Hlavná stránka

Zbytočná obeť

                                  

            Nedávna účasť Tonyho Blaira, na stretnutí Socialistických strán Európy v Prahe, pred ktorou nakrátko navštívil Slovensko a stretol sa s predsedom vlády Dzurindom, v plnej nahote vyplavila na povrch podstatnú skutočnosť o ktorej tzv. politológovia kategórie vydestilovaných ideológov marxizmu leninizmu a ich zázračnej premeny na demokratov typu. M. Kusého, či nadštandardne financovaných  z istých kruhov blízkych Svetovej Banke a iných inštitúcii v USA, ako aj zmanipulované slovenské média,  cudne mlčia.


Po prvé: Spomínaná návšteva najbližšieho spojenca USA a jeho demonštratívna a okázalá predvolebná podpora Paroubkovým Sociálnym demokratom, jasne ukázala, že Tony Blair síce z diplomatickej slušnosti naoko pochválil reformy Dzurindovej vlády, je si však dobre vedomý koho skutočne podporuje. Stretnutie s prítomným predsedom Smeru-Sociálnej demokracie Róbertom Ficom a jeho pozvanie na návštevu Británie je viac ako výslovné a predznačuje budúcu zmenu orientácie Britsko-Slovenských vzťahov po predčasných voľbách v SR.


Po druhé: Aj politický analfabet a rádový občan si uvedomuje, že Západ bez akýchkoľvek pochýb podporuje Českú republiku, pričom mu vôbec nevadí vláda ľavicových socialistov, ktorí bez prevedenia tzv. slovenských reforiem – českými komunistami pejoratívne nazývaných „Modrý experiment“, dosiahli pre občanov Českej republiky neporovnateľne lepšie sociálne podmienky a vyššiu životnú úroveň než akú dnes po „Modrom experimente“ majú ich bývalí spoluobčania z čias rozpadnutého Československa, z ktorých sa podľa  prieskumov expertov EÚ pätina nachádza pod hranicou chudoby.


            Po tretie: Slovenskému občanovi sa čoraz nástojčivejšie vnucuje otázka, na ktorú stále nedostáva odpoveď. Bola potreba tzv. reforiem „Modrého experimentu“ nevyhnutnosťou alebo bezohľadným, cynickým a  zbytočným obetovaním tisícov slovenských občanov, ktorí sa ocitli v ohrození života, zdravia, v biede, či na pokraji chudoby a mnohí z nich boli dohnaní k samovražde či zamrzli na ulici?!


            Pre poznanie odpovede je potrebné objasniť pozadie vzniku „Modrého experimentu“. Po prevrate v novembri 1989, trestuhodným  zlyhaním ponovembrových vlád, došlo k ekonomickým zločinom a rozkradnutiu majetku štátu so spôsobením ťažko vyčísliteľnej škody. Najzhubnejšie následky zanechal Mečiarizmus a vznik tzv. kapitalistickej slovenskej triedy typu Rezeš, Pór a spol. Nástup Dzurindovej vlády po páde Mečiarizmu sa stal bohužiaľ ďalším zlyhaním s katastrofálnym dôsledkom na občana.  Tzv. „pravicová“ koalícia mala len dve možnosti: Pokúsiť sa o vrátanie aspoň časti rozkradnutého majetku, čo sľubovali pre voľbami v roku 1998, alebo princípom kolektívnej viny nechať všetko zaplatiť občanom Slovenka vo forme tzv. reforiem. Ozdravenie finančného sektoru a bankovníctva previedli presunutím všetkých nesplatených dlhov do Konsolidačnej banky a následným odpredajom bánk do zahraničia. Chýbajúce rozkradnuté miliardy, spôsobili katastrofálne následky najmä v zdravotníctve a školstve. Oblasť zdravotníctva je preto najviac postihnutá následkami „Modrého experimentu“ a zo zdravotnej starostlivosti sa stáva luxus dostupný len majetným.


