|
Nemám v úmysle rozoberať nedávny štrajk autodopravcov na Slovensku v súvislosti so zavedením mýtneho systému. Právo na štrajk je zaručené ústavou a dohovormi o čom niet pochýb. Osobne som však presvedčený, že každá minca má dve strany a pravda leží niekde uprostred. Na jednej strane treba vziať v úvahu, že elektronické mýto je trendom, ktorému sa nevyhneme bez ohľadu na to, či sa to niekomu páči lebo nie. Skúsenosti napr. zo Švajčiarska ukázali, že po zavedení mýta sa 12% dopravy presunulo na ekonomicky výhodnejšie a aj z hľadiska ekológie vhodnejšie železnice. Tí skôr narodení si možno ešte pamätajú na 24 hodinovú prevádzku plne vyťažených prekládkových železničných staníc a regionálnu autodopravu dopravu z čias socializmu, ktorú sme po novembri 1989 až príliš rýchle zavrhli a nechali padnúť na hubu. Dnes železničné stanice zväčša zívajú prázdnotou, zatiaľ čo sú cesty devastované a preťažené stovkami kamiónov. Štatistiky dopravných nehôd sú bez pochýb varujúce. Tak ako vždy, aj teraz ide v prvom rade o peniaze, ako zo strany autodopravcov, z ktorých hrozí likvidácia tým najslabším, pretože tí silní to prežijú a pochopiteľne aj zo strany štátu, ktorý si musí zabezpečiť zdroj financií.
Štrajk autodopravcov je dnes vo svete bežným prostriedkom na dosiahnutie požiadaviek. Prekvapila však reakcia opozície a najmä pokrytecké vyhlásenie bývalého premiéra Mikuláša Dzurindu, ktorý označil postup vlády za návrat pred november 1989. Zdá sa, že Mikuláš Dzurinda vôbec nepochopil, že jeho neschopnosť sebareflexie je klincom do truhly súčasnej opozície v najbližších parlamentných voľbách. Vyhlásenie SAS o možnej spolupráci s SDKÚ ale bez M. Dzurindu, potvrdzuje, že to čo už došlo každému, stále nechápe predseda SDKÚ. Chcel by som súčasnej opozícii pripomenúť, ako počas svojho vládnutia v rokoch 1998-2006 pristupovala k štrajkom.
Pripomínam, že zodpovednosť za stav slovenských železníc nesú vlády a ministri, ktorí nechali ich úpadok dospieť až na dnešné dno a preto snáď prvý raz od pádu komunizmu slovenskí odborári pozbierali odvahu, odolali strašeniu aj bakšišom mocných a zorganizovali úspešný štrajk železničiarov, ktorý vláda M. Dzurindu, neschopná riešiť situáciu v osobnej ako aj nákladnej železničnej doprave, jednoducho právo na štrajk v rozpore s ústavou SR a jej článkom č. 37 ods. 4, zakázala zmanipulovaným a nezákonným rozhodnutím bratislavského súdu. Najvyšší súd Slovenskej republiky neskôr vyniesol rozsudok, podľa ktorého je štrajk dovolený aj nad rámec Zákona o kolektívnom vyjednávaní. Cieľom štrajku nebolo spôsobiť slovenskej ekonomike škody, ale upozorniť vládu i zamestnávateľov na neúmerné sociálne reštrikcie a pokračujúci pokles životnej úrovne väčšiny slovenských občanov. O tomto rozmere štrajku sa však v slovenských médiách mlčalo a ukázalo sa, že ich objektivita je na bode mrazu. Namiesto ignorovania odporúčaní prestať liať miliardy do diaľničných tunelov a úsekov diaľníc s kriminálne nízkou ekonomickou efektívnosťou, sme videli obraz vysmiateho Mikuláša Dzurinda, spokojného Pavla Ruska a pozitívne ladené články o zahraničných investoroch, ktorých dokázala vláda prilákať. Len škoda, že sme sa nedozvedeli viac za akých podmienok sem prišli, škoda, že novinári vtedy nezisťovali viac o vtedajších závažných veciach napríklad privatizácii strategických podnikov, poisťovní, kontách politikov vtedajšej vládnej koalície či kauze „Dzurindove vláčiky“. V roku 2003 Dzurindova vláda na štrajk železničiarov odpovedala predbežným opatrením okresného súdu – pikantné na tomto rozhodnutí súdu s fungujúcou elektronickou podateľňou bolo, že ŽSR podávali a sťahovali žalobu na železničné odbory za nezákonný štrajk dovtedy, kým sa žaloba nedostala do tých správnych rúk.
V mene oprávnených osôb z radov bývalých politických väzňov ako aj násilne odvlečených do pracovných táborov v býv. ZSSR, pripomíname opozícii, že to bola práve ich vláda, ktorá v roku 2003 zrušila všetky výhody na cestovom v autobusovej a železničnej doprave pre obete komunizmu ako aj účastníkov odboja.
Ak to Mikuláš Dzurinda myslí s opozíciou skutočne úprimne, mal by si už dávno spytovať svedomie, oľutovať svoj básnický úlet z čias socializmu, „Pomník vďaky - óda na víťazný február“ (uverejnený okrem iných aj na tejto stránke
http://necyklopedia.wikia.com/wiki/Mikul%C3%A1%C5%A1_Dzurinda) a odísť na politicky dôchodok.
Jeho zaslepenosť mu to však nedovolí a preto si súčasná koalícia nemôže priať nič lepšie ako strašiaka v podobe „reformátora“ Dzurindu. Stačí totiž len pomyslenie na to, ako by sa správala pri súčasnej hospodárskej kríze tzv. „pravicová vláda“, ako by sa pchala do zadku Medzinárodnému menovému fondu a Svetovej banke na úkor obyčajných ľudí, ktorí by to všetko museli zaplatiť uťahovaním opaskov, či ako by rušila príspevky na barly, invalidné dôchodky pre baníkov, skracovala obdobie vyplácania podpory v nezamestnanosti, či rušila zľavy pre politických väzňov a už len zo strachu na toto pomyslenie, budú slovenskí občania voliť hocikoho, len nie modrých reformátorov. Bohužiaľ na politickej scéne v súčasnosti neexistuje žiadna alternatíva a tak je výsledok budúcich volieb už vopred známy, rovnako podobne, ako v Maďarsku.
František Bednár
Svetové združenie bývalých čsl. politických väzňov |
