Tibor Bőhm
http://www.kultura-fb.sk/new/old/stare/dejiny-23.htm
V poslednom čase bývalé elity komunistickej moci - nomenklatúrne kádre, ožívajú a posilňujú sa. Nehanbia sa, skôr naopak, nezakrývajú a hrdia sa svojou príslušnosťou k bývalej komunistickej strane. Tvária sa, akoby nevedeli, že pod rúškou marxisticko-leninskej ideológie boli páchané tie najodpornejšie a najmasovejšie zločiny proti ľudskosti. Boli pošliapavané občianske a ľudské práva, páchané masové vraždy, etnické čistky v mene chorobnej teórie o ”triednom boji”. Boli páchané aj ďalšie neľudskosti, prenasledovania, porušovania zákonov na všetkých stupňoch spoločnosti.
Udalosti novembra 1989 považujú za akúsi ”perestrojku”, reformu bývalého štátneho zriadenia. Z večera do rána sa premieňajú - pretransformovávajú na novodobých sociálnych demokratov. Ich organizácie vstupujú do socialistickej internacionály, stávajú sa zástancami európskych štruktúr (NATO a EÚ). Predovšetkým sa zameriavajú na získanie hospodárskej moci, k čomu úspešne využívajú ekonomické reformy trhového hospodárstva a najmä privatizáciu.
Nabádajú na oprašovanie marx.-leninskej literatúry, uloženej aj v špajzových regáloch, vymýšľajú schizofrenické koncepcie o akomsi ”katolíckom komunizme” alebo ”komunistickom katolicizme”. Zabúdajú, že konečne aj u nás (ako aj v iných postkomunistických štátoch) bol prijatý síce oklieštený, ale predsa len zákon o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému (zákon č. 125/1996 Zb.), ktorým bol označený tento systém za zločinecký a samozrejme tí, ktorí ho pomáhali budovať a udržiavať, boli plne za to zodpovední tak po stránke právnej ako aj morálnej.
V skutočnosti však opäť dvíhajú hlavy, etablujú sa do najvyšších ústavných a štátnych orgánov, vo veľkom privatizujú, alebo iným, nečistým spôsobom získavajú obrovské majetky, držiac sa zásady: Kto má hospodársku moc, bude mať aj moc politickú. Hospodárskou mocou získavajú si spojencov aj u svojich niekdajších politických odporcov. Zakladajú spoločné ”eseročky” a ”akciovky”, deblokačné tímy, v ktorých nachádzajú spoločné záujmy. Teatrálne vystupujú v parlamente, hádajú sa, ale nakoniec vždy nájdu zhodu pri hlasovaní, odôvodňujúc to spoločným záujmom na udržaní koalície, teda moci.
Konečne si to všimla aj Európska komisia, ktorá mieni preskúmať spojenie medzi bývalou komunistickou nomenklatúrou a súčasnými ekonomickými elitami v krajinách, ktoré sa usilujú začleniť do Európskej únie. Hovoril o tom aj európsky komisár pre rozšírenie EÚ Günther Verheugen. Zrastanie politiky a ekonomiky v budúcnosti určite spôsobí problémy zahraničným investorom. Svoj podiel majú na tom aj zahraniční partneri, ktorí poverovali ako svojich zástupcov ľudí z týchto skompromitovaných štruktúr, lebo títo majú najlepšie prepojenie (žiaľ) na najvplyvnejšie politické a hospodárskej kruhy. Zabúdali pritom, že si chovajú do budúcnosti pijavice na svojom tele.
Niektorí z nich nadobúdajú opäť odvahu a píšu svoje pamäti (presnejšie pamflety), ktoré sú znôškou invektív, poloprávd a klamstiev. To všetko v snahe očistiť svoju minulosť a umlčať svoje svedomie, aby mohli opäť vystúpiť na politickú scénu.
K takémuto kroku sa odhodlal aj jeden reformátor, ktorý sotva nájde na svojich rukách a svedomí miestečko nepošpinené od krvi nevinných obetí.
