Mikuláš Zseitlik (1910 – 1987)Sibírske utrpenie

Príbeh muža, ktorého túžbu po vzdelaní a pokojnom rodinnom živote rozdrvila krutá ruka dejín. Mikuláš Zseitlik, rodák z Budapešti a najstarší zo šiestich súrodencov, si svoj sen o učiteľstve začal plniť až ako zrelý muž v Spišskej Novej Vsi. Jeho štúdium však 17. februára 1945 násilne ukončili jednotky NKVD.

Bez rozlúčky s dcérou a ešte pred narodením syna bol odvlečený do stalinských táborov na Sibíri. Tam, v neľudských podmienkach, sa zrodilo rozhodnutie, ktoré hraničilo s nemožným: útek. Spolu s Rakúšanom Brunom Eckhartom prešiel pešo takmer 6 000 kilometrov naprieč nehostinnou pustatinou, hnaný jedinou túžbou – znovu uvidieť svoju rodinu. K milovaným sa vrátil po vyše siedmich rokoch utrpenia.Svoje spomienky spísal pod pseudonymom Anton Žaluď počas návštevy syna v americkom Houstone, kam sa dostal jeho druhý syn Mikuláš potom, čo v roku 1978 ako dvadsaťročný ilegálne emigroval do Rakúska.
Kniha Sibírske utrpenie je hlbokým svedectvom o nezlomnej sile ľudského ducha, ktoré sa k čitateľom dostáva ako odkaz muža, ktorý prežil vlastnú smrť. V jeho odkaze pokračovala dcéra Klára Fuhrmanová, predsedníčka Sekcie násilne odvlečených Svetového združenia bývalých politických väzňov, ktorá sa zaslúžila o to, aby príbeh jej otca a tisícok ďalších neostal zabudnutý.

Príbeh bez konca Štefan Lazorišák

https://www.martinus.sk/search?q=Pribeh+bez+konca+Lazori%C5%A1%C3%A1k
https://www.pantarhei.sk/555839-pribeh-bez-konca-stefan-lazorisak

OSUD SKRYTÝ V KUFRÍKU Literálny profil zabudnutého autora

Alexander Reis Francisty, prežil holokaust vďaka Tisovým výnimkám, pôsobil v Košiciach 60.-80. roky, bol na rokovaní v Čiernej nad Tisou august 1968. Neskôr publicisticky odstavený. Pracoval aj pre centrálny denník Ľud 1968-69. Československý rozhlas mu odvysielal  13. pôvodných rozhlasových hier. Na sklonku socialistickej normalizácie vynášal texty na Západ. Jednu z nich novela STORY, o živote v opozícii, venoval v decembri 1983 prezidentovi USA Ronaldovi Reaganovi. Nasledovalo sledovanie zo strany ŠtB, zabavenie textov, konfiškácia literárnej pozostalosti. Francisty v tom čase leto 1985, zomrel následkom ťažkej choroby. Texty sa objavili až po Novembrovom prevrate 1989, boli vyňaté z jedného  z archívov KE ŠtB, autorom knižnej publikácie spisovateľom Štefanom Lazorišákom, ktorý sa s Francistym poznal osobne. Jedná sa o výber  dosiaľ nezverejnených disidentských textov, esejí, divadelnej a rozhlasovej hry,  napísaných prevažne v časoch vrcholiacej normalizácie v ČSSR. Knihu vydalo Svetové združenie bývalých politických väzňov za  podpory ŽNO Košice a MVO Ľudia a voda.

Kniha AUGUST 1968 a KOŠICE Okupácia Košíc a východného Slovenska-august 1968

Štefan Lazorišák a  Tibor Kočík sú autormi novej publikácie AUGUST 1968 a KOŠICE
Okupácia Košíc a východného Slovenska-august 1968
Kniha je výsledkom medzinárodnej konferencie k 50. výročiu invázie vojsk Varšavskej zmluvy do Československa, vydalo ju Svetové združenie bývalých politických väzňov.
Dielo obsahuje aj doposiaľ nepublikované archívne záznamy z prostredia ŠtB.
Na čiernej obálke sú dátumy úmrtia jednotlivých obetí okupácie, bolo ich 11.
Publikácia AUGUST 1968 a KOŠICE - Okupácia Košíc a východného Slovenska-august 1968, bola ocenená vo svojej kategórii v súťaži Najkrajšie knihy Slovenska  2021. Slávnostné vyhlásenie sa uskutočnílo 9. júna 2022  v Dvorane Ministerstva kultúry SR, Nám. SNP 33 v Bratislave.

