Mŕtvy neprepláva

Zdieľať |

Denník Národná obroda 29. marca 2004

Pozostatky Slovákov prevezú domov

Telesné pozostatky Ondreja Brejku a Milana Dlubača, ktorých v roku 1980 pri úteku z vtedajšej ČSSR do Rakúska zastrelili vojaci pohraničnej stráže, prevezú dnes z rakúskych obcí Stillfried a Marchegg na Slovensko.

Exhumáciu a prevoz uskutoční Svetové združenie bývalých československých politických väzňov. Prevoz dvoch z vyše 400 obetí usmrtených na hraniciach sa uskutoční po takmer 12-ročnom úsilí príbuzných Ondreja Brejku z Kežmarku a Združenia politických väzňov v Poprade. Potrebný súhlas na prevoz pozostatkov získali od obecných úradov rakúskych obcí, kde boli pred 24 rokmi obaja mladí ľudia pochovaní.

(TASR Bratislava) Svetové združenie bývalých československých politických väzňov touto cestou vyjadruje úprimné poďakovanie Tlačovej agentúre Slovenskej republiky, Televízii TA3, Rádiu Twist, denníku Národná Obroda, regionálnym novinám: Podtatranské noviny, Noviny Poprad, Noviny Kežmarok a všetkým, ktorým nebol ľahostajný tragicky osud dvoch mladých ľudí. Je smutné a poľutovaniahodné, že z hlavných slovenských denníkov jedine denník Národná Obroda považoval za vhodné uverejniť informaciu TASR. Zdá sa, že exhumácia a prevoz obetí komunizmu aj po 24 rokov vyvoláva duchov medzi tými ktorí sú spoluzodpovední za smrť mladých ľudí, ktorí boli vraždení štátnou mocou len za to, že chceli žiť slobodne. Verejnosť nevie a často ani nechce vedieť, že v tejto veci Oddelenie dokumentácie zločinov komunizmu podalo podnet na trestné stíhanie. Rovnako politickí väzni podali v súvislosti s obvinením byv. generála ŠtB A.Lorenca na Voj. prokuratúru trestné oznámenie a žiadosť aby bolo jeho obvinenie rozšírené aj za podiel na organizovaní a zodpovednosť za tzv. systém ochrany hraníc. Lorenc dnes úspešne podniká aj pre Penta group a podmienečný trest k 15 mesiacom sa stáva výsmechom všetkým obetiam komunizmu.

Pamätník usmrtených na hraniciach

Hrob Milana Dlubača, bez uvedenia mena alebo dátumu narodenia a úmrtia, bol oficiálne zlikvidovaný z dôvodu neplatenia poplatku, pretože Milan Dlubač už okrem chorej matky nemá žiadnych priamych príbuzných. Vďaka pomoci vedúcej Konzulárneho oddelenia Zastupiteľského úradu SR vo Viedni pani JUDr. Jane Dvoreckej a ústretovosti predstaviteľov obce Stillfried pána Waltera Staringera a pána Waltera Riegera z Marcheggu bol tento hrob 29. marca 2004 exhumovaný a telesné pozostatku Milana Dlubača boli prevezené spolu s telesnými pozostatkami jeho druha Ondreja Brejku po 24 rokoch do rodnej vlasti. Po dlhých rokoch sa týmto splnila aj posledná vôľa a prianie dnes už nebohého otca Ondreja Brejku z Kežmarku pod Tatrami.

Mŕtvy neprepláva

Jozef Červinka (Slovenský východ, 15. januára 1992)
KRÍŽOM CEZ ŠTRBSKÉ PLESO

         "Mám tu na cintoríne v Kežmarku preňho prichystané miesto. Stále verím, že sa nám podarí priviesť ho a pochovať tu, doma..."
         Týmito slovami končí rozprávanie o osude a krátkej životnej púti svojho syna dnes už vyše šesťdesiatročný pán Ondrej Brejka. V dome, ktorý pán Ondrej Brejka pred rokmi pre svoje deti postavil, je Ondrejkova izba stále tak zariadená ako v nej Ondrej býval: váľanda, pracovný stolík, stolička, na stenách obrázky, rozložené knihy. Akoby odtiaľto odišiel iba včera.
         "Radšej poďme z tejto izby von," - vraví otec a hlas sa mu zadrháva kdesi hlboko v hrdle. Viem o tom príbehu už dosť veľa, napriek tomu, či azda práve preto sa pána Ondreja Brejku spytujem:
         "Ako bol na tom váš syn fyzicky? Nemal zdravotné problémy?"
         "Nikdy," - vraví otec, "naopak, bol dobrým športovcom, kulturistom, výborným plavcom. Neraz sme spolu preplávali krížom i Štrbské Pleso..." Zamyslí sa hľadí kamsi do diaľky.
         "Keď si ešte spomínate, popíšte váš posledný rozhovor," - snažím sa muža odpútať od bolestných úvah.
"Bolo to v jedno popoludnie tak o tretej, pamätám ako dnes. Pred naším domom na ulici zastala škodovka. Išiel som sa pozrieť Sedeli v nej dvaja mladí muži, ktorých som nepoznal, nikdy predtým som ich nevidel. Ondrejko sa obliekol a vraví: "Idem s kamarátmi na cvičisko, vezmem so sebou aj Besinu," Besina, viete, to bol náš verný pes. Nasadli do auta, odišli. Odvtedy som Ondrejka nikdy viac nevidel..."