Dal sa počuť už ako spolupracovník sobotňajšej Práce zo 17.6.2000. Je ním generál v.v. doc. JUDr. Anton Rašla, bývalý vyšetrujúci sudca a vojenský poľný prokurátor, neskôr aj na východnom fronte, v období slovenského štátu (v rokoch 1939 - 1945). Pôsobil v úrade obžaloby pri Národnom súde ako vrchný vojenský prokurátor, ktorý vystupoval najmä pri politických monsterprocesoch, inak povedané hrdelných.
Pripomeňme si aspoň rámcovo niektoré z tvrdení Dr. Rašlu. Zatiaľ budem vychádzať len z toho, čo bolo uverejnené zväčša v jeho publikáciách:
Proces s Dr. Tisom, Spomienky obžalobcu Antona Rašla, Zastupoval som Československý štát, Spomienky spoza mreží, interview s redaktorom M. Krnom, redaktorom týždenníka Slovo, a iné pramene.
Od roku 1945, ešte počas pobytu v Košiciach, sa vedenie Komunistickej strany rozhodlo začať na Slovensku etnické čistky. Postihlo to najmä osoby nemeckej a maďarskej národnosti. Pre Slovákov sa mali vytvoriť tzv. ľudové súdy. Na príprave právnej normy sa podieľal aj Dr. Rašla. Dňa 25. apríla 1945 na schôdzke predsedníctva KSS odôvodňoval možnosť odvolania sa len v drobných veciach prejednávaných pred OS. Vo vážnejších prípadoch rozsudku sa odvolanie nepripúšťalo.
Podľa nariadenia SNR č. 33/1945 Zb., ktorým sa riadili retribučné súdy, sa pôvodne pripúšťal len trest smrti. Až neskoršie, novelou zákona, sa umožnilo retribučným súdom zmierniť trest. Preto je zarážajúce, keď tvrdí, že v týchto politických procesoch mohol navrhnúť len trest smrti (str. 28, 35 Spomienky A. Rašlu).
Od samého začiatku spolupôsobil na príprave hlavných politických procesov
za súčinnosti Komunistickej strany. Priznal sa, že mal kontakty a informoval najmä Husáka a iných komunistických predstaviteľov (Pavlík, Falťan, Novomeský, Okáli a iní) na úrade obžaloby a raz týždenne aj v jeho byte. U Dr. Husáka sa prerokovávali najzávažnejšie politické a iné otázky pri práci na Národnom súde.
Stalo sa, že Dr. Šujan zašiel s konceptom obžaloby za prezidentom Benešom, a ten vyslovil uspokojenie nad tým, že obžalúva celé ľudáctvo a Tisovu zradu (str. 34 Spomienok). Ďalej spomína, že keď bol na cele spolu s predstaviteľom londýnskej exilovej vlády Lichnerom, ten rozprával, že kedykoľvek prišla reč na Tisu, Beneš sa rozčúlil a vybuchol
”...a za to musí Tiso visieť!” (str. 35 Spomienok). Sám uvádza, že ho považovali za hlavnú osobu proti Tisovi. ”Ten chlap v podplukovníckej uniforme” - to bol Dr. Rašla (str. 44 Spomienok). Vyznačoval sa svojou zaujatosťou a aroganciou.
Ako som sa už zmienil na základe autentickej výpovede A. Rašlu, uverejnenej v brožúre ”Proces s Dr. Tisom - spomienky A.R.,” Benešov výrok: ”...a za to musí visieť..” sa naplnil aj s pomocou A. Rašlu a Daxnera ako predsedajúceho súdu. Pokiaľ ide o proces v spojitosti s Alexandrom Machom A. Rašla píše: ”O niekoľko dní si Dr. Daxner zavolal
do svojho bytu mňa (bolo to pred vynesením rozsudku) a Dr. Geru. Vedel som napred, že asi pôjde o diskusiu o nadchádzajúcom vyhlasovaní rozsudku v spore proti Tiso a spol. Z ďalšieho rozprávania vyplýva, že zvažovali ako zmierniť odozvu, keď Tiso dostane absolútny trest a Mach iba trest odňatia slobody. Ďalej uvádza: ”...vymysleli sme riešenie (šalamúnske?)”. To nebolo v súlade so zákonom - trestným poriadkom. To nemohol ”upiecť” prokurátor. Bol to obyčajný podvod, ktorý mal ľahko dopomôcť k odsúdeniu Dr. Tisa na absolútny trest ešte pred vynesením konečného rozsudku! (str. 53 Svedectva). Ďalší scenár bol iba rozpracovaním pôvodného protizákonného postupu.
