hlavna stranka


„Už som stratil všetky ilúzie...”

Podtatranský kuriér č. 8, 18.2.2015

František Bednár.
Politický väzeň, predseda Svetového združenia bývalých čs. politických väzňov a jeden z tvrdých kritikov bývalého primátora, ktorému vyčítal rozpredaj majetku mesta, účasť v kauze Gorila, ale aj majetok, na ktorý upozorňovali internetové stránky a primátor nikdy vznesené obvinenia nevyvrátil. Bol organizátorom petície proti predaju areálu Duklianskych kasárni, ale aj proti umiestneniu logistickej základne NATO v Poprade. Po voľbách do orgánov samosprávy, kde kandidoval na funkciu primátora a poslanca zastupiteľstva, sme ho navštívili a položili mu pár otázok.

Zdieľaj  | 


Čomu sa venujete v súčasnosti?

- Posledné štyri mesiace roka boli veľmi náročné na čas a tak teraz dobieham, čo som zanedbal hlavne v organizačných veciach politických väzňov. A potom musím riešiť trestné oznámenia a žaloby na súdoch. Hoci už toho mám dosť, musím to dotiahnuť do konca, keď som to raz začal.

Už minulý rok sa hovorilo o tom, že všetky organizácie politických väzňov na Slovensku sa spoja do jednej silnej organizácie. Podaril sa tento zámer?

- Minulý rok, s blížiacim sa 25. výročím zamatovej revolúcie, ja hovorím neslávnym, pretože sme si to predstavovali úplne ináč a vidíme, aká je dnes realita, tu boli pokusy zo strany Ústavu pamätí národa (ÚPN) zjednotiť organizácie politických väzňov, pretože aj ich počet zodpovedá politickému triešteniu na Slovensku. Nejednotnosť a nekoncepčnosť, taká je ich charakteristika. Je smutné, že na Slovensku pôsobia štyri občianske združenia. Práve ÚPN oslovil všetky organizácie, aby sme pri 25. výročí podpísali spoločné memorandum o spolupráci a ďalšej súčinnosti, s následným spojením sa do jednej organizácie. Najprv s tým súhlasili všetci predsedovia – Anton Srholec za Konfederáciu politických väzňov (KPVS), Arpád Tarnocy za Politických väzňov – Zväz protikomunistického odboja (PV ZPKO), Ing. Ferdinand Varga za Slovenský zväz vojenských táborov nútených prác - pomocných technických práporov (ďalej len SZ VTNP PTP) a ja za Svetové združenie bývalých čs. politických väzňov (SZČPV). Mali sme sa opäť stretnúť na pôde ÚPN v septembri, ale tu už neprišli A. Srholec ani A. Tarnocy a odstúpili od sľubov, že k 17. novembru podpíšeme memorandum. Skončilo to fiaskom, keď sme neboli schopní dohodnúť sa na spoločnom postupe. Nakoniec sa dohodli len dve občianske združenia - SZČPV a SZ VTNP PTP s tým, že memorandum podpíšeme.

Aké budú následné kroky oboch organizácií a čo od toho očakávate?

- Tohto roku uskutočníme snem, kde by sme sa združili do jednej organizácie a SZ VTNP PTP by prešli pod Svetové združenie s tým, že keď dostaneme dotácie, budeme financovať aj ich činnosť a budeme spoločne organizovať všetky akcie. Bude to určite rozumné, pretože takto sú politickí väzni roztrieštení a nie sme adekvátna sila. Nikto náš hlas neberie do úvahy pri schvaľovaní zákonov. Vieme, ako dopadol zákon o zdanení dôchodkov príslušníkov ŠTB a dozorcov. V Poľsku a v Maďarsku takýto zákon prešiel, na Slovensku nie. Čiže je to kontraproduktívne, že sme roztrieštení a rozhádaní.

V čom vidíte hlavný problém takejto rozdrobenosti?

