hlavna stranka

Vážení priatelia, Keďže je krajne nezvyklé, aby poslanec kresťansko-demokratickej strany napadol kardinála Katolíckej cirkvi spôsobom, akým to urobil pán Palko, pokúsil som sa o analýzu širších súvislosti tohto fenoménu. Výsledkom je pripojený článok.  Článok som ponúkol redakcii "týždeň", ktorá ho odmietla s odôvodnením, že je príliš dlhý.  Na ďalšiu konfrontáciu na cirkevnú tému, ktorú redakcia odštartovala v najnovšom čísle dokonca s použitím portrétu kardinála Korca na titulnej strane, je však dosť miesta. Redakcia tiež ohlasuje ďalší článok s cirkevnou tématikou: Tiene biskupa Vojtaššáka... To je slovenská mediálna realita... Preto som sa rozhodol analýzu šíriť elektronickou cestou. Prosím, keby ste ju distribuovali všetkým, u ktorých sa domnievate, že by ich obsah mohol zaujímať. Okrem Vás som poslal článok celému poslaneckému klubu KDH a pánu poslancovi Gaburovi. Ďakujem Vám za Vašu pozornosť a pomoc pri distribúcii článku. Prirodzene, rád prijmem Vaše kritické pripomienky, alebo aj nesúhlasné názory. Nech je toto hľadanie pravdy naším spoločným dielom! S priateľskými pozdravmi Ján Szelepcsényi

Vladimír Palko, korunný princ v hierarchii KDH, útočí na kardinála Korca

Blíži sa rozchod KDH s Katolíckou cirkvou?

Ján Szelepcsényi

            Týždenník týždeň sprostredkoval slovenskej verejnosti neobvyklú show – polemickú výmenu názorov medzi poslancom Národnej rady za Kresťansko-demokratické hnutie Vladimírom Palkom a kardinálom Jánom Chryzostomom Korcom. Palko prudko zaútočil na kardinála a kardinál nemenej rozhodným tónom bránil svoje pozície.

            Vladimír Palko nie je len radovým poslancom NR SR za svoju stranu, ale aj bývalým vysokým štátnym funkcionárom – námestníkom riaditeľa Federálnej bezpečnostnej služby (1991/92), podpredsedom KDH (1996-98), členom predsedníctva Slovenskej demokratickej koalície (1998), predsedom výboru NR SR pre obranu a bezpečnosť (1998-2002) a v rokoch 2002/06 ministrom vnútra SR. 

            Základnou charakteristikou životnej púte kardinála Korca bola konfrontácia s neľútostným totalitným režimom. Jeho pôsobenie v tajnej cirkvi, v ktorej vychovával a vysväcoval kňazský dorast, dlhoročný pobyt vo väzení, pretrvávajúci zákaz výkonu kňazského povolania, ktorý ho prinútil vykonávať fyzicky náročné a zdravotne nebezpečné robotnícke povolanie spolu s jeho ponovembrovým pôsobením vo funkcii nitrianskeho sídelného biskupa a rozsiahlym (a literátmi oceňovaným) literárnym dielom a verejnými vystúpeniami na cirkevnej i svetskej pôde urobili z neho symbolickú postavu, ktorá stelesňuje obrovský potenciál Katolíckej cirkvi a jej význam pre osud slovenského národa. Emeritovaný diecézny biskup nitrianskej diecézy a prvý slovenský mimokúrijný kardinál  bol a dlho ostane vo vedomí slovenskej verejnosti autoritou širokého duchovného aj spoločenského významu.

            Teraz sa túto autoritu pokúsil demontovať poslanec Národnej rady SR, ktorý je  významným predstaviteľom kresťansky orientovanej politickej strany. I keď politická a perzekutívna moc socialistického štátu sa pokúšala neustálym vyšetrovaním, dlhoročným väzením obmedziť kardinálov vplyv, nikdy sa nepokúsila  znehodnotiť jeho ľudskú aj duchovnú autoritu, či oslabiť jeho morálny kredit.

            Naproti tomu poslanec Národnej rady SR a predstaviteľ KDH obvinil kardinála zo zamlčovania pravdy, zo spoločenskej podpory štátnych predstaviteľov, ktorí len koketujú s kresťanstvom a nepatria do kategórie aktérov "slušnej politiky", zo zanedbávania prípravy zmluvy o výhrade svedomia a z nedocenenia významu a obetavosti kresťanských politikov (rozumej, politikov KDH).