To bolo hrubé porušenie zákona, lebo to nasvedčovalo tomu, že jedna z procesných strán dohodla postup pred vyneseným rozsudkom priamo s predsedom senátu. To samo osebe zakladá dôvod pre podanie sťažnosti pre porušenie zákona a pre revíziu celého procesu!
Sám vychvaľuje svoje spravodajské (t.j. výzvedné či špiónske) taktiky a tvrdí, že vždy postupoval nezaujato a spravodlivo.
Priblížme si niektoré ďalšie procesy a monsterprocesy, ktoré spolurežíroval.
Obžaloby, ktoré podával aj v iných prípadoch, sú dôkazom toho, že ich staval najmä v politických procesoch na invektívach a nie na skutočných dôkazoch.
Prevažná časť jeho činnosti spadá do obdobia strašnej zloby, komunistického besnenia, bezprávia, cynického porušovania zákonov, intríg, ponižovania, zločinov proti základným ľudským právam a zločinom proti ľudskosti. Bráni sa, že vždy postupoval v súlade so zákonom a že on nesúdil. Je viacej rozsudkov, ktoré sú dôkazom, že niektorí sudcovia zmierňovali tresty napriek jeho návrhom ako obžalobcu.
Komu chce nahovoriť, že procesy boli právne riadne pokryté, v ktorých on vystupoval ako obžalobca? To si ozaj myslí, že všetci už za tých niekoľko rokov zabudli na zverstvá napáchané v týchto obdobiach pod rúškom práva? My vieme, že v týchto najhorších časoch neslobody, sekretariáty jeho rodostrany niekedy aj telefonicky rozhodovali, a to nielen v rokoch 50-tych, ale ešte aj neskoršie, pred rokom 1989. Takto sa robilo najčastejšie prostredníctvom niektorých prokurátorov, ktorí mali byť strážcami ”socialistickej zákonnosti”.
Na viacerých miestach sa vo svojich pamfletoch posmešne vyjadruje o národne cítiacich Slovákoch, keď ich ironicky osočuje a vnáša medzi nich semeno náboženskej neznášanlivosti, keď ich označuje za luteránov a neznabohov. Treba priznať, že autor článku, prešiel skutočne podivuhodným vývinom: od pastiera kráv v detstve, cez rodoľuba, vojenského poľného prokurátora počas Slovenského štátu, cez čechoslovakistu po vojne, komunistu a bezpartajného až po opätovného príslušníka komunistickej partaje, ktorej legitimáciu nazval ”živnostenským oprávnením” (Týždenník Slovo č. 20/1999). Tieto jeho saltá politických premien, dokresľujú jeho charakter.
Pripomeňme si aspoň náhodilo niektoré z jeho prípadov.
Prípad Žingor a spol.
Náčelník inšpekcie Ministerstva vnútra listom zo dňa 10.1.1966 oznamuje generálnej prokuratúre, 1. námestníkovi Dr. Jaroslavovi Dávidovi, že bol prešetrený prípad Viliama Žingora a že v r. 1950-51 bolo štátnym súdom v Bratislave odsúdených v tejto súvislosti viac ako 150 osôb. V. Žingor a dvaja jeho spoločníci Bibza a Novák boli odsúdení na trest smrti, ktorý bol aj vykonaný. Ďalší boli odsúdení na dlhoročné tresty odňatia slobody. Pri vyšetrovaní došlo k hrubému porušeniu socialistickej zákonnosti,
zaistené osoby boli k výpovediam donútené použitím psychického a fyzického násilia. Pred súdnym pojednávaním sa obvinení museli naučiť naspamäť obsah svojich protokolov....
