hlavna stranka

Protestné zhromaždenie na námestí Ľudovíta Štúra 17. novembra 2011 v Bratislave

Zdieľaj  | 

Príhovor tajomníka SZČPV

Milí priatelia, vážení občania!
Na úvod chcem  v mene Svetového združenia bývalých československých politických väzňov  poďakovať   organizátorom za pozvanie na dnešné stretnutie, ktoré sa koná pri príležitosti 22. výročia prevratu v novembri 1989.
Naša organizácia, ktorá združuje niekoľko stoviek  obetí komunizmu tak z radov násilne odvlečených do sovietskych gulagov, ako aj bývalých politických väzňov, dostala na dnešný deň pozvanie aj na pietnu spomienkovú akciu pri pamätníku komunistickým režimom popravených a umučených politických väzňov  na Ružinovský cintorín v Bratislave, ktorá sa konala za účasti prezidenta republiky a ministra obrany SR.  Ja osobne som uprednostnil pozvanie na túto akciu, pretože  skutočnú pravdu o udalostiach, ktoré sa odohrali v novembri 1989 sa z príhovorov našich  politických predstaviteľov nedozviete.  Okrem sprofanovaných fráz  o tom, že nemáme zabúdať na obete komunizmu, by  ste sa  tam mohli dozvedieť asi len to, že dnešný deň je pamätným dňom  boja za slobodu a demokraciu.

Ako to  v skutočnosti  bolo pred 22. rokmi?  Myslím, že som naozaj kompetentný o tom hovoriť – už len z úcty a morálnej povinnosti k mojim zosnulým spoluväzňom, ktorí keby žili, tak by Vám dnes povedali to isté, čo budete teraz počuť odo mňa.

Presne pred 22. rokmi v tomto období sme boli všetci, ktorí sme boli odsúdení za tzv. protištátne trestné činy, neďaleko odtiaľto  – vo väznici v Leopoldove na oddelení nazývanom Hlava I. na tzv. Nových samotách. 
V čase, kedy ľudia s nadšením a plní očakávania a nádejí štrngali na námestiach kľúčmi sme my, vydedenci socialistickej spoločnosti – tzv.  mukli -- čo znamená „muži určení k likvidácii“,  so smútkom v srdciach a s obrovským sklamaním už spoznávali,  ,  aká špinavá hra s vlastným národom sa odohrala v novembri 1989.

Nikto z nás nebol prepustený na slobodu –  oddelenie Hlava I. síce zrušili, ale nás rozhádzali  medzi kriminálnikov.  Oficiálna propaganda a Ján Čarnogurský spolu s vtedajším generálnym prokurátorom mohli teda vyhlasovať, že politickí väzni už na Slovensku neexistujú.  Kým sme sa postupne , niektorí až na sklonku roka 1990 dostali na slobodu, museli sme medzi vrahmi a zlodejmi prežiť aj známu leopoldovskú  vzburu. 

Jej skutočnou príčinou bol nesplnený sľub Jána Langoša, Fedora Gála, Milana Čiča a ďalších protagonistov novembrového prevratu v r. 1989, ktorí väzňom sľubovali, že bude zrušené ustanovenie § 42 o tzv. recidíve, podľa ktorej komunisti pridávali odsúdeným jednu tretinu trestu navyše. Nebohý Ján Langoš  vtedy doslova povedal: “Chlapi, ak to nebude zrušené, tak to tu môžete podpáliť“. 

Paradoxne – väznicu navštívil  vtedajší predseda Vlády SR Milan Čič. Mnohí väzni si ho pamätali ešte z predošlej návštevy väznice, kedy tam bol ako bývalý komunistický minister spravodlivosti SSR kvôli tomu, že iniciatívny dozorca dobil väzňa na smrť len preto, lebo ležal na posteli. Dodávam, že tento dozorca bol nakoniec len disciplinárne potrestaný a ostal slúžiť v leopoldovskej väznici naďalej! Ten istý Milan Čič, dnes vedúci kancelárie prezidenta Slovenskej republiky, v časoch socializmu obhajoval zákony z 50. rokov, podľa ktorých likvidovali odporcov  ľudovodemokratického zriadenia,  a podľa ktorých bola popravená aj profesorka Milada Horáková.

