Odhalenie pamätnej tabule, politikovi, povojnovému predsedovi ONV v Poprade a politickému väzňovi Jánovi Bendíkovi

17. novembra 2020 bola pri príležitosti Dňa boja za slobodu a demokraciu odhalená na budove Okresného úradu v Poprade pamätná tabula, politikovi Demokratickej strany, povojnovému predsedovi Okresného národného výboru a politickému väzňovi Jánovi Bendíkovi. Účasť verejnosti bola obmedzená z dôvodu pandémie. Pamätnú tabuľu odhalil syn Jána Bendíka a jeho vnuci. Vence k pamätnej tabuli položili prednosta Okresného úradu, predseda SZBPV, zástupca Ústavu pamäti národa Mgr. Endrödi a Ján Bendík ml. Po zaznení štátnej hymny vystúpil s príhovorom prednosta Okresného úradu v Poprade Dr. Jozef Bednár. Na záver darcom a sponzorom poďakoval predseda Svetového združenia bývalých politických väzňov František Bednár a syn Jána Bendíka.

Príhovor prednostu Okresného úradu Poprad Dr. Jozefa Bednára

Vážené dámy, vážení páni,
Udalosti 17. novembra si dnes pripomíname vo veľmi zvláštnej dobe. Z dôvodu vyhláseného núdzového stavu pre šíriacu sa pandémiu koronavírusu sa stretávame len symbolicky pred budovou Okresného úradu Poprad bez verejnosti a pozvaných hosti, aby sme vzdali hold všetkým tým, ktorí sa snažili o lepšie a spravodlivejšie Slovensko a v rôznej forme bojovali, aby sme dnes mohli žiť v slobodnej a demokratickej spoločnosti. Deň boja za slobodu a demokraciu, v súčasnosti štátny sviatok, bol pred rokom 2001 len pamätný deň označený ako Deň boja proti totalite. Tento deň nám má pripomínať nie len historické udalosti, ktoré sa viažu k tomuto dátumu ale i fakt, že svet sa neustále mení a sloboda a demokracia nie sú niečím, čo je pre všetkých navždy garantované, ale si ich treba neustále brániť a že v pozadí všetkých historických udalosti sú aj konkrétni ľudia a ich osudy.

Milan Lasica raz povedal: „Keď žijeme v slobode, tak si ju ani neuvedomujeme. Je to presne tak, ako keď prirodzene vdychujeme vzduch, ktorý je okolo nás. Napriek tomu však treba o slobodu dennodenne bojovať.“ Aj v dnešných časoch vedú niektoré národy svoj boj za svoju slobodu a demokraciu. Nie tak vzdialene od Slovenska v Bielorusko sú už 3 mesiace organizované, z dôvodu oprávnených podozrenia zo zmanipulovaných prezidentských volieb, pokojné protesty bieloruských občanov túžiacich po slobodnom a demokratickom režime. Tie sú potláčané hrubou silou vládnej moci, ktorá okrem násilia a zatykania tisícov ľudí si už inak nevie zabezpečiť svoju legitimitu u národa. Je smutné v priamom prenose cez média a sociálne siete vidieť, že aj v 21. storočí prebieha v civilizovanej Európe takýto boj o slobodu a demokraciu poznačený krvou a utrpením obyčajných ľudí.

Akoby nestačili historické udalosti, pre ktoré si práve v tento deň pripomíname. Jednu z roku 1939 a druhú z obdobia o šesťdesiat rokov neskôr, z roku 1989. Sedemnásteho novembra 1939 nacisti v reakcii na demonštrácie uzavreli české vysoké školy, popravili 9 študentov a viac ako 1 000 (niekde sa uvádza 1200) ich poslali do koncentračných táborov. Predchádzali tomu udalosti vo vtedajšom protektoráte Čechy a Morava. Okupácia českých území nemeckými vojskami vyvolala v uliciach Prahy 28. októbra 1939 demonštráciu v spojitosti s oslavami vzniku Československa. Na potlačenie demonštrácií boli použité strelné zbrane. Na následky zranení podľahol aj jeden z účastníkov demonštrácie, 24-ročný študent Lekárskej fakulty Karlovej univerzity, Jan Opletal. Opletalova smrť vytiahla 17. novembra 1939 do ulíc stovky vysokoškolákov. Strety s políciou a nemeckými vojakmi trvali celý deň a ich následky boli tragické. Odpor proti totalitnej moci počas druhej svetovej vojny si 17. novembra pripomínajú študenti na celom svete. Medzinárodný deň študentstva vyhlásil v Londýne Medzinárodný zväz študentov v roku 1941 na manifestácii solidarity s českými študentmi ako spomienku na rozpútanie fašistického teroru proti českým
vysokým školám a ich študentom v roku 1939.