Vydanie knihy bolo ohrozené v dôsledku likvidačného zníženia dotácie na rok 2021 poskytovanej ministerstvom vnútra Svetovému združeniu bývalých politických väzňov o polovicu. Združenie väčšiu polovicu dotácie, čo predstavuje sumu 2 025 eur, uhradilo za vydanie tejto unikátnej publikácie. Zakúpením knihy pomôžete nášmu združeniu v zložitej situácii, kedy sa súčasná vláda snaží eliminovať našu činnosť likvidačnou dotáciou, paradoxne v čase kedy sa 21. august stal pamätným dňom. Svetové združenie v roku 2002 odhalilo v Poprade v súčasnosti stále jediný pamätník so štatistikou obetí v rámci celého Československa. Pre svoje kritické postoje k smerovaniu Slovenska po 17. novembri 1989 je združenie hrozbou aj pre súčasných politikov, rovnako ako bolo hrozbou pre Husákov normalizačný režim, ktorý predchodcu nášho združenia K-231 zakázal. Podrobnosti nájdete v príspevku s názvom Politickí väzni podali antidiskriminačnú žalobu proti štátu pre porušovanie zásady rovnakého zaobchádzania uverejnenej na stránke http://www.szcpv.org/21/zaloba.html

PREDHOVOR

Začiatky autorovej tvorby  je treba hľadať v období našej neslobody v rokoch 1950 -  60, kedy útlak komunistického režimu u nás mal tie najsurovejšie formy prejavu. Sám autor ich zažil s dvojnásobnou intenzitou:  Jednak bol predstaviteľom vysokej aristokracie, ktorú vládnuci režim mal  za cieľ zničiť psychicky aj fyzicky, a jednak ako študent - vysokoškolák   prejavoval ostentatívne neochotu podriadiť sa vládnucej ideológii, čo veľmi podrývalo ideologickú morálku tých, ktorí sa s ním kontaktovali. Výsledkom bolo, že sa i so svojou sestrou Kňažnou Eugéniou ocitli  v r. 1953 na niekoľko rokov v komunistických likvidačných väzenských táboroch, autor na Jáchymovsku, Kňažná Eugénia sa po rôznych väzniciach  nakoniec ocitla v Želiezovciach.

V jáchymovských koncentrákoch sa v tej dobe nachádzala skutočná elita slovenského a českého národa. Koncentráky boli preplnené profesormi, vedcami, inžiniermi, kňazmi, umelcami, boli tam špičkoví športovci, čelní politici, spisovatelia, novinári i mnoho bežných predstaviteľov inteligencie. Ale aby  to nebolo také jednoduché, primiešala medzi nich strana a vláda i zločincov, kriminálnikov, vrahov  a podobných. Tento odpad spoločnosti. mal  u bacharov - eštebákov privilegované postavenie, no skupina politických väzňov si napriek tomu dokázala udržať svoju jednotnosť a kriminálnikov za cenu ťažkých obetí izolovala.

Také bolo prostredie, plné surovostí, hrôzy, ponižovania a bezohľadnosti. Je  takmer neuveriteľné, že práve tu sa rodili inšpirácie  krásy a nežností, prekryté jemnou melanchóliou, ktoré by v iných podmienkach možno ani neožili. A u mnohých tieto inšpirácie vytvorili trvalú základňu  pre ich  citový i umelecký život aj po ich návrate do normálneho života. Tak  tomu bolo aj u autora  "Melancholických fragmentov" ktoré  túto precítenú melanchóliu predkladajú prvý krát širokej čitateľskej verejnosti.

Hlboké prežívanie zdánlivo jednotvárnych dní v izolovanej realite politického väzňa je tu podané jemnou, impresionisticky ladenou formou vyjadrenia prchavých dojmov a prežívaní. Dominantným je však obsah. Táto symbióza formy a obsahu vychádza z filozofie myslenia autora,  vyjadrenej v prapodivnom slove "exploatacionalizmus", ktoré v praxi hovorí, že človek by sa mal snažiť naplno prežiť - exploatovať - každú chvíľku svojho života a nečleniť dojmy a prežitky na menej alebo viacej dôležité. V každom okamihu života uvedomovať si jeho bohatosť, krásu a nesmiernu hĺbku. Výsledkom je veľkorysosť a šľachetnosť.

Autorova poézia i básnická próza je písaná dvojjazyčne. Vyplýva to z toho, že veľká časť jeho najintenzívnejšieho emocionálneho života sa odohrávala v českých zemiach. Preto český i slovenský jazyk sú mu  rovnako blízke.

CESTA ZA SLOBODOU  17,5 roka v leopoldovskom väzení - Anton Halko

SPOVEĎ ODVLEČENÉHO krížová cesta gulagom - Alica Hovancová

Novodobé galeje prežité v rokoch 1945-1953 - Jozef Tekely

Sibírske utrpenie - Mikuláš Zseitlik