hlavna stranka

Nezabúdame na našú spoločnú minulosť


PREČO NIE JE 21. AUGUST 1968 NA SLOVENSKU PAMÄTNÝM DŇOM
Vyhlásenie Svetového združenia bývalých politických väzňov k 51. výročiu okupácie 21. augusta 1968

Pamätník v Poprade, odhalený 21. augusta 2002 je na Slovenku stále jediný so štatistikou obetí, aktuálnej v tom čase, a popisom tragických udalostí, ktoré poznamenali osud našej krajiny a jej občanov. Bohužiaľ aj to hovorí o tom ako sa staviame k našej minulosti. (Počet obetí uvádzaných v súčasnosti je vyšší, keďže v čase odhalenia pamätníka sa medzi obeti nezahrnuli obete dopravných nehôd zapríčinených vojskami Varšavskej zmluvy).
Zdieľaj  | 
Nezabúdajme na to, že po porážke nacistického Nemecka sa bývalé Československo  po dohode na Jalte a Postupimi dostalo do sféry Sovietskeho vplyvu. Z Československa, ktoré v kedysi patrilo medzi 10 priemyselne najvyspelejších štátov sveta sa na rozdiel o vojnou zničeného porazeného Nemecka nestala  ekonomická veľmoc ale  postupne ekonomicky stagnujúci satelit Moskvy.

Po stalinských represiách z 50. rokov nastalo z nástupom Alexandra Dubčeka obdobie uvoľnenia. Reforma komunistického režimu,  socializmus s ľudskou tvárou a hlavne pokus  o neutralitu boli však  pre neostalinistu Brežneva neprijateľné. 
V noci z 20 na 21. augusta 1968   prepadli a obsadili Československo vlastní spojenci -vojská Varšavskej zmluvy,  (Zväzu sovietskych socialistických republík, Poľskej ľudovej republiky, Maďarskej ľudovej republiky a  Bulharskej ľudovej republiky).  Účasť na okupácii odmietlo Rumunsko a vojská bývalej Nemeckej demokratickej republiky na príkaz Brežneva museli ostať len na hranici, okrem skupiny nemeckých dôstojníkov. Okupácia Československá nemeckou armádou 30 rokoch po  porážke fašizmu a odchode nemeckého Wehrmachtu bola totiž z politického hľadiska pre Moskvu nežiaduca.

Okupácia sa začala v noci z 20. na 21. augusta 1968. Celková sila inváznych vojsk bola 27 divízií, čo predstavovalo vyše 500 000 vojakov a asi 6 300 tankov, 2 000 diel a 800 lietadiel. Sovieti si ešte pred inváziou zabezpečili tzv. pozývací list podpísaní niektorými československými komunistami, v ktorom títo žiadali „bratské socialistické štáty“ o pomoc proti „kontrarevolúcii“ a za udržanie socializmu v Československu. Vedenie KSČ však vo svojom stanovisku odvysielanom v rozhlase počas prvých hodín invázie demaskovalo túto akciu ako vojenskú okupáciu a porušenie medzinárodného práva.

Komunistická propaganda však hlásala, že nebyť včasného zásahu zvonku, tak sa tu zopakujú krvavé maďarské udalosti z roku 1956. Sovieti postupovali podľa už v Maďarsku vyskúšaného scenára, len tentoraz zapojili do vojenskej operácie aj spojencov z východného bloku vrátane Maďarska. V marci 1968 už avizoval vážne obavy zo zopakovania maďarských udalostí v Československu Jurij Andropov, v tom čase  nový šéf KGB, ktorý bol v roku 1956. sovietskym veľvyslancom v Budapešti. Vtedy  vláda Imre Nagya prijala uznesenie o vystúpení Maďarska z varšavského paktu a vyzvala OSN, USA a ďalšie západné veľmoci, aby garantovali maďarskú neutralitu. Andropov sa podieľal na vylákaní ministra obrany, náčelníka generálneho štábu a ďalších maďarských generálov na sovietsku základňu, kde ich zatkli. Organizoval revolučnú robotnícko-roľnícku vládu Jánosa Kádára, ktorá o deň neskôr požiadala velenie Sovietskej armády o vojenskú operáciu pod kódovým označením Víchor, s cieľom likvidovať protikomunistické povstanie. Výsledok: 270 mŕtvych a 19-tisíc zranených.

