Príhovor predsedu Svetového združenia bývalých čsl. politických väzňov Františka Bednára
Vážení hostia, milí priatelia!
25. Júna 2004 sme odhalili tento skromný pamätník v Kežmarku, ktorý je venovaný obetiam usmrteným na hraniciach, ktoré po roku 1948 ako súčasť železnej opony oddeľovali dva svety –socialistický východ a kapitalistický západ. Medzi vyše 400 usmrtenými boli aj mladí chlapci Ondrej Brejka a Milan Dlubač, ktorí boli usmrtení príslušníkmi pohraničnej stráže 7 júla 1980 na československo-rakúskej hranici. Dlhých 24 rokov spočívali ich telá na cintoríne v cudzej krajine kde skončila tragicky ich cesta za slobodou. Zomreli násilnou smrťou, v mladom veku keď mali celý život ešte len pred sebou. Bývalý režim, ktorí sa hrdil prívlastkom vláda ľudu a pracujúcich im nedoprial ani len dôstojný pohreb za účastí ich blízkych, ktorí sa s nimi nestihli ani rozlúčiť. Ich matky nemohli zaplakať nad ich hrobmi a ich žiaľ a nevýslovný smútok v srdci bol preto o to väčší.
Po 24 rokoch sa nám podarilo spoločnými silami splniť prianie dnes už nebohého otca Ondreja Brejku, previesť telesné pozostatky jeho syna a jeho kamaráta z Rakúska na Slovensko a tak tu, pri tomto pamätníku napokon našli miesto posledného odpočinku - dve obete systému, ktorý sa nezastavil ani pred streľbou do vlastných občanov len preto, lebo chceli spoznať svet za ostnatými drôtmi, ktorými bolo vtedy obohnané celé Československo.
ch smrť bola chladnokrvne a cynicky plánovanou súčasťou ideológie, ktorá cielené a vedomé zabíjanie ľudí povýšila na čestnú službu najlepších synov robotníkov a roľníkov pri ochrane vymoženosti socializmu a ochrane mieru. Za toto vraždenie v mene zneužitej ideológie, ktorá sa zvrhla na bezohľadný totalitný režim, boli tí ktorí museli zabíjať odmeňovaní opušťákmi a hodinkami s venovaním. Ľudský život mal hodnotu hodiniek a povolenia na dva dni opustiť vojenský útvar. Aby toto ľudia dokázali s chladným a bezcitným cynizmom, museli byť psychologicky manipulovaní, politrukmi , ktorí na tzv. politických školeniach museli potlačiť v človeku základne etické, kresťanské a morálne zábrany. Preto nie sú skutočnými vrahmi tí, ktorých za odmenu a osobný prospech prinútili zabíjať, tí sú len úbohými nástrojmi ideológie zla, pretože sa tomu nedokázali vzoprieť a nechali si vymývať mozgy profesionálnymi demagógmi.
Skutočnými vrahmi a opovrhnutia hodnými zločincami sú tí, ktorí tieto zločiny organizovali, riadili a vydávali príkazy. Títo zločinci ale nechodili zo samopalmi a cvičenými psami po hranici, títo zločinci to všetko organizovali a riadili z pohodlia svojich kancelárii. Ostávali skrytí a v anonymite, umývajúc si ruky ako Pontský pilát, oni predsa nezabíjali, oni majú svedomie čisté. Jeden z týchto odporných arcizločincov- Alojz Lorenc, v Čechách právoplatne odsúdený za zásah proti študentom 17. Novembra 1989, na Slovensku píše knihy a stál v pozadí jednej z finančných skupín.
Zločinci si užívajú výsluhové dôchodky a ich obete a ich pozostalí sa dodnes nedočkali spravodlivosti.
Uplynulo už 23 rokov od prevratu v novembri 1989, kedy sa rozpadol komunistický režim, ako následok ekonomického kolapsu bývalého Sovietskeho impéria. Táto zmena bola však len kozmetická.
K pomyselnej demokracii a slobode nás viedli opäť často tí istí, ktorí ju pred tým sami potláčali. Zmenili sa len mená štátov, ktorým prisluhovali vtedy a prisluhujú aj dnes, aby si zabezpečili svoju osobnú kariéru a blahobyt na úkor biedy ostatných občanov. Aj to svedčí o stave dnešnej spoločnosti.
Na západných hraniciach sa už nestrieľa, mladých ľudí dnes nevyháňa do sveta politická ideológia, ale ekonomická bieda. Mnohí opúšťajú svoje rodiny a bez ohľadu na vzdelanie, sú nútení robiť opatrovateľov v Rakúsku, či Nemecku.
Položme si otázku, aký je rozdiel medzi tými, ktorý nechali chladnokrvne zabíjať svojich občanov vlastného štátu na hraniciach a tými, ktorý dnes v mene vyšších záujmov, pofidernej demokracie akú nikto nechcel a aká nám bola vnútená, otvorené zabíjanie nahradili sofistikovaným fašizmom, kedy sa z ľudských životov stala len štatistická kolónka s názvom obete nutných ekonomických reforiem. Ekonomicko-politickí zločinci, ktorí sú zodpovední za to, že táto republika bola po prevrate v novembri 1989 rozkradnutá a rozpredaná, čo je aj jedinou príčinou prečo dnes nie sú peniaze na platy pre zdravotné sestry, učiteľov a každého kto sa pokúša poctivo pracovať, majú na svedomí obete sociálnych samovrážd a tisíce bezdomovcov povaľujúcich sa na uliciach. To čo sa nepodarilo Tatárom, Turkom, Maďarom a ďalším nepriateľom Slovenska, to sa za 23 rokov po Novembri 1989 podarilo politikom národnosti slovenskej.
Je preto na nás aby sme nemlčali a aj keď je to často ťažké, nebáli sa ozvať ak ide o pravdu a spravodlivosť, či už je to v prípade nepotrestaných zločinov na hraniciach, alebo nezákonného a nečestného konania politikov, ktorí predstierajúc, že presadzujú naše záujmy, si bezohľadne budujú svoj osobný blahobyt na úkor biedy občanov.
Chcem Vám poďakovať za Vašu vzácnu účasť na tomto pietnom stretnutí, ktorá je dôkazom, že na Slovensku sa ešte vždy nájdu ľudia, ktorí si ctia svojich mŕtvych a svoje obete. Majme na pamäti, že je ešte veľa zabudnutých a neznámych hrobov, kde práchnivejú telesné pozostatky zabudnutých obetí, či už to boli zabití na hraniciach, alebo stovky násilne odvlečených do Gulagov o ktorých ich rodiny ani nevedia kde sa nachádzajú. Uctime si preto ich pamiatku modlitbou s prosbou o večné odpočinutie ich duší.
Česť ich pamiatke!
|