Je potrebné uviesť ešte jednu mimoriadne závažnú skutočnosť. Na verejnosť sa dostáva nepríjemné zistenie, potvrdzujúce, že model reforiem bol západnými a najmä americkými expertmi blízkymi Svetovej banke navrhovaný a ponúknutý  Poľsku, Českej republike, Maďarsku a Slovensku. Postup Západu má svoju logiku. Nesporne je výhodnejšie poskytnúť spojencom alebo potencionálnym spojencom NATO namiesto dlhodobých finančných pôžičiek s výhodným úrokom riešenie prevedením reforiem - inými slovami „vytiahnuť peniaze“ od občanov. Vychádzajúc z faktov, je zrejme, že tento model bol zjavne odmietnutý ako neprijateľný Českou republikou, Maďarskom a Poľskom, ktorého politickí predstavitelia si uvedomili, že by to pre nich bola s najväčšou istotou politická samovražda, alebo  v lepšom prípade minimálne iniciovanie a spustenie sociálnych otrasov.

                                                          

Tzv. „pravicová vláda“ sa dobrovoľne ponúkla tento model zrealizovať a obetovať pritom vlastných občanov, len preto aby sa vo svojej hedonistickej predstave  a sebaklame o nenahraditeľnosti pri  záchrane Slovenska,  servilne  stala vykonávateľom špinavej práce obdobne ako sa po okupácii Československa v roku 1968 stala   komunistická chunta Gustáva Husáka  vykonávateľom  a sluhom Moskvy. Táto asociácia sa môže javiť ako značne zveličená ale len v súvislosti s faktom, že politika Západu je diametrálne odlišná od bývalej Brežnevovej doktríny tzv. „obmedzenej suverenity“, pretože Západ reformy násilne nevnucoval ale len doporučoval, pričom rozhodnutie záviselo výlučne na domácich politických predstaviteľoch. Nie je však nadsadené, že sa historicky opäť potvrdilo, že na Slovensku sa vždy nájde dostatok servilných a ochotných zapredať aj svoju vlastnú matku nie to ešte vlastných občanov.  Nič nebránilo Dzurindovej vláde aby na riešenie ekonomickej situácie a skutočné zlepšenie situácie väčšiny Slovenských občanov si jednoducho požičala na Západe tak ako to urobili jej susedia z postkomunistických krajín. USA žijú už roky s deficitom a rovnako je to v Nemecku a iných štátoch. Sotva by sa tam chcelo niekomu znášať bolestivé reformy s virtuálnym prísľubom, o lepšej budúcnosti ich detí. Občan sa chce mať lepšie ešte počas svojho života, obzvlášť s dôrazom na hrozby demografického vymierania obyvateľstva západných štátov a hrozby ich nahradenia prisťahovalcami z Islamských krajín a Ázie. Predstavitelia tejto  vlády na jednej strane schizofrenicky tvrdia, ako im záleží na osude Slovenska a jeho občanoch a na druhej strane sa správajú ako pasáci, ktorí predávajú  zahraničným klientom vlastnú manželku.


Označovať túto vládu za pravicovú je krajne nesprávne a mylné. Pre skutočnú pravicovú vládu sú totiž záujmy štátu posvätné, vrátane nezávislosti či už energetickej alebo politickej. Žiadna pravicová vláda by sa nikdy dobrovoľne nevzdávala strategických podnikov ich výpredajom pod cenu do zahraničia a nerobila podnájomníkov a gastarbaitrov z vlastných občanov tak ako vláda M. Dzurindu. Za diskreditáciu princípu pravicovej politiky možno jednoznačne označiť prepojenie politikov s finančnými skupinami, ktoré sa stali sprostredkovateľom výpredaja strategických podnikov za provízie, pričom na pozadie niektorých a prepojenie na tajné služby ŠtB a KGB Svetové združenie bývalých čsl. Politických väzňov opakovane upozorňovalo, vrátane skutočnosti o zákaze zverejnenia mien I. Správy ŠtB na obdobie 15 rokov.


Reformy v podobe akej boli prevádzané na Slovensku, na úkor občanov, možno plným právom označiť ako zbytočnú obeť. Zbytočnú obeť možno prirovnať k  hradnému šašovi či presolenej polievke a to bude jediné čo tu po rokoch ostane ako nepríjemná spomienka na odstrašujúci precedens s názvom „Modrý experiment“.

 

                                                                       František Bednár

                                  

  Svetové združenie  bývalých československých politických väzňov

           

 

Hore