|
Kázeň vo formáte mp3
20. 04. 2008
5.veľkonočná nedeľa v cezročnom období
Najmilší,
žijeme v 3.tisícročí, v tisícročí a storočí, ktoré je skrz-naskrz preniknuté masmédiami. A v nich často rezonuje otázka, aké miesto a postavenie má Cirkev v súčasnej spoločnosti. Má Cirkev čo robiť v spoločenskom živote? V iných je otázka: Prečo sa Cirkev nestiahne do kostola? Tam je jej miesto. A čo si myslíte vy, tu v chráme i vy, drahí rozhlasoví poslucháči? Kam patrí Cirkev? Ja by som si dnes trúfol povedať, že odpoveď na túto otázku nám dáva čítanie zo Skutkov apoštolov, stať, ktorú sme si vypočuli, keď apoštoli nestíhajú ohlasovať Božie slovo, a preto spomedzi svojich učeníkov si vyberajú jedných, ktorých označili ako diakoni, a týmto zverili na starosť rozdeľovanie toho, čo veriaci prinášali so sebou a kládli k nohám apoštolov, aby sa to rozdávalo tým, ktorí nič nemali. V prvom čítaní je hneď odpoveď, že Cirkev patrí do verejného života a nemá len rozdávať alebo odkrývať stôl slova Božieho, ale má za úlohu starať sa aj o to, čo človeka robí človekom, čo zvyšuje jeho dôstojnosť. Cítiť, navštevovať chorých, väzňov, starať sa o zomierajúcich a podobne. My túto úlohu Cirkvi dnes nazývame sociálnym konaním a Cirkev koná na základe sociálnej náuky, ktorá v Cirkvi je. A je zakorenená od samého začiatku svojej existencie. Keď sa ma študenti na prednáškach pýtajú, ktorý je prvý sociálny zákon, ktorý Boh dal človekovi, nachádzame ho už v Knihe Genezis, v knihe, ktorá opisuje stvorenie sveta. Tam je prvý sociálny zákon. V siedmy deň Boh odpočíval od všetkých prác a siedmy deň zasvätil. To je prvý sociálny zákon. Lebo ak je človek stvorený na obraz Boha, má konať aj Božie skutky, má nasledovať aj Boha v sociálnom konaní. Celé Sv. Písmo je skrz naskrz preniknuté sociálnymi skutkami, ku ktorým Boh vyzýva. Je preniknuté sociálnymi skutkami, ktoré koná Ježiš, lebo ak si dopodrobna preštudujeme život a dielo Ježiša Krista, vidíme, že Ježiš sa zaujímal o celého človeka. Nerozčleňoval človeka na sféru duchovného života a telesného. Keď apoštoli hovoria Ježišovi: rozpusť zástupy, nech si idú nakúpiť chlieb, aby cestou nepoomdlievali od hladu, Ježiš sa obráti na nich a hovorí: Vy im dajte jesť. A ak Ježiš zakladá Cirkev na apoštolovi Petrovi ako skale, zaiste Peter akceptuje aj túto skutočnosť a realitou toho je, že už hneď od začiatku ohlasovania Evanjelia pochopili, že súčasťou života rodiacej sa Cirkvi je aj sociálna oblasť. A tak Cirkev právom patrí do verejného života i v 3.tisícročí. Premeniť sociálnu skutočnosť ľudstva silou Evanjelia, o ktorom svedčia ženy i muži verní Kristovi, vždy bolo a je aj doteraz výzvou, aj na začiatku 3.tisícročia tejto kresťanskej doby. Ohlasovanie Krista, radostnú zvesť spásy, lásku, spravodlivosť a pokoj, neprijíma súčasný svet, ktorý je stále pustošený vojnami, biedou, nespravodlivosťami. Nechce ju prijímať, alebo ju neprijíma aspoň ľahko. A predsa práve dnešný človek potrebuje Evanjelium v sociálnej oblasti viac ako kedykoľvek predtým. Potrebuje mať vieru, ktorá spasí, nádej, ktorá osvecuje, i lásku, ktorá miluje. A preto Cirkev, skúsená v práci s ľuďmi, v dôverčivom a zároveň aj činnom očakávaní pokračuje v tom nazeraní na nové nebo a novú zem a ukazuje ich každému človeku, aby mu pomohla prežívať jeho život v pravom zmysle. Božou slávou je žijúci