Podobne dramatický bol aj priebeh oslavy dňa študentstva dňa 17. novembra 1989, ako deň pripomínajúci 50. výročie protestov študentov k pamiatke výročia smrti študenta, Jana Opletala, ako aj uctenia si pamiatky tragicky zomrelého, Jana Palacha, ktorý sa v roku 1969 na protest sovietskej okupácie Československa upálil. Rovnako ako po iné roky sa konala manifestácia, organizovaná Socialistickým zväzom mládeže. Pochod bol plánovaný niekoľko mesiacov vopred a bol povolený mestským výborom KSČ. Funkcionári vopred vytýčili trasu pochodu, pričom miestne Zbory Verejnej bezpečnosti dostali za úlohu zaisťovať pokojný priebeh celej manifestácie.

Oslavy dňa študentov v Prahe sa zmenili na demonštráciu proti totalitnej komunistickej vláde. Po prejavoch študenti začali pochod na Vyšehrad. Na Národnej triede ich zastavil policajný kordón príslušníkov verejnej bezpečnosti, kde sa asi 2000 študentov dostalo do izolácie medzi dva oddiely zásahových jednotiek. Manifestujúci študenti sa napriek napätej situácii správali pokojne, nejavili žiadne známky agresivity, len zapaľovali sviečky, sedeli na zemi a skandovali heslá „nechceme násilí´ alebo „máme holé ruce“. Študentky na znak pokory rozdávali príslušníkom bezpečnosti kvety. Okolo pol deviatej večer boli študenti zatlačení smerom k postranným uličkám, bolo použité vodné delo, obušky a veľa študentov bolo surovo zbitých. Po deviatej večer bola manifestácia rozohnaná. Nezávislá lekárska komisia neskôr zistila, že bolo zranených 568 ľudí. Študenti umeleckých škôl sa rozpŕchli do pražských divadiel, kde získali podporu umelcov. Začalo sa promptne uvažovať o vyhlásení štrajku v divadlách a na vysokých školách.

V novembri 1989 príslušníci Verejnej bezpečnosti na Národnej triede v Prahe zbili študentov, ktorí demonštrovali za základné ľudské práva. Postupne udalosti na podporu študentov a na vyjadrenie odporu voči nedemokratickému socialistickému zriadeniu nadobúdali väčší rozsah, až vyústili do pádu režimu. Rok 1989 priniesol národom v Československu, ako aj miliónom ďalších ľudí v strednej a východnej Európe, slobodu, demokraciu, obnovenie ľudských práv a slobodu vo vyznávaní viery.

Po novembri 1989 osoby, ktoré dominovali ako ústredné postavy moci, Miloš Jakeš, Lubomír Štrougal, Vasil Biľak, Gustáv Husák, Jozef Lenárt a ďalšie sa dostali rýchlo na smetisko dejín, ale nikdy sa títo politickí pohlavári verejne neospravedlnili ľuďom a ich rodinám, ktorým bolo počas vlády komunistickej strany ublížené, a ktorí boli nespravodlivo a vykonštruovane súdení bez toho, aby páchali niečo zlé a trestuhodné. Posledne menovaný, Jozef Lenárt, bol v rokoch 1946-1947 tajomníkom KSS práve v okrese Poprad a od roku 1948 bol už na ústredí a bol jedným z mála komunistických politikov, ktorému sa podarilo bez ujmy prežiť na vysokých straníckych postoch počas prakticky celého obdobia vlády KSČ až do roku 1989. Iste si pamätal aj na Jána Bendíka, ktorému dnes odhaľujeme pamätnú tabuľu. Pri rozpade Česko-Slovenska si Jozef Lenárt zvolil radšej české občianstvo a odišiel žiť do Prahy. V roku 1996 bolo voči nemu vznesené obvinenie z vlastizrady v súvislosti so sovietskou okupáciou v roku 1968. Trestné stíhanie však bolo v roku 1997 zastavené, pričom po odvolaniach sa skončilo až rozhodnutím Vrchného súdu v Prahe 26. júna 2003, keď boli obaja stíhaní, Miloš Jakeš i Jozef Lenárt definitívne oslobodení. Do dejín sa zatiaľ zapísalo, že za mučenie väzňov v 50-tych rokoch, či za komunistický puč z roku 1948 alebo za podporu okupácie a kolaboráciu s okupačnými vojskami po roku 1968, nikto z týchto osôb nebol vzatý na zodpovednosť a nikto nebol skutočne potrestaný.

