Dňa 18. marca 2015 zomrel vo veku 86 rokov bývalý politický väzeň a príslušník VTNP PTP, Jozef Krajňák. Svätá omša za zomrelého sa uskutočnila v sobotu 21. marca 2015 v Kostole sv. Kataríny vo Veľkej Lomnici. Účasť takmer 1000 ľudí z blízkeho okolia a celého Slovenska, členov občianskych združení bývalých politických väzňov, PTP-ákov, kňazov a rehoľných sestier na pohrebnom obrade bola ocenením hlboko ľudského odkazu, ktorý po sebe Jozef Krajňak zanechal a ktorý by mal byť príkladom pre všetkých ľudí a skutočných nasledovníkov Kristovho učenia.
Česť jeho pamiatke.
Odišiel vzácny a skromný človek
Jozefa Krajňáka sme všetci poznali, ako človeka z veľkým „Č.“ V živote to nemal ľahké, pretože vždy stál na strane pravdy a viery. Za svoje presvedčenie sa stal pre bývalý režim nespoľahlivým a zaradili ho do Pomocného technického práporu (PTP). Jozef Krajňák však bol však vždy spoľahlivým pre svoju rodinu a pre každého kto sa ocitol v ťažkostiach a potreboval pomoc blížneho. Bol skutočným nasledovníkom Krista podľa skutkov, ktoré vždy konal nezištne ako pravý kresťan. Pamätám sa ako navštevoval mojich zúfalých rodičov v čase kedy som bol ešte vo väzení a dodával im nádej v ich čakaní. Jozef Krajňák navštevoval chorých a zúfalých, ktorých vždy utešoval vľúdnym a ľudským slovom. Ako člen Slovenského zväzu VTNP PTP a združenia bývalých politických väzňov, pokiaľ vládal bol vždy účastníkom spomienkových pietnych akcii, ktoré organizovalo Svetové združenie bývalých čsl. politických väzňov, či už pri Pamätníku usmrtených na hraniciach v Kežmarku alebo pri Pamätníku obetiam okupácie 21. august a1968 v Poprade. Jozef Krajňák ostane navždy v našich srdciach ako vzácny človek na akého sa nezabúda.
Česť jeho pamiatke!
Za Svetové združenie bývalých česloslovenských politických väzňov
František Bednár
Jozef Krajňák na pietnej spomienkovej akcii v Kežmarku
„Ak chcem brániť pravdu, niečoho sa musím vzdať.“ Príbeh pamätníka
Jozef Krajňák sa narodil 19. februára 1929 v robotníckej rodine v podtatranskej obci Abrahámovce. Neskôr, keď mal štyri roky, sa rodina presťahovala do Veľkej Lomnice. Žilo tu iba päť slovenských rodín, pričom ostatní obyvatelia boli Nemci. V roku 1935 bola v tejto obci otvorená prvá slovenská škola a Jozef sa stal jej žiakom. Keď mal dvanásť rokov, zomrela mu matka a jeho začali vychovávať starí rodičia. Od útleho detstva citlivo vnímal pôsobenie kňazov, s ktorými prichádzal vo farnosti do kontaktu. Nadšený ich osobnosťami a ich vierou sa aj on rozhodol stať kňazom. V roku 1948 vstúpil do seminára v Bruntáli v Čechách, no už o dva roky bol seminár zatvorený a Jozef sa vrátil domov. V roku 1951 dostal povolávací rozkaz do Pomocného technického práporu (PTP) v Mimoni v Čechách. Označený za politicky nespoľahlivého, stal sa vojakom bez zbrane. Napriek častým politickým školeniam, tvrdej práci bez nároku na odmenu a dovolenku, dokázal opakovane odmietnuť pracovať v nedeľu. Za trest mu bol pobyt v PTP predĺžený o niekoľko mesiacov. Po návrate sa v roku 1954 stal zamestnancom Československých pozemných stavieb v Poprade. V tom čase sa v Československu pripravovala legalizácia umelého prerušenia tehotenstva. Mal odvahu prepisovať v práci po záverečnej leták proti interrupciám a rozdávať ho manželkám robotníkov. Jeho „priateľ“ ho však udal, a tak bol v roku 1956 vyšetrovaný a súdený.
Sudca vzal do úvahy, že je to jeho prvý trestný čin, preto ho odsúdil iba na štyri mesiace s podmienkou na dva roky. V roku 1960 sa oženil s Máriou Zacherovou. Keď už boli v rodine štyri malé deti, do ich života opäť zasiahol tvrdý komunistický režim. Dňa 7. augusta 1965 sa zúčastnil na pohrebe zosnulého sídelného biskupa Spišskej diecézy Jána Vojtaššáka. Tohto výnimočného kňaza osobne poznal, vážil si ho, a tak cítil morálnu povinnosť na pohrebe prehovoriť. Vo svojej odvážnej reči nad rakvou zosnulého otvorene vyjadril kritiku režimu. Verejne povedal, že je to režim, ktorý prenasleduje pravdu, do popredia kladie lož, ničí najlepších synov národa, vláči ich po väzeniach a týra a po rokoch vracia už len bezduché mŕtvoly. Za tento skutok ho v krátkom čase zaistila ŠtB, pričom v Banskej Bystrici strávil 70 dní vo vyšetrovacej väzbe. Okresný súd v Dolnom Kubíne ho odsúdil podľa § 100 za poburovanie proti republike na dva roky väzenia nepodmienečne. Na základe spoločenskej záruky jeho kolegov z bývalého zamestnania bol po šiestich mesiacoch z väzenia prepustený. Po návrate z väzenia pracoval až do dôchodku v Pozemných stavbách v Poprade ako skladník.