človek, človek žijúci naplno podľa svojej dôstojnosti, ktorý oslavuje Boha, ktorý mu daroval život. A práve týmto dokazuje Cirkev svoje právo byť v centre každodenných udalostí. Cirkev, ktorá je zložená nielen z pápeža, biskupov, kňazov, rehoľníkov či rehoľníčok, ale aj z laikov, ktorí tvoria väčšinu Cirkvi, a títo sú rovnako ako diakoni povolaní k sociálnej službe. A tak Cirkev neprestáva hlásať všetkým národom, že spásu, ktorú Ježiš získal za drahú cenu svojej krvi, sa uskutočňuje v novom živote, ktorý čaká spravodlivých po smrti, ale zahŕňa aj tento svet v ekonomických skutočnostiach a v práci, v technike i v komunikácii, v spoločnosti a politike, v medzinárodných spoločenstvách a vzťahoch medzi kultúrami a národmi. Ježiš prináša úplnú spásu, ktorá má zachytiť celého človeka, všetkých ľudí otvoriť a otvoriť im poznanie horizontu: všetci sme Božie deti. Na prahu nového tisícročia Cirkev ohlasuje Evanjelium, ktoré prináša spásu a skutočnú slobodu aj v časných veciach a pripomína vynikajúcu radu, ktorú venoval sv. Pavol Timotejovi: "Hlásaj slovo, naliehaj vhod i nevhod, usvedčuj, karhaj a povzbudzuj so všetkou trpezlivosťou a múdrosťou, lebo príde čas, keď neznesú zdravé učenie, ale nazháňajú si učiteľov podľa svojich chúťok, aby im šteklili uši, odvrátia sluch od pravdy a obrátia sa k bájkam. Ty však buď vo všetkom triezvy, znáša j útrapy, konaj dielo evanjelistu a plň svoju službu." Preto Cirkev hovorí. A Cirkev to je spoločenstvo kléru s laikmi. Preto hovorí aj do vecí verejných a aj do vecí takých, ako sú návrhy rôznych zákonov. Cirkev má aj právo aj povinnosť hovoriť. Preto, ak dnes, drahí bratia a sestry, chce niekto hovoriť, že Cirkev tomu či onomu nerozumie, veľmi sa mýli. Cirkev je vo všetkých oblastiach ľudského života. Ilustrujem to na jednom príklade. Keď sa v súvislosti s návrhom zákona o ochrane sexuálneho a reprodukčného zdravia veľa hovorí a hovorí sa najmä zo strany tých, ktorí to predkladajú, že Cirkev ideologicky vystupuje a pod. Často sú to vyslovene polopravdy, ako aj v tomto prípade. Keď otec biskup Tondra 30. marca pánovi ministrovi predkladal stanovisko KBS, nepodal ho ako stanovisko kléru, ale podal ho ako odborné stanovisko, ktoré vypracovali profesori medicínskych vied - lekári, vysokoškolskí pedagógovia z oblasti demografie, odborníci s akademickými titulmi v oblasti pedagogiky, lebo v takomto zložení pracuje teologická komisia a subkomisia pre bioetiku KBS, na čele ktorej stojí otec biskup František Tondra. Cirkev predložila nie ideologické argumenty proti tomuto návrhu zákona, ale predložila logické argumenty. Tu ide naozaj o logické argumenty. A ak sa k návrhu zákona mohli vyjadriť v zozname viac ako sto inštitúcií napr. Zväz živnostníkov či Komora optikov, prečo do tohto zoznamu neboli vložené aj cirkvi? Nehovorím len o katolíckej cirkvi. Cirkev ako nositeľka morálnych hodnôt nemá právo vyjadrovať sa k tomu, čo sa dotýka života jej detí? A tak sa jej deti vyjadrili a vyzvali ministerstvo, aby zvážilo predkladaný návrh. A nie na základe argumentov, že je to v protiklade k Evanjeliu. Ale na základe argumentov, ktoré vypracovali odborníci a Cirkev to zastrešili aj náukou Evanjelia. Preto pán biskup Tondra nepredložil pánu ministrovi návrh na kozmetickú úpravu, ale vyjadril nesúhlasné stanovisko odborníkov a Cirkvi k tomuto návrhu zákona.