            Je zbytočné vstupovať do tejto polemiky: argumenty kardinála Korca v tejto výmene názorov a stanovísk boli také presvedčivé, že nepotrebujú žiadnu osobitnú intervenciu.

Hľadanie súvislostí

            Užitočné by však mohlo byť zodpovedanie otázok, ktorým sa nevyhne žiaden zainteresovaný pozorovateľ. Kritické, proti predstaviteľovi Katolíckej cirkvi alebo dokonca proti celej cirkvi namierené vystúpenie kresťanského politika, ktoré by skôr pristalo liberálovi, či nevercovi, nie je každodenný jav. Tým viac, že kresťanstvo hralo a hrá vo vývoji slovenskej spoločnosti významnú úlohu jednak pri formovaní životnej filozofie jedinca, jednak pri tvorbe sociálnej politiky, mravných, politických a sociálnych konštrukcií, ale aj princípov správania. Takýto útok musí mať aj hlbšie súvislosti, ktoré ďaleko prerastajú rámec osobného vzťahu, osobného konfliktu, či rozchodu.

            Tým viac, že Palko musel o kardinálových jednoznačných argumentoch vedieť, musel s nimi počítať, ba možno že vo chvíli, keď formuloval svoj útok, si aj chystal ľadové obklady na modriny, ktoré nevyhnutne utŕži.

            Napriek tomu napriahol ruku a udrel. Prečo asi?

            Výpočtová technika priniesla metódu tzv. data mining, čiže „dolovania údajov“. Táto metóda umožňuje z množstva údajov zistiť nové súvislosti, významové roviny, na ktoré sa pri pôvodnom sústreďovaní dát ani len nemyslelo. Istou obmenou „dolovania údajov“ je textová analýza, ktorá rekonštruuje skryté kontexty a tým odhaľuje ďalšie vrstvy daného javu.

            Palkov útok proti kardinálovi je takýto súbor dát, ktorý stojí za hlbšie skúmanie. Pokúsme sa zdôvodniť tento záujem.

Pán Vladimír Palko nie je súkromná osoba, ani radový občan, ale vysokoškolský učiteľ s akademickými hodnosťami, dlhoročný aktívny politik, ktorý po novembri 1989 zastával rad významných štátnych a straníckych funkcií. Keďže je poslancom, nemôžeme ho považovať za radového člena Kresťansko-demokratického hnutia, a to tým viac, že na poslednom sneme kandidoval na funkciu predsedu KDH. Je veľmi pravdepodobné, že v prípade kandidatúry Dr. Hrušovského na prezidentský post sa znovu pokúsi o zvolenie za predsedu KDH.  Patrí do názorovo profilovanej skupiny (Lifšic, Mikloško, Minárik a ďalší), ktorá sa snaží o reprofiláciu KDH.

            Preto obsah jeho vystúpenia proti kardinálovi je sotva len nejakým osobným "úletom", ktorý nemá nič spoločné s programom a strategickými cieľmi  strany. Skôr sa javí ako varovný výstrel pred korbu súčasného vedenia KDH („Hľa, čo dokážeme!“), alebo za skúšku manévru, ktorým by sa KDH „odpútalo“ spod vplyvu KC. KC, žiaľ, stráca na svojom spoločenskom vplyve a podľa niektorých hlasov v KDH prepojenie KDH s názorovými prúdmi v KC skôr ťahá hnutie ku dnu,  než by mu pomáhala k novým hlasom. Pritom Cirkev ani len nedokázala „oceniť pôsobenie kresťanských politikov“, lebo ani „kardinál nechápe, ako sú kresťanskí politici v slovenskej politike potrební“ a pod.

            Pravda, diskutované vystúpenie Vl. Palka proti kardinálovi Korcovi možno interpretovať aj ďalšími spôsobmi. Nateraz sa uspokojme len s týmito dvomi, ktoré postačujú pre zdôvodnenie hlbšieho záujmu o Palkov ojedinelý počin.