- Je to asi v tom, že časť politických väzňov inklinuje ku KDH, časť inklinovala k SNS a HZDS a teraz sú bezprízorní, ak tak môžem povedať vzhľadom na reálnu silu týchto dvoch strán. My sme boli azda najviac apolitickí a zrejme sme sa nehodili nikomu do scenára.
V súčasnosti máme zoznam členov SZ VTNP PTP, ktorých je vyše tisíc a spolu s našimi členmi tak budeme najpočetnejšou organizáciou na Slovensku. Je to smutné, pretože po novembri 1990 bolo 10 tisíc evidovaných politických väzňov. Vtedy sa uvažovalo o založení politickej strany a existovala len jedna organizácia – Konfederácia politických väzňov Slovenska. Žiaľ, ŠTB mala veľmi dlhé prsty a aj v radoch tejto organizácie pôsobili ľudia, ktorí boli vedení ako spolupracovníci ŠTB. Čiže, robilo sa všetko preto, aby sme stranou neboli a politické strany urobili to, čo urobili. Došlo tu ku kontinuite právneho systému, v ktorom sa v podstate nič nezmenilo. Ostali tam tí istí ľudia. Ľudia čo súdili, aj rehabilitovali, čo je obrovský paradox a tak to aj vyzeralo. Zákony boli nemastné-neslané a postupne sa prijímal zákon o nemorálnosti protikomunistického režimu. Ale bola to len taká očesaná verzia oproti českému zákonu a lustračný zákon na Slovensku nikdy neplatil. A tomu všetkému zodpovedá aj situá-
cia - ide skôr o frašku s protikomunistickým odbojom. Tu sa iba hráme na nejaký protikomunistický odboj a postupne nás presvedčia o tom, že tu v podstate ani nebol. A keď niekto odbojár bol, toho idú kriminalizovať. Viď môj prípad. Ale konečne sa ľady pohli a niekto už prišiel k rozumu, takže možno začíname nazývať veci pravým menom.

Ako to teda vyzerá so slovenským zákonom o protikomunistickom odboji?

- Keď bol v roku 2006 prijatý zákon o protikomunistickom odboji, ktorého návrh podal vtedajší poslanec NR SR Ivan Šimko, politickí väzni si podali žiadosti. Medzi nimi aj členovia Svetového združenia. Došlo k tomu, že tento zákon nadobudol účinnosť v roku 2006, ale Ústav pamätí národa dva roky nekonal s tým, že nedostali finančné prostriedky od ministerstva financií. Napísal som niekoľko kritických sťažnosti a pýtal som sa prečo vo veci nekonajú a prečo to ÚPN nerobí v rámci svojich povinností. Prebiehala kontroverzná komunikácia s bývalým predsedom ústavu Ivanom Petranským a v konečnom dôsledku sa to vypomstilo tak, že keď už začali úradovať a vydávať preukazy, tak I. Petranský mi oznámil listom, že mi nebude priznaný štatút účastníka protikomunistického odboja z dôvodu paragrafu 9, písmeno b). Teda, že moje konanie by bolo trestné aj podľa terajších zákonov. Zaujímavé bolo to, že komisia, ktorá o tom mala rozhodnúť, zasadala až o dva týždne neskôr, teda predseda vopred judikoval rozhodnutie. Podobný prípad sa stal aj s jedným našim členom, ktorý bol v gulagu, Jánom Korpášom. Petranský sa síce vyhováral, že to bol preklep, že on sám dopredu nerozhodol. Zistil som ale, že tento postup bol použitý viackrát, aj v prípade iných. Robili sa s tým nezákonne „caviky“ a preukazy dávali jednoducho tomu, komu chceli a komu nechceli, tak mu štatút politického väzňa nepriznali.

Ako sa to vo vašom prípade vlastne skončilo?

- Po zmene na poste predsedu ÚPN som žiadosť podal opakovane ešte raz. Predložil som všetky náležitosti, ktoré po mne vyžadovali spolu so znaleckým posudkom, a ako mi bolo oznámené, komisia rozhodla, že štatút účastníka protikomunistického odboja – veterána mi bude priznaný. Dopracoval som sa k tomu po ôsmich rokoch.

V Čechách bolo zrejme politických väzňov ešte viac a všetkých, teda aj Slovákov, súdili československé súdy. Ako je to v Čechách?

- Tam bol prijatý obdobný zákon oneskorene, až v roku 2011. Slovenský zákon je všeobecný, český bol stavaný na iných kritériách a presne určoval, čo musí byť splnené. Napríklad ozbrojený odboj pomocou zbraní a výbušnín, skupiny, ktoré šírili letáky, chartisti a tí, ktorí sa spojili s rozviedkou iného štátu a podobne. Z podaných 3 600 žiadosti bolo vyhovené cca štvrtine žiadateľov a je teda jasné, že ho nedostal každý. Vzhľadom na to, že nás súdili súdy ČSSR, žiadosť o priznanie štatútu politického väzňa som si dal aj ja.

Politický väzeň v predchádzajúcom režime sa dnes súdi s demokraticky zvolenými zástupcami ľudu. Vieme o tom, že ste podali niekoľko trestných oznámení a žalôb rovnako, ako bolo podaných na vás. V akom štádiu sú vyšetrovania a súdy?

