hlavna stranka

SKAZA RODINY 

Skutočný príbeh (len) americkej spoločnosti?            MARIAN  DUDINSKÝ

            Slovenská televízia uviedla (2.2.08) dojemný film o 10 ročnom chlapcovi, ktorý sa po rozvode rodičov stal obeťou únosu otca a následného  zanedbania výchovy a súčasne neschopnosti (amerického) politického systému problém racionálne riešiť. V tomto skutočnom príbehu zlyhali nielen obaja rodičia (s mentálnym vybavením, ktorému okrem emócií chýbala akákoľvek v európskych pomeroch očakávaná racionalita), ale aj sociálny systém, v ktorom iracionálne konali psychológovia, pedagógovia i laická verejnosť. Bol to film o skutočnom, či domnelom stave Ameriky, ktorý evokuje veľmi naliehavé otázky o smerovaní súčasného sveta, v ktorom je Boh buď zabudnutý svätý za dedinou, alebo vyzdvihnutý na piedestál životnej filozofie, ktorá neodpúšťa prehrešky voči náboženskej doktríne a netoleruje žiadne humanistické výstrelky.

            Nemám štatistiku podobných prípadov zlyhania rodiny a systému u nás, ale sporadické mediálne informácie tohto druhu občas zasiahnu aj našinca. Bohužiaľ, väčšinou je to interpretované len ako dramatický príbeh, ktorý sa pri dobrom predávkovaní aj dobre predáva a ktorý zajtra nahradí iný podobný príbeh. Záujmy detí, chránené aj legislatívou sú druhoradé, systém koná v intenciách  suchej litery zákona, ktorý nie je dokonalý a ktorý sa na emócie nevzťahuje. Je to nie o ľuďoch, ale o Andromedoch...
Americký film „Opäť doma“ nastavuje zrkadlo chorej spoločnosti, (aj tej našej), ktorá už dávno neguje všetko, čo by túto spoločnosť mohlo duchovne zušľachtiť. Je to akýsi Mičurin, Lysenko, či dokonca Rasputin súčasnosti, kde sa elementárna logika podriaďuje kvázi vedeckej praxi a  zbožnému želaniu, v súčasnom jazyku - virtuálnej realite, ktoré sa vydávajú za skutočnosť. A tak pri zlyhaní všetkých relevantných rozumových faktorov je šťastný koniec takmer každého takéhoto príbehu o zneužitých deťoch povinnou pointou, ktorá sa končí v tom lepšom prípade v náhradnej rodine, či reedukačnom štátnom zariadení a v horšom prípade na ulici, resp. v kriminále.  Vo filmoch, ako v tom americkom je ešte jedna možnosť -  jedinec (v tomto prípade žiadny superman, len úbohá matka) sama vezme osud do vlastných rúk a mentálne zanedbanému (nie postihnutému) dieťaťu poskytne laickú psychoterapetickú aj pedagogickú pomoc, ktorá dieťa vráti do reality.

            Možno pripustiť, že tento sfilmovaný príbeh jednej americkej rodiny, (samozrejme patrične dramaticky vyčačkaný) má racionálne jadro aj v európskej skutočnosti. Viď tzv. euroústavu, najnovšie premenovanú na Lisabonskú zmluvu, ktorá pamätá na všetko možné, len na kresťanské sviatky rodiny nie. Chýba tam čo i len zmienka o takej zásadnej veci ako je úloha matky a otca v rodine, teda aspoň skromné upozornenie na Deň matiek a otcov, ktorí sú garantami zdravej kresťanskej rodiny. Zato nezabudli na „rodinu“ homosexuálov a lesbičiek, nezabudli na feministky, ktoré uprednostňujú kariéru pred rodinou, nezabudli ani na ľudské práva všetkých tých, ktorí tieto práva vedome znásilňujú! Absolútnym extrémom je tolerovanie pedofilnej politickej strany v Holandsku zo strany tzv. europoslancov, čo už hraničí so zdravým rozumom!!!  Ale potom je tá skutočnosť ešte horšia ako film, lebo tam dramatické kudrlinky spravidla nevedú k hepyendu.
Po takmer polstoročí komunistickej ateizácie spoločnosti sme totálne sklamaní z novej ateizácie, tentoraz „demokratickej“. Napriek tomu, že politická reprezentácia sa okázalo ukazuje v kostoch a na cirkevných podujatiach, kresťanská rodinná výchova sa u nás stáva popoluškou, ktorá len skromne čaká v kúte, kedy ju objaví princ, čo jej poskytne patričnú autoritu. Prestížnou záležitosťou sa stalo to, z akých majetkových pomerov rodina pochádza, koľko zlatých, či platinových kreditných kariet vlastnia rodičia, či dokonca nezletilé deti, aké „šľachtické“ tituly sú práve v móde,  kde bola ktorá rodina na luxusnejšej dovolenke... Deti už nevychovávajú rodičia, ani škola, ba ani ulica. Na výchovu je tu modernejšie médium – televízia a internet. A čoraz viac sa na tento ľahko manipulovateľný priestor tlačia rôzne sekty. Zdá sa, že kresťanský svet je na prahu populačnej deštrukcie.  Toto je asi skutočná „americká tragédia“, ktorá skôr, či neskôr postihne aj EÚ (ak jej včas nezačneme duchovne čeliť).
Spoločnosť najvyspelejšej vesmírnej technológie je v stave rozkladu, kde jej základná bunka – rodina, čelí existenčným problémom, vydaná napospas sama na seba. Tento vzor spoločenského správania sa, ba dokonca preferovanej akceptácie prijíma už takmer celá kresťanská civilizácia!  Pevný val mu stavia len tvrdo presadzovaný dogmatický moslimský svet. To nie je vyvolávanie duchov, ale konštatovanie faktu. Čím skôr sa mu pozrieme do očí, tým skôr precitneme z ľahko prijímanej ťažkej drogy globalizácie. Inak nám zákonite hrozí osud Atlantídy...

Marian Dudinský

hlavna stranka