,
ale iba tajne - položili jedlo pred dvere komory, kde ich držal, zaklopali, a
rýchlo zmizli... Potvrdil nám to aj miestny kňaz (pri návšteve v roku 2004),
ktorému to rozprávali najstarší obyvatelia obce, čo si ich ešte pamätali.
Chcela by som toho človeka navštíviť, položiť mu pár otázok a potom ho volať na
zodpovednosť a zverejniť.
No neviem, či archív v
Levoči bude mať uvedený materiál. Neviem, či podobné dokumenty nearchivuje skôr
Ústav pamäti národa. Bolo by pravdepodobne dobre čím skôr to zistiť, nechať si
vyhotoviť kópie, pokiaľ nebudú definitívne zničené - čo je podľa mňa iba otázka
času. Žiaľ, nikoho v ÚPN nepoznám.
Stará mama z matkinej strany
nám neraz rozprávala ako sa do Ladeckých hôr (obec Ladce v okrese Púchov) k
partizánom ušli schovať Židia pred deportáciou - mimochodom na pozvanie
partizánskeho veliteľa. Keď prišli hlboko do hory obrali ich partizáni o zlato,
šperky, potom ich všetkých postrieľali.
Zázrakom prežila jedna mladá Židovka, podarilo sa jej dostať do dediny,
kde ju statoční ľudia ukrývali do konca vojny. Po vojne svedčila proti
spomínaným partizánom, no bez výsledné, všetci dostali štátne vyznamenania,
sedeli na vysokých funkciách - dokonca jeden z nich na ministerstve vnútra. V
roku 1968 vyšiel o tomto prípade v novinách celý veľký článok. Židovku skoro
zabili, potom sa jej podarilo s pomocou zahraničných židov utiecť do Izraela -
čo mala šťastie. Škoda, že takéto prípady nepublikujú a neodhaľujú Slovenské
média, neprejednáva parlament. Myslím, že by bolo stále o čom písať.
Meno svedkyne z dôvodu
jej možného ohrozenia neuvádzame