Palkov bojový arzenál: zmätené pojmy

            Demontáž autority kardinála rímsko-katolíckej cirkvi nie je jednoduchá záležitosť, ale predpokladá komplexnú stratégiu. Zásluhy kardinála Korca nemožno pretvoriť alebo znetvoriť súborom jednoduchých výčitiek, ale vyžadujú si dômyselnú zbraň, ktorá by dokázala deštruovať veľmi komplexný jav. Niečo, čo má - obrazne povedané - vlastnosti munície s obohateným uránom: na jednej strane nepatrí medzi zbrane hromadného ničenia, no napriek tomu dokáže ničiť do hĺbky fyzického aj časového priestoru.

            Prvou zložkou tejto trhavej zmesi je veľmi osobitá politologická terminológia, pomocou ktorej Vl. Palko opisuje posledné desaťročia politického vývoja Slovenska i súčasný stav. Použité termíny buď nie sú definované, takže nimi možno manipulovať význam i vedomie, alebo sa z ich významového poľa použije len časť.

            Na prvom mieste je kategória slušnosti. Je príznačné: slovenská verzia internetového lexikónu Wikipédia neobsahuje definíciu slušnosti. Podľa nemeckej Wikipédie slušnosť je cnosť, vedúca k ohľaduplnému správaniu, ktoré má byť výrazom rešpektu, úcty voči druhým osobám.

            Opakom slušnosti je neslušnosť, surovosť, hrubosť. Sociálne patrí k mravom, sociologicky k sociálnym normám. Vzhľadom na to, že mravy aj normy sa vyvíjajú, slušnosť je dobovo aj sociálne podmienená. Iná je slušnosť jednoduchého človeka, iná slušnosť vzdelaného človeka, diplomata, štátnika, či politika.

            Z tejto definície je jasné, že slušnosť predstavuje predovšetkým spôsob, akým ľudia komunikujú, akým spolu pôsobia. Sama osebe nepredstavuje žiadnu hodnotu – pravda, okrem úcty a rešpektu voči druhým, ktorý je jej základom. Žiada sa však zdôrazniť, že slušnosť nie je ideologická, tobôž nie politologická kvalita, ktorá by automaticky zaručovala, že napríklad slušná politika bude automaticky aj dobrá, slušné noviny aj čitateľné, alebo zákrok slušného lekára kvalifikovaný.

            Napriek tomu, že slušnosť sa týka predovšetkým metódy, spôsobu, Palko zdôrazňuje zápas KDH o „základnú slušnosť v krajine“. Základná slušnosť znamená napríklad neskákať protivníkovi do reči. Ako svedčia televízne vystúpenia slovenských politikov, nepodarilo sa napriek „zúfalému programovému úsiliu“ KDH, ktoré je uvedené aj v záhlaví internetovej stránky KDH, presadiť túto kvalitu do politického života. Našťastie, nie je to povinnosť politickej strany, ale výchovno-vzdelávacieho systému a rodiny. Je zbytočné, ak sa KDH usiluje ich nahradiť. Stačilo by, ak by zásady slušnosti prísne dodržiavalo.

             Pri Palkovi nemajú na ružiach ustlané ani strany, ani osobnosti, ktoré sa usilujú rozvinúť kresťanský aspekt svojej politiky. Hoci slušnosť, ktorá je programom KDH, káže skôr zdôrazňovať klady, ako kritizovať na partnerovi nedostatky, Palko hovorí o „koketérii HZDS s kresťanstvom“ a o „brutálnej ľahostajnosti“ tejto strany k ochrane života. V Palkových úvahách sa spomína akési „kresťanstvo kaviarenského typu“, ako aj „slovenské kresťanstvo“. Keďže žiadnu z týchto kategórií ani nedefinuje, ani bližšie necharakterizuje, ide o silne sa tváriace pojmy plné emocionálneho pohŕdania, no nie o nástroje racionálnej analýzy. Oháňať sa týmito pojmami má skôr charakter demonštratívneho gesta, ako dôrazného argumentu. Znovu sa natíska otázka, prečo Vl. Palko tak zúrivo gestikuluje...