V novembri 1989 sa táto ulica volala Leninovo nábrežie, vedľa tejto budovy Okresného úradu bolo gymnázium, kde som sa ja, ako aj ďalší moji spolužiaci, učitelia a študenti solidárne zapojili do celonárodného boja za slobodu a demokraciu ako tomu hovoríme dnes. Na dnešnom Tatranskom námestí pri Popradskej nemocnici vtedy stála socha Vladimíra Iliča Lenina v nadživotnej veľkosti, ukazujúc rukou k fiktívnym lepším zajtrajškom. V tých časoch by som nepomyslel, že o 31 rokov neskôr budem pri budove susediacej s budovou vtedajšieho gymnázia, ktorá sama o sebe je reliktom socialistického obdobia, odhaľovať pamätnú tabuľu človeku, ktorému totalitný režim komunistickej vlády zobral v roku 1949
slobodu a poznačil jeho život a aj život jeho rodiny. Tie pocity sú zvečnené v poslednom zápise jeho života, kde napísal: „Od rokov mladosti som sa usiloval o to, aby sa ľudia znášali, aby si navzájom pomáhali, aby boli skutočnými ľuďmi. Snažil som sa chovať slušne a sám byť príkladom slušného človeka. Nikdy som sa nenazdal, že raz zo mňa urobia vyvrheľa, ktorý si nemôže uložiť ani halier na vlastný pohreb."

Je smutné, že až v roku 2020 sa našiel priestor, aby sme verejne na štátnej budove aspoň symbolicky spomenuli, že vyše 40 rokov tu bol režim, ktorý ublížil mnohým ľuďom. Vyzerá to tak, že doposiaľ sa takéto vysporiadanie sa s minulosťou neuskutočnilo úmyselne, lebo bývalých komunistov a členov ŠtB nájdeme v rôznych štruktúrach štátnej moci dodnes. V učebniciach v mojich študentských časoch boli udalosti v podstate násilného a nedemokratického prevzatia moci komunistickou stranou v roku 1948 označované ako víťazný február, ktorý Jánovi Bendikovi, v tom čase predsedovi Okresného národného výboru, navždy poznačil život tak, ako by sme si to nikto z nás neželali. Ale tak ako udalosti, ktoré si dnes pripomíname sa neúprosne vzďaľujú od nás v čase, tak je čas neúprosný aj voči jednotlivcom. Umierajú tí, ktorí trpeli, ale aj tí, ktorí im ich utrpenie spôsobili. Ako hovorí stará ľudová múdrosť –„Božie mlyny melú pomaly, ale isto“.