Nikto Vám dnes už nepovie, že Vladimír Mečiar ako minister vnútra SR a Milan Čič ako predseda vlády SR v roku 1990 nasadením proti vzbúreným väzňom  rehabilitovali  „červené barety“, ktoré zasiahli na príkaz Alojza Lorenca proti študentom na Národní tříde  dňa 17. novembra 1989.

Obaja verejne klamali, keď v médiách vyhlásili, že „červené barety“ proti vzbúreným väzňom použili len brokové zbrane, a že dvaja usmrtení väzni spadli zo strechy vlastnou vinou.  Veľmi dobre pritom obaja vedeli, že v Leopoldove sa strieľalo guľometmi  vz. 59 a samopalmi vz. 58. Ja osobne som videl väzňov s dierami od priestrelov po projektiloch kalibru 7.62.

Takto nielen oklamali nás – väzňov v Leopoldove, ale  rovnako ďalej klamali títo  a im podobní, celý národ.  Môj dnes už nebohý spoluväzeň novinár Marián Dudinský, odsúdený za údajné vyzvedačstvo v prospech CIA len za to , že ako novinár navštívil v roku 1985 Veľvyslanectvo USA v Prahe, sa dostal na slobodu až v apríli roku 1990 , kedy ho tam náhodne našli redaktori STV, ktorí prišli nakrúcať reportáž o vzbure leopoldovských väzňov. 

Tu – na tomto mieste – hovorím a pýtam sa aj v mene môjho spoluväzňa, ktorý nedávno zomrel a nedožil sa ani dôchodku: 

  • Prečo sudca Štefan Minárik z najvyššieho súdu SSR, ktorý mu pri odvolaní zvýšil trest zo siedmych na desať rokov, pôsobil aj naďalej v rezorte Ministerstva spravodlivosti?
  • Prečo príslušník ŠtB  Jozef Stieranka pôsobil v období , keď bol ministrom vnútra SR  Ladislav Pittner,  ako náčelník  Finančnej polície?
  • A napokon sa v mene môjho mŕtveho priateľa pýtam, prečo sa odsúdení podľa Hlavy I. na vysoké tresty nehodili do scenára, podľa ktorého sa postupovalo v tzv. nežnej revolúcii, a na tribúnach v novembri 1989  nestáli vedľa Jána Budaja a Milana Kňažka?

A keďže mi nikto neodpovie , odpovedám sám.  Bolo to preto, lebo 17. novembra 1989 sa neuskutočnila žiadna revolúcia  a nič sa nedialo náhodne. Sám Gorbačov  priznal, že už v roku 1986  sa KGB pripravovala na prechod od politickej moci k moci ekonomickej  v zmenených podmienkach. Teda mali štyri roky, aby sa na tento prechod dôkladne pripravili.

Nepriamo to priznal  aj nebohý minister vnútra SR Ladislav Pittner, ktorý pre denník Sme v súvislosti s pôsobením príslušníkov ŠtB v rezorte  uviedol, že  si netreba  nahovárať, že po novembri nedošlo k istým dohodám, ktoré on musel rešpektovať.

František Mikloško  sa vyjadril  ešte výstižnejšie. Podľa neho november 1989 znamenal  generálny pardon obdobiu komunistického systému.

Jasným dôkazom o skutočnej tvári tzv. nežnej revolúcie bola dohoda, podľa ktorej sa na obdobie 15-rokov nesmeli zverejňovať mená príslušníkov Vojenskej kontrarozviedky.   A za tento čas stihli po sebe dôkladne poupratovať  a vďaka kontaktom získať ekonomickú a finančnú moc. Spomeniem len mená agenta  VKR Širokého, či pôsobenie ex-šéfa ŠtB Lorenca v pozadí finančnej skupiny Penta. Bývalý agent ŠtB  s krycím menom „Bureš“ ev. č. 25085 miliardár a údajne najbohatší Slovák Andrej Babiš, jediný majiteľ Agrofert Holdingu, pripravuje ako novodobý spasiteľ, v Česku dokonca vznik novej politickej strany ANO 2011.