            Vecne aj politologicky najspornejšie a najvágnejšie je tvrdenie, že po posledných voľbách „moc majú opäť v rukách komunisti“, že ide o „úspešné vzopätie politikov s komunistickou minulosťou“, čo sa prejavuje aj na „plazivej rehabilitácii symbolov komunizmu“, za aký považuje spisovateľa V. Mináča.
Moc získaná demokratickými voľbami sa delí na zákonodarnú, výkonnú a súdnu; parlamentnými voľbami sú ovplyvnené predovšetkým zákonodarné a výkonné orgány. Chce Palko týmito slovami povedať, že národ si opäť zvolil „komunistov“, resp. „politikov s komunistickou minulosťou“? Žiadalo by sa vedieť, koho považuje za komunistu, ak nejde o člena KSS, ktorá sa do parlamentu nedostala; až potom by sa dalo urobiť štatistické vyhodnotenie a vyhodnotenie pozícií tejto špecifickej politickej skupiny, teda či má rozhodujúcu, veľkú, či čiastočnú moc vo svojich rukách. Rovnako nepoznáme, aký typ politickej dráhy má Palko na mysli, keď hovorí o „politikovi s komunistickou minulosťou“.

            Keby však aj ihneď vymedzil „typ politika s komunistickou minulosťou“, stále tu ostávajú neriešené dve otázky: majú dnešní politici platný mandát, alebo boli posledné voľby, v ktorých KDH a jeho koaliční partneri neuspeli, zmanipulované? A ak „komunistická minulosť“ novozvolených politikov je takou výraznou črtou, ako  si potom vysvetliť, že títo ľudia boli vôbec zvolení, že sa dostali do parlamentu a na vedúce posty v štátnej správe. Asi len tak, že Slováci to komunistické nepovažujú až za takú chybu, ba naopak, možno že to považujú za istú charakterovú a programovú črtu, ktorá je im blízka, ktorá im vyhovuje, pretože mali vyspelejšie sociálne cítenie ako ponovembroví demokrati, či dokonca kresťanskí demokrati!

            Najposvätnejšou politologickou kategóriou Palku je pravda, absolútna pravda, ktorej pripisuje rozhodujúci význam pre vývoj spoločnosti. Dozaista má pravdu tak ako Masaryk a všetci, ktorí obhajujú jej význam.

            Odhliadnuc však od toho, že pravda je predovšetkým výsledok nepretržitého procesu poznávania, ktorý závisí od historických podmienok, nemožno jej pripisovať samospasiteľné účinky. Zle „načasovaná“ pravda môže napríklad v pacientovi zlomiť poslednú vôľu žiť, alebo môže uprostred politického zápasu náhle meniť pomer síl v neprospech záujmov spoločnosti.

Keď niekto nerozozná priority

            V Palkovej interpretácii sa ponovembrové Slovensko vyvíjalo od vlády komunistov pred novembrom 1989 k opätovnej vláde komunistov, a to napriek vytrvalému úsiliu KDH o kresťanskú demokraciu. Kto toto úsilie podlamoval, bol kardinál, ktorému sa „príliš nedarilo poodhaliť závoj zo lživosti ponovembrovej politiky“, či dokonca „veci nepomenoval“. Inými slovami, pravdu o skutočnosti zamlčiaval. Isteže Palko neočakával, že kardinál bude hovoriť pravdu napríklad o KDH, ale napr. o politikoch s komunistickou minulosťou, vďaka ktorým sa KDH ocitlo mimo panteónu moci! Čímže si kardinála tí „červení beťári“ získali? Múčnikom k väzenskému obedu, skrývanou zbožnosťou, alebo, nebodaj, väčším zmyslom pre potreby jednoduchého človeka, ktorý má nárok na „slušné“ bytie, rozumej – na rovnakú šancu prežiť, ako mocní a bohatí dnešného sveta?!

            Tým sa výpočet kardinálskych prešľapov nekončí. Palko mu vyčíta, že na jednej strane označil za pokrok, že sa najvyšší predstavitelia štátu „počúvajú“ (pozri kardinálovo vyhlásenie po oslavách na Devíne r. 2007), na druhej strane „nedokázal oceniť pôsobenie kresťanských politikov“.