List predsedníctva ÚV KSS Bratislava z 12.5.1968
Napriek tomu, že podpísaní Dr. Anton Rašla, Dr. D. Okáli, Ing. V. Sedník a Teodor Baláž v tomto liste priznávajú, že aj na Slovensku boli použité ruzynské spôsoby, t.j. otázkové protokoly, ktoré sa učili obvinení naspamäť a obsah ktorých bol dopredu vypracovaný bez ohľadu na skutočnú trestnú činnosť obvinených, uvádzajú, že v procese, v ktorom bol Žingor (22.-24.4.1968 v Banskej Bystrici) úplne rehabilitovaný, išlo o škandalizovanie ľudí o ich vydanie napospas verejnej mienke, ktorá sa nevie zmieriť s tým, čo sa tu odohralo vo februári 1948
. Trestná činnosť Žingora a spol. bola svedkami dokázaná !?
K tomu treba ešte poznamenať, že tento list bol písaný neskoršie, teda až po vynesení rozsudku v Banskej Bystrici, ktorým bol Žingor úplne rehabilitovaný. To znamená, že A. Rašla vedel o protizákonných metódach pri vyšetrovaní, ktoré boli praktizované a napriek tomu tvrdošijne zotrvával na tom, že on o ničom nevedel a on postupoval vždy v súlade so zákonom. Čo sa mu dá potom veriť? (Opisujem tento prípad s poznámkou, že bol to Žingor, ktorý v roku 1947 intervenoval u prezidenta Beneša aby neudelil Tisovi milosť.)
Prípad Dušan Viest a spol.
Jedným z odsúdencov prokurátora A. Rašlu bol aj synovec generála Viesta, Dušan Viest. Ďalej tiež Ing. Dušan Viest, Kvetoslava Viestová, Borivoj Viest, Miroslava Viestová (všetko rodina generála Viesta). A boli obžalovaní ešte ďalší štyria. Obžaloba bola podaná za pokus zločinu prípravy úkladov podľa § 65 Trestného zákona, keďže sa dohodli, že utečú ilegálne do zahraničia, aby sa tam pridali k emigračným skupinám a s nimi spolupracovali a že dňa 30.5.1948 sa pokúsili ilegálne prekročiť štátnu hranicu pri Petržalke, pričom však boli zaistení. Boli odsúdení celkom na vyše 17 rokov a konfiškáciu celého alebo polovice majetku.
Trest bol vynesený za to, že chceli slobodne žiť a domáhali sa ľudských práv a slobôd.
Ďalší prípad z Ilavskej väznice.
Dozorcom tam bol medzi inými istý Burdej, prezývaný Netvor, aj so svojím zástupcom. Títo sa sadisticky vyžívali pri mučení väzňov a odsúdených, pričom predvádzali satanské orgie. Napr.
odsúdený Bokor a študent Varačka, ktorí v dôsledku mučenia sa stali nepríčetnými. Napriek tomu bol Bokor odsúdený, ale zomrel vo väznici na následky samopoškodenia a vykrvácania a študent Varačka bol poslaný domov, ako nespôsobilý na ďalšie trestné konanie. Nebol schopný nikde sa zamestnať ani pracovať, stal sa invalidným a na následky mučenia po čase zomrel.
Anton Rašla tvrdí, že za jeho pôsobenia neboli väzni fyzicky ani psychicky mučení. Na druhej strane však priznáva, že v jeho náplni bolo robiť aj kontroly vo väzniciach. Niektorí dozorcovia boli posadnutí a špecializovali sa na dôstojníkov a kňazov. Kňazom prikázali ”kačací pochod”, pri ktorom museli predvolávať ”Niet Boha”, o tom sám píše v brožúre Spomienky spoza mreží, keď musel 50x odrapotať vetu: ”:Byl jsem generál a teď jsem hovno.” No comment.
Prípad Bernarda Jaška a Pavla Kalinaja a spolu s nimi ešte 20 obvinených
Za štátnu prokuratúru podal Rašla 8.10.1949 obžalobu na štátny súd v Bratislave na Bernarda Jaška a Pavla Kalinaja. V obžalobe uvádza, že budú dodávať dr. Buzalkovi a iným kňazom tajné správy o chystaných akciách proti katolíckej cirkvi na Slovensku. Rozsudok štátny súd vyniesol 4. novembra 1949, Kalinaja a Jašku uznal za vinných v zmysle obžaloby a za to ich odsúdil na trest smrti povrazom.