- V minulom období som sa dostal do konfliktu s bývalým primátorom Popradu. Je poľutovaniahodné, že za 12 rokov si dokázal, obrazne povedané, „vycvičiť“ 50 tisíc obyvateľov Popradu tak, že neboli schopní a prevažná väčšina ani nemala záujem, ozvať sa proti tomu, čo sa v meste dialo. Figuroval v kauze Gorila, boli protesty priamo v Poprade, všetko sa zahralo do „autu“. Mali sme tu exemplárnu ukážku, ako si niekto dokáže vytvoriť konexie na najvyšších miestach a zabezpečiť tzv. spoločenskú nedotknuteľnosť. Musíme si uvedomiť, že Tatry sú po Bratislave druhým centrom moci, točia sa tu obrovské peniaze, zakázky, kšeftíky. Vieme, kde naši páni prepierajú peniaze, kde majú apartmány a kde chodia dovolenkovať. Pokiaľ je niekto krytý zhora a veľa vie, je nedotknuteľný. Asi som bol jeden z mála, ktorý sa proti tomu ozval a skončilo to tým, že na mňa išli tri trestné oznámenia za ohováranie a jedna žaloba, ktorá je momentálne na súde. A keďže som reagoval aj ja žalobou a v mojej veci sa začalo konať, aj keď pomaly a s prieťahmi, 19. februára malo byť ďalšie konanie. Žiaľ, pre nemoc sudkyne bolo odročené.

Trestné oznámenia ste ale podávali aj vy...

- Pred ostatnými voľbami som podal trestné oznámenie za porušovanie povinnosti pri správe cudzieho majetku v súvislosti s predajom Duklianskych kasárni, ktoré sa mali deň pred konaním volieb predať a schvaľovať sa to malo 18. novembra, teda tri dni po voľbách. Taká rýchlosť hovorí len o jednom – určite to už bolo vopred dohodnuté s vybraným kupcom, ako to už zvyčajne chodí. No a štandardne to polícia zahrala do autu. Na polícii som sa stretol doslova s podráždenosťou kompetentných, ktorí sa k tomu stavali asi tak – čo nás otravujete a hodinu mi vysvetľovali, prečo sa to nedá. Nemali záujem ani zaistiť nejaké dôkazy a podobne. Takýto stav tu nebol ani za socializmu, hoci tu bola jediná štátostrana. Ale keď došlo k porušeniu zákona, polícia začala konať. Bez ohľadu na to, či to bol alebo nebol straník. Veď tu boli odsúdené aj veľké ryby, napríklad Babinský. Jednoducho, komunisti by si nedovolili to, čo dnes. Presvedčil som sa, že právny systém zlyháva, ako konštatovala aj Európska komisia, keď tvrdila, že polícia je na Slovensku spolitizovaná a o veci často rozhodujú známosti. Presne na to som poukázal a aj tento prípad je priam učebnicový. Samozrejme, oznámenie bolo opäť odmietnuté ako aj mnohé ďalšie podania, medzi iným aj podanie Ing. Bodyho, čo sa týka majetku primátora vo výške 20 až 25 mil., ktorý dodnes nezdôvodnil.
Je zaujímavé, že po voľbách prokurátor okresnej prokuratúry zrušil uznesenie Krajského riaditeľstva PZ a nanovo sa začalo vyšetrovanie vo veci porušovania povinnosti pri správe majetku. Zdôvodnenie bolo také, ako má byť a dokonca sa prokurátor odvolával na ústavu, čl. 46 a konštatoval, že to bolo svojvoľné rozhodnutie polície. Teda, keď prokuratúra chce, tak aj vie postupovať podľa zákona. Otázne bude, ako sa s tým vysporiada polícia.

V inej veci ste už podali sťažnosť na Európsky súd pre ľudské práva...

- V súvislosti s iným trestným oznámením, ktoré už odmietol aj Ústavný súd a týka sa aj samovraždy prokurátora, ktorý dozoroval určité veci na bývalého primátora a samovražda nebola jednoznačne objasnená.

Myslíte, že obyčajný človek má šancu dovolať sa v takýchto prípadoch pravdy?

- Už som stratil všetky ilúzie a myslím, že na Slovensku nie. Kým sa nebude v tejto veci konať podľa zákona tak, ako sa má, neverím. Ak ide o jedného páchateľa a viac skutkov, podozrení na trestné činy, vždy sa vec dávala do súbehu. Dnes je presne opačný postup – viacej skutkov sa rozdelí na 2 – 3 kauzy, každá inému vyšetrovateľovi ,a takto sa to oslabuje, až sa to „zahrá“ do stratena. Čiže, kým nedôjde k spojeniu veci, nebudem vypovedať ani v tejto veci a postúpim to priamo do Štrasburgu.   
  
Ľ. Rešovská

hlavna stranka