Z novších historických výskumov vyplýva, že už vtedy sa chceli do ozbrojenej „internacionálnej pomoci“ zapojiť ďalšie členské štáty varšavského paktu. Najaktívnejšie vystupovala Bukurešť.  Na vojenskom zásahu sa podľa historikov  chceli zúčastniť aj vtedajší Československý prezident Antonín Zápotocký a premiér Viliam Široký.

Žiaľ západný svet v roku 1956  len odsúdil brutálne potlačenie nepokojov cudzou mocou v Maďarsku, ale naďalej  rešpektoval jaltské dohody a  ostalo pri deklaráciách. Kádár sa potom pustil do budovania „guľášového“ socializmu, najprv však dal popraviť Nagya a jeho spoločníkov. Sovietsky blok sa na dvanásť rokov stabilizoval. Vírus nespokojnosti dal o sebe vedieť počas Pražskej jar. Sovieti sa avšak  poučili a zavolali si na pomoc aj spojencov Medzi jednotkami, ktoré 21. augusta 1968 vtrhli na Slovensko nechýbali, paradoxne, ani maďarské pluky.
V Kremli dobre vedeli o tom, že Ceaușescu sympatizuje s Alexandrom Dubčekom a jeho politikou neutrality o ktorú sa usilovalo aj Rumunsko.  Preto už v marci 1968 vytvorili takzvaný „klub piatich“ bez predstaviteľov Rumunska. Rumunov nepozvali ani na schôdzku v Drážďanoch, kde si československá delegácia prvýkrát vypočula varovanie, že režimu hrozí „plazivá kontrarevolúcia“.

Niekoľko hodín po vpáde vojsk dal Nicolae Ceaușescu zvolať veľké zhromaždenie v centre Bukurešti, na ktorom odsúdil okupáciu.
13. augusta, sovietsky vládca Leonid Brežnev naposledy zavolal Dubčekovi, aby mu pripomenul, že neplní sľuby, dané 1. augusta na ich schôdzke v Čiernej nad Tisou: obnoviť cenzúru tlače, vymeniť ministra vnútra atď. Telefonát Brežneva definitívne presvedčil, že „Saša“ je beznádejný prípad a treba zasiahnuť vojensky.

Až do roku 1989 sa verilo, že medzi inváznymi vojskami boli aj jednotky NDR.


Na otázku generála Svobodu, či sa na operácii zúčastnili aj východní Nemci, Brežnev odpovedal, že nie, že v poslednej chvíli ich Moskva zadržala na hraniciach a že „súdruhovia z NDR nemali z toho radosť“. Údajne sa tak stalo na žiadosť Vasila Biľaka a Drahomíra Koldera z protidubčekovského krídla vo vedení KSČ, čiže tých, ktorých mená figurovali na pozývacom liste.
Podľa zistení Rüdigera Wenzkeho z Centra pre vojenskú históriu pri bundeswehre, dve divízie NDR mali podľa pôvodného plánu obsadiť okresy v západných a severných Čechách. Pozývatelia spojeneckých vojsk si zrejme napokon uvedomili, že verejnosti by to pripomenulo smutné udalosti, ktoré nasledovali po Mníchovskej dohode z jesene 1938.

Na spojeneckom cvičení Šumava na území ČSSR začiatkom leta 1968 sa však východní Nemci zúčastnili. Toto cvičenie, ako je už dokázané, bolo generálkou na samotnú intervenciu.
„Na Slovensku najmä účasť posilnenej maďarskej divízie pri obsadzovaní južných oblastí republiky pripomenula udalosti po Viedenskej arbitráži, okupáciu tohto územia horthyovským Maďarskom,“ konštatuje historik Michal Štefanský, ktorý sa pred štvrťstoročím zúčastnil na práci vládnej komisie pre analýzu udalostí v rokoch 1967 až 1970.
Maďarské jednotky sa z československého územia stiahli spolu s vojskami ďalších troch štátov – satelitov po 18. októbri 1968.
Najbližší spojenci Moskvy už tu boli zbytoční podpísala sa totiž dohoda o podmienkach „dočasného“ pobytu sovietskych vojsk v Československu. Ako každé naše provizórium trvalo aj toto neuveriteľne dlho, priam večne, viac ako dvadsať rokov.