Milí priatelia, je mi ťažko na srdci, keď 22. rokov po tomto zamatovom podvode vidím nesmierne utrpenie mnohých občanov na Slovensku.  Korene tejto biedy musíme hľadať práve pred 22 rokmi a  to, čo hlása oficiálna propaganda  je ďaleko od pravdy.

Tak ako vyhnil socializmus  v bývalom Československu zvnútra a rozpadol sa pod tlakom zvonka, rovnako aj dnes nemožno nevidieť, že sa začína rozpadávať ďalší zhnitý systém, ktorý sa nepoučil z toho predošlého a v mnohom je ešte bezohľadnejší ako ten minulý. Sovietske impérium, po tom,  čo rozkradli republiku,  naši predajní politici namiesto neutrality, vymenili za Európsku úniu a trestuhodne a ľahkovážne sa pri tom vzdali vlastnej meny. Dnes tak, ako kedysi spieval Karel Kryl „ ...kupčíci vyděšení hledí do portálu...“ a nechápu, ako sa im môže rozpadávať Euro, ktoré malo vydržať na večné časy –  ako pred rokom 1989 naše priateľstvo so Sovietskym zväzom.

Najväčšou tragédiou Slovenska je, že tu vznikol po novembri 1989 zmutovaný hybrid toho najhoršieho zo socializmu  a toho najhoršieho z kapitalizmu. Komunisti sa snažili dodržiavať aspoň sociálne práva ľudí a  dokázali represiou tlmiť tie najhoršie ľudské vlastnosti akými sú ľudská chamtivosť, sebeckosť   a sústavná honbu za ziskom, pretože to odporovalo ich politickej ideológii.

Odstránením tejto bariéry sa dostali na povrch tie najhoršie ľudské pudy a vlastnosti a stali sme sa svedkami, ako  sa ľudia ako odtrhnutí z reťaze  vrhli na hromadu kostí –ako svorka hladných psov s jediným cieľom –  „urvať čo sa dá“,  navzájom sa pri tom požierajúc.    Verejne sa propaguje  konzumné a kolektívne šialenstvo ako životný štýl.
Kapitalizmus sa spáril so socializmom a pojem ľudskosť, spolupatričnosť, či kresťanské hodnoty sa úplne sprofanovali.
Nesmierne si preto vážim  mladých ľudí, ktorí nepodľahli tejto satanskej  manipulácii a ctia si národné a kresťanské hodnoty.

Svetové združenie bývalých československých politických väzňov na svoje webovej stránke www.szcpv.org uverejnilo Návrh na založenie Občianskej komisie, ktorá by pripravila verejnú žalobu na ponovembrových politikov za vlastizradu, zločiny proti ľudskosti a ekonomické zločiny vrátane návrhu základných programových téz zameraných na odstránenie  následkov zločinov spáchaných politikmi  po novembri 1989, ktorý bol predložený ako nosný program Ľudovej strane Naše Slovensko. Pevne verím, že táto strana ako jediná pronárodná a neskorumpovaná strana si tento návrh osvojí a pôjde s ním do volieb v marci  2012.

Tak, ako politických väzňov v 50. rokoch označovali za nepriateľov ľudovodemokratického zriadenia a nás ponormalizačných politických väzňov nazývali nepriateľmi socializmu, rovnako aj Vás budú, žiaľ, stále tí istí,  verejnosti  prezentovať ako extrémistov, či dokonca neonacistov.

Vedzte však, že pravda je na Vašej strane a buďte si vedomí toho, že zločinci nemajú morálne právo robiť zločincov z Vás. Tak, ako  súdobí zločinci nemali morálne právo ukrižovať ako zločinca Ježiša Krista. 

Každá doba má vždy svojich zradcov, zapredancov a drábov ochotných slúžiť každému, kto im za to platí, ale na druhej strane má  aj ľudí s odvahou,  s čistým srdcom a ideálmi, s presvedčením o svojej pravde.  Môžu Vám vziať majetok, zdravie, možno aj  fyzickú slobodu,  ale nemôžu Vám vziať vnútornú slobodu – vieru a nádej, ktoré si chráňte zo všetkého najviac.

Boh Vám žehnaj!

            Ďakujem Vám za pozornosť
     17. novembra 2011 v Bratislave

hlavna stranka