            Priam neuveriteľné, koľko verejno-prospešných a politicko-spoločenských povinností má v Palkovom ponímaní slovenský cirkevný hodnostár: má pranierovať politické lži, pomenovať veci pravým menom a známkovať jednotlivých politikov za plnenie svojich historických úloh, rozumej elementárnych povinností. Navyše má oceniť kresťanských politikov, ktorí  možno aj niektorú z týchto úloh pobabrali, možno niektorú pravdu zamlčali, ale mal by ich povzbudiť, pretože si to zaslúžia už za to, že sú „kresťanskí“. To všetko dokazuje, že kardinál „nechápe, ako sú kresťanskí politici v slovenskej politike potrební“.

            Tragickosť kardinálovho omylu ilustruje – podľa Palku - „silný vizuálny obraz porozumenia“, aké dokumentovalo TV spravodajstvo o prijatí premiéra Mečiara na Nitrianskom hrade, na ktoré po rokoch významovo nadviazalo prijatie premiéra Fica, ktorého vládu pozdravila osobitným vyhlásením aj Konferencia biskupov Slovenska. Vyhlásenie premiéra a kardinála, že podpísanie zmluvy medzi Sv. Stolicou a SR o výhrade svedomia nie je na programe dňa, považuje Palko za zavŕšenie zrady na kresťanských ideáloch, a to tým viac, že dodnes „nevieme, aké iné problémy sú na programe dňa“.

            Pozoruhodné, ba až neuveriteľné! Obrovské sociálne problémy, aké sa navŕšili na Slovensku, kde správy o rastúcom HDP sú v ostrom rozpore s klesajúcou životnou úrovňou, ba zbedačením mnohých obyvateľov, a ktoré tvorili náplň nejedného pastierskeho listu KBS, nejednej homílie kardinála Korca a ktoré tvorili jadro volebného programu Smeru a vládneho vyhlásenia, Palkovi akosi unikli. Zato však spomína oneskorenie podpisu zmluvy o výhrade svedomia, ktorá sa týka ochrany nenarodeného života, resp. práva lekára odmietnuť vykonanie potratu.

            Okrem tohto problému nie sú v našej republike žiadne iné problémy, proti ktorým by sa malo ohradiť svedomie politikov, štátnych úradníkov, ministrov i radových pracovníkov? Čo rastúci počet bezdomovcov, zanedbanie riešenia rómskej problematiky, zločiny nebankových subjektov, machinácie s pozemkami, úžera, rastúce ceny, rozmáhajúci sa alkoholizmus, narkománia, prostitúcia, kriminalita a ostatné krízové javy – proti tým sa nemusí ohradiť svedomie politika, verejnosti? Kde je svedomie politikov, ktorí napríklad manipuláciou s počtom akcií dokázali vylúčiť NKÚ z kontroly privatizovaných elektrární, kde je svedomie politikov, ktorí prenajali Talianom hydroelektráreň, ktorá im nepatrí, kde je svedomie politikov, ktorí sa pretekali v sľuboch, no nedokázali zložiť korektné účty zo svojho vládnutia a hospodárenia?

            Alebo chce Palko povedať, že bez zmluvy o výhradách svedomia môže KDH sedieť vo vláde s kýmkoľvek a podieľať sa na čomkoľvek, pretože ich svedomie bez zmluvy nemá nijaké problémy a  aby sa ozvalo, potrebuje zmluvu a pokiaľ žiadna nie je, nič im nerobí – okrem zmluvy – žiadne starosti? A to sa odváži povedať predstaviteľ strany, ktorá priamo alebo sprostredkovane brzdila rokovania o zmluve so Sv. Stolicou, len aby si Mečiarova vláda, (ktorá podľa Palku len „koketuje“ s kresťanstvom), nemohla pripísať bod k dobru?