Ján Bendik neprežil vo svojom živote ľahké časy ani pred rokom 1948. Prežil obe svetové vojny. Tu prvú ako chlapec, v tej druhej sa už zapojil aj do Slovenského národného povstania. Krátko po oslobodení, 28. februára 1945, bola v Poprade založená miestna organizácia Demokratickej strany, ktorá združovala viacero predvojnových občianskych strán v rámci podtatranského kraja a bola akýmsi protipólom expandujúcej komunistickej strany. K jej vzniku v okrese Poprad nemalou mierou prispel aj Ján Bendík, ktorý od 9. februára 1946 bol aj jej tajomníkom. Po II. svetovej vojne boli v našom okrese zložité časy. Náš región pomáhal so zásobovaním postupujúcemu oslobodzujúcemu frontu a začalo sa aj s obnovou zničeného majetku. Hneď po oslobodení boli podľa dohovoru vlád postupne niekedy aj násilne vysťahovaný občania nemeckej národnosti, mnohí z nich boli internovaní aj v táboroch na nútené práce, nastúpil pogrom proti kolaborantom s fašistickým režimom. Hneď po vojne boli na rokovacom stole aj otázky usporiadania nášho regiónu. Už v lete 1945 sa rokovalo o zlúčení troch obcí, s návrhom aby vznikol Veľký Poprad. S právnym účinkom od 1. januára 1946 sa zlúčili Veľká, Spišská Sobota a Poprad, čo dalo základ k rozvoju mesta Poprad, ako ho poznáme dnes. V tom čase sa stal súčasťou Popradu aj Svit, ktorý sa však o pol roka od vzniku Popradu a to k 1. júlu 1946, a to napriek rôznym protestom, odčlenil a stal samostatnou obcou. O rok neskôr vznikla v Tatrách z osád odčlenených od materských obcí aj obec Vysoké Tatry (neskôr mesto). Bolo to obdobie mocenského zápasu, v ktorom síce v máji 1946 vyhrala na Slovensku v demokratickým voľbách Demokratická strana so 62,5% a v Poprade dokonca so ziskom 63,85 % hlasov. Za člena SNR zastupujúceho náš región bol vtedy zvolený práve Ján Bendík. A aj napriek politickej sile a dôvere voličov, Demokratická strana neustála svoju existenciu v zápase o demokratický vývoj. Nepostačovalo úsilie odporu jej aktívnych členov akým bol i Ján Bendík. Na ten čas nový (bohužiaľ ako sa ukázalo totalitný) režim od strachu prenasledoval a väzobne na výstrahu izoloval jemu podobných demokraticky zmýšľajúcich aktívnych občanov. Mám za to, že Ján Bendík, rodák zo Spišskej Teplice, je takou osobou, ktorá si zaslúži túto pamätnú tabuľu, pripomínajúcu nám ostatným nie len jeho ťažký osobný údel, ale aj krehkosť našej súčasnej demokracie a slobody.

Na začiatku príhovoru som spomenul zvláštnosť doby s prebiehajúcou pandémiou koronavírusu, ktorá nám v istom zmysle berie slobodu pohybu a iné slobody, na ktoré sme si po novembri 1989 zvykli. Bezprecedentne šírenie ochorenia COVID-19 ovplyvňuje život každého z nás, a z nenazdajky sme všetci meniť svoje správanie a denné aktivity. S troškou fantázie sa možno vžiť do povojnového obdobia, keď ako dnes COVID-19, tak po vojne sa šírila utopická myšlienka, že robotníci a roľníci (rozumej všetci bežní ľudia) si môžu vytvoriť ideálnu naplánovanú prosperujúcu spoločnosť, akýsi raj na zemi, kde si budú sami vládnuť a kde už nebude treba ani peniaze. Udalosti roku 1948 sú varovným prstom ako ľahko sa
môže moc dostať do rúk malej skupiny ľudí, ktorí potom namiesto sľubovaného raja ovládnu celú spoločnosť v atmosfére strachu a násilia si uzurpujú moc. Takýto stav môžeme v súčasnej dobe vidieť napr. v Bielorusku.

V dnešný deň sa niektorí ľudia chystajú na iných miestach Slovenska, povzbudení vyhláseniami niektorých politikov, demonštrovať za slobodu. Ostáva však otázka, kde boli posledných 30 rokov, keď v našej krajine sme zatiaľ nevybudovali lepšiu, spravodlivejšiu a slobodnejšiu spoločnosť, akú mnohí očakávali, keď v novembri 1989 štrngali kľúčmi. Namiesto toho tu máme krajinu, v ktorej dlhé roky existuje korupcia, rodinkárstvo, nefunkčné súdy, oslabené školstvo a kolabujúce zdravotníctvo. Lepšie a spravodlivé Slovensko nikdy nevznikne len vďaka ľubozvučným rečiam a sľubom politikov na tribúnach alebo na sociálnych sietiach, ale len vtedy keď bude v ňom žiť zdravý, vzdelaný a slobodný národ, ktorý bude okrem iného poznať svoju vlastnú históriu, bude vždy bdelý a aktívny, aby o svoju slobodu a demokraciu nebadane neprišiel.

Nech aj táto pamätná tabuľa prispeje k obrode našej spoločnosti, aby sme sa k tomu očakávanému ideálu lepšieho Slovenska od novembra 1989 mohli spoločne priblížiť. Chcem na záver vysloviť Jánovi Bendíkovi a jeho rodine vďaku za prinesenú obeť pre nás, a zároveň poďakovať všetkým darcom za príspevky na produkciu a odhalenie tejto pamätnej tabule.

Dr. Jozef Bednár
Prednosta Okresného úradu Poprad

Foto: Branislav Bednár