Pred 51 rokmi  na námestí v Poprade 21. augusta 1968 o 13,00 hod, sovietski vojaci  nachádzajúci sa na tankoch č.622 a 638, spustili streľbu do protestujúcich občanov. Pri streľbe bol guľkou sovietskych vojakov  usmrtený Jozef BONK, rodák z Hôrky, v tom čase len 19-ročný. Okupačnými  vojskami ťažko bolo  ťažko zranených 6 osôb, ľahko zranených 8 osôb. Medzi nimi aj  deti vo veku od 11 rokov.

Sú výročia, ktoré sa pripomínajú s veľkou pompou ako štátne sviatky. Výročie  okupácie bývalého Československa v roku  1968 však na Slovensku na rozdiel od Českej republiky medzi ne nepatrí.

Nielenže nie je ani len pamätným dňom  ale názory na tieto tragické udalostí sú zrkadlom   roztrieštenosti  verejnosti a vplyvu  mnohoročnej  štátnej propagandy alebo skôr vymývania mozgov, ktorá amorálnosť povýšila na životný princíp.
Ako spieval v jednom zo svojich protest-songov nebohý Karel Kryl, naučili sme se dělat kompromisy, ohnout záda, zradit kamárada. Práve to bolo najväčšou tragédiou, ktorej následky poznamenali  minimálne dve generácie. Zvykli sme si, a pri tom sme sa Bohu modlili a diablovi klaňali a robíme to aj dnes.
Mnohí pritom znevažujú Alexandra Dubčeka, ktorého označujú ako naivného idealistu za jeho  snahu a pokus o lepšiu a spravodlivejšiu spoločnosť s ľudskou tvárou a neutralitu štátu.

Vtedy sme nemohli  mať  socializmus s ľudskou tvárou a rovnako ani dnes nemôžeme byť neutrálni a mať  spoločenský systém s  ľudskou tvárou, ktorá sa však  politikom nehodí a je úplne jedno či je to socializmus alebo kapitalizmus. K demokratickému a sociálne spravodlivému systému má najbližšie neutrálne Švédsko alebo Fínsko, ktoré sa žiaľ nestali našim vzorom.

Nedávno sa v súvislosti s návrhom  legalizovať okupáciu Československa, ktorý podal jeden komunistický poslanec-bývalý sovietsky prokurátor,  spustili na internete diskusie, kde diskutéri, ktorí sa označujú za Slovákov a národniarov,  schvaľovali prijatie tohto zákona napriek tomu, že  sa vláda Vladimíra Putina od neho dištancovala.   Vpád  vojsk  Varšavskej zmluvy označili ako  oddialenie toho čo prišlo po novembri 1989 v podobe privatizácie, presunu štátneho majetku  alebo skôr jeho rozkradnutia skupinou vopred vyvolených z radov bývalej nomenklatúrni prepojenej s ŠtB a KGB a následne výpredaja strategických podnikov nadnárodným zahraničným spoločnostiam, vrátane vodárenských spoločností.  

Čo k tomu dodať?  Sotva by si vo Fínsku, ktoré je tiež malou krajinou, vedeli predstaviť, žeby tam niekto schvaľoval prepadnutie vlastnej krajiny  a strieľanie do jej občanov.  Alexander Dubček zahynul za dodnes neobjasnených okolností a  väčšina protagonistov Pražskej jari už nežije a nemôže sa brániť. Som presvedčený, že títo ľudia boli natoľko čestní a zásadoví,  žeby v roku 1968 nikdy pre osobný prospech a záujmy cudzích mocností  nezradili občanov Československa, na rozdiel od iných komunistov, ktorí hodili po prevrate v roku 1989 cez palubu robotnícku a roľnícku triedu spolu so svojimi straníckymi preukazmi, ktoré vymenili za osobný blahobyt na úkor ostatných.
Politici ako Dubček by  nikdy  nedopustili, aby Slovensko ovládli oligarchovia prepojení s justičnou a konkurznou mafiou, nikdy by nedopustili milióny exekúcii,  nikdy by nedopustili, aby ľudia umierali zamrznutí na uliciach a aby boli zo zúfalstva doháňaní k sociálnym samovraždám.

Sovietske okupačné vojská, ktoré mali byť v našej krajine len dočasne odišli až po podpise dohody v Moskve 26. februára 1990.

Obete 21. augusta 1968 si plným právom zaslúžia našu úctu a nemali by sme na nich zabúdať. Boli to naši občania, ktorí túžili len po jednom, žiť v lepšej a spravodlivejšej spoločnosti.  
Česť ich pamiatke !

                                   Svetové združenie bývalých politických väzňov

hlavna stranka