Zo zápisnice z tajnej porady pred vynesením rozsudku sa zisťuje, že zástupca štátnej prokuratúry, ktorý bol na tejto porade, odporúča pre obidvoch milosť (bol tam však už prítomný ako zástupca prokuratúry Dr. Hetényi), hoci v obžalobe A. Rašla žiadal trest smrti. (Zaujímavé?). Súd potom obidvom odporučil udeliť milosť. V odôvodnení súd uviedol a zobral do úvahy, že odsúdení správy neodovzdávali, takže republike škoda spôsobená nebola. Pavel Kalinaj v odvolaní píše, že výpoveď učinil pod nátlakom, preto jeho zdravotný stav je veľmi zlý (fyzické násilie). Najvyšší súd v Prahe odvolanie obidvoch zamietol
s prihliadnutím na zostrenie triedneho boja. Žiadosti o milosť nebolo vyhovené a výkon trestu smrti povrazom bol vykonaný 17.2.1951.
Prípad Alexander Vaško - major topoľčianskej posádky
Alexander Vaško bol zaistený 24.9.1947. Po dlhých vyšetrovaniach bol prepustený z väznice a po 14 rokoch odišiel do USA, kde v roku 1986 umiera. Asi rok pred smrťou začal písať vlastnoručne svoj životopis, ktorý je obžalobou komunistického režimu. Píše o bitkách a trýznení počas vyšetrovania a výkonu trestu. Je to strašná obžaloba obludného režimu. Zmieňuje sa aj o generálovi Rašlovi, a o generálovi Ferienčíkovi a provokatéroch a dozorcoch, a o nemenových zlosynoch v režime. Vypovedá, ako ho bili a keď už ledva chodil, lebo chodidlá mal obuškami dotlčené, donútili ho podpísať vyhlásenie, ktoré mali vopred pripravené.
Vyšetrovaných denne bili ako divú zver a nútili ich, aby potvrdili to, čo im predtým vyšetrovatelia hovorili. Raz pri vypočúvaní, kde ich bolo 20, bol medzi nimi aj generál Rašla (vtedy podplukovník), a ten pri prehliadke na cele Vaškovi povedal: ”Obesia Vás. Nie preto, že by Váš čin bol taký ťažký, ale preto, aby sme zobrali chuť ostatným dôstojníkom stavať sa proti komunistickému režimu.” Žiadal pre neho trest smrti. Odsúdili ho na doživotie. Väzenský dozorca na neho zreval: ”Zaslúžite si reťaz aj na krk,” a kopol ma. Hneď mu nasadili na nohy ťažké reťaze. Iný dozorca mu o niekoľko dní v nestráženej chvíli povedal, že to nariadil Rašla. Takmer pravidelne privážali nových dôstojníkov. Zväčša to boli bojovníci proti Hitlerovi v anglickej armáde, napr. generál Janoušek, veliteľ čs. letectva v Anglicku za II. svetovej vojny, generál Kutlvašr, veliteľ Pražského povstania, generál Mrázek, po vojne vojenský atašé v Moskve a ďalší.
Prípad Jozefa Iskru
Obžalobu podal štátny viceprokurátor plukovník A. Rašla 9.septembra 1949 Štátnemu súdu v Bratislave pre zločiny zbehnutia, zločiny vojenskej zrady, zločin velezrady a vyzvedačstva. Za to bolo odsúdený 28.9.1949 na trest smrti povrazom. Poprava nebola vykonaná, lebo 15.12.1949 zomiera na samotke v Leopoldove. Konštatuje sa zanedbanie povinnosti služobných lekárov.
Rozsudkom Vyššieho vojenského súdu v Trenčíne bol Jozef Iskra uznaný za vinného iba z trestného činu zbehnutia, pričom súd trest neuložil. Z ostatných skutkov bol oslobodený, lebo mu nebola dokázaná vina.
Prípad Štefana Baláža - rímskokatolíckeho kaplána v Spišskej Belej
Obžaloba bola podaná štátnemu súdu v Bratislave 29.11.1949 a evidovaná na prokuratúre pod č. Pst III. 653/49 a u štátneho súdu č. 498/49.
