Nedávna účasť Tonyho
Blaira, na stretnutí Socialistických strán Európy v Prahe, pred ktorou
nakrátko navštívil Slovensko a stretol sa s predsedom vlády
Dzurindom, v plnej nahote vyplavila na povrch podstatnú skutočnosť
o ktorej tzv. politológovia kategórie vydestilovaných ideológov marxizmu
leninizmu a ich zázračnej premeny na demokratov typu. M. Kusého, či nadštandardne
financovaných z istých kruhov blízkych Svetovej Banke a iných
inštitúcii v USA, ako aj zmanipulované slovenské média, cudne mlčia.
Po prvé: Spomínaná
návšteva najbližšieho spojenca USA a jeho demonštratívna a okázalá
predvolebná podpora Paroubkovým Sociálnym demokratom, jasne ukázala, že Tony
Blair síce z diplomatickej slušnosti naoko pochválil reformy Dzurindovej
vlády, je si však dobre vedomý koho skutočne podporuje. Stretnutie
s prítomným predsedom Smeru-Sociálnej demokracie Róbertom Ficom
a jeho pozvanie na návštevu Británie je viac ako výslovné
a predznačuje budúcu zmenu orientácie Britsko-Slovenských vzťahov po
predčasných voľbách v SR.
Po druhé: Aj
politický analfabet a rádový občan si uvedomuje, že Západ bez akýchkoľvek
pochýb podporuje Českú republiku, pričom mu vôbec nevadí vláda ľavicových
socialistov, ktorí bez prevedenia tzv. slovenských reforiem – českými komunistami
pejoratívne nazývaných „Modrý experiment“, dosiahli pre občanov Českej
republiky neporovnateľne lepšie sociálne podmienky a vyššiu životnú úroveň
než akú dnes po „Modrom experimente“ majú ich bývalí spoluobčania z čias
rozpadnutého Československa, z ktorých sa podľa prieskumov expertov
EÚ pätina nachádza pod hranicou chudoby.
Po tretie:
Slovenskému občanovi sa čoraz nástojčivejšie vnucuje otázka, na ktorú stále
nedostáva odpoveď. Bola potreba tzv. reforiem „Modrého experimentu“
nevyhnutnosťou alebo bezohľadným, cynickým a zbytočným obetovaním tisícov
slovenských občanov, ktorí sa ocitli v ohrození života, zdravia,
v biede, či na pokraji chudoby a mnohí z nich boli dohnaní
k samovražde či zamrzli na ulici?!
Pre poznanie odpovede
je potrebné objasniť pozadie vzniku „Modrého experimentu“. Po prevrate v
novembri 1989, trestuhodným zlyhaním ponovembrových vlád, došlo
k ekonomickým zločinom a rozkradnutiu majetku štátu so spôsobením
ťažko vyčísliteľnej škody. Najzhubnejšie následky zanechal Mečiarizmus a vznik
tzv. kapitalistickej slovenskej triedy typu Rezeš, Pór a spol. Nástup
Dzurindovej vlády po páde Mečiarizmu sa stal bohužiaľ ďalším zlyhaním
s katastrofálnym dôsledkom na občana. Tzv. „pravicová“ koalícia mala len
dve možnosti: Pokúsiť sa o vrátanie aspoň časti rozkradnutého majetku, čo
sľubovali pre voľbami v roku 1998, alebo princípom kolektívnej viny nechať
všetko zaplatiť občanom Slovenka vo forme tzv. reforiem. Ozdravenie finančného
sektoru a bankovníctva previedli presunutím všetkých nesplatených dlhov do
Konsolidačnej banky a následným odpredajom bánk do zahraničia. Chýbajúce
rozkradnuté miliardy, spôsobili katastrofálne následky najmä v zdravotníctve
a školstve. Oblasť zdravotníctva je preto najviac postihnutá následkami „Modrého
experimentu“ a zo zdravotnej starostlivosti sa stáva luxus dostupný len
majetným.
Je potrebné
uviesť ešte jednu mimoriadne závažnú skutočnosť. Na verejnosť sa dostáva
nepríjemné zistenie, potvrdzujúce, že model reforiem bol západnými a najmä
americkými expertmi blízkymi Svetovej banke navrhovaný a ponúknutý Poľsku,
Českej republike, Maďarsku a Slovensku. Postup Západu má svoju logiku.
