SI TU PRETO, ABY SI ZOMREL!

- Neostal mi jediný náboj, šesť dní som nič nejedol, nepil. Vysilený som sa dostal do vietnamského zajatia. Bol som tam pol druha roka. Kŕmili nás len ryžou. Nemalo význam utekať, ani nebolo kam. Toho, kto sa o to pokúsil, priviazali ku kolu na pražiace slnko, postavili pred neho misku s vodou, ale tak, aby na ňu nedosia­hol. A nechali ho tam, kým nezošalel, - spomína Ľudovít Bardiovský (78) z Michaloviec, ktorý sa v službe francúzskych cudzineckých légií dostal do Vietnamu.

Z vyše tisícky Čechoslovákov, ktorí sa spolu s príslušníkmi iných národov dali roku 1948 na­verbovať do cudzineckých bataliónov a po náročnom výcviku v Afrike ich nasadili na najťažšie bojiská v Indočíne, zostalo naži­ve len niekoľko desiatok. Dvad­saťjeden z nich potom na spoloč­ný pas, vystavený 14. februára 1952 v Pekingu, transportovali cez Čínu a Sovietsky zväz do Čes­koslovenska. Po úmornej ceste transsibírskou magistrálou pre­kročili 7. apríla 1952 v Čiernej nad Tisou našu hranicu. Už o dva dni, ako o tom svedčípečiatka s poznámkou „tajné", sa dostali na ministerstvo národnej bezpečnosti a odtiaľ v „železách" do Ruzyne. Nasledoval Pankrác, Bartolomejská ulica a napokon Mladá Boleslav. Kým niektorých prepustili na slobodu (o osude mnohých sa nevie), prešlo ďalšie­ho pol druha roka. Spolu s pre­púšťacím listom a civilom dostali predvolanie na súd. Obvinili ich z trestného činu služby v cudzej armáde, kde sa aktívne zúčastnili barbarského ťaženia francúzskych kolonizátorov proti národnooslobodzovaciemu hnutiu vietnamského ľudu.

Osud jedného z pamätníkov

Bývalý parašutista Ľudovít Bardiovský je už jediným dosiaľ na Slovensku žijúcim francúzskym legionárom. Pražanovi Otakarovi Haškovi sa podarilo dostať do Ameriky, kde žije doteraz. Bardiovský sa vrátil domov. Zamest­nal sa v závodnej stráži, ale vzhľa­dom na svoju minulosť mohol vykonávať službu iba bez zbrane. Ďalších pätnásť rokov, až kým sa nezranil, fáral v bani na Ostrav­sku. Ešte aj potom niekoľko rokov bol strážnikom. Oženil sa až po štyridsiatke a stal sa otcom. Syn Miroslav (32) a dcéra Slávka Kákošová (28), onedlho mamička, vravia, že lepšieho a láskavejšieho otca si nevedia predstaviť. Matka im umrela pred šiestimi rokmi, a tak je na nich, aby mu teraz, keď trpí onkologickým ochorením, vrátili starostlivosť. Starý pán je však stále vitálny. Akoby drámy bojov na ňom nezanechali stopy.- Zoskok z lietadla, to nebolo nič. Človek však nikdy nevedel, čo ho čaká dole, - rozpráva. Keď pristáli v ryžovisku, ktorými bola posiata azda celá krajina, trvalo večnosť, kým sa z neho vybrodili. Pristátie na skalách mnohých stá­lo život. Zem bola zamínovaná, partizáni číhali na najneuveriteľnejších miestach. Tam sa človek na smrť pozeral inak - alebo pre­žijem ja, alebo ten, proti komu bojujem. Na jednu z ich pevností dal veliteľ napísať: „Ty si tu pre­to, aby si zomrel, a ja ťa pošlem tam, kde ťa čaká smrť."

- Akosi nikdy som nerátal s týra, že tam nechám život, - zamyslel sa Ľudovít Bardiovský. - Ale ne­rátal som ani s tým, že sa ešte vrá­tim domov. Bol som mladý a nič som si neplánoval. Z republiky som odišiel cez Aš do Bavorska po komunistickom puči roku 1948 na Veľkonočný pondelok s kamarátom. Mal som výučný lista pracoval som v Michalovciach u súkromníka. Keď som videl, ako ľuďom berú živnosť, obával som sa, ako sa uplatním... V zbernom tábore to nebolo bohviečo. Prešiel som do francúzskej zóny, kde čle­nom cudzineckých légií sľubovali hory-doly. Ale ak mám byť úprim­ný, ani teraz by som sa inak ne­rozhodol. Bol som tvrdý chlap, vlastne až donedávna, kým ma neprikvačila choroba. Z Vietnamu som až po roku napísal domov, aj to pod cudzím menom, aby naši nemali problémy. Odpísali mi veľ­mi opatrne. Keď sa u nás zmenil politický režim, pán Bardiovský sa ozval francúzskej strane. V tamojších bankách sú totiž peniaze, ktoré si žoldnieri ukladali. Ak prirátame úroky za polstoročie, zrejme to nebudú malé sumy. Prišla však odpoveď, že je nezvestný... Mal sa azda na staré kolená vybrať so všetkými papiermi do cudzej zeme a dokazovať, že je tu a živý?