Rímsko-katolícky kaplán Štefan Baláž bol obžalovaný preto, že 6. augusta 1949 v Bijacovciach odoprel dať rozhrešenie Márii Zahrančíkovej pri spovedi, lebo obhajovala KSČ a socializmus. Ďalej, že 2. októbra 1949 odoprel dať rozhrešenie pri spovedi Michalovi Bučákovi a Pavlovi Kubovčíkovi preto, lebo boli členmi KSČ a na znak súhlasu s ”Katolíckou akciou”, ju podpísali a svoj podpis neodvolali,
čím pán kaplán spáchal zločin velezrady, podľa § 1....
Túto obžalobu opäť vypracoval A .Rašla za štátnu prokuratúru v Bratislave. Štefan Baláž bol väznený 11 rokov. Skutkové vety sú autentické. Aj takýmito neuveriteľnými spôsobmi likvidoval kňazov, ako triednych nepriateľov obávaný prokurátor A. Rašla.
Prípad ”Biela légia” - rozhlasový vysielač - Anton Tunega..., Púčik..., Tesár... a iní (asi 62 rozsudkov)
Aj v tomto prípade výsledkom boli popravy viacerých mladých Trenčanov - Púčik, Tunega, Tesár (abiturienti trenčianskeho gymnázia).
Cynicky vyznieva obrana prokurátora A. Rašlu, keď vinu za ich popravy dáva organizátorom vysielača Biela légia, ktorý krátku dobu vysielal ako ilegálny vysielač a taktiež aj samotní popravení,
lebo údajne ich obhajcovia sa odvolali!? Ďalej zavádza keď tvrdí, že v tom prípade to bola aj povinnosť prokurátora sa odvolať. Je to obyčajná lož, ktorá nemá opodstatnenie v trestnom poriadku. Bola to deformovaná prax prokurátorov toho obdobia, ktorú pomáhal aj on vytvárať, vrátane nepredvedenia obžalovaných na pojednávania, na ktorých boli vynesené absolútne tresty - tresty smrti. Títo boli vo väzbe a bolo ich možné predviesť. Nepočul som, ani som nečítal od neho žiadny príspevok, v ktorom by bol býval odsúdil porušovanie zákona, najmä v tom období, alebo aj neskôr, aspoň ako vysokoškolský učiteľ na Katedre trestného práva v Bratislave alebo v Košiciach, ktorý dokonca prednášal trestný proces.
Aj pri čítaní jeho pamfletov človek nadobúda dojem, že A. Rašla si je vedomý svojej viny nad nezákonnosťami, ale sa farizejsky snaží ospravedlniť svoje skutky. Spomína aj stredovek, keď vládcovia usmrcovali bez súdu. Ba ani v novoveku, napr. s ruským cárom a jeho rodinou sa po revolúcii nerobil súd. Je však veľký rozdiel, keď takéto praktiky opisuje dejepisec a podstatný rozdiel, keď to robí ten, ktorý sa priamo podieľal na takýchto odsúdeniahodných činoch, aby ospravedlnil svoj morálny úpadok (str. 58 - A. R Svedectva).
Pisateľ pamfletu by nemal zabudnúť, že aj on je odchovanec takejto amorálnej ideológie. O to cynickejšie pôsobí jeho výpočet odsúdených na smrť, keďže popravených bolo ”len” 12 osôb, z toho štyria Nemci.
Rašlova poznámka, že počet popravených prevyšuje ”len” o jedného výsledok z monsterprocesu s Rudolfom Slánskym a spol., lebo tam bolo popravených 11 nevinných komunistov (str. 5 a 9 Svedectva),
obchádza fakt, že to spravili jeho súkmeňovci, ktorým bol príkladom a vzorom.
Neskoršie ”zomletie seberovných” a odsúdenie Husáka, Rašlu a pod. je práve dôkazom toho, že aj títo sa snažili očistiť si svedomie, zvalením viny na svojich predchodcov, a tak to šlo celých tých 42 rokov boľševickej totality v určitých modifikáciách a periódach kol-dokola.
Politické procesy v modernej dobe vyskytujú sa iba tam, kde sú obmedzované základné občianske a ľudské práva. Aj v tejto mašinérii hral A. Rašla poprednú úlohu.