Stranícky variant triedneho boja:
od nenávisti tried k nenávisti strán

            Táto argumentácia nás dovádza zrejme k jadru problémov kresťanských demokratov – a nielen ich. Totalitný režim šíril ideológiou zdôvodnenú a podopieranú triednu nenávisť. Medzi proletariátom a jeho vykorisťovateľmi nejestvoval zmier, dohoda, spolupráca, ale iba permanentný triedny boj, ktorý mal byť a bol hlavným motorom spoločenského a politického vývoja. Keďže toto „bojové naladenie“, táto revolučná nastrojka nám prenikla pod kožu, musela sa v nejakej podobe objaviť, aby saturovala energetické zdroje spoločenského života. A tak triedny boj nahradili novodobé mocenské a politické centrá straníckym bojom. Stranícky boj priviedol slovenskú politiku na úroveň morálneho suterénu slovenskej politiky: zatiaľ čo triedny boj mal za základ tzv. revolučnú ideológiu masových hnutí, boj medzi politickými stranami mal jediný základ - nezmieriteľný rozpor medzi osobnými mocenskými a materiálnymi záujmami rôznych záujmových skupín, ktorým v konečnom dôsledku mohol byť ukradnutý národ, spoločnosť, kultúra, ideály kresťanskej demokracie a spravodlivosti, len keď si prišli na svoje pri „reštrukturácii“ majetkových vzťahov, ktoré sa v slovenských dejinách zákonite opakuje: počínajúc arizáciou, cez znárodnenie, po privatizáciu až po podvodné reštitúcie. Možno si to KDH uvedomilo a preto si vo svojom programe dalo na prvé miesto návrat k slušnosti. Ten však má skôr charakter nostalgického a sebakritického vzdychu, a nie charakter reálneho programového zámeru. Lebo s politickou kultúrou je to ako s klimatickými zmenami: niektoré sú zvratné, iné nezvratné. Zaujatie straníckym bojom namiesto programovej oddanosti otázkam rozvoja štátu, národov a spoločnosti je nezvratnou katastrofou slovenskej politiky, ktorá končí v prepadlisku preferencií pod hranicou 5 %.

            Je prirodzené, že na takéto rozdelenie politickej scény do dvoch táborov bolo potrebné na jednej strane populárne a na druhej strane vágne kritériá, ktoré umožňovali bez osobitného dokazovania niekoho označiť za slušného, iného za neslušného, jedného za kresťansky orientovaného, iného s kresťanstvom len koketujúceho, jedného za úprimného kresťanského demokrata, iného za kresťana kaviarenského typu. Aj pre tieto pseudokritériá, ktoré mali maskovať skutočnú podstatu politiky orientovanej namiesto ľudu na stranícke mocenské záujmy, KDH potrebovalo autoritu Katolíckej cirkvi, ktorej autorita mala zabezpečiť u veriacich vylepšenie preferencií. Ako by sa len bolo hodilo KDH, keby kardinál začal označovať politikov, triediť politické koncepcie a autorizovať ich ako pro-kresťanské, či zatracovať ako nekresťanské!

            Kardinál to neurobil, lebo to nepatrí ani k jeho povinnostiam, ani úlohám a ako svedčí jeho odpoveď – jeho ponímanie politiky a svojho postavenia v spoločenskom dianí sa zásadne odlišuje od Palkovho výkladu. Úloha KC a jej hodnostárov je pripomínať kresťanské základy humanizmu, zdôrazňovať hodnoty kresťanskej civilizácie vždy a voči každému, no v žiadnom prípade nie plniť funkcie dozorcu a kontrolóra, a tak suplovať úlohy celého radu ústavných orgánov a činiteľov, ktoré si demokratický systém zriadil práve pre tento účel.

            Aby KC mohla svoje prirodzené povinnosti plniť, potrebuje tak ako všetky spoločenské inštitúcie pestovať a rozvíjať komunikačné kanály. K tomu slúžia aj stretnutia s politikmi, ktorí neraz sú na opačnom pole názorového spektra. Práve takéto stretnutia umožňujú diskrétne vplývať v prospech kresťanských hodnôt a vyhnúť sa otvorenej názorovej konfrontácii, pre ktorú nie je cirkev ani povolaná, ani vybavená právomocami a technickými prostriedkami. Dialóg nie je potvrdením nesprávneho konania partnera rozhovoru, ale rámcom, v ktorom jedna strana môže tlmočiť svoj – trebárs kritický názor – na správanie druhej strany.

Fata-morgána: Dzurinda obhajuje Mečiara, Ficu...