Strihač oviec pátra v archívoch

- Užil som si svoje. Tri mesiace som nosil okovy v ťažkom praž­skom žalári za to, že som ako mladý povedal, že nemienim slúžiť v armáde, do ktorej infiltrovali komunisti. Z armády ma prepustili, a keďže som mal vyš­šiu lesnícku školu, nastúpil som na Šumavu ako vedúci lesnej správy. Na odporúčanie dôvery­hodného človeka som prevádzal za hranice ľudí, ktorí nechceli ostať v tomto štáte. Roku 1951 ma zatkli, hoci mi nič nedokázali, - to už počúvame v Prešove roz­právanie Štefana Pazderu (77),predsedu Slovenského zväzu po­litických väzňov a odvlečencov. V Jáchymove trpel päť rokov. Pod oknom jeho cely popravovali od­súdených za velezradu. Zažil výsluchy, po ktorých ho hodili na dlážku skrvaveného od bitky a ko­pancov. Hoci prešli roky, pán Paz­dera o tom stále nevládze rozprá­vať, len sa mu tisnú slzy do očí...
Po návrate domov si ťažko hľa­dal uplatnenie. Ale našiel - ako strihač oviec, ba stal sa v tejto dis­ciplíne majstrom sveta.
Keď sa po nežnej revolúcii vy­tvorila organizácia, ktorej predse­dá, pustil sa do ťažkej práce na­právania krívd. Dosiaľ dostáva ďakovné listy od tých, ktorým vte­dy pomohol za hranice. Nadvia­zal kontakty, ktoré mu otvorili dvere do rôznych archívov, a do­stal sa mu do rúk aj repatriačný list vystavený v Pekingu. Začal sa hlbšie zaoberať problematikou príslušníkov francúzskych cudzi­neckých légií. Skontaktoval sa s naším ministerstvom zahranič­ných vecí, Francúzskym veľvysla­nectvom v Bratislave, naším za­stupiteľským úradom v Paríži a hľadá nitky, ktoré by ho priviedli k ľuďom, ktorých prí­buzní v týchto légiách pôsobili. Zdá sa, že vec je na dobrej ceste. Dosiaľ sa mu podarilo nájsť stopy po dvoch stovkách legionárov. Ich pozostalí, ako ho­vorí, majú právo náro­kovať si na kontá vo francúzskych bankách. Nie je to ľahká práca. Keď rodinám legioná­rov z Francúzska pri­chádzali oznámenia, že ich syn padol v boji alebo do zajatia, pálili ich. Báli sa prenasledovania. Dlho bolo okolo celej veci ticho.

Listy s príbehmi

Po zverejnení úsilia Štefana Paz­deru sa však začali príbuzní ozý­vať. Listy sú mnohokrát veľmi do­jímavé.
Pani Helena Riesová, rodená Dobiášová, zo Žiaru nad Hronom mala v légiách brata. Posledný raz
sa ozval roku 1950......veľmi by som si želala, aby môj brat Jozef žil a mohla som sa s ním stretnúť ale­bo dostať správu, kde žil a ako prí­padne zomrel, či mal rodinu..."
Jozef Dobias sa narodil vo Fran­cúzsku, kde jeho rodičia za prvej republiky pracovali, a potom sa vrátil domov. Mladý muž ovládal jazyk a jedného dňa, tesne po vojne. našiel v lese zomierajúceho vo­jaka Francúza Lanuriena. Rodina ho postavila na nohy a práve Lanurien Jozefovi navrhol vstúpiť do légií. Prijal to, pretože vývoj vo vte­dajšom štáte sa mu nepáčil. Do­mov potom z Indočíny napísal, že Lanurienje jeho veliteľom. Aký je svet malý, hovorili si Dobiasovci. No odvtedy dlhé roky čakajú na správu o svojom príbuznom. Mož­no ešte viac ako na jeho konto.
- Žiaľ, prichádzajú aj listy, z ktorých je zrejmé, že ide len o špekuláciu, nie o reálny nárok,-poznamenáva pán Pazdera a je smutný z ľudskej chamtivosti.

Stačí výpis z matriky

V blízkom čase sa Štefan Pazdera chystá do Francúzska študovať le­gionárske archívy. Celú vec mieni dotiahnuť do konca. Chce, aby sa kontá previedli k nám a mohli ich čerpať príbuzní legionárov. Keďže prešiel dlhý čas, toto právo, ako hovorí, by malo prináležať aj sú­rodencom, ich deťom, vnukom. Jediný doklad, ktorý potrebuje na overenie totožnosti legionára, je výpis z matriky. Ak sú dostupné aj iné materiály, bude práca ľahšia. V hŕbe dokladov má napríklad osvedčenie parašutistu Viktora Halahiju spod Tatier a oznámenie o jeho úmrtí v zajatí. Mnohí z po­zostalých po legionároch ani ne­vedia, že Štefan Pazdera rozbehol
náročnú pátraciu akciu.

- Možno sa ešte dožijem chvíle, keď mi prídu ťažko zarobené pe­niaze. A keď nie, iste dobre pad­nú mojim deťom, - lúčil sa s nami Ľudovít Bardiovský.