Pamflet A. Rašlu je presiaknutý klamstvami, polopravdami, invektívami, iróniou, provokovaním a rozdúchavaním neznášanlivosti a nenávisti. Pripomína to, akoby strácal kontrolu nad sebou, keď dehonestujúco zaťahuje do svojho scenára aj inštitúciu, akou je Matica Slovenská.
”Nezaškodí si spomenúť ešte na jednu skúsenosť”, povedal Koloman Geraldíni. ”Keď boli v Striji, na veliteľstve slovenskej divízie, bol tam aj jeho spolužiak Jožo Jamriška ako vojenský lekár v hodnosti majora. Raz mu spomenul aj udalosť o Antonovi Rašlovi, ktorý bol na veliteľstve ako nadporučík súdnej služby. Jamriška mu hovoril: ”Rašla vymieňa príšerný vojenský chlieb, konzervy a nevedno ešte aké potravinové články, cigarety a tabak miestnemu obyvateľstvu za koberce, obrazy, ikony, zlaté prstene, náramky a pod. To všetko potom posielal do Bratislavy. Aj takýchto vojakov sme vtedy mali, čo ako krkavci ožobračovali domáce obyvateľstvo.” (V. Repka: Rozhovory z diaľky, Martin, 2000.)
Hovorí o invektívach u iných a zabúda, že každá jeho obžaloba v politických procesoch bola postavená na invektívach a nie na presvedčivých dôkazoch. O to horšie vyznieva jeho výpoveď lebo ju podáva vyštudovaný právnik. Usvedčuje ho aj fakt, že veľká časť jeho procesov prešla už rehabilitačným konaním.
U tých, u ktorých sa tak doteraz nestalo, by bolo spravodlivé, keby on sám inicioval revíziu ich procesov.
Ešte sa verejnosť nedozvedela, koľkí boli za totality zastrelení na úteku za slobodou a kto je za to zodpovedný: V Nemecku už takéto procesy aspoň ukážkovo prebehli.
Zástancovia myšlienky, že je potrebné spraviť
”hrubú čiaru” za minulosťou, majú aj u neho svojho zástancu. Potrebujú aspoň na chvíľu zabudnúť na to neľudské, čomu slúžili po veľa rokov a štrngnúť si svojimi kumpánmi s pohárom šampanského, pripomenúc si to známe príslovie: ”Čo sme si, to sme si, štrngnime si, vypime si”! Pritom všetkom sa nechajú obdarúvať, za to všetko odporné, na znak uznania, vyznamenaniami – medailami.
Nechtiac sa mi natíska výrok Alexandra Solženicyna: ”Kto bude pripomínať minulosť, nech mu vypichnú oko. Kto na minulosť zabudne, nech mu vypichnú obe!”.
Oľutovať nie je nikdy neskoro, pokiaľ človek ešte žije. Tým by mohol najlepšie uľahčiť svojmu svedomiu, keby kajúcne oľutoval svoju potupnú činnosť v politických procesoch tak, ako to urobili viacerí jeho súkmeňovci, ako napr. spisovateľ Ladislav Mňačko, ktorý ešte v roku 1964 charakterizoval KSČ ako partaj dvoch miliónov justičných vrahov, ku ktorej patril aj on sám a preto pocítil potrebu sa kajať, keď hovoril:
”Robím tak z pocitu hlbokej viny a potreby vysporiadať sa so svojím vlastným svedomím.”
Ďalší významný súkmeňovec Gustáv Husák, o ktorom nevieme, čo kajúcne hovoril, ale vieme, že na smrteľnej posteli pocítil potrebu zmieriť sa s Bohom, s Najvyšším a Spravodlivým Sudcom.
Napriek všetkému chcem pisateľa pamfletov uistiť, že nepociťujem voči nemu ani voči jeho ideologickým kumpánom nenávisť. Skôr ich ľutujem, lebo mi pripomínajú Bodlairovu mrcinu, ktorá v smrteľnej agónii kope bezhlavo na všetky strany.
JUDr. Tibor Böhm
býv. generálny prokurátor SR a ČSFR