Cirkev sa rovnakým spôsobom angažuje aj v oblasti životného prostredia. Hovorí, že príroda je dar od Boha, ktorý máme chrániť . Teším s, že som zbadal v televízii reklamu, ktorá hovorila o tom, že vy nám označte, kde je čierna skládka a my ju odstránime. Ja by som povedal: nerobme čierne skládky, lebo zabíjame seba samých, otravujeme pramene vôd. Musíme si konečne uvedomiť svoju zodpovednosť a disciplínu. A ak ja toto hovorím, miešam sa do politiky? Chránim človeka, chránim život človeka. Možno všetci ochranári povedia: Konečne aj kňaz z kazateľnice hovorí o životnom prostredí. Ale my o tom hovoríme stále. Veď Boh nás učí a vedie k tomu, aby sme si vážili jeho dielo. Hovoríme veľmi jasne: každý kto znečisťuje životné prostredie, vážne sa previňuje voči vzťahu k Bohu. A istým spôsobom je to veľmi závažná matéria, ktorá patrí do spovednice. My nemôžeme oddeliť vzťah k prírode od úcty k dielu, ktoré stvoril Boh.
Cirkev rieši aj otázku Rómov. V KBS máme otca biskupa Bernarda Bobera, ktorý rieši túto pálčivú problematiku života našich spoluobčanov. Robíme niečo, čo by bolo proti tejto spoločnosti? Cirkev vidí a vníma aj týchto ľudí ako Božie deti. A tak Cirkev, ak niekto chce hovoriť, že sa nemá miešať do politiky, potom musia odísť z parlamentu aj z vlády tí, ktorí sú kresťania, lebo aj oni tvoria Cirkev. Všetci poslanci, všetci členovia vlády, ktorí o sebe hovoria a potvrdzujú to účasťou na bohoslužbách, že sú kresťania, sú v politike. A tak Cirkev je stále v dianí vecí verejných. A potrebujeme si to uvedomiť všetci. Všetci sme zodpovední za zachovanie dôstojnosti človeka, všetci sme zodpovední za odstraňovanie bied, ktoré sužujú tento svet. Nie preto, že by to Boh chcel, ale preto, že poniektorí ľudia začali viac hľadieť na seba a nechali sa strhnúť svojím egoizmom a priviedli mnohých ľudí na okraj biedy. Máme veľa o tom hovoriť? Myslím si, že netreba, veď každý deň nám noviny hovoria, ako sa sprivatizovalo, ako sa priviedlo ku krachu, ako na trápení mnohých niektorí zbohatli a majú miliardové majetky. Kedysi šľachtici zbierali majetky cez stáročia. A dnes tu máme miliardárov za pár rokov, ktoré uplynuli od revolúcie. Nežnej revolúcie. A keď Cirkev hovorí a vyzýva vo svojej sociálnej náuke, že treba spravodlivo prerozdeľovať všetky prostriedky, lebo Boh na počiatku sveta zem, jej výdobytky, jej dary dal do užívania všetkým ľuďom, sme v politike? Cirkev si len plní svoje poslanie ohlasovania Evanjelia a potvrdzuje právo človekovi v Kristovom mene na jeho dôstojnosť, právo na dôstojný život. Nový zákon lásky, ktorý prináša Ježiš, zahŕňa celý svet, a nepozná hranice. Lebo ohlasovanie spásy v Kristovi sa rozšírilo až po samý kraj zeme. A preto aj diakoni nerobili rozdiel, pri lámaní chleba dávali všetkým. A Cirkev sa nikdy nepýtala, či človek, ktorý je chorý a ide do hospicu, je katolík alebo je protestant alebo dokonca človek bez viery.
