|
|
 |
OD MDŽ K DEGRADÁCII ŽENY?
|
 |
|
Po novembri 1989 nám naši noví totalitou nasiaknutí lídri spolu s totalitou nasiaknutými špongiami z médií, implantovali do verejného života názor, že MDŽ je akási psychická porucha demokracie, ktorú treba liečiť izoláciou od verejného života. Títo noví demokrati, ktorí vo väčšine prípadov nemali s demokraciou nič spoločné, len to, že sa s ňou zrazili na nechránenom železničnom priecestí, keď tade prechádzal opitý bicyklista tvrdili, že MDŽ je totalitný prežitok. A tak sa stalo, že MDŽ sa u nás prestal oficiálne oslavovať, hoci vo všetkých normálnych štátoch fungoval ako perpetuum mobile ďalej. Nie preto, že ho v roku 1910 ako sviatok všetkých vykorisťovaných žien (vzniknutý zo štrajku 40 tisíc amerických texiláčok z r. 1908) odporúčala Medzinárodná konferencia žien v Kodani, ale preto, že ženy chceli byť aspoň v základných právach rovnoprávne s mužmi a chceli sa zbaviť jarma patriarchátu, ktorý žiaľ, podnes dominuje v celom svete.
Vznikla však tragikomická situácia, tak ako bola tragikomická celá tzv. nežná revolúcia, keď „revolucionári“ so špinavou vodou z vaničky vyliali aj dovtedy životaschopné dieťa. Nie, netvrdím, že MDŽ v komunistickej propagande bol skutočnou oslavou žien, ale bol aspoň akým-takým verbálnym vyjadrením toho, že ženy sú tu aj na niečo iné, než len na rodenie detí. Bohužiaľ, triedna logika komunizmu z nich urobila predovšetkým „pracujúce“ ženy, ktoré raz do roka prijíma ako reprezentantky spoločnosti aj prezident republiky, hoci išlo väčšinou len o „odbojárky“ Gusty Fučíkovej a „traktoristky“ Marie Kabrhelovej. Popri „marxistkách“ sa potom povinne v druhom slede zviezli aj iné budovateľky krajších zajtrajškov, ktoré spoľahlivo strážil komunistický Zväz žien. Z toho pramení hlavný odpor proti MDŽ ako štátom organizovaného sviatku, hoci po novembri 1989 už bolo dosť možností ako celú ideu ženstva zatraktívniť a súčasne jej ponechať prvotný sociálno-politický zmysel. Ale bola tu tá „nežná revolúcia“, ktorá rúbala hlava-nehlava do všetkého, čo hoci aj vzdialene pripomínalo totalitný režim, aby v štýle slobodomurárov zachovala pri živote jeho hlavných aktérov! A tu sme vlastne pri koreni žen-šenu... Po novembrovej EVOLÚCII komunizmu pokračovala devastácia ženstva ešte rýchlejším tempom ako za komunizmu a žena sa stala tuctovým tovarom, bez akejkoľvek hodnoty a najmä tej proklamovanej nežnosti. Už to nie je tá milá babička, matka, sestra, kolegyňa, ktoré reprezentujú súlad úcty, lásky, priateľstva a vzájomného porozumenia, keď si deti ctili rodičov a naopak, ale je tu generácia navzájom odcudzených babičiek, matiek a žien najrôznejšieho razenia, ktoré nový kapitalizmus naučil novým móresom. V mnohých, najmä mladých rodinách vyprchali vzťahy vľúdnosti, láskavosti a prirodzenej úcty, spolu s levanduľovou vôňou posteľnej bielizne ich prababičiek. Zo žien, ktoré boli predurčené na milujúce matky, či prinajmenšom na skvelé manželky sa stali pod vplyvom trestne nepostihnuteľnej drogy–feminizmu kariéristky, nóbl konkubíny, lesbické „manželky“, rozvedené, či slobodné matky, mediálne superstár a rýchlokvasené celebritky, či len obyčajné pouličné šľapky. Stretnúť dnes ženu v ideálnom veku, ktorá je aj mentálne pripravená na rodinný život a ktorá okrem piercingu ponúka na obdiv aj niečo zmysluplnejšie je čoraz ťažšie. Ich spoločným menovateľom je neúcta k sebe samej a predajnosť tela spolu s duševným úpadkom. Je to najhoršia degradácia ženstva od čias Sodomy a Gomory a súčasne empirický dôkaz toho, že žena je naďalej aj v civilizovanej spoločnosti predovšetkým objektom sexuálneho zneužívania. K tomuto dekadentnému spôsobu života prispievajú v súčasnosti aj ženy samé, lebo nepociťujú morálny spoločenský tlak na svoje nevhodné správanie, o ich každodennom slovníku, ktorý kedysi nezniesli ani kočiši – nehovoriac. Skôr naopak, sú liberálnou spoločnosťou tlačené do neprirodzených pozícií, ktoré ich ešte viac degradujú. Kedysi bolo samozrejmosťou, že gentlemani (aj oni už vyhynuli) pozdravili dámy zložením klobúka z hlavy, prípadne bozkaním ruky. (Dnes pojem „dámy“, označuje skôr WC ako noblesu). Pochopiteľne, že bozkávanie rúk už nik nežiada, je to jednoducho prežitok. Hoci, prizrite sa bližšie novodobým don Juanom, či tým z privatizácie, politických konexií a marihuany ušúľaným celebritám predvádzajúcim sa na exkluzívnych plesoch postkomunistickej honorácie. Ale keď sa „dáma“ začne v bare, hoci aj toho najlepšieho hotela baviť s neznámym mužom aj o tom, o čom by skutočná dáma diskrétne pomlčala, potom je to už nie o dáme, ale o slovese – dá mi, alebo nedá mi? Jedným z mnohých príkladov absolútnej dekadencie ženstva po traume z totality je „hollywoodská“ trauma slovenskej „euro smotánky“ so svojim bizarným treťotriednym pozlátkom, ktoré Honoré de Balzac tak majstrovsky vykreslil vo svojom stále aktuálnom diele Lesk a bieda kurtizán... |
|
|