Nesporne je výhodnejšie poskytnúť spojencom alebo potencionálnym spojencom NATO
namiesto dlhodobých finančných pôžičiek s výhodným úrokom riešenie
prevedením reforiem - inými slovami „vytiahnuť peniaze“ od občanov. Vychádzajúc
z faktov, je zrejme, že tento model bol zjavne odmietnutý ako neprijateľný
Českou republikou, Maďarskom a Poľskom, ktorého politickí predstavitelia
si uvedomili, že by to pre nich bola s najväčšou istotou politická
samovražda, alebo v lepšom prípade minimálne iniciovanie a spustenie
sociálnych otrasov.
Tzv. „pravicová
vláda“ sa dobrovoľne ponúkla tento model zrealizovať a obetovať pritom
vlastných občanov, len preto aby sa vo svojej hedonistickej predstave
a sebaklame o nenahraditeľnosti pri záchrane Slovenska,
servilne stala vykonávateľom špinavej práce obdobne ako sa po okupácii
Československa v roku 1968 stala komunistická chunta Gustáva Husáka vykonávateľom
a sluhom Moskvy. Táto asociácia sa môže javiť ako značne zveličená ale len
v súvislosti s faktom, že politika Západu je diametrálne odlišná od
bývalej Brežnevovej doktríny tzv. „obmedzenej suverenity“, pretože Západ reformy
násilne nevnucoval ale len doporučoval, pričom rozhodnutie záviselo výlučne na
domácich politických predstaviteľoch. Nie je však nadsadené, že sa historicky
opäť potvrdilo, že na Slovensku sa vždy nájde dostatok servilných
a ochotných zapredať aj svoju vlastnú matku nie to ešte vlastných
občanov. Nič nebránilo Dzurindovej vláde aby na riešenie ekonomickej situácie
a skutočné zlepšenie situácie väčšiny Slovenských občanov si jednoducho požičala
na Západe tak ako to urobili jej susedia z postkomunistických krajín. USA
žijú už roky s deficitom a rovnako je to v Nemecku a iných
štátoch. Sotva by sa tam chcelo niekomu znášať bolestivé reformy s virtuálnym
prísľubom, o lepšej budúcnosti ich detí. Občan sa chce mať lepšie ešte
počas svojho života, obzvlášť s dôrazom na hrozby demografického vymierania
obyvateľstva západných štátov a hrozby ich nahradenia prisťahovalcami
z Islamských krajín a Ázie. Predstavitelia tejto vlády na jednej
strane schizofrenicky tvrdia, ako im záleží na osude Slovenska a jeho
občanoch a na druhej strane sa správajú ako pasáci, ktorí predávajú zahraničným
klientom vlastnú manželku.
Označovať túto
vládu za pravicovú je krajne nesprávne a mylné. Pre skutočnú pravicovú vládu sú
totiž záujmy štátu posvätné, vrátane nezávislosti či už energetickej alebo
politickej. Žiadna pravicová vláda by sa nikdy dobrovoľne nevzdávala
strategických podnikov ich výpredajom pod cenu do zahraničia a nerobila
podnájomníkov a gastarbaitrov z vlastných občanov tak ako vláda M.
Dzurindu. Za diskreditáciu princípu pravicovej politiky možno jednoznačne
označiť prepojenie politikov s finančnými skupinami, ktoré sa stali
sprostredkovateľom výpredaja strategických podnikov za provízie, pričom na
pozadie niektorých a prepojenie na tajné služby ŠtB a KGB Svetové
združenie bývalých čsl. Politických väzňov opakovane upozorňovalo, vrátane
skutočnosti o zákaze zverejnenia mien I. Správy ŠtB na obdobie 15 rokov.
Reformy
v podobe akej boli prevádzané na Slovensku, na úkor občanov, možno plným
právom označiť ako zbytočnú obeť. Zbytočnú obeť možno prirovnať k hradnému
šašovi či presolenej polievke a to bude jediné čo tu po rokoch ostane ako
nepríjemná spomienka na odstrašujúci precedens s názvom „Modrý
experiment“.
František
Bednár
Svetové
združenie bývalých československých politických väzňov