V stredoveku, keď mnohé revolúcie zmietali svetom, rozvrátila sa aj sociálna sieť. Keď sa likvidovali kláštory, ničili sa hospice, sirotince, domovy, v ktorých starý človek mohol dôstojne zomrieť. To bol výsledok mnohých revolúcií. Svet bol ožobračený, lebo zlikvidoval časť Cirkvi. Aj u nás by mnohí vedeli hovoriť, aké to boli podmienky života v nemocniciach, keď odtiaľ museli odísť rehoľné sestry, ako ich po revolúcii do nemocníc pýtali. Len kde ich vziať? Človek stratil v sebe zmysel pre obetu. A preto aj rehoľné sestry dnes už pomaly sú zriedkavé, alebo ich zriedkavo objavíte v nemocniciach, hoci práve tam by boli najviac potrebné. Medzi prioritami Cirkvi musí byť vždy človek v núdzi. Tak ako človek v núdzi bol prioritou Ježišovho ohlasovania Evanjelia. Núdzni čakajú na pomoc. Je mnoho utláčaných, ktorí čakajú na spravodlivosť. Je mnoho nezamestnaných, ktorí čakajú na prácu. Mnohé národy očakávajú na právo byť na mape sveta. Je možné, aby v našich časoch ešte toľko ľudí zomieralo od hladu? Je možné, aby niekto ostával odsúdený k negramotnosti, aby niekomu chýbala základná starostlivosť o neho? Aby niekto nemal domov, do ktorého by sa uchýlil? A práve tu, pri zdôvodňovaní práva na tieto skutočnosti, je na prvom mieste Cirkev. Ona na základe Evanjelia, na základe náuky Ježiša Krista ľuďom hovorí veľmi jasne, že každý má právo na dôstojný život na tejto zemi. Akoby sme mohli byť nevšímavý k hroziacemu ekologickému rozvratu?! Ako byť nevšímavý voči problémom pokoja, často ohrozovaného nebezpečenstvom katastrofálnych vojen?! Alebo voči znevažovaniu základných ľudských práv mnohých ľudí, zvlášť detí?! Ak ešte niekto má problém s tým, či Cirkev patrí do súčasného života, do spoločenského života, do života, ktorý sa volá politika, možno si našiel odpoveď.
Kresťanská láska povzbudzuje k ohlasovaniu Evanjelia, radostnej zvesti, prijatia posolstva spásy, a preto, drahí bratia a sestry, sociálna náuka cirkvi je náukou, ktorá nás volá k aktívnemu životu Evanjelia. Potrebujeme svedčiť o plodnosti stretnutia medzi Evanjeliom a problémami, ktoré sužujú náš svet. V nedeľu o týždeň bude púť k sv. Jane v Rajeckých Tepliciach. K žene, ktorá je veľkou výzvou pre dnešný svet, lebo pri pôrode 4.dieťaťa týždeň po jeho narodení zomiera. Robí všetko pre ochranu ľudského života. A ona je dnes veľkou výzvou pre všetkých, aby sme si uvedomili cenu ľudského života. Za nový ľudský život treba vedieť obetovať aj ten svoj. Toto je burcujúce posolstvo týchto ľudí, ktorí to dokázali a dnes sú nám vzorom. Ľudí, ktorí nasadili všetko pre to, aby zachránili iného človeka. Napr. blahoslavený biskup Vasil alebo blahoslavená sestra Zdenka či svätá Jana. A čo my? Máme právo v boji za dôstojnosť človeka, za právo na jeho život cúvnuť? Práve Evanjelium, prijatie Krista nás k tomu uschopňuje. A tak prijmime Krista, prijmime jeho Evanjelium a poďme. Sme Cirkev, ktorá má svoju náuku a musíme byť Cirkev, ktorá túto náuku žije.
Amen.
|