            Nedávna konfrontácia venezuelského prezidenta Huga Chaveza so španielskym kráľom a španielskym premiérom dala Európe veľkú lekciu politickej kultúry. Chavez niekoľko razy označil predchádzajúceho konzervatívneho premiéra španielskej vlády José Maria Aznara za fašistu. Súčasný premiér – socialista José Louis Zapatero sa svojho politického súpera a predchodcu - zastal. Keď Chavez opakoval svoju urážku, požiadal ho španielsky kráľ Juan Carlos, aby konečne stíchol a vzápätí na znak protestu rokovanie opustil. Španielski predstavitelia svojím vystúpením sa rázne domáhali toho, aby Chavez preukázal voči predchádzajúcemu premiérovi španielskej vlády primeraný rešpekt, primeranú úctu. Označiť španielskeho premiéra za fašistu je  moriadnou urážkou.

            Na Slovensku máme takýchto Chavezov jedna radosť. Koľkých politikov verejne osočili, že majú na rukách krv nevinných obetí, že sa podieľali na takom či onakom zločine, že kriesili takú alebo onakú odpornú ideológiu – bez jediného dôkazu či rozsudku. Do domu jedného z politikov sa bezpečnostné orgány dobíjali pomocou výbušnín – bez toho, aby sa tento zákrok preukázal ako oprávnený, opodstatnený, alebo bez jediného slova ospravedlnenia.

            No nemáme ani jedného Juana Carlosa alebo Zapateru s urodzeným zmyslom pre spravodlivosť a slušnosť. Kde ostali protesty politikov KDH, keď sa očividne porušovali princípy politickej slušnosti? A neboli medzi tými, čo bez dôkazov prisudzovali svojim straníckym súperom tie najstrašnejšie zločiny (napr. Remiášovu smrť) aj predstavitelia tejto strany? A prečo sa Palko ako minister vnútra nepostaral o objasnenie neobjasnených zločinov, aby boli potrestaní ich skutoční páchatelia? Aj tu čakal na to, že kardinál „poodhalí“ pravdu o ponovembrovom vývoji Slovenska namiesto výdatne dotovaného bezpečnostného aparátu?

            Som presvedčený, že vzdelanie, skúsenosť a napokon aj zmysel pre česť a pravdu umožnili Palkovi rozpoznať, ako sa veci skutočne majú, kde leží sila i bieda slovenskej spoločnosti a jej politických zoskupení. O to nástojčivejšia je potom otázka, prečo začal hľadať náhradného nepriateľa, vinníka, prečo sa snaží zasiahnuť spoločenské vedomie na mieste, ktoré patrí k málo čistým oázam pravdy a osobnej statočnosti v našom živote.

Posledné vzopnutie KDH:
Kríza starej identity, kde však nájsť novú?

            Znovu sa mi žiada pripomenúť, že poslanec Palko formálne síce vystúpil ako súkromná osoba s názorom, ktorý sa tvári ako súkromný, no v žiadnom prípade nie je len zanieteným „súkromníkom“, ale ostáva štátnym (poslanec) a straníckym (kandidát na funkciu predsedu KDH) činiteľom. O Palkovi je známe, že vytvoril síce formálne nedefinovanú, ale predsa len vyhranenú názorovú platformu, v ktorej defilujú mená ako Lipšic, Mikloško, Minárik a ďalší. Ambície tejto skupiny potvrdzuje aj jej krátke vyhlásenie pre agentúru SITA 21. septembra t.r., z ktorého vyplýva, že skupina sa usiluje o odlíšenie KDH od bloku opozičných strán, lebo tento blok je nefunkčný. Preto by KDH malo robiť vlastnú opozičnú politiku, ktorou by sa predstavilo ako „strana kresťanská, národná a prorodinná“. „...čas v opozícii je treba využiť na rozvinutie svojej vlastnej politiky“, konštatoval Vl. Palko. To je skôr rétorika straníckeho lídra, ako radového člena....

            Toto vyhlásenie svedčí o kríze identity KDH, ktoré chce nájsť vlastnú tvár tým, že sa odlíši od ostatných strán niekdajšej koalície. Hľadanie nového substrátu vlastnej politiky je až na druhom mieste, hoci práve on by mal byť nástrojom odlíšenia od ostatných. Hlavným znakom pôvodnosti tejto politiky budú zrejme meritórne stanoviská: KDH by chcelo byť normotvornou inštitúciou, ktorá bude určovať, čo je a čo nie je kresťanské, národné a v prospech rodiny.