„Trestný čin“ - prednesenie príhovoru nad rakvou biskupa
„Bola to hrozná doba a ja v tej kázni také najznámejšie slová, ktoré som povedal, boli tieto: ,Je to doba, ktorá prenasleduje pravdu a lož do popredia kladie. Doba, ktorá ničí najlepších synov nášho národa, ľudí túžiacich pracovať pre hmotné i duchovné dobro. Týchto ľudí nám násilne vytrháva z našich radov. Vláči, týra po väzeniach a po rokoch vracia hľa bezduché mŕtvoly.? Toto bola najhlavnejšia veta. Okrem nej som aj iným spôsobom ešte skritizoval a poukázal na nedostatky vtedajšieho režimu. Ale toto bola veta, ktorá keď sa povedala tak verejne, tak samozrejme, že toto už za ich režimu bol trestný čin. Je jediné šťastie, že pritom, pri tej truhle nebol zapojený rozhlas, lebo keby tam bol a ja by som to isté povedal do rozhlasu, tak mi hrozí až deväťročné väzenie.“
Obava z prezradenia kontaktov
„Mal som obavu, že z tých vecí, ktoré mi zobrali z nášho domova (pri domovej prehliadke) a budú ma vyšetrovať, či nebudem musieť prezradiť, kto mi to dal v Kežmarku a bol by som tým ľuďom narobil veľké ťažkosti. No Pán Boh to tak zariadil, že voľajako to obišlo a na tých ľudí sa ma nepýtali. No a za to vďačím Pánu Bohu až dodnes, to bola najväčšia ťažkosť, že budem musieť o niekom niečo zlé povedať, ale nedošlo k tomu. No tak chvalabohu.“
Súd v Dolnom Kubíne
„Po sedemdesiatich dňoch ma vzali na súd do Dolného Kubína. Zase šli dvaja či traja esenbáci so mnou, dali mi okovy na ruky, pretože cez Ružomberok je cesta dosť ďaleká, možno, že sme šli asi hodinu a pol alebo tak nejako. Na Okresnom súde v Dolnom Kubíne bolo niekoľko ľudí, ktorí ma tam čakali a ktorí asi vedeli, že budem ja súdený pre takýto čin. Ale do miestnosti sa nedostali. Súdil ma taký mladý sudca, ktorého prvá otázka bola, či sa cítim vinný. Povedal som: ,Podľa svojho svedomia sa vinný necítim, ale podľa vašich zákonov áno.? No jemu sa to veľmi nepáčilo, ostro mi na to odpovedal a po súde ma zobrali znovu do Banskej Bystrice a po niekoľkých týždňoch ma odviezli zase na Čechy do Belušíc.“
Spomienky na vyšetrovaciu väzbu v Banskej Bystrici
„Najhoršie bolo, že sme nesmeli celý deň sedieť, museli sme chodiť. Tá stolička, ktorá bola v múre, bola šikmá. Takže človek, keď si na ňu troška aj sadol, tak dostal mozole, pretože stále ste sa šmýkali. Spať ste mohli ísť len o deviatej večer. Na posteľ sa nesmelo sadnúť vôbec, bola to len jednoduchá posteľ, ktorá sa skladala zo strožliaka. O deviatej hodine, lebo pred deviatou hodinou prichádzal vždycky vlak smerom od Košíc. A to už sme počúvali ako sa ozýval hukot lokomotívy, že už sa nám bude blížiť večierka, pretože sme už boli hrozne unavení od neustáleho chodenia, že nám až nohy puchli.“
Návšteva vo väzení v Belušiciach
„Rodina, manželka ma bola raz navštíviť. A to až v severných Čechách, v tých Belušiciach. Dostala vtedy dovolenie, no tak celú noc cestovala z tých Hrabušíc. Deti nechala pri svojej mamke a mohla byť asi tak pol hodiny so mnou, mohla porozprávať, ale za prítomnosti esenbáka. Čiže nemohlo sa hovoriť o ničom inom, len o rodinných záležitostiach. O tom ako sme sa tam mali, tak to sa nesmelo nič rozprávať.“
Ostali štyri drobné deti
„Štyri deti som mal vtedy, keď ma brali do väzenia za to, že som rečnil v Zákamennom nad hrobom pána biskupa Vojtaššáka. Rodina, to ako manželka, znášala to veľmi ťažko, pretože chyboval mi jeden deň do toho, aby som dostal rodinné prídavky. Takže po mojom odchode manželka dostala iba dvadsať korún a nikto z vlády sa nestaral o to, že z čoho bude ďalej žiť. No chvalabohu našli sa niektorí dobrí ľudia, ktorí jej pomohli, aby túto najväčšiu krízu prekonala.“