KRÍŽOM CEZ MORAVU

Z útržkového rozprávania pána Ondreja Brejku sa dá poskladať nasledujúci príbeh udalostí.
okolo desiateho júla roku 1980 pán Ondrej Brejka počul, ako sa medzi ľuďmi v Kežmarku a na okolí hovorí o smrti jeho syna a ešte jedného ďalšieho mladého muža, ktorí zahynuli na hranici s Rakúskom pri Devínskej Novej Vsi. Prostredníctvom známeho v telefónnej ústredni na pošte sa im podarilo zatelefonovať do vojenského útvaru pohraničnej stráže v Devínskej Novej Vsi. Slúchadlo zdvihol službukonajúci vojak a ten bez toho, aby vedel s kým hovorí povedal, že je pravda, že pri pokuse o preplávanie Moravy smerom do Rakúska bol zastrelený Milan Dlubač a usmrtený Ondrej Brejka. Tretiemu, spolu so psom, sa podarilo dostať na rakúsku stranu.
         Hneď na to odcestovali do Devínskej Novej Vsi, a tam sa dozvedeli, nasledujúce. Keď sa traja kamaráti nachádzali už v rieke Morava, príslušníci pohraničnej stráže začali na nich strieľať. Priamo vo vode bol, pravdepodobne snajperom - odstreľovačom zastrelený Milan Dlubač, ktorého telo bolo neskôr nájdené na Rakúskej strane. Na plávajúceho Ondreja Brejku, už v druhej polovici rieky, zblízka nabehol vojenský čln tak, že spôsobil veľkú vlnu, v ktorej sa Ondrej utopil. Mŕtve telo Ondreja Brejku, po značnom časovom odstupe, vytiahol z rieky náhodný rybár pri obci Stielfrid na rakúskom území. Od miestnych obyvateľov sa príbuzní dozvedeli, že v čase akcie bolo počuť od rieky silnú streľbu, a že pri akcii boli použité aj vrtuľníky. V Devínskej Novej Vsi sa našla i škodovka, na ktorej tam traja mladí muži došli.

Rodičom Ondreja úrady oficiálne oznámili deň pohrebu ich syna - 18. 10. 1980 v rakúskej obci Stielfrid. Ale oznam prišiel zámerne tak neskoro, že keď sa tam, po veľmi zložitom a zdĺhavom vybavovaní administratívnych formalít konečne dostali, predpoludním o desiatej hodine, oznámili im, že pohreb už bol ráno o ôsmej.
Neskôr sa od obyvateľov tejto rakúskej obce dozvedeli, že v takú skorú rannú hodinu sa tam pohreby nikdy nekonali. Hrob bol na okraji cintorína, opustený, ďaleko od ostatných hrobov. Napriek opakovaným žiadostiam o vysvetlenie celej tragédie a o povolenie prevozu telesných pozostatkov Ondreja Brejku k nám, stretli sa u príslušníkov našich orgánov iba s chladným mlčaním.

KRÍŽOM CEZ ZÁKONY

Desať rokov nemohol pán Ondrej Brejka o prípade svojho syna s nikým ani len hovoriť. Až v minulom roku podal utrápený otec žiadosť o začatie nového vyšetrovania tohto prípadu a to v zmysle paragrafu 33 Ods. 1 zákona 119/90 o súdnej rehabilitácii. V žiadosti požaduje, aby sa tento akt nezákonnosti komunistického režimu prešetril so všetkými dôsledkami, čo však už i tak nikdy nenahradí a nevráti mladé zmarené životy. Pretože išlo o obzvlášť brutálny prípad pošliapania medzinárodných konvencii o ľudských právach a bezohľadnú ignoráciu základného práva každého človeka, práva slobody pohybu, prostredníctvom okresnej pobočky Konfederácie politických väzňov Slovenska v Poprade požiadali o pomoc aj Slovenský helsinský výbor. V mene spravodlivosti žiadajú zistiť meno osoby, ktorá vydala rozkaz použiť pri akcii odstreľovača a nájazd člna a začať proti tejto osobe trestné stíhanie. O pomoc pri prevoze telesných pozostatkov Ondreja Brejku a Milana Dlubača požiadali i veľvyslankyňu ČSFR v Rakúsku Magdu Vašáriovú.
Pán Ondrej Brejka žije dlhé roky v nádeji, že aspoň telesné pozostatku syna opäť spočinú v Kežmarku, odkiaľ sa Ondrejko pred rokmi vydal preplávať cestu na slobodu krížom cez vtedajšie zákony.

Poznámka : Pán Ondrej Brejka sa pre nezáujem kompetentných nedožil prevozu telesných pozostatkov svojho syna - zomrel v roku 1996.