            Nie je to samoúčel, ale úsilie prekonať vlastnú minulosť. Tento názorový kvas má byť prostriedkom, ako sa zbaviť tieňa vlastného správania v čase, keď sa Slovensko rozhodovalo pre samostatnosť. Útok na autoritu kardinála a cirkvi má zabezpečiť byť znakom nezávislosti na iných autoritách – na Cirkvi a jej predstaviteľoch, ktorí sa nechceli ujať úlohy, akú im hnutie pririeklo. Potvrdzujú to Palkove slová na záver svojho útoku na kardinála, keď hovorí, že "Slovenské kresťanstvo stojí pred hlbšou diskusiou, v ktorej bude potrebné pokojne vysloviť i niektoré nepríjemné veci." - Zatiaľ sa pustil do Katolíckej cirkvi, uvidíme, ako a s kým si to rozdá v prípade slovenských evanjelikov a ďalších kresťanských cirkví na Slovensku.

            Demonštrácia úpornej vôle KDH po novej identite síce manifestuje vôľu po inovácii programu, profilu a spojencov, ale neobjektívnosťou pohľadu môže kompromitovať celé KDH a obrať ho o podporu zvyškov voličov, ktorí hnutiu ešte veria. KDH, prinajmenšom skupina okolo Vl. Palku vytvára dojem, že je v ofenzíve, pretože prehodnocuje spoločenské symboly. Neuvedomuje si však, že aj toto metanie sa ryby na suchu odhaľuje predovšetkým slabý fantazijný potenciál KDH, lebo v takej situácii sa každý začne pýtať, aký je vlastne program KDH po prehratých voľbách, či program Palku, ktorým by chcel zabezpečiť svojej strane miesto na politickej scéne, a ak by Boh dal, aj podiel na vládnutí. Kolízia s programovými záujmami SNS na pôde parlamentu najlepšie dokazuje toto úsilie KDH ujať sa novej politickej agendy.

            Určite si kdekto všimol ďalšiu osobitosť: stačilo, aby sa poslanec Gabura dotkol vedenia KDH, a až sa mu ušiel stranícky trest. No neopodstatnený útok na skutočnú autoritu nášho verejného života nemá pre Palku žiadne následky. On má ilúziu, že pomohol strane, zaujal verejnosť a vošiel do dejín práve tak, ako aj Herostratos, ktorý podpálil Artemidin chrám.

Slovenská politika bez KDH?

            Nízke preferencie KDH naznačujú, že kdekto by sa mohol z tohto faux-paux kresťanského politika tešiť: nech sa KDH stratí z politickej scény aj s jeho dvojtvarou a nevyzretou politikou. No v skutočnosti malo by nám byť a je nám ľúto. Kresťansko-demokratické strany sú nevyhnutnou súčasťou moderného politického spektra. SDKÚ, ktoré si priplo kresťanský prívlastok len ako módnu bižutériu, a ktoré so svojím programovo ateistickým podpredsedom očividne inklinuje k liberálnym koncepciám, nemôže zastať miesto kresťansko-demokratického subjektu, reprezentujúceho skôr konzervatívne vrstvy spoločnosti. Medzi kým sa budú rozhodovať slovenskí voliči v riadnych alebo predčasných voľbách, keď sa ich najstaršie politické strany – KDH a ĽS HZDS pohybujú nad priepasťou nezvoliteľnosti?

            Je zlé, ak pozornosť voličov rozptyľuje primnoho strán. No rovnako zlé je to, ak politické spektrum je len čiastočne pokryté politickými subjektmi, ktoré vedia, o čo ide a o čo by im malo ísť.

            Pritom je treba počítať s tým, že sa míľovými krokmi blíži doba, keď už  nebude čo privatizovať, rozdávať a rozoberať, keď výkon moci bude predovšetkým a len službou spoločnosti. V tejto situácii sa v plnej nahote odhalí lesk a bieda slovenských politických strán: ktoré z nich majú dostatok potenciálu na tvorbu programu, jeho realizáciu a na získanie dôvery občanov. Lebo tí už nedočkavo čakajú na chvíľu, keď sa politici prestanú starať na prvom mieste o seba a o tých, čo financujú ich politické kampane, a začnú dbať o občana, ktorý sa čím ďalej tým viac bojí budúcnosti